Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31CoKR-7-2022.pdf
PDF · 115.79 KB
Case nature
Area
Subarea
31CoKR/7/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Ľubomír Bundzel, v právnej veci žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska ulica 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanému: Mgr. Ladislav Zselinszky, so sídlom Hlavná 28/7, Dunajská Streda, IČO: 42 159 059, správca úpadcu TOP SERVICE SLOVAKIA, spol. s r. o., so sídlom Galantská cesta 5856/24, Dunajská Streda, IČO: 35 744 987, o určenie popretej pohľadávky proti podstate, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 26Cbi/5/2021-89 zo dňa 11. marca 2022, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že pohľadávka žalobcu za mesiac október 2020 vo výške 2.491,15 eura, za mesiac november 2020 vo výške 2.046,59 eura, za mesiac december 2020 vo výške 2.047,19 eura, za mesiac január 2021 vo výške 3.030,66 eura, za mesiac február 2021 vo výške 6.331,19 eura v konkurze vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 28K/6/2020, sú pohľadávkou proti podstate a budú v konkurze uspokojované v poradí určenom v ustanovení § 87 ods. 2 písm. i) zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Výrokom II. rozhodol, že úpadca TOP SERVICE SLOVAKIA, spol. s r.o., IČO: 35 744 987 je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 28 ods. 1, § 87 ods. 1, 2, 8, zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2020 (ďalej len „ZKR“), ako aj ust. § 206k cit. zák. v znení účinnom od 31.12.2020 a ďalej ust. § 141 ods. 1, 2, § 143 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a vecne tým, že výzvou o neuznaní uplatnených pohľadávok proti podstate zo dňa 18.5.2021 správca vyzval žalobcu na podanie žaloby voči správcovi v lehote 15 od doručenia. Žalobca podal na súd žalobu 25.5.2021, teda v lehote podľa § 87 ods. 8 ZKR. Medzi stranami nebolo sporné, že uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 28K/6/2020 zo dňa 5.11.2020, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 220/2020 zo dňa 13.11.2020, bol vyhlásený konkurz na úpadcu. Rovnako nebolo sporné, že žalobca si uplatnil pohľadávky proti podstate listom zo dňa 30.4.2021 na základe Mesačných výkazov poistného a príspevkov za mesiace 10/2020 - 2/2021 vo výške 15.946,78 eura. Takisto nebola sporná výška uplatnenej pohľadávky a ani to, že pohľadávka vznikla po vyhlásení konkurzu. Medzi stranami bolo sporné, či pohľadávka na poistnom na sociálne poistenie, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu,
súvisí s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, nakoľko ide o kumulatívnu podmienku na to, aby pohľadávka mohla byť považovaná za pohľadávku proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. i) ZKR.
Súd prvej inštancie uzavrel, že sporná otázka už bola riešená Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku z 27. októbra 2015, sp. zn. 1Sžso/37/2014, v uznesení z 31. mája 2017 sp. zn. 1Obo/22/2016 a v uznesení zo dňa 27. septembra 2017 sp. zn. 3Obdo/9/2017, ktorého právna veta znie: ,, Pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, a preto predstavujú pohľadávky proti všeobecnej podstate v zmysle ust. § 87 ods. 2 písm. i/ zákona č. 7/2005 Z. z. v znení zmien a doplnkov. Platí to aj v prípade, ak zamestnancom úpadcu správca konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu neprideľoval žiadnu prácu a tiež, ak správca ukončil so zamestnancami úpadcu pracovný pomer a plynie im výpovedná doba.“ Preto je popretie pohľadávky správcom nedôvodné, keďže dôvod popretia, uvedený v popretí zo dňa 18.5.2021 a to, že sa nejedná o pohľadávky proti podstate, lebo po vyhlásení konkurzu správca neprevádzkoval podnik, nebol daný, čím žalobca splnil aj druhú podmienku uvedenú v § 87 ods. 2 písm. i) ZKR, a to, že pohľadávka žalobcu súvisela s prevádzkovaním podniku počas konkurzu. