Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_30S-153-2020.pdf
PDF · 171.38 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/153/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka (sudca spravodajca) a členov senátu Mgr. Denisy Slivovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpeného: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.s. OU-ZA-OCDPK-2020/035832-003 zo dňa 26.08.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správny orgán prvého stupňa - mesto Žilina, Stavebný úrad, referát špeciálneho stavebného úradu
- doprava, rozhodnutím č. 9200/2020-148366/2020/SÚ-ŠSÚ-doprava/Mo zo dňa 14.05.2020 nepriznal žalobcovi postavenie účastníka stavebného konania podľa § 59 ods. 1 stavebného zákona v spojení s ust. § 14 ods. 1, 2 Správneho poriadku v stavebnom konaní vedenom špeciálnym stavebným úradom pod č. 68056/2020-33462/2020/ SÚ-ŠSÚ-doprava/Mo na stavbu „Prístavba skladovej haly, Žilina - Považský Chlmec“ SO 02 Komunikácie a stacionárna doprava (ďalej len „stavba“) na pozemku v kat. úz. W. p. č. KN-C č. 1165/151, 1356/99 a 1356/166, ktorej navrhovateľom je stavebník 3T, s.r.o., IČO: 36 397 059, Na podstráni 1273, 024 01 Kysucké Nové Mesto (ďalej len „stavebník“). V dôvodoch rozhodnutia správny orgán prvého stupňa uviedol, že stavebník podal dňa 06.12.2019 a dňa 16.01.2020, 28.01.2020 a 11.03.2020 doplnil na špeciálnom stavebnom úrade žiadosť o vydanie stavebného povolenia na stavbu uvedenú vo výrokovej časti rozhodnutia. Špeciálny stavebný úrad oznámil s poukazom na ust. § 61 ods. 1 stavebného zákona Oznámením zo dňa 01.04.2020 začatie stavebného konania dotknutým orgánom a všetkým známym účastníkom stavebného konania. Oznámenie o začatí stavebného konania malo povahu verejnej vyhlášky a bolo doručované v zmysle § 61 ods. 4 stavebného zákona v nadväznosti na ust. § 26 ods. 2 Správneho poriadku a vyvesené na dobu 15 dní na úradnej tabuli správneho orgánu mesta Žilina a na oficiálnych internetových stránkach mesta www.zilina.sk. V zákonom stanovenej lehote špeciálny stavebný úrad obdržal dňa 07.04.2020 vyjadrenie žalobcu, ktoré bolo formulované ako Vyjadrenie účastníka stavebného konania podľa § 62 ods. 3 stavebného konania, ako účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, ako dotknutá verejnosť v zmysle § 24 ods. 2 zákona EIA č. 24/2006 Z. z. Na základe uvedeného podania žalobcu začal špeciálny stavebný úrad správne konanie o priznaní postavenia účastníka stavebného konania. Dňa 17.04.2020 oznámil špeciálny stavebný úrad žalobcovi začatie konania o priznanie postavenia účastníka stavebného konania a zároveň stanovil lehotu 7 pracovných dní odo dňa doručenia oznámenia o začatí správneho konania o priznaní postavenia účastníka stavebného konania, aby žalobca ako účastník konania predložil doklady,
dôkazy a skutočnosti pre dôkazné konanie účastníka stavebného konania. Žalobca v stanovenej lehote nepredložil k účasti v predmetnom stavebnom konaní žiadne doklady, resp. dôkazy, na podklade ktorých by bolo preukázané, že občianske združenie je účastníkom stavebného konania podľa ust. § 59 stavebného zákona. V odôvodnení rozhodnutia ďalej správny orgán prvého stupňa konštatoval, že predmetná stavba nebola predmetom posudzovania vplyvu na životné prostredie na Okresnom úrade v Žiline, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia na úseku EIA, t. j. na príslušnom orgáne štátnej správy na posudzovanie vplyvu na životné prostredie podľa § 1 a § 5 zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe a starostlivosti o životné prostredie v znení neskorších predpisov, podľa § 56 písm. c) zákona EIA č. 24/2006 Z. z. Žalobca ako občianske združenie nemal postavenie účastníka konania ako dotknutá verejnosť v konaniach podľa zákona č. 24/2006 Z. z., a teda nemôže mať ani následne postavenie účastníka konania v povoľovacom konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom prípade stavba nebola predmetom posudzovania vplyvu na životné prostredie, nebola splnená ani podmienka § 34 ods. 1 stavebného zákona, t. j. nemohlo byť žalobcovi priznané postavenie účastníka ani v územnom konaní o umiestnení stavby ako dotknutej verejnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že nebola splnená ani podmienka § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona, preto nemôže byť žalobcovi priznané ani postavenie účastníka stavebného konania. Žalobcovi neprináleží postavenie účastníka konania ani v zmysle ust. § 59 ods. 1 písm. b) stavebného zákona, ktoré má aplikačnú prednosť pred ust. § 14 Správneho poriadku, nakoľko podmienkou účastníctva v zmysle uvedeného ustanovenia je jednak existencia vlastníckeho práva alebo iného práva k pozemkom a stavbám, ako aj susedným pozemkom a stavbám a následne je potrebné skúmať, či existuje aj druhý zákonný predpoklad, a to že tieto práva môžu byť priamo dotknuté vydaním stavebného povolenia.
2. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu včas odvolanie, v ktorom namietal, že stavebný úrad aplikoval správne ustanovenia zákona nesprávny spôsobom. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. II.ÚS 117/02-22, v ktorom vyložil, že nie je možné otázku účastníctva v územnom resp. stavebnom konaní riešiť výlučne s odvolaním sa na zásadu lex specialis derogat lege generalis, ale vždy sú povinné skúmať, či v dôsledku § 14 Správneho poriadku nevzniklo konkrétnemu subjektu procesné postavenie účastníka konania. Preto rozhodnutie opierajúce sa len na túto zásadu je nezákonné a založené na neúplnom a nepresnom zistení skutočného stavu (§ 32 Správneho poriadku). Ďalej žalobca mal za to, že podľa § 19 zákona o životnom prostredí „Každý kto zistí, že hrozí poškodenie životného prostredia alebo, že k nemu už došlo, je povinný urobiť v medziach svojich možností nevyhnutné opatrenia na odvrátenie hrozby alebo na zmiernenie následkov a bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy; povinnosť zasiahnuť nemá ten, kto by tým ohrozil život alebo zdravie svoje alebo blízkej osoby. Podľa žalobcu sa v správnom súdnictve uplatňuje zásada, že pred podaním správnej žaloby je žalobca povinný vždy vyčerpať administratívne možnosti zjednania nápravy. V práve sa uplatňuje zásada lex posterior derogat lege priori. Z uvedeného konkludentne v spojení s § 19 zákona o životnom prostredí vyplýva, že občianskemu združeniu oprávnenému podať správnu žalobu podľa § 178 ods. 3 SSP súčasne vyplýva postavenie účastníka konania alebo zúčastnenej osoby podľa § 14 resp. § 15 Správneho poriadku a z tejto pozície si má v správnom konaní uplatniť svoje kompetencie. Nakoľko Stavebný zákon pozná len účastníka konania a zúčastnenú osobu nie, tak je nutné priznať ZDS postavenie účastníka konania. Uvedenému záveru nasvedčuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžp/41/2009: „Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z.z. týmto osobitným zákonom uznaný v zmysle 4. definície za účastníka správneho konania a že toto postavenie stratil od 1.12.2007 na základe zákona č. 454/2007 Z.z., Najvyšší súd vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie (..) Z jednotlivcov združených za účelom naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje postavenie účastníka, naplnil žalobca podľa Najvyššieho súdu záver vyslovený v hore citovanom ústavnom náleze č.k. II. ÚS 197/2010-52. Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavnými imperatívom „každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie“ (článok 44 ods. 2 ústavy) brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia, naplňovalo svoj cieľ.“ Vzhľadom na skutočnosť, že zo stanov ZDS (ktoré mesto Žilina má k dispozícii) nepochybne vyplýva, že svoju existenciu založila aj za účelom kontroly verejných záujmov životného prostredia ako aj za účelom prispievania k formovaniu kvalitného životného prostredia. Preto s ohľadom na § 14 Správneho poriadku v spojení s § 19 zákona o životnom prostredí v zmysle rozsudku
NS SR sp.zn. 5Sžp/41/2009 je ZDS účastníkom predmetného konania, hoci mu to nevyplýva z § 59 Stavebného zákona.
3. Žalovaný - Okresný úrad Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií rozhodnutím číslo spisu: OU-ZA-OCDPK-2020/035832-003 zo dňa 26.08.2020 konajúc o odvolaní žalobcu potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi v ňom obsiahnutými. Žalovaný uviedol, že účastníkom konania je podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. tá osoba, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Táto časť definície sa vzťahuje na prípady, keď rozhodovanie o právnych pomeroch určitej osoby sa môže priamo dotknúť právnej pozície inej osoby. Vždy teda pôjde o situáciu, keď rozhodovanie správneho orgánu môže ovplyvniť právnu pozíciu tejto osoby, to znamená, že jej hmotnoprávne postavenie bude po vydaní rozhodnutia iné ako pred jeho vydaním. V právnej praxi teda nestačí dôvodiť tým, že vydané rozhodnutie sa dotkne konkrétnej osoby len nepriamo, napríklad ekonomicky, nie však právne. Nepostačuje ani sprostredkovaný vplyv alebo vplyv zasahujúci fakticky len záujem osoby. Správny orgán má povinnosť, aby každému, kto sa naň obráti s tvrdením, že rozhodnutie sa môže priamo dotýkať jeho práv, právom chránených záujmov alebo povinností, priznal postavenie účastníka konania, a takto s ním zaobchádzal až dovtedy, kým sa preukáže opak. Opakom je napríklad, že sa právna pozícia toho, kto sa postavenia účastníka konania domáha nezmení po vydaní rozhodnutia vo veci, a preto nespĺňa podmienky vyplývajúce z odseku 1. Povinnosťou každého účastníka je uviesť konkrétne dôvody, ktoré svedčia o tom, ktoré jeho práva alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím vo veci priamo dotknuté. V podstate tu prechádza dôkazné bremeno na osobu, ktorá tvrdí, že je účastníkom konania, aby preukázala v akom rozsahu resp., ktoré práva a povinnosti môžu byť rozhodnutím správneho orgánu dotknuté. To znamená, že ten, kto tvrdí, že sa s ním v konaní má jednať ako s účastníkom konania, musí predovšetkým špecifikovať svoje právo, ktoré môže byť potencionálne zasiahnuté rozhodnutím a ktoré je chránené právnymi predpismi a svoje tvrdenie oprieť o konkrétne skutkové dôvody a nie o isté teoretické možnosti priznania statusu účastníka konania s interpretáciou a aplikáciou ustanovení právnych predpisov vo všeobecnej rovine, ktoré svojím spôsobom vykazujú znaky fabulácií za účelom dosiahnutia určitého špekulatívneho účelu. Okruh účastníkov vymedzený v osobitnom zákone predstavuje subjekty, u ktorých zákonodarca predpokladá reálnu možnosť zásahu do práv a povinností, a považuje za potrebné ich taxatívne do správneho konania zahrnúť. Základným kritériom pre posúdenie účastníctva je predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave. Ako z doterajšieho konania vyplýva, snaha o preukázanie či odvolateľ je alebo nie je účastníkom konania nebola. Odvolateľ sa snažil vstúpiť do konania v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 07.04.2020, ktoré bolo v tomto čase jedinou zmienkou o tom, prečo by sa s ním malo ako s účastníkom konania zaobchádzať. Následne v odvolaní uvádza odlišné právne predpisy a ustanovenia, ako v uvedenom vyjadrení. Žalovaný mal za to, že aplikácia ustanovení zákona č. 162/2015 Z.z. a zákona č. 17/1992 Zb. tvrdená žalobcom, mu nezakladá postavenie účastníka v povoľovacom konaní, ktorým v tomto prípade je stavebné povolenie, a to z toho dôvodu, že z dikcie ust. § 178 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z.z. explicitne vyplýva, že právo podať žalobu vo veciach ochrany životného prostredia prináleží každému a nie len účastníkovi správneho konania. Právny poriadok SR, ako aj štruktúra štátnych orgánov a iných inštitúcií SR pozná niekoľko orgánov