Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/50/2022

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Ľubomír Bundzel, v právnej veci žalobcu: Top Lighting Solutions s. r. o., so sídlom Brnenská 4405/40B, Hodonín, IČO: 25 530 941, zastúpeného advokátom: JUDr. Peter Schmidl, so sídlom Záhorácka 11/A, Malacky, proti žalovanému: ONE INVESTMENTS s. r. o., so sídlom Rovenská 1567/45, Senica, IČO: 47 746 416, zastúpenému advokátom: JUDr. Ing. Branislav Pecho, so sídlom Piaristická 2, Nitra, o zaplatenie 14.330.000,- Kč s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. -156 zo dňa 8. decembra 2021 v spojení s opravným uznesením č. k. -210 zo dňa 31.5.2022, t a k t o

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.330.000,- Kč, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom II. priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. , , , (ďalej len „“) a vecne tým, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili písomnú zmluvu o pôžičke dňa 25.3.2015, kde predmetom pôžičky bola finančná čiastka vo výške 8.330.000,- Kč s tým, že pôžička je úročená vo výške 1 % p. a. so splatnosťou pôžičky do 31.12.2016. Ďalšiu zmluvu o pôžičke uzatvorili dňa 27.4.2015 a predmetom pôžičky bola finančná čiastka vo výške 6.000.000,-Kč s tým, že táto pôžička je úročená vo výške 1% p. a. a tiež so splatnosťou pôžičky do 31.12.2016. V zmysle zmlúv boli finančné prostriedky reálne prostredníctvom bankových prevodov prevedené na účet žalovaného, suma 8.330.000 Kč dňa 25.3.2015 a suma 6.000.000 Kč bola poukázaná žalovanému dňa 28.4.2015. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že by finančné prostriedky v súlade so zmluvami o pôžičke neboli riadne žalovanému poukázané. Z tejto sumy žalovaný žalobcovi nevrátil vôbec nič. Sporná bola splatnosť pôžičky. Žalovaný tvrdil, že uzavrel so žalobcom zmluvy o pôžičke so splatnosťou do 31.12.2015 a v prípade, že sa dohodli na zmene podmienok uzavretia zmluvy, mohli tak urobiť iba písomným dodatkom k zmluve, iné dojednanie je neplatné. Keďže pôvodná lehota splatnosti pôžičky bola dojednaná do 31.12.2015, žaloba bola podaná na súd po uplynutí 4 - ročnej premlčacej lehoty. Žalobca zotrval na tvrdení, že účastníci sa dohodli na zlikvidovaní pôvodných zmlúv a uzatvorili nové zmluvy s tým, že doba splatnosti sa posunula presne o jeden rok, a to do 31.12.2016 a dohodli sa na 1 % úročení pôžičky. Žalobca tiež zotrval na tvrdení, že zmluvy pripravoval žalovaný so svojim právnikom a podpisovali sa v Senici, sú vyhotovené v slovenskom jazyku a predchádzala im ústna dohoda. Čo sa týka započítacieho prejavu žalovaného, mal žalovaný ako postupník zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou dňa 3.7.2017 so spoločnosťou OMS, spol. s r.o., IČO: 34 132 333, so sídlom Dojč 419, ako postupcom, nadobudnúť pohľadávku voči žalobcovi vo výške 21.519.586,38 Kč. Žalovaný žalobcovi oznámil, že pohľadávku žalovaného voči žalobcovi z titulu nevyplateného podielu na zisku žalobcu započítava s pohľadávkou žalobcu. Žalobca považuje pohľadávku za fiktívnu, nikdy vzniknúť nemohla, ani nevznikla. Žalovaný pôžičky do rozhodnutia súdu vo veci samej nesplatil.

