Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/6/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa D.. F. U. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v A. na X. ul. č. XX zastúpeného JUDr. Andreou Tkáčovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Magurskej ul. č. 3 proti odporkyni Q. U. nar. X.X.XXXX bývajúcej v A. na K. ul. č. XX zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Štúrovej ul. č. 20 v konaní o zníženie a zvýšenie výživného o odvolaní navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 18.10.2013 č. k. - 128 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, o zvýšení výživného pre Q. U. nar. X.X.XXXX, vo výroku o dlžnom výživnom a o trovách konania.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na zníženie výživného a zvýšil výživné od navrhovateľa pre odporkyňu naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Košice II z 2.5.2008 č.k. -37 na 500 Eur mesačne od 28.3.2013 do 31.8.2013 a na 600 Eur mesačne od 1.9.2013 do budúcna, ktoré zaviazal navrhovateľa prispievať odporkyni vždy do 15. dňa v mesiaci vopred s tým, že zachoval povinnosť navrhovateľa prispievať na tvorbu úspor odporkyni 165,97 Eur mesačne a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Dlžné výživné 627,16 Eur za obdobie od 28.3.2013 do 31.10.2013 povolil navrhovateľovi splácať s bežným výživným po 50 Eur mesačne pod následkom straty výhody splátok od 15.12.2013 a zaviazal navrhovateľa nahradiť odporkyni trovy konania 1.889,82 Eur na účet jej právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že zaviaže navrhovateľa nahradiť jej 3.004,44 Eur a prizná jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 305,14 Eur za odvolanie proti nemeritórnemu výroku rozhodnutia (1/2 zo 492,93 Eur + 7,81 Eur + 50,86 Eur DPH). Namietala, že súd pri určovaní tarifnej hodnoty veci vychádzal len z rozdielu medzi zvýšeným a pôvodným výživným, aj keď mal správne vychádzať z celého bežného výživného v rozsahu 600 Eur mesačne. V tejto súvislosti poukázala na § 10 ods. 3 vyhlášky MS č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška v príslušných pádoch) a konštatovala, že v danej veci nebolo možné určiť, ako dlho ešte bude navrhovateľ prispievať na výživu odporkyne 600 Eur mesačne. Na podporu svojich tvrdení citovala rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13.6.2009 sp. zn. .

Proti výroku o výživnom a o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že ho zaviaže prispievať na výživu odporkyne 300 Eur mesačne od 1.9.2013, zamietne návrh na zvýšenie výživného a žiadnemu z účastníkov neprizná náhradu trov konania. Namietal, že konajúci súd zvýšil výživné napriek tomu, že nedošlo ku kvalifikovanej zmene potrieb odporkyne, ani jeho príjmov. Konajúcemu súdu vytkol, že vychádzal z opisov jeho mzdových listov a nehodnotil aj jeho daňové priznanie za rok 2012, z ktorého vyplýva, že dosahoval príjem 8.891,68 Eur mesačne a nie až 10.103,66 Eur mesačne. Namietal aj to, že z odôvodnenia nie je vôbec zrejmé, ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že mal podiel na zisku v rozsahu 5.000 Eur za rok 2012. Upresnil, že sa na zisku spoločnosti R. A., s.r.o. podieľa jedine tzv. zamestnaneckými akciami, ktoré za rok 2012 činili po zdanení 61,22 Eur. Špecifikoval svoje výdavky a dodal, že v prípade zvýšenia výživného v určenom rozsahu bude ohrozená výživa jeho ďalších dvoch detí, s ktorými žije v spoločnej domácnosti, aj výživa jeho nevlastného syna K.. Záverom vytkol konajúcemu súdu, že prejudikoval rozhodnutie o návrhu na zvýšenie výživného pre mal. E., keď pri rozhodovaní vychádzal z toho, že by mu mohlo byť prípadne zvýšené výživné na 500 Eur mesačne.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla potvrdiť rozsudok vo výroku o zvýšení výživného aj o dlhu na výživnom ako vecne správny a žiadala, aby jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 601,16 Eur za vyjadrenie k meritórnym výrokom. Vyjadrila presvedčenie, že od poslednej úpravy výživného došlo ku kvalifikovanej zmene jej pomerov, pretože v čase predchádzajúcej úpravy navštevovala základnú školu, kým v súčasnosti nastúpila do 1. ročníka na vysokú školu. Konštatovala, že pokiaľ si navrhovateľ môže zo svojich príjmov uspokojovať nadštandardné potreby (vysokú úspory, poistky, výživa nevlastného dieťaťa, prevádzka dvoch osobných automobilov a pod.), také isté právo má aj ona, pretože má právo na rovnakú životnú úroveň. Pokiaľ navrhovateľ namietal aj to, že z odôvodnenia nie je vôbec zrejmé, ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že mal podiel na zisku v sume 5.000 Eur za rok 2012, poukázala na jeho výpoveď na pojednávaní konanom 4.9.2013, kde túto skutočnosť sám uviedol a dodal, že sa na jeho mzdovom liste nenachádza. K jeho príjmom uviedla, že v konaní bolo preukázané, že v roku 2013 zarábal minimálne 9.700 Eur mesačne (3.008,83 Eur mesačne od spoločnosti R. A., s.r.o. a 4.872,87 Eur od spoločnosti H. Q., a.s.). Pri takejto výške príjmov navrhovateľa sa aj pri štruktúre jeho výdavkov nestotožnila s jeho tvrdením, že zvýšením výživného bude ohrozená výživa jeho ďalších dvoch detí. Dodala, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím neprejudikoval jeho vyživovaciu povinnosť k mal. E., ale vychádzal výlučne zo stavu existujúceho v čase vyhlásenia rozhodnutia.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhol odmietnuť jej odvolanie ako oneskorene podané a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 245,51 Eur. Poukázal na to, že posledný deň na podanie odvolania bol 3.12.2013 za situácie, pretože právna zástupkyňa odporkyne prevzala rozsudok 18.11.2013. Odvolanie podala až 4.12.2013.

Výrok rozsudku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, o zvýšení výživného, o dlhu na výživnom a o trovách konania aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol, ak zamietol návrh na zníženie výživného a zvýšil výživné od navrhovateľa pre odporkyňu na 500 Eur mesačne od 28.3.2013 do 31.8.2013 a na 600 Eur mesačne od 1.9.2013. Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie o výživnom, v súlade