slúžiacich na ochranu životného prostredia. V zmysle uvedených ustanovení zákona č. 17/1992 Zb. je každý povinný vykonať opatrenia na zamedzenie alebo odvrátenie hrozby poškodenia životného prostredia a predchádzať znečisťovaniu alebo poškodzovaniu životného prostredia. Tieto opatrenia ako aj predchádzanie činností smerujúcim ku znečisteniu alebo poškodeniu životného prostredia sa vykonávajú svojou vlastnou činnosťou najmä v reálnom čase priamo pri zdroji napr. odvrátením hroziacej škody na životnom prostredí alebo prostredníctvom napr. ohlásenia na príslušné orgány ochrany životného prostredia alebo iný príslušný orgán verejnej moci. Orgány štátnej správy slúžiace na ochranu životného prostredia vykonávajú svoju činnosť v súlade s vyššie uvedenými osobitnými predpismi týkajúcimi sa životného prostredia a prostredníctvom rozličných úkonov ochraňujú životné prostredie v každom povoľovacom konaní a nie len v konaniach, v ktorých navrhovaný zámer je natoľko rozsiahly, že by musel byť posudzovaný v súlade so zákonom č. 24/2006 Z.z. Status účastníka povoľovacieho konania majú len osoby, u ktorých to zákon predpokladá alebo vymedzuje. Pritom treba rozlišovať osobitné zákony upravujúce správne konania v rozličných veciach. Žalovaný mal za to, že žalobcovi nemožno priznať postavenie účastníka konania ani v zmysle ustanovení § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z., lebo v tomto ustanovení sa uvádza, že združeniam na ochranu prírody a krajiny možno priznať postavenie účastníka konania, len ak ide o konanie o vydanie súhlasu
alebo povolenie výnimky, konkrétne v prípadoch uvedených v ustanovení § 82 odseku 2 zákona č. 543/2002 Z. z. Jedná sa o povolenie súhlasu podľa § 13 ods. 2 písm. a), b) až e) a k) až m) a o) a o povolenie výnimky podľa § 14 ods. 1 písm. e), § 15 ods. 1 písm. e), g), h) a j) a § 16 ods. 1 písm. b) až d) a h) zákona č. 543/2002 Z. z. V konaní vo veci vydania povolenia na stavbu „Prístavba skladovej haly, Žilina-Považský Chlmec“ SO 02 Komunikácie a stacionárna doprava však nejde o vydanie výnimky ani súhlasu v zmysle hore uvedených ustanovení zákona č. 543/2002 Z.z. Žalovaný k námietkam žalobcu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II.ÚS 117/02-22 uviedol, že sa jedná o nález Ústavného súdu SR, ktorý však riešil diametrálne odlišnú právnu situáciu. Žalobca sa svojou sťažnosťou domáhal potvrdenia prednosti individuálnych práv jednotlivca, konkrétne vlastníckeho práva oproti verejnému záujmu. Preto podľa názoru odvolacieho správneho orgánu, poukaz na túto judikatúru nie je adekvátny. Odvolateľ odvodzuje procesné postavenie združenia ako účastníka konania podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z., ako i § 14 zákona č. 71/1967. Žalovaný poukázal na judikáty NS SR č. Sž.o. NS/114/03 a 7. Sž/139/02, podľa ktorých postavenie účastníka konania možno priznať len subjektom - nositeľom práva k veci, ktorá je predmetom konania. Vystupovanie žalobcu o všeobecnom verejnom práve nemôže byť podľa odvolacieho orgánu základom pre vznik postavenia účastníka konkrétneho správneho konania. Žalovaný mal za to, že žalobcovi by prináležalo postavenie účastníka konania len v tom prípade, keby bola stavba predmetom zisťovacieho alebo posudzovacieho konania, teda konaní nachádzajúcich sa v tretej časti podľa zákona č. 24/2006 Z.z. Vzhľadom na to, že na predmetnú stavbu „Prístavba skladovej haly, Žilina-Považský Chlmec“ SO 02 Komunikácie a stacionárna doprava sa nevzťahujú konania podľa zákona č. 24/2006 Z.z., v tom prípade stavba nebola posudzovaná prostredníctvom zákona EIA v dôsledku čoho nemá odvolateľ v tejto veci nárok na postavenie účastníka konania v stavebnom konaní. Tieto skutočnosti vyplývajú priamo z ust. § 24 ods. 2 prvej vety zákona č. 24/2006 Z.z. Zákon č. 24/2006 Z. z., ktorý upravuje tieto procesy je implementáciou medzinárodného záväzku Slovenskej republiky známeho ako Aarhurský dohovor. Účelom tohto zákona je ochrana verejného záujmu - ochrana životného prostredia a správna diagnostika vplyvov na životné prostredie (§ 2 tohto zákona). S týmto účelom sa do procesov vpúšťa verejnosť, v zákone definovaná ako dotknutá verejnosť, v rôznych formách. Účelom zákona č. 24/2006 Z. z. je ochrana verejného záujmu v konkrétnom dokumente, alebo činnosti (projekte). Práve miera konkrétnosti, ktorá sa viaže na konkrétne projektové riešenie odlišuje šikanózne použitie práva od skutočného záujmu. Verejný záujem nemôže byť v rámci uplatnenia zákona č. 24/2006 Z.z. abstraktný a začínať niekde pri celosvetových problémoch a skončiť na regionálnej úrovni. Naopak viaceré rozhodnutia súdov v oblasti správnej interpretácie verejného záujmu hovoria o potrebe jeho zjavnej konkretizácie. Aarhurský dohovor legitimuje verejnosť na podieľaní sa v povoľovacích konaniach v rozsahu, kedy môže byť životné prostredie zasiahnuté určitým spôsobom. Ako je vyššie uvedené, predmetná stavba sa nezaradzuje do kategórie stavieb, ktorá svojou výstavbou alebo určením môže zasahovať do životného prostredia takým spôsobom, aby mohla byť zainteresovaná verejnosť účastníkom tohto konania v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z., ktorý je implementáciou tohto dohovoru, a najmä preto nemôže byť odvolateľ účastníkom tohto konania. Žalobcovi neprináleží ani právo na status zúčastnenej osoby v zmysle § 15a ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., pretože priamo z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že osobitný predpis stanovuje, za akých podmienok sa môže osoba odlišná od účastníka konania zúčastňovať v správnych konaniach (zúčastnená osoba). Osobitný predpis, ktorým je zákon č. 50/1976 Zb. zúčastnenú osobu nepozná, a preto nemožno odvolateľovi ani nikomu inému pripísať takéto postavenie a práva vyplývajúce z ust. § 15a ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. V zmysle zákona č. 50/1976 Zb., žalobca nespĺňa podmienky pre priznanie postavenia účastníka predmetného stavebného konania na predmetnú stavbu, nakoľko nijakým hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by jeho vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám, prípadne ktorékoľvek iné práva vyplývajúce z hmotnoprávnych predpisov, alebo základné práva garantované Ústavou SR, by mohli byt' reálne stavebným povolením na predmetnú stavbu priamo dotknuté. Na základe uvedeného je zrejmé, že odvolateľ nie je nositeľom tvrdeného hmotného práva a nemá aktívnu vecnú legitimáciu vystupovať v stavebnom konaní ako účastník konania. Žalovaný po prehodnotení všetkých dôkazov a dôkladnom prehodnotení ustanovení príslušných právnych noriem obsiahnutých v uvedených všeobecne záväzných právnych predpisoch, na základe správnej úvahy dospel k záveru, že žalobca nespĺňa zákonné predpoklady pre priznanie postavenia účastníka konania v stavebnom konaní na predmetnú stavbu. 4. V zákonom stanovenej lehote podal voči rozhodnutiu žalovaného žalobu žalobca navrhujúci zrušenie rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vrátenie veci správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, že skutkový stav, ktorý vzal orgán
verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi, resp. v nich nemá oporu, a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohli mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalobca uviedol, že mu vždy išlo o úplné, presné a správne informácie o životnom prostredí, príčinách stavu a následkoch, ktoré konkrétny projekt na životné prostredie bude mať. Vychádzal pri tom z článku 4 Aarhuského dohovoru, ktorý hovorí o tom, ako sa v Európskej únií možno domáhať práva na informácie o životnom prostredí. Jeho postup domáhania sa vyššie uvedených práv cielil z dôvodu, aby mohol ovplyvniť výsledok posudzovania najmä určením zásad, ktoré by bol realizátor povinný dodržať, ale aj určením konkrétnych opatrení. Pri tom rešpektoval vôľu zákonodarcu, ktorý novelou zákona o EIA prizval verejnosti postavenie účastníka posudzovania vplyvov EIA a následných ostatných povoľovacích konaní. Keďže procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie sa týka iný vykonávací právny predpis ako následných povoľovacích konaní, Žalobca volil spôsob, kedy definoval v procese EIA konkrétne environmentálne záujmy, ktoré si želal riešiť v príslušnom konaní tak, aby úrad s využitím najmä § 3 ods. 4 SP vybavenie veci správnym orgánom viedlo k správnemu, efektívnemu vybaveniu veci a podľa možnosti s preferenciou zmierneho vybavenia veci medzi účastníkmi konania navzájom. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán mal v danom prípade vychádzať z vyššie uvedenej osobitnej právnej úpravy v zmysle § 140c ods. 8 až ods. 10 stavebného zákona, ktorá je zároveň osobitnou úpravou aj k ustanoveniu § 59 stavebného zákona. V danom prípade preto nie je ani relevantné, či žalobca bol účastníkom konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA) ale podstatnou okolnosťou je, že obsahom odvolania boli námietky nesúladu vydaného povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu. Podľa názoru žalobcu pritom predmetná stavba podliehala posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Stavebný úrad ako aj žalovaný tvrdia, že žalobcovi neprináleží právo byť účastníkom konania podľa § 24 a nasl. zákona č. 24/2006 Z. z., pritom sa relevantným spôsobom nevysporiadal s námietkou, že k predmetnej stavbe neprebehlo zisťovacie konanie podľa osobitného predpisu, avšak toto svoje tvrdenie nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi a preto má znaky svojvôle správneho orgánu. Podľa žalobcu pri zisťovaní okruhu účastníkov správneho konania v tomto prípade preto nemožno reštriktívne vychádzať z vymedzenia okruhu osôb ustanovených v osobitnom zákone, ale je potrebné prihliadať aj na osoby, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Okruh účastníkov vymedzený v osobitnom zákone predstavuje subjekty, u ktorých zákonodarca predpokladá reálnu možnosť zásahu do práv a povinností, a považuje za potrebné menovite ich do správneho konania zahrnúť. Pri výklade § 14 ods. 2 správneho poriadku totiž nemožno opomenúť časticu „aj“, ktorá z hľadiska gramatického výkladu indikuje ďalšie rozšírenie okruhu účastníkov popri subjektoch uvedených v § 14 ods. 1 správneho poriadku. Žalobca ďalej poukázal na § 19 zákona o životnom prostredí, ktorý ustanovuje povinnosť upovedomiť kompetentné štátne inštitúcie o možnom poškodzovaní životného prostredia. Tieto je nutné interpretovať aj ako vzťahujúce sa na povinnosť podať námietky či správnu súdnu žalobu. Podľa žalobcu teda nemal len právnu možnosť, ale mal aj právnu povinnosť konať tak, ako konal. Žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžp/41/2009 a v ňom vyjadrené právne závery. Žalobca uviedol, že zo stanov aj z bežnej činnosti žalobcu je zrejmé, že za jeden z hlavných cieľov svojej existencie si stanovilo ochranu životného prostredia a jeho právnu ochranu ako aj kontrolu verejných záujmov životného prostredia tam, kde mu to právny poriadok umožňuje. Podľa žalobcu správne orgány sú povinné skúmať okruh účastníkov konania v priebehu celého konania. Žalobca z ustanovenia § 140c ods. 8 a ods. 10 stavebného zákona mal za to, že mu vyplýva postavenie účastníka konania, a to aj v spojení s ustanovením § 14 ods. 2 Správneho poriadku. Správny orgán, ktorý vydal rozhodnutie (prvostupňový správny orgán) ani žalovaný pri vydaní napadnutého opatrenia túto skutočnosť však dostatočne neskúmal. Žalovaný bol povinný skontrolovať plnenie verejných záujmov a ak aj žalobca tvrdí, že boli porušené, nevie to však dokázať z dôvodu, že mu bolo odopreté postavenie účastníka konania a úlohou úradu bolo zrejme zahladiť porušovanie životného prostredia. Je pritom preukázané, že Slovenská republika zaostáva v plnení záväzkov ochrany ovzdušia, vôd, prírody a ostatných zložiek životného prostredia a je práve úlohou príslušných správnych orgánov, aby si dôsledne plnili svoju prácu na úseku ochrany životného prostredia tak, ako majú. Postup správneho orgánu v tejto veci je zároveň v priamom rozpore s čl. 3 ods. 2 zákona č. 43/2006 Z. z. Aarhuského dohovoru, podľa ktorého majú úradníci a správne orgány podporovať a usmerňovať verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám a uľahčovať jej účasť na rozhodovacom procese. Správny orgán si nemôže diktovať, akým spôsobom umožní účastníkom konania realizovať ich procesné práva, obzvlášť, ak tým obmedzí, sťaží alebo zmarí vecné naplnenie práv účastníka konania. Na základe vyššie uvedeného postupu správneho orgánu bolo žalobcovi upreté procesné právo ako účastníkovi konania a s ním úzko súvisiacim právom
práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky a právom na spravodlivý proces vychádzajúceho z Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného. Je toho názoru, že rozhodnutie žalovaného nenapĺňa kvalitatívne a zákonné náležitosti na formu a obsah odôvodnenia rozhodnutia. Nedostatočne vysvetlil spôsob použitia správnej úvahy. Žalovaný sa nevysporiadal s pripomienkami žalobcu ako dotknutej verejnosti náležitým spôsobom.
5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zotrval na odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalobca v replike rovnako zotrval na dôvodoch žaloby. Žalovaný v súdom stanovenej lehote dupliku k replike žalobcu nepodal.
6. Krajský súd, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP) a dospel k záveru, že žalobu je potrebné ako nedôvodnú s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietnuť vychádzajúc z nasledovných úvah:
7. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
8. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len "žalobné body").
9. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
10. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
11. Podľa § 47 ods. 1, 2, 3 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
12. Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
13. Podľa § 140c ods. 8 až ods. 10 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) proti územnému rozhodnutiu o umiestnení stavby, územnému rozhodnutiu o využití územia, stavebnému povoleniu a kolaudačnému rozhodnutiu, ktorému predchádzalo konanie podľa osobitného predpisu, má právo podať odvolanie aj ten, kto nebol účastníkom konania, ale len v rozsahu, v akom sa namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu. Lehota na podanie odvolania podľa odseku 8 je 15 pracovných dní a začne plynúť odo dňa zverejnenia povolení uvedených v odseku 8. Podaním odvolania podľa odseku 8 sa ten, kto ho podal, stáva účastníkom konania.
14. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že
môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
15. Podľa § 59 ods. 1 stavebného zákona účastníkmi stavebného konania sú: a) stavebník, b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, 1g) d) stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba, e) projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby.
16. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
17. Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.
18. Na úvod prináležalo správnemu súdu vysporiadať sa s námietkami nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
19. Jedným z imanentných predpokladov činnosti súdu je danosť atribútu preskúmateľnosti správneho aktu (jazykovej aj logickej) a požiadavky na určitú kvalitu i kvantitu dôvodov v ňom obsiahnutých. Je potrebné mať na pamäti, že odôvodnenie rozhodnutia plní niekoľko funkcií. Predovšetkým má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Tým sa napĺňa jedno zo základných pravidiel konania - posilňovať dôveru občana v správnosť rozhodovania správnych orgánov. Ďalšou funkciou je kontrolná funkcia predovšetkým tých orgánov, ktoré budú rozhodnutie prípadne preskúmavať. Presvedčivé odôvodnenie tak môže zamedziť zbytočnému uplatňovaniu opravných prostriedkov. Ak atribút preskúmateľnosti odôvodnenia správny akt orgánu verejnej správy nenapĺňa, potom správny súd nemôže správny akt (či už má formu rozhodnutia alebo opatrenia) preskúmať, nemôže si správny súd na záveroch správneho orgánu vybudovať svoje úvahy o veci a ani účastníci proti nemu nemôžu náležite formulovať žalobné námietky. Preskúmateľnosť správneho aktu orgánu verejnej správy je predpokladom predovšetkým pre to, aby sa účastník mohol domáhať svojich práv na správnom súde; ak taký predpoklad nie je naplnený, nemôže práve z tohto dôvodu správny akt obstáť.
20. Odôvodnenie rozhodnutia vydaného v konaní podľa stavebného zákona musí spĺňať atribúty, ktoré pre rozhodnutie správneho orgánu vyžaduje citované ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ktorý je potrebné subsidiárne aplikovať. Naviac správny súd súčasne konštatuje, že právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, t. j. také odôvodnenie, v ktorom sa správny orgán vysporiada s podstatnými námietkami účastníka vo veci, je jednou zo záruk spravodlivého procesu, a tak aj predpokladom zachovania princípov právneho štátu. Pri hodnotení preskúmateľnosti správneho rozhodnutia je potrebné aplikovať v zásade rovnaké princípy ako pri posudzovaní preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí vychádzajúc z princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR).
21. Správny súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa vyhodnotil námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ako nedôvodnú. Vzhľadom na všeobecnú formuláciu žalobnej námietky správny súd rovnako len vo všeobecnej rovine považuje za potrebné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa obsahuje všetky zákonné náležitosti vyžadované v cit. ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku v nadväznosti na cit. ust. § 140 stavebného zákona. V odôvodnení rozhodnutia správne orgány uviedli, ktoré
skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov, ako použili správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného reaguje na odvolacie námietky uplatnené žalobcom a zrozumiteľne sa s nimi vysporadúva. Správna úvaha oboch správnych orgánov obsahuje dostatočný počet myšlienkových premostení a logických úvah a vysvetlení vzťahu medzi aplikovanými normami a zisteným skutkovým stavom. Je možné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného dáva presvedčivú a porozumiteľnú odpoveď na v konaní posudzované relevantné otázky.
22. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj žalobnú námietku, v zmysle ktorej žalovaný sa náležitým spôsobom nevysporiadal s pripomienkami žalobcu ako dotknutej verejnosti doručenými v priebehu zisťovacieho konania. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom tohto správneho súdneho prieskumu nie je rozhodnutie, ktoré by bolo výsledkom akéhokoľvek zisťovacieho konania (§ 29 ods. 11 zákona č. 24/2006 Z. z.), ale rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o nepriznaní žalobcovi postavenia účastníka v stavebnom konaní o vydanie stavebného povolenia na stavbu. Odhliadnuc od uvedenej nezrovnalosti žalobnej námietky považuje správny súd za potrebné zdôrazniť, že žalobca v žalobe ani nešpecifikoval, s akými konkrétnymi pripomienkami sa žalovaný „náležitým spôsobom nevysporiadal“. Správny súd konštatuje, že rozsah a obsah prieskumu žalobou napadnutého rozhodnutia je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej žalobe. Všeobecná námietka nezákonnosti, obsahujúca tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie je v rozpore so zákonom, alebo že orgán verejnej správy porušil, resp. nedodržal procesné ustanovenia bez konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny priestor takémuto prieskumu nedáva, a preto musí byť vyhodnotená ako nedôvodná. Napokon je potrebné dodať, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu SR je súd (rovnako tak aj orgán verejnej správy) povinný zodpovedať len taký argument, ktorý sa týka veci a je zároveň konkrétny (t. j. formulovaný dostatočne jasným spôsobom). Za relevantný možno podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu (napr. vo veciach Hiro Balani v. Španielsko, § 28; Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. Len na okraj správny súd podotýka, že to, že je námietka relevantná a konkrétna, ešte nesvedčí aj o „opodstatnenosti“ (well-founded), resp. vecnej správnosti argumentu. Posúdenie „opodstatnenosti“ inak relevantného a inak relevantnej a konkrétnej námietky musí byť však predmetom úvah orgánu verejnej správy (resp. súdu).
23. Žalobca ďalej namieta záver správnych orgánov, v zmysle ktorého žalobcovi neprináleží status účastníka stavebného konania v zmysle § 140c ods. 8 až 10 stavebného zákona, resp. podľa § 14 ods. 1 a 2 Správneho poriadku v spojení s § 19 zákona o životnom prostredí, bez ohľadu na to, či bol účastníkom konania EIA. Správny súd uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú vychádzajúc z nasledovného.
24. Podľa § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona účastníkmi stavebného konania sú: ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. 1g) 1g) § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z.z. v znení neskorších predpisov. 25. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.) tento zákon upravuje a) postup odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie 1) (ďalej len "posudzovanie vplyvov") 1. strategických dokumentov počas ich prípravy a pred ich schválením, 2. navrhovaných činností pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred ich povolením podľa osobitných predpisov, 2) b) pôsobnosť orgánov štátnej správy a pôsobnosť obcí pri posudzovaní vplyvov, c) práva a povinnosti účastníkov procesu posudzovania pri posudzovaní vplyvov. 1) § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení zákona č. 287/1994 Z.z.
2) Napríklad zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, zákon Slovenskej národnej rady č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách
a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 164/1996 Z.z. o dráhach a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 313/1999 Z.z. o geologických prácach a o štátnej geologickej správe (geologický zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
26. Podľa § 3 písm. c) zákona č. 24/2006 Z. z. na účely tohto zákona posudzovanie vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny je postup uvedený v tretej časti tohto zákona, v priebehu ktorého sa hodnotia pravdepodobné vplyvy navrhovanej činnosti alebo jej zmeny na životné prostredie vrátane vplyvov na zdravie ľudí; tento postup zahŕňa vypracovanie zámeru, určenie rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, vypracovanie správy o hodnotení vplyvov navrhovanej činnosti alebo zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie (ďalej len "správa o hodnotení činnosti") alebo jej zmeny a záverečného stanoviska z posúdenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny (ďalej len "záverečné stanovisko"), pričom pri všetkých fázach postupu je zabezpečená účasť verejnosti a konzultovanie s verejnosťou a dotknutými orgánmi, a ak ide o posudzovanie vplyvov presahujúcich štátne hranice, aj s dotknutou stranou.
27. Podľa § 3 písm. f) zákona č. 24/2006 Z. z. na účely tohto zákona navrhovaná činnosť alebo zmena navrhovanej činnosti (ďalej len "navrhovaná činnosť alebo jej zmena") je realizácia stavieb, iných zariadení, realizačný zámer alebo iný zásah do prírodného prostredia alebo do krajiny meniaci fyzické aspekty lokality vrátane ťažby nerastnej suroviny.
28. Podľa § 3 písm. h) zákona č. 24/2006 Z. z. na účely tohto zákona povoľovacie konanie je konanie, v ktorom sa rozhoduje o návrhu na vydanie povolenia vo vzťahu k navrhovanej činnosti alebo jej zmene podľa osobitných predpisov,2). 2) Napríklad zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, zákon Slovenskej národnej rady č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 164/1996 Z.z. o dráhach a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 313/1999 Z.z. o geologických prácach a o štátnej geologickej správe (geologický zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
29. Podľa § 3 písm. k) zákona č. 24/2006 Z. z. na účely tohto zákona príslušný orgán je orgán štátnej správy, ktorý plní povinnosti na úseku posudzovania vplyvov na životné prostredie a má dostatočné odborné znalosti na preskúmanie správy o hodnotení činnosti alebo, ak je to potrebné, k nim má prístup; je ním Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), okresný úrad v sídle kraja a okresný úrad, ak nie je v zákone uvedené inak.
30. Podľa § 3 písm. s) zákona č. 24/2006 Z. z. na účely tohto zákona dotknutá verejnosť je verejnosť, ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim sa životného prostredia, alebo má záujem na takomto konaní; platí, že mimovládna organizácia podporujúca ochranu životného prostredia a spĺňajúca požiadavky ustanovené v tomto zákone má záujem na takom konaní.
31. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. predmetom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny musí byť každá a) navrhovaná činnosť uvedená v prílohe č. 8 časti A, ak nejde o činnosť realizovanú na účely uvedené v písmene b), b) navrhovaná činnosť uvedená v prílohe č. 8 časti A, realizovaná výhradne alebo najmä na účel rozvoja a testovania nových metód alebo výrobkov, prípadne metód alebo výrobkov, ktoré sa nepoužívali viac ako dva roky, ak to vyplýva z rozhodnutia, ktoré je výsledkom zisťovacieho konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti, c) navrhovaná činnosť uvedená v prílohe č. 8 časti B, ak to vyplýva z rozhodnutia, ktoré je výsledkom zisťovacieho konania,
d) zmena navrhovanej činnosti uvedenej v prílohe č. 8 časti A, ak taká zmena samotná dosahuje alebo prekračuje prahovú hodnotu, ak je prahová hodnota pre navrhovanú činnosť v prílohe č. 8 časti A ustanovená, e) zmena navrhovanej činnosti uvedenej v prílohe č. 8 časti A, ktorá nie je zmenou podľa písmena d) a ide o zmenu, ktorá môže mať významný nepriaznivý vplyv na životné prostredie, ak ide o činnosť už posúdenú, povolenú, realizovanú alebo v štádiu realizácie, ak to vyplýva z rozhodnutia, ktoré je výsledkom zisťovacieho konania o posudzovaní jej vplyvov, f) zmena navrhovanej činnosti uvedenej v prílohe č. 8 časti B, ak ide o činnosť už posúdenú, povolenú, realizovanú alebo v štádiu realizácie a ide o zmenu, ktorá môže mať významný nepriaznivý vplyv na životné prostredie, ak to vyplýva z rozhodnutia, ktoré je výsledkom zisťovacieho konania, g) navrhovaná činnosť alebo jej zmena neuvedená v písmenách a) až f) alebo v odseku 2, ktorá podľa odborného stanoviska štátneho orgánu ochrany prírody a krajiny8a) pravdepodobne môže mať samostatne alebo v kombinácii s inou činnosťou významný vplyv na územie sústavy chránených území, h) navrhovaná činnosť, na ktorú sa vzťahuje osobitný predpis o prevencii závažných priemyselných havárií,20) z dôvodu zohľadnenia cieľov prevencie závažných priemyselných havárií a obmedzovania ich následkov na zdravie ľudí, životné prostredie a majetok.
32. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. predmetom zisťovacieho konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti alebo zmeny navrhovanej činnosti (ďalej len "zisťovacie konanie") musí byť každá a) navrhovaná činnosť uvedená v prílohe č. 8 časti A, ktorá je realizovaná výhradne alebo najmä na účel rozvoja a testovania nových metód alebo výrobkov, prípadne metód alebo výrobkov, ktoré sa nepoužívali viac ako dva roky, b) navrhovaná činnosť uvedená v prílohe č. 8 časti B, c) zmena navrhovanej činnosti uvedenej v prílohe č. 8 časti A, ktorá nie je zmenou podľa odseku 1 písm. d) a môže mať významný nepriaznivý vplyv na životné prostredie, ak ide o činnosť už posúdenú, povolenú, realizovanú alebo v štádiu realizácie, d) zmena navrhovanej činnosti uvedenej v prílohe č. 8 časti B, ktorá môže mať významný nepriaznivý vplyv na životné prostredie, ak ide o činnosť už posúdenú, povolenú, realizovanú alebo v štádiu realizácie.
33. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu.24) Právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom podľa odseku 3 alebo odseku 4, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté.
34. Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. verejnosť prejaví záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene a na konaní o jej povolení podaním a) odôvodneného písomného stanoviska k zámeru podľa § 23 ods. 4, b) odôvodnených pripomienok k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny podľa § 30 ods. 8, c) odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2, d) odôvodneného písomného stanoviska k oznámeniu o zmene podľa § 29 ods. 9.
35. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 24/2006 Z. z. verejnosť má právo podať odvolanie proti rozhodnutiu o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona (ďalej len "rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní"), alebo proti záverečnému stanovisku aj vtedy, ak nebola účastníkom zisťovacieho konania alebo konania o vydaní záverečného stanoviska alebo jeho zmeny. Za deň doručenia rozhodnutia sa pri podaní takého odvolania považuje pätnásty deň zverejnenia rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 15 alebo záverečného stanoviska príslušným orgánom podľa § 37 ods. 6. Verejnosť podaním odvolania zároveň prejaví záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení.
36. Z citovaného ust. § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. vyplýva, že pre vznik žalobcovi statusu účastníka stavebného konania o povolenie stavby by museli byť v konaní preukázané nasledovné právne významné skutočnosti: Ad1) Povoľovaná stavba by musela napĺňať pojmové znaky navrhovanej činnosti, ktorá bola predmetom posudzovania jej vplyvov, resp. zisťovacieho konania podľa postupu uvedeného v tretej časti zákona č. 24/2006 Z. z. (§ 3 písm. f) v spojení s § 3 písm. c) zákona č. 24/2006 Z. z.). Predmet posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti (alebo jej zmeny) je definovaný v cit. ust. § 18 ods. 1 a predmet zisťovacieho konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti (alebo jej zmeny) v cit. ust. § 18 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. Ad2) Žalobca ako dotknutá verejnosť (§ 3 písm. s) zákona č. 24/2006 Z. z.) uplatnil v konaní vedenom podľa tretej časti zákona č. 24/2006 Z. z. postup podľa § 24 ods. 3, resp. 4 citovaného zákona, t. j. podal odôvodnené písomné stanovisko k zámeru podľa § 23 ods. 4 alebo odôvodnené pripomienky k rozsahu ohodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny podľa § 30 ods. 8 alebo odôvodnené písomné stanovisko k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2 alebo odôvodnené písomné stanovisko k oznámeniu o zmene podľa § 29 ods. 9, prípadne odvolanie proti rozhodnutiu o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. (t. j. odvolanie proti rozhodnutiu vydanému v zisťovacom konaní) alebo proti záverečnému stanovisku. Podmienka Ad2/ by nemusela byť naplnená jedine v prípade, ak by žalobcovi svedčalo postavenie účastníka konania podľa osobitného predpisu. Citované ust. § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. v danej súvislosti odkazuje na ust. § 14 Správneho poriadku
37. Z obsahu administratívneho spisu nemal správny súd preukázané naplnenie podmienky uvedenej (v bode 18 tohto rozsudku) pod Ad1/ v spojení s podmienkou Ad2/ pre vznik statusu účastníka stavebného konania o povolení stavby. Správne orgány dospeli z vykonaného dokazovania k správnemu skutkovému záveru o tom, že povoľovaná stavba nebola predmetom zisťovacieho konania, resp. posudzovania vplyvov na životné prostredie, inými slovami táto právne významná skutočnosť nebola v konaní preukázaná. Správny súd k uvedenému uvádza, že pokiaľ povoľovaná stavba nebola predmetom zisťovacieho konania, resp. posudzovania vplyvov, potom už len z tohto skutkového záveru možno dovodiť neexistenciu statusu účastníka konania v zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. u žalobcu v konaní o povolení predmetnej stavby. Pre vznik statusu účastníka povoľovacieho konania v intenciách cit. ust. § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z.z. je totiž nevyhnutné, aby dotknutá verejnosť realizovala svoju procesnú aktivitu (podaním odôvodneného písomného stanoviska k zámeru, odôvodnených pripomienok k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti, atď.), čo je kumulatívnou podmienkou (Ad2) pre vznik statusu účastníka povoľovacieho konania, vznik, ktorej podmienky však predpokladá, že vôbec nejaké zisťovacie konanie (resp. konanie o posudzovaní vplyvov) podľa tretej časti zákona č. 24/2006 Z. z. vo vzťahu k povoľovanej činnosti prebehne. V prejednávanej veci nemali správne orgány z vykonaného dokazovania preukázané, že by povoľovaná stavba bola predmetom zisťovacieho konania, resp. v súvislosti s ňou prebehlo posudzovanie jej vplyvov v zmysle tretej časti zákona č. 24/2006 Z. z., a preto správne orgány dospeli k správnemu právnemu záveru o tom, že žalobcovi status účastníka povoľovacieho konania podľa § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. neprináleží.
38. Správny súd ďalej konštatuje, že správne orgány náležite odôvodnili tiež absenciu podmienky pre danosť statusu účastníka povoľovacieho konania v zmysle § 59 ods. 1 písm. b) stavebného zákona ako aj dôvody, prečo nebolo zistené účastníctvo žalobcu podľa § 14 ods. 1 a 2 Správneho poriadku. Pre posúdenie, či určitá fyzická alebo právnická osoba mala, resp. nemala byť účastníkom stavebného konania, je potrebné skúmať, či uskutočnením stavby podľa podmienok stavebného povolenia existuje možnosť ovplyvnenia vlastníckych alebo iných práv k pozemkom alebo stavbám, nie je potrebné skúmať reálny faktický zásah do týchto práv. Zo spisového materiálu nemali správne orgány preukázané, že by žalobca namietal, že bude zasiahnuté do jeho vlastníckych práv k pozemku a stavbám samotnou stavbou, ktorá bola predmetom konania o vydanie stavebného povolenia. Žalobca v celom konaní neuviedol žiadne tvrdenia, ani nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci zásah povoľovanej stavby do vlastníckych práv k susediacim stavbám a pozemkom. Vo svetle uvedeného potom dospeli správne orgány k správnemu právnemu záveru, že žalobca nenapĺňal podmienky ust. § 59 ods. 1 písm. b) stavebného zákona na určenie, že sa v jeho prípade jedná o účastníka konania vo veci vydania stavebného povolenia, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že povoľovaná stavba uskutočnená podľa stavebného povolenia by čo i len potenciálne zasiahla do vlastníckych práv žalobcu k susedným stavbám a pozemkom. Správny orgán prvého stupňa ďalej náležite ustálil, že status účastníka stavebného konania žalobcovi nemôže prináležať ani podľa ust. § 14 Správneho poriadku. Podľa ust. § 140
stavebného zákona (vzťah k Správnemu poriadku), ak nie je výslovne uvedené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Ust. § 140 stavebného zákona upravuje vzťah stavebného zákona k Správnemu poriadku vyjadrený zásadou lex specialis derogat lex generalis. Teda špeciálny predpis (v tomto prípade stavebný zákon) ruší, deroguje všeobecný predpis