Súd považoval za nesporné, že medzi stranami boli uzatvorené zmluvy o pôžičke, a to dňa 25.3.2015 a dňa 27.4.2015, kde predmetom pôžičiek boli finančné čiastky vo výške 8.330.000,- Kč a 6.000.000,- Kč, ktoré boli reálne bankovými prevodmi prevedené na účet žalovaného. Žalobca predložil originály zmlúv, kde pôžičky sú úročené vo výške 1% p. a. a tiež u obidvoch je uvedená splatnosť do 31.12.2016. V čase uzatvárania zmlúv o pôžičkách v spoločnosti veriteľa OMS CZ, spol. s r.o. so sídlom Brněnská 3033/40, 695 01 Hodonín, IČO: 25530941 (v súčasnosti Top Lighting Solutions, s.r.o.) vlastnila obchodný podiel vo výške 50 % spoločnosť OMS, spol. s r.o., IČO: 34 132 333, so sídlom 906 02, Dojč 419, Slovenská republika, ktorej konateľom bol A. B. C.. Spoločnosť žalovaného ONE Investment s. r. o. (správne ONE INVESTMENTS s.r.o. pozn.), so sídlom Senica Rovenská 1567/45, IČO: 47 746 416 mala jedného spoločníka, taktiež RNDr. Vladimíra Levárskeho, ktorý bol zároveň jediným konateľom spoločnosti. Písomné zmluvy o pôžičke predložené žalobcom s dohodnutým úrokom 1 % a so splatnosťou do 31.12.2016 podpísali konatelia Petr Šimeček a RNDr. Vladimír Levársky. Písomné uzatvorenie zmlúv nikto nespochybnil, následne bol predmet pôžičky prevedený na účet žalovaného. Je nepochybné, že účastníci sa na takomto postupe dohodli vopred ústne. Písomne uzatvorené zmluvy má žalobca zaevidované v účtovníctve spoločnosti. Z ustanovenia vyplýva, že pre uzatvorenie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu sa vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. V predmetnej veci je nepochybne preukázané, že k odovzdaniu finančných prostriedkov prišlo až po uzatvorení zmlúv o pôžičke, žalovaný opak nepreukázal. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že keďže boli zmluvy o pôžičkách uzavreté medzi dvomi právnickými osobami, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť, žalovaný mal možnosť svoje tvrdenie preukázať účtovnými dokladmi, najmä ročnými účtovnými závierkami a inými právne relevantnými dôkazmi. V predmetnom konaní nepredložil žiaden dôkaz, iba zmluvu, ktorú účastníci považovali za neplatnú, čoho dôkazom je uzatvorenie novej zmluvy a k plneniu zo zmluvy došlo následne až po jej uzatvorení. Štatutárny zástupca žalovaného, ktorý uzatváral zmluvy sa ani na jednom súdnom pojednávaní nezúčastnil, z toho dôvodu nebol vo veci vypočutý. Žalobca predložil dôkazy o vzájomnej komunikácii, ktorou sa jednak predlžovala splatnosť pôžičiek a z predloženej komunikácie je zrejmé, že žalovaný má záujem vec riešiť mimosúdne. Čo sa týka započítacieho prejavu žalovaného, a to z titulu nevyplateného podielu na zisku žalobcu, súd konštatoval, že žalovaný na preukázanie započítateľnej pohľadávky neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca predložil zápisy z valných hromád na ktorých sa rozhodovalo o rozdelení podielov na výsledku hospodárenia. Tiež predložil „Smlouvu o převodu obchodního podílu“ zo dňa 25. októbra 2016 na základe ktorej spoločnosť OMS, spol. s r. o., IČO: 34 132 333, so sídlom 906 02 Dojč 419, Slovenská republika, ktorú zastupoval RNDr. Vladimír Levársky ako konateľ, previedla svoj obchodný podiel, ktorý vlastnila v spoločnosti OMS CZ, spol. s r. o. so sídlom Brněnská 3033/40, 695 01 Hodonín, IČ: 25530941 (v súčasnosti Top Lighting Solutions, s.r.o.) na doterajšieho spoločníka D. E.. V súlade so „Smlouvu o převodu obchodního podílu“ spoločnosť OMS, spol. s .r.o., IČO: 34 132 333, so sídlom 906 02 Dojč 419 stratila možnosť domáhať sa od spoločnosti Top Lighting Solutions, s.r.o. prípadného vyplatenia zisku, o ktorom ešte doposiaľ nerozhodlo valné zhromaždenie spoločnosti, keďže toto právo prešlo s prevodom obchodného podielu na D. E.. Súd tak považoval žalobu za dôvodnú, a preto jej v celom rozsahu vyhovel.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, poukazujúc na odvolacie dôvody podľa , , a , teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že súd sa vôbec nezaoberal tvrdeniami žalovaného, tieto nielenže nekonfrontoval s tvrdeniami žalobcu, ale obranu žalovaného pri zisťovaní skutkového stavu a svojich právnych úvahách úplne opomenul a odignoroval a neuviedol ani v odôvodnení napádaného rozhodnutia, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces. Tým, že súd neposudzoval tvrdenia a listinné dôkazy produkované v súdnom konaní žalovaným a s týmito sa vôbec nevysporiadal, odňal žalovanému procesné práva argumentovať a dokazovať jeho tvrdenia, čím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tým bol tiež porušený princíp zákazu denegatio iustitiae a princíp právnej istoty. Žalovaný preto ani v odvolaní nemôže reagovať na úvahy súdu, ktorými hodnotil tvrdenia žalovaného a ním predložené dôkazy, čím bola žalovanému okrem iného aj odňatá možnosť argumentovať v odvolacom konaní a možnosť dvojinštančného preskúmania dôvodnosti a zákonnosti súdneho rozhodnutia a súdom porušený ústavnoprocesný princíp dvojinštančnosti súdneho konania.

Žalovaný sa v súdnom konaní bránil tým, že uzavrel so žalobcom Zmluvu o pôžičke zo dňa 25.3.2015, ktorou si žalovaný požičal od žalobcu sumu 8.330.000,- Kč, a ktorú sa zaviazal splatiť do 31.12.2015 a Zmluvu o pôžičke zo dňa 27.4.2015, ktorou si žalovaný požičal od žalobcu sumu 6.000.000,- Kč, a ktorú sa zaviazal splatiť tiež do 31.12.2015. Žalovaný predložil súdu fotokópie týchto zmlúv o pôžičke k odporu a na pojednávaní predložil súdu na nahliadnutie originály týchto zmlúv o pôžičke. Naviac uzavretie predmetných zmlúv o pôžičke nepoprel v konaní ani žalobca. Vzhľadom na skutočnosť, že splatnosť pôžičiek bola dohodnutá dňa 31.12.2015, žalovaný vzniesol námietku premlčania pohľadávok žalobcu zo zmlúv o pôžičke, nakoľko 4 ročná premlčacia lehota uplynula pred podaním žaloby na súd. Súd sa s uvedenými tvrdeniami a námietkou premlčania vznesenou žalovaným v súdnom konaní a v napádanom rozhodnutí vôbec nevysporiadal a túto námietku premlčania úplne odignoroval. Žalovaný preto z dôvodu opatrnosti opakovane aj týmto podaním vznáša námietku premlčania proti pohľadávke žalobcu uplatnenej v konaní.

K zmluvám o pôžičke, ktoré predložil v konaní žalobca (so splatnosťou 31.12.2016) žalovaný uviedol, že tieto sú neplatné, nakoľko pôžička je reálny kontrakt a v dátumoch uvedených na predmetných zmluvách, ktoré predložil súdu žalobca, neboli žalovanému poskytnuté žiadne pôžičky, a teda tieto zmluvy o pôžičke, ktoré predložil žalobca, neboli reálne naplnené, sú neurčité z dôvodu ich vád a teda neplatné. Žalovaný v konaní poukázal na to, že žalobcom predložené zmluvy o pôžičke nemajú ani formu dodatku k zmluve o pôžičke a ani z ich obsahu nevyplýva, že by mali byť dodatkom k zmluvám o pôžičke uzavretým so žalovaným, sú tam uvedené iné sumy a iné dátumy poskytnutia pôžičky, pričom tieto pôžičky žalovanému reálne poskytnuté neboli. Tieto zmluvy o pôžičke, ktoré predložil žalobca, sú antedatované a neboli reálne naplnené. Žalovaný tiež tvrdil, že pri prevode obchodného podielu v spoločnosti žalobcu za sumu 50.000,- Kč bolo dohodnuté, že táto výška odplaty za prevod obchodného podielu bola dohodnutá aj s poukazom na vysporiadanie pohľadávok zo zmlúv o pôžičke, pričom bola zohľadnená aj tá skutočnosť, že p. E. ako spoločníkovi žalobcu, bol počas spoločného podnikania vyplatený zisk vo výške vyše 40.000.000,- Kč a druhému spoločníkovi OMS, s.r.o. iba 18.000.000,- Kč. Tvrdenia žalovaného, že dohodnutím odplaty iba 50.000,- Kč za prevod 50% podielu obchodnej spoločnosti žalobcu, ktorá ročne dosahovala zisk cca 3.000.000,- Kč a s vyše 50.000.000,- Kč nerozdeleným ziskom, boli vysporiadané nielen práva z prevodu obchodného podielu, ale aj pohľadávky z titulu predmetných pôžičiek, ktoré si p. E. ako jediný spoločník žalobcu podľa dohôd pri prevode obchodného podielu v spoločnosti žalobcu už nemal uplatňovať, sú preto vzhľadom na tieto všetky okolnosti hodnoverné.