s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k totožnému záveru ako súd prvého stupňa, že zvýšenie príjmu navrhovateľa o 3.046,82 Eur mesačne zo 6.640 Eur, ktorý dosahoval v čase predchádzajúcej úpravy výživného na 9.686,82 Eur mesačne, ktorý preukázateľne dosahoval v roku 2013 podľa potvrdení od zamestnávateľov, bolo dostatočné na zvýšenie jeho vyživovacej povinnosti voči odporkyni o 102 Eur mesačne od podania návrhu (28.3.2013) do 31.8.2013, kedy navštevovala strednú školu a o 202 Eur mesačne od 1.9.2013 do budúcna, odkedy začala navštevovať vysokú školu. Na tomto závere nič nemení ani daňové priznanie navrhovateľa za rok 2012, podľa ktorého dosahoval v tomto roku príjem 8.891,68 Eur mesačne, pretože výživné mu bolo zvyšované až z príjmu, ktorý dosahoval v roku 2013. Okrem toho, výsledky daňového priznania v porovnaní s potvrdeniami zamestnávateľov o jeho príjmoch v roku 2013 (a to ešte bez zohľadnenia jeho príjmu zo zisku zo zamestnaneckých akcií) len potvrdzujú, že príjem navrhovateľa každým rokom stúpa a neklesá o 600 Eur mesačne tak, ako sa snažil presvedčiť súdy v návrhu na zníženie výživného. Vznik ďalšej vyživovacej povinnosti voči mal. E., eventuálne zvýšenie výživného voči mal. E., aj nárast odôvodnených výdavkov rodiny navrhovateľa, už bol zohľadnený pri rozhodnutí, nakoľko výrazný nárast príjmu navrhovateľa by za iných okolností opodstatňoval zvýšenie výživného v odporkyňou požadovanom rozsahu. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že výživné v rozsahu 300 Eur mesačne, resp. v pôvodne určenom rozsahu 398 Eur mesačne je dostatočné na uspokojovanie zvýšených potrieb odporkyne, pretože dieťa má podľa § 62 ods. 2 právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a ak im tá dovoľuje uspokojovať si potreby v omnoho vyššom rozsahu ako v čase predchádzajúcej úpravy výživného (až 3.680,20 Eur mesačne), z toho napríklad len 400 Eur na prevádzku osobných motorových vozidiel, také isté právo má aj dieťa, ktoré nie je schopné samo sa živiť. Okrem toho, je potrebné, aby si navrhovateľ uvedomil, že tak, ako stúpali výdavky jeho rodiny, stúpali aj výdavky odporkyne a to najmä v súvislosti s tým, že v čase poslednej úpravy výživného navštevovala len základnú školu, kým v čase podania návrhu navštevovala už strednú školu a od 1.9.2013 vysokú školu, s čím sú jednoznačne spojené zvýšené výdavky nielen na školské potreby, ale na mimoškolské aktivity, oblečenie, obuv, stravu a pod.. Odvolací súd je toho presvedčenia, že navrhovateľovi ostane z jeho príjmu 9.686,82 Eur mesačne aj po zaplatení zvýšeného výživného v rozsahu 500 Eur mesačne, resp. 600 Eur mesačne od 1.9.2013 dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie aj nadštandardných potrieb celej svojej rodiny a pokiaľ navrhovateľ tvrdí opak, odvolací súd dodáva, že je povinný usmerniť si svoje výdavky tak, aby neohrozoval plnenie vyživovacej povinnosti, ktorá má podľa § 62 ods. 5 Zák. o rodine prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pretože súd prvého stupňa správne rozhodol aj o dlžnom výživnom a vysoké výdavky navrhovateľa zohľadnil pri určovaní jeho splatnosti, odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, o výživnom a o dlhu na výživnom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a podľa odseku dva tohto zákonného ustanovenia sa obmedzil na skonštatovanie správnosti ich dôvodov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Podľa § 204 ods. 1 O.s.p., odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 204 ods. 2 O. s. p., odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

Do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 57 O.s.p.).

Podľa § 42 ods. 1 O. s. p., podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo

ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa § 135 ods. 1 O. s. p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Pokiaľ ide o odporkyňou napadnutý výrok o trovách konania, navrhovateľ vo vyjadrení prezentoval názor, že odvolanie podala jeden deň po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Z doručenky založenej v spise vyplýva, že právna zástupkyňa odporkyne prevzala rozsudok 18.11.2013. Pätnásťdňová lehota na podanie odvolania jej začala plynúť na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia 19.11.2013 a uplynula v utorok 3.12.2013. Pretože odporkyňa podala v ten istý deň odvolanie faxom a doplnila ho originálom na druhý deň, neboli splnené podmienky pre jeho odmietnutie podľa § § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. v zmysle návrhu navrhovateľa. Pokiaľ ide o vecnú povahu námietok, odvolací súd neakceptoval názor odporkyne, že pri určovaní tarifnej hodnoty veci v konaní o zvýšenie výživného sa malo vychádzať z celého bežného výživného v rozsahu 600 Eur mesačne, pretože právna zástupkyňa odporkyne svojimi službami účelne uplatnila právo odporkyne len na 202 Eur mesačne, čo predstavuje rozdiel medzi zvýšeným a pôvodne určeným výživným. Pokiaľ odporkyňa na podporu svojich tvrdení poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, odvolací súd uvádza, že nie je viazaný rozhodnutím iného Krajského súdu, len rozhodnutiami orgánov uvedených v § 135 ods. 1 O. s. p..

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa odseku dva tohto zákonného ustanovenia, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Pretože navrhovateľ, ani odporkyňa nemali pri podaní odvolania úspech a každý z nich rovnako úspešne ubránil tú časť, proti ktorej sa neodvolal, nepatrí im právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.