- Správny poriadok. Pokiaľ špeciálny predpis obsahuje explicitnú úpravu určitej problematiky, táto má prednosť a aplikuje sa pred všeobecným predpisom. Správny poriadok v ust. § 14 rozlišuje štyri kategórie účastníka konania: a) toho, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, b) toho, koho práva a právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, c) toho, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak a aj d) toho, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Porovnaním ust. § 14 Správneho poriadku ako všeobecného právneho predpisu a ust. § 59 stavebného zákona ako špeciálneho predpisu, ktorý vymedzuje okruh účastníkov stavebného konania, vyplýva, že v prvých dvoch uvedených prípadoch má prednosť stavebný zákon a vylučuje použitie Správneho poriadku, keďže odlišne upravuje okruh účastníkov stavebného konania. Ust. § 59 ods. 1 stavebného zákona má svoju osobitnú právnu úpravu prvej a druhej kategórie účastníka (v stavebnom konaní účastníkom stavebného konania je stavebník a osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté), preto sa úprava v Správnom poriadku v tomto rozsahu nepoužije na stavebné konanie. Tzv. prezumpcia účastníka, čo je tretia možnosť (účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak), nie je špeciálne upravená v stavebnom zákone, a preto platí právna úprava Správneho poriadku. Ktokoľvek sa prihlási do konania je účastníkom konania až do času, pokiaľ nie je právoplatne vylúčený z daného konania. Stavebný úrad v preskúmavanom konaní o vylúčení (resp. o nepriznaní postavenia) účastníka konania - žalobcu rozhodol. Poslednú kategóriu účastníka konania podľa Správneho poriadku (ktorým je ten, komu osobitný zákon status účastníka konania priznáva), tvorí najmä v stavebnom konaní podľa Aarhuského dohovoru režim zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a niektorých osobitných právnych predpisov na ochranu životného prostredia. Stavebný zákon priznáva účastníctvo v stavebnom konaní dotknutej verejnosti podľa zákona EIA, ktorý implementuje Aarhuský dohovor. Aj stavebné konanie je tak jedno zo správnych konaní, do ktorého môže vstúpiť verejnosť, ale len za zákonom stanovených podmienok, ktoré v danom prípade žalobca nespĺňal. Vzhľadom na uvedené správny súd má za to, že nedôvodná je aj námietka žalobcu o účastníctve podľa § 140c ods. 8 a 10 stavebného zákona v spojení s § 19 zákona o životnom prostredí a § 14 ods. 1 a 2 správneho poriadku. Správny súd uvádza, že žalobca vytvára zložité právne konštrukcie s cieľom vstupu do správnych konaní (stavebných), v ktorých účastníkom konania byť nemá. Správne konanie má byť rýchle, hospodárne, účelné pri zachovaní práv účastníkov, pričom však prijatím výkladu žalobcu by sa poprel zmysel a účel špeciality právnej úpravy stavebného zákona s cieľom umožniť účastníctvo žalobcovi. Správny súd má za to, že žalobca ustanovenia § 140c ods. 8 a 10 stavebného zákona vytrhol z kontextu právnej úpravy v snahe dosiahnuť svoje účastníctvo v stavebnom konaní, v ktorom účastníkom byť nemá. Je dôležité si uvedomiť, že účastníkmi stavebného konania sú vždy priamo dotknuté osoby, a nie osoby, ktoré sú dotknuté v rovine všeobecnej úvahy. Žalobca v správnom konaní netvrdil konkrétne dotknuté práva (v čom priamo bolo zasiahnuté jeho právo na priaznivé životné prostredie), pričom jeho argumentácia je vo všeobecnej nekonkrétnej rovine. Správny súd odhliadnuc od uvedeného má za to, že účastníctvo v stavebnom konaní je dané zákonnými ustanovenia § 59 stavebného zákona, pričom ustanovenie § 140c ods. 8 a 10 by prichádzalo do úvahy, len v prípade, ak by v danej veci prebehlo konanie podľa zákona EIA, čo sa však v tomto prípade nestalo. K námietke žalobcu, že správne orgány dostatočne nepreukázali, že konanie EIA neprebehlo správny súd konštatuje, že ak chcel žalobca preukázať nesprávnosť tohto záveru, mal predložiť dôkaz o tom, že takéto konanie prebehlo. Správny súd poznamenáva, že v zásade sa skutočnosti, ktoré nenastali, nedokazujú.
39. Záverom pre úplnosť správny súd dodáva, že pokiaľ bol žalobca tej mienky, že povoľovaná stavba by mala podliehať posudzovaniu, hoc nie je osobitne upravená v prílohe č. 8 zákona č. 24/2006 Z. z. (resp. nedosahuje prahovú hodnotu uvedenú v prílohe č. 8), mohol využiť právny prostriedok upravený v cit. ust. § 19 zákona č. 24/2006 Z. z.. Podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z. totiž príslušný orgán v konaní o podnete rozhodnutím určí, či posudzovaniu podlieha navrhovaná činnosť alebo jej zmena, ktorá nie je uvedená v prílohe č. 8, alebo nedosahuje prahovú hodnotu uvedenú v prílohe č. 8. Uvedené konanie sa začína na základe odôvodneného písomného podnetu kohokoľvek. Ktorákoľvek fyzická osoba alebo právnická osoba sa
môže domnievať, že istá činnosť by mala byť predmetom povinného posudzovania. Konanie môže príslušný orgán začať aj z vlastného podnetu. Príslušný orgán prihliada pri rozhodovaní na obsah podnetu, povahu činnosti, miesto (územie), na ktorom sa plánuje navrhovaná činnosť realizovať, ako aj význam očakávaných vplyvov. Rozhoduje na základe kritérií platných pre zisťovacie konanie uvedených v prílohe č. 10 predmetného zákona. Napokon je potrebné pre úplnosť dodať, že z právnej úpravy zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva, že by akákoľvek vyvolaná investícia plynúca zo zámeru z investičného projektu (ktorý bol predmetom zisťovacieho konania alebo posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny) mala tvoriť (bez ohľadu na to, či spĺňa/nespĺňa kritériá podľa prílohy č. 8, dosahuje/ nedosahuje prahové hodnoty uvedené v prílohe č. 8) predmet zisťovacieho konania.
40. Správny súd po preskúmaní žaloby a administratívneho spisu, ako aj rozhodnutí žalovaného a prvostupňového správneho orgánu je toho názoru, že záver, ktorý prvostupňový správny orgán zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s ustanoveniami stavebného zákona a správneho poriadku. Správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správnych orgánov neboli zistené porušenia zákonov, ktoré by viedli k porušeniu práv žalobcu. Správne orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, prijali jasné a správne skutkové závery, ktoré dostatočne odôvodnili a správne právne posúdili. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
41. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
42. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol.
43. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
44. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
45. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie.
46. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
- na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
- účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom
- rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
- v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
- vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
- nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
- patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
- rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
- sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
- nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
- podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.