Podľa žalovaného z tvrdení žalobcu, a aj zo samotného dokazovania vyplynulo, že zmluvy o pôžičke predložené žalobcom sú antedatované a ako reálny kontrakt neboli naplnené, sú neurčité s vadami, a teda sú preto absolútne neplatné. Jedinými zmluvami o pôžičke, ktoré v tomto konaní boli predložené ako platné a ako reálny kontrakt pôžičky aj naplnené, sú zmluvy o pôžičke, ktoré predložil žalovaný (so splatnosťou 31.12.2015) a ktorých podpísanie a uzavretie nespochybňuje a nerozporuje ani žalobca. Akékoľvek dodatky k týmto zmluvám o pôžičke musia byť podľa dohody zmluvných strán vyhotovené v písomnej forme, pričom žiadny písomný dodatok žalobca v konaní nepredložil. Zmluvy o pôžičke, ktoré predložil žalobca, neboli reálne naplnené, sú absolútne neplatné a hľadí sa na ne ako keby neboli. Žalovaný v konaní tvrdil, že zo zmlúv o pôžičke, ktoré predložil žalobca, žalobcovi nevznikla pohľadávka z titulu pôžičky. Keďže žalobca už v r. 2017 vedel, že žalovaný nemá vôľu predmetnú pohľadávku uhradiť a dovoláva sa započítania s nerozdeleným ziskom v spoločnosti žalobcu (v zmysle dohôd o prevode obchodného podielu v spoločnosti žalobcu), mal žalobca konať s odbornou starostlivosťou a podať žalobu o zaplatenie, pričom by tak bola bezpredmetná námietka premlčania pohľadávky z titulu pôžičky (alebo bezdôvodného obohatenia), ktoré v konaní vniesol žalovaný. Veriteľ pohľadávky, naviac keď ide o podnikateľa, musí dodržať náležitú starostlivosť o svoju pohľadávku a podať žalobu z dôvodu opatrnosti bez zbytočného odkladu, pričom žalovaný už v r. 2017 prejavil nevôľu zaplatiť pohľadávku z titulu zmluvy o pôžičke žalobcovi. Žalobca však podal žalobu až o 3 roky neskôr v roku 2020. Napriek skutočnosti, že tieto tvrdenia (a námietku premlčania) uviedol žalovaný v odpore, ako aj na pojednávaní dňa 29.9.2021, na pojednávaní dňa 10.11.2021 a aj v záverečnom návrhu, súd sa k nim nijak nevyjadril, nekonfrontoval zmluvy o pôžičke predložené žalovaným so zmluvami o pôžičke predloženými žalobcom a s výpismi z účtu, nevysporiadal sa dokonca ani s námietkou premlčania vznesenou žalovaným voči pohľadávke uplatňovanej v žalobe. Súd je povinný vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci, teda uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. IV. ÚS 115/03,sp. zn. , sp. zn. ). Dôvodil, že súd sa s tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalovaným (ako ani s námietkou premlčania) nezaoberal, hoci na námietku premlčania bol povinný prihliadať ex officio, a nijak sa s nimi argumentačne nevysporiadal, čím porušil práva žalovaného na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia a zákonný súdny proces, pričom uvedené tiež robí napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľným, a súd tak znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a zaťažil tak konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd tým znemožnil žalovanému argumentovať aj v odvolacom konaní, keďže chýba akékoľvek zhodnotenie tvrdení a procesnej obrany žalovaného súdom, žalovaný nemôže argumentovať a polemizovať s právnymi názormi súdu o argumentácii a obrane žalovaného.

Žalovaný mal tiež za to, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Súd napádané rozhodnutie odôvodnil tým, že „V súlade s považoval za nesporné, že medzi účastníkmi boli uzatvorené zmluvy o pôžičke a to dňa 25.3.2015 a dňa 27.4.2015, kde predmetom pôžičiek boli finančné čiastky vo výške 8.330.000,- Kč a , ktoré boli reálne bankovými prevodmi prevedené na účet žalovaného.“ Uvedené skutkové zistenie súdu prvej inštancie je nezrozumiteľné. Nie je totiž z tohto vyjadrenia súdu zrejmé, ktorou zmluvou bola poskytnutá aká výška pôžičky a s akými zmluvnými podmienkami, o ktorých zmluvách o pôžičke súd hovorí, či o zmluvách o pôžičke, ktoré predložil žalobca alebo o zmluvách o pôžičke, ktoré predložil žalovaný. Súd prvej inštancie tak urobil účelovo, nakoľko bol vedený snahou úplne ignorovať a nevysporiadať sa s tvrdeniami a listinnými dôkazmi založenými do súdneho konania žalovaným (zmluvami o pôžičke s dátumom splatnosti 31.12.2015). V uvedenej veci súd úplne odignoroval argumentáciu žalovaného, ktorú vôbec nekonfrontoval s argumentáciou žalobcu. Žalobca sa pritom svojím návrhom domáhal zaplatenia (i) pohľadávky vo výške vo výške 6.000.000,- Kč z titulu Zmluvy o pôžičke zo dňa 25.3.2015 a (ii) pohľadávky vo výške 8.330.000,-Kč z titulu Zmluvy o pôžičke zo dňa 27.4.2015. Tieto pôžičky však žalobca v uvedených dátumoch žalovanému neposkytol, čo vyplýva z výpisov z účtu ako aj z nesporných vyjadrení oboch strán sporu. Žalovaný tvrdil, že uzavrel so žalobcom (i) Zmluvu o pôžičke zo dňa 25.3.2015, ktorou si žalovaný požičal od žalobcu sumu 8.330.000,- Kč, a ktorú sa zaviazal splatiť do 31.12.2015 a (ii) Zmluvu o pôžičke zo dňa 27.4.2015, ktorou si žalovaný požičal od žalobcu sumu 6.000.000,- Kč, a ktorú sa zaviazal splatiť tiež do 31.12.2015. Žalovaný predložil súdu tieto zmluvy a na požiadanie aj v originály, pričom žalobca nespochybnil ich uzavretie a podpis. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že Zmluvy o pôžičke, ktoré predložil žalobca (so splatnosťou 31.12.2016) neboli reálne poskytnuté, čo vyplýva aj z výpisov z účtu založených do súdneho spisu žalobcom, nakoľko suma 8.330.000,- Kč bola poskytnutá 25.3.2015 a suma 6.000.000,- Kč dňa 27.4.2015, teda nie tak ako je uvedené v zmluvách o pôžičke predložených žalobcom (s dátumom splatnosti 31.12.2016), ale tak ako je správne uvedené v zmluvách o pôžičke, ktoré predložil súdu žalovaný (s dátumom splatnosti 31.12.2015). Súd sa s týmito tvrdeniami nijak nevysporiadal, preto nie je zrejmé o akých zmluvách teda súd tvrdí, že sú nesporné. Súd si takto „zjednodušil“ argumentáciu, avšak tým nielen nesprávne ustálil skutkový stav veci a nezrozumiteľne odôvodnil napádané rozhodnutie, ale sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a túto ani nekonfrontoval s argumentáciou žalobcu.

Podľa žalovaného nie je zrozumiteľné ani tvrdenie súdu, že „Písomné uzatvorenie zmlúv nikto nespochybnil, následne bol predmet pôžičky prevedený na účet žalovaného. Je nepochybné, že účastníci sa na takomto postupe dohodli vopred ústne.” Z tohto vyjadrenia súdu vyplýva, že ide o zmluvy o pôžičke predložené v konaní žalovaným (so splatnosťou 31.12.2015), nakoľko iba tie boli uzavreté v deň poskytnutia pôžičky. Nie je potom vysvetliteľné, prečo súd neprihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným. Nielen z výsluchu žalobcu a žalovaného, ale aj z výpisov z účtu je zrejmé, že sumy pôžičky boli prevedené na účet žalovaného na základe Zmlúv o pôžičke predložených žalovaným (s dohodnutou splatnosťou 31.12.2015) a nie na základe zmlúv o pôžičke predložených žalobcom, ktoré boli uzavreté až neskôr (to tvrdí sám žalobca). Je preto opäť nezrozumiteľné tvrdenie súdu, že „V predmetnej veci je nepochybne preukázané, že k odovzdaniu finančných prostriedkov prišlo až po uzatvorení zmlúv o pôžičke, žalovaný opak nepreukázal,“ nakoľko neuvádza po uzavretí ktorých zmlúv o pôžičke prišlo k odovzdaniu finančných prostriedkov. Naviac žalovaný predsa nemusel tvrdiť a preukázať opak, nakoľko práve žalovaný tvrdil, že pôžičky boli poskytnuté na základe zmlúv o pôžičke, ktoré predložil v konaní žalovaný (so splatnosťou 31.12.2015) a ktoré boli určité a zrozumiteľné (so správnymi dátumami, poskytnutými sumami pôžičky a dohodnutými zmluvnými podmienkami vrátane ich splatnosti). Aj z vykonaného dokazovania, a to z výsluchu samotného žalobcu a žalovaného, ako aj z listinných dôkazov (výpis z účtu) je totiž zrejmé, že finančné prostriedky boli odovzdané žalovanému na základe zmlúv o pôžičke, ktoré súdu predložil žalovaný (so splatnosťou 31.12.2015). Zmluvy o pôžičke, ktoré predložil súdu žalobca (so splatnosťou 31.12.2016) boli totiž podľa tvrdení žalobcu uzavreté neskôr a najmä neboli reálne naplnené. Uvedené je zásadné pre posúdenie námietky premlčania, s ktorou sa však súd vôbec nezaoberal a vôbec nevysporiadal. Súd naviac porušil aj zásadu rovnosti strán sporu, keď najprv vo svojom odôvodnení nesprávne a nedôvodne ustálil, že „Písomne uzatvorené zmluvy má žalobca zaevidované v účtovníctve spoločnosti“, čo však nevyplýva zo žiadneho dôkazu založeného stranami v súdnom spise, pričom od žalovaného požadoval tvrdenia preukázať účtovnými dokladmi, ročnými účtovnými závierkami a inými právne relevantnými dôkazmi. Zo žiadneho dôkazu predloženého žalobcom nevyplýva, že žalobca má v účtovníctve zaevidované a zaúčtované práve zmluvy o pôžičke, ktoré predložil žalobca v konaní; práve naopak, vzhľadom k tomu, že je (z výpisov z účtu) zrejmé, že žalobca žalovanému poskytol dňa 25.3.2015 pôžičku vo výške 8.330.000,- Kč a dňa 27.4.2015 pôžičku vo výške 6.000.000,- Kč, žalobcom predložené zmluvy o pôžičke nezodpovedajú skutočnému skutkovému stavu a žalobca preto musí mať zaevidované a zaúčtované v účtovníctve iba zmluvy o pôžičke, ktoré predložil do konania žalovaný (kde sú správne dátumy a sumy pôžičky). Zmluvy o pôžičke, ktoré predložil do konania žalobca (so splatnosťou 31.12.2016) totiž nezodpovedajú reálnemu stavu a ako také nemôžu zodpovedať ani reálnemu stavu vedenia pohľadávok žalobcu v účtovníctve.

Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie uplatňoval voči stranám sporu rozdielne dôkazné bremeno čím porušil zásadu rovnosti strán sporu ( ), čím došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, porušil právo žalovaného na súdnu ochranu a tým súčasne založil inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd napádaný rozsudok založil iba na tvrdeniach žalobcu a nijak sa nezaoberal, nekonfrontoval a nevysporiadal s argumentáciou žalovaného. Nie je potom ani zrejmé, na základe čoho ustálil neplatnosť zmlúv o pôžičke, ktoré predložil žalovaný (so splatnosťou 31.12.2015) a ktoré boli uzavreté v deň poskytnutia pôžičky so správnymi sumami a dátumami splatnosti, nakoľko ich neplatnosť nielenže netvrdil ani žalobca a ani žalovaný, ale neexistuje ani žiadny právny dôvod či skutočnosť, ktorá by mala za následok neplatnosť zmlúv o pôžičke, ktoré predložil žalovaný (so splatnosťou 31.12.2015). Je nezmyselné a nepravdivé tvrdenie súdu, že účastníci považovali zmluvu o pôžičke, ktorú predložil žalovaný (so splatnosťou 31.12.2015) za neplatnú, nakoľko to netvrdil ani žalobca ani žalovaný. Žalobca iba tvrdil, že zmluvy o pôžičke, ktoré predložil žalovaný (so splatnosťou 31.12.2015), sa údajne nahradili zmluvami o pôžičke, ktoré predložil žalobca (so splatnosťou 31.12.2016), ktoré však nezodpovedajú skutočnosti a reálnemu odovzdaniu pôžičky a dohodnutým podmienkam, a teda iba a len zmluvy o pôžičke, ktoré predložil žalobca (so splatnosťou 31.12.2016), sú neplatné. Rovnako tak je nesprávne a nezmyselné tvrdenie súdu, že tohto dôkazom je uzavretie novej zmluvy a k plneniu zo zmluvy došlo až po jej uzavretí, nakoľko z výpisov z účtu je zrejmé, že žalobca poskytol pôžičku žalovanému na základe uzavretých „starých“ zmlúv, ktoré súdu predložil žalovaný (s dátumom splatnosti 31.12.2015) a nie na základe „novej zmluvy“, ktoré súdu predložil žalobca (so splatnosťou 31.12.2016). Súd teda dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný tvrdí, že súd mal ako neplatné posúdiť zmluvy o pôžičke, ktoré predložil do konania žalobca (so splatnosťou 31.12.2016), a aplikovať ustanovenie o reálnom kontrakte, (neurčitosť právneho úkonu) v spojení s (neplatnosť z dôvodu rozporu so zákonom), nakoľko tieto zmluvy o pôžičke, ktoré predložil do konania žalobca (so splatnosťou 31.12.2016), neboli naplnené ako reálny kontrakt pôžičky a sú neurčité s vadami. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak nesprávne, nezákonné, arbitrárne a nezrozumiteľné. Procesný postup súdu a napádané rozhodnutie nemôže naplniť ústavné požiadavky na spravodlivý a najmä zákonný súdny proces a presvedčivosť odôvodnenia súdnych rozhodnutí a zakladá znaky arbitrárnosti rozhodovania. Preto žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania.

Žalobca samostatný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne i právne správny v celom rozsahu potvrdil a žalobcovi priznal trovy odvolacieho konania v plnej výške. Uviedol, že odvolanie žalovaného považuje za absolútne účelové a contra legem z hľadiska právnej argumentácie. Tvrdenie žalovaného, že nemal šancu sa vyjadriť, ak sa celého prvostupňového konina napriek výzvam súdu nezúčastnil, žalobca nekomentuje.

Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

Opravným uznesením č. k. -210 zo dňa 31.5.2022, súd prvej inštancie opravil označenie žalovaného v záhlaví napadnutého rozsudku.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné s použitím v spojení s , rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu domáhajúceho sa vrátenia poskytnutých pôžičiek v celom rozsahu vyhovel, keď mal za preukázané uzavretie zmlúv o pôžičke zo dňa 25.3.2015 a zo dňa 27.4.2015, poskytnutie pôžičiek žalovanému a ich nevrátenie žalovaným. Žalovaný so závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil, keď mal za to, že súd sa nevysporiadal so vznesenou námietkou premlčania, ako ani so skutočnosťou, že boli predložené dve rôzne vyhotovenia predmetných zmlúv, pričom zmluvy predložené žalovaným boli bezúročné so splatnosťou 31.12.2015 (z čoho by vyplývalo, že nárok žalobcu je premlčaný) a zmluvy predložené žalobcom boli dohodnuté s úrokom 1% ročne a so splatnosťou 31.12.2016, pričom sa súd nezaoberal otázkou platnosti stranami predložených zmlúv a jeho záver, keď vychádzal zo zmlúv predložených žalobcom je nepreskúmateľný. Žalovaný napadnutému rozhodnutiu vyčítal arbitrárnosť a celkovú nepreskúmateľnosť.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Napriek tomu, že žalovaný v spore vzniesol procesnú obranu vo forme námietky premlčania žalobou uplatneného nároku, súd prvej inštancie sa ňou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nezaoberá, ani len neuvádza, že ju považuje za nedôvodnú. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje akákoľvek myšlienková úvaha súdu ohľadom premlčania nároku, absentuje vyporiadanie sa argumentáciou žalovaného v tomto smere a predovšetkým absentuje podstatná argumentácia týkajúca sa otázky platnosti právneho úkonu zmluvy o pôžičke, pokiaľ každá strana predložila vlastné znenie zmlúv o pôžičke zo dňa 25.3.2015 a zo dňa 30.4.2015.

V spise sa na č. l. 5 nachádza písomná zmluva o pôžičke predložená žalobcom zo dňa 25.3.2015 predmetom ktorej bolo poskytnutie sumy 6.000.000,- Kč žalobcom žalovanému za úrok 1 % p. a. a so splatnosťou 31.12.2016. Na druhej strane sa však v spise na č. l. 41 nachádza písomná zmluva o pôžičke predložená žalovaným zo dňa 25.3.2015, predmetom ktorej bolo poskytnutie sumy 8.330.000,- Kč, a to bezúročne so splatnosťou 31.12.2015. Obe zmluvy o pôžičke zo dňa 25.3.2015 (predložené žalobcom a žalovaným) sa tak líšia nielen vo výške pôžičky (žalobcova bola na 6.000.000,- Kč, žalovaného bola na 8.330.000,- Kč) ale aj v tom, či pôžička bola bezúročná, alebo úročená úrokom vo výške 1% ročne, ako aj v splatnosti pôžičky (žalobcova bola so splatnosťou 31.12.2016 a žalovaného bola so splatnosťou 31.12.2015).

Ďalej sa v spise na č. l. 8 nachádza písomná zmluva o pôžičke predložená žalobcom zo dňa 30.4.2015 predmetom ktorej bolo poskytnutie sumy 8.330.000,- Kč žalobcom žalovanému za úrok 1 % p. a. a s neuvedenou splatnosťou. Na druhej strane sa však v spise na č. l. 42 nachádza písomná zmluva o pôžičke predložená žalovaným zo dňa 30.4.2015, predmetom ktorej bolo poskytnutie sumy 6.000.000,- Kč, a to bezúročne so splatnosťou 31.12.2015. Obe zmluvy o pôžičke zo dňa 30.4.2015 (predložené žalobcom a žalovaným) sa tak líšia nielen vo výške pôžičky (žalobcova bola na 8.330.000,- Kč, žalovaného bola na 6.000.000,- Kč) ale aj v tom, či pôžička bola bezúročná, alebo úročená úrokom vo výške 1% ročne, ako aj v splatnosti pôžičky (žalobcova bola so splatnosťou 31.12.2016 a žalovaného bola so splatnosťou 31.12.2015).

Napokon žalobca predložil do konania aj overené fotokópie zmlúv (č. l. 146 – 147), kde zmluva zo dňa 25.3.2015 je rovnako ako u žalovaného na sumu 8.330.000,- Kč, ale je úročená 1 % ročne a so splatnosťou 31.12.2016 a zmluva zo dňa 30.4.2015 je rovnako ako u žalovaného na sumu 6.000.000,- Kč, ale je úročená 1 % ročne a so splatnosťou 31.12.2016.

Podľa výpisov z účtu na č. l. 142 – 145, bola žalovanému dňa 25.3.2015 poskytnutá suma 8.330.000,- Kč a dňa 28.4.2015 suma 6.000.000,-Kč.

Napriek tomu, že strany predložili v spore rôzne znenie zmlúv o pôžičkách, ktoré mali byť právnym základom žalobcom uplatneného nároku, súd sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal a bez ďalšieho vychádzal zo zmlúv, ktoré predložil žalobca. Súd uviedol iba toľko, že žalobca predložil originály zmlúv, avšak zo zápisnice o pojednávaní dňa 29.9.2021 (č. l. 139) vyplýva, vyplýva, že originály zmlúv predložil na nahliadnutie i žalovaný. Absentuje akákoľvek úvaha súdu, prečo práve zmluvy predložené žalobcom (zrejme tie na č. l. 146 – 147, i keď žalobca predložil aj zmluvy na č. l. 5 a 8, ktoré sú rozdielne) súd považuje za platné, najmä ak obrana žalovaného v spore bola taká, že za platné sa majú považovať zmluvy ním predložené a rozporoval platnosť zmlúv predložených žalobcom. Súd vychádzal tiež z tvrdenia žalobcu, že pôvodné zmluvy (tie, predložené žalovaným) strany zlikvidovali (teda žalobca nepoprel, že zmluvy predložené žalovaným v skutočnosti uzavreté boli) a uzavreli sa nové zmluvy (tie, predložené žalobcom) so splatnosťou 31.12.2016. Tu však absentuje akékoľvek právne posúdenie súdom prvej inštancie, či došlo k platnému zrušeniu či zmene pôvodne uzavretých zmlúv so splatnosťou 31.12.2015, resp. k platnému uzavretiu nových zmlúv so splatnosťou 31.12.2016, tiež s ohľadom na to, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt. V napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie tak absentuje relevantné právne posúdenie, či v danom prípade boli pôžičky poskytnuté na základe platného právneho úkonu a odôvodnenie, prečo práve zmluvy predložené žalobcom považoval súd za platne uzavreté. Vyriešenie tejto otázky je pritom podstatné aj pre náležité posúdenie žalovaným vznesenej námietky premlčania, pretože v prípade, že splatnosť pôžičiek bola 31.12.2015, je nárok uplatnený žalobou premlčaný, naopak, ak bola splatnosť pôžičiek až 31.12.2016, nárok žalobcu premlčaný nie je. Ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie sa však v napadnutom rozhodnutí námietkou premlčania vznesenou žalovaným nezaoberá vôbec. Záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcu je teda celkom nepreskúmateľný.

Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. upravuje v ustanovení základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

V zmysle ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

Treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v základných princípov a v , ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia, či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie, že argument je irelevantný, nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa SR (Ústavný súd SR, sp. zn. ).

Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení a riadne nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo ohľadom svojho záveru o dôvodnosti uplatneného nároku vzhľadom na procesnú obranu žalovaného neodôvodnil. Predovšetkým v odôvodnení napadnutého rozsudku chýba relevantné vysporiadanie sa s otázkou platnosti stranami predložených zmlúv o pôžičke a s námietkou premlčania nároku žalobcu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

Vady konania vymedzené v až d) sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. ), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie ust. , ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR ).

Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlil prijaté skutkové a právne závery poukazom na vykonané dokazovanie a ktorého medzery v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. zrušil a podľa vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu ( ), bude riadne v súlade s platnou procesnou normou (ust. a nasl. ) riadnym spôsobom stanoveným pre vykonávanie dôkazov vykonať pre vec relevantné dôkazy, skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, a predovšetkým pri opätovnom posúdení veci, sa náležite vysporiadať so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, najmä sa vysporiadať s otázkou platnosti predložených zmlúv o pôžičke a obranou žalovaného spočívajúcou vo vznesenej námietke premlčania; potom vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. , , odôvodniť, teda uviesť, aké dôkazy súd prvej inštancie vykonal, prečo niektoré navrhované dôkazy nevykonal, ako jednotlivé dôkazy vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil, k akým skutkovým zisteniam na základe takto vykonaného dokazovania dospel a ako vec právne posúdil.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania ( ).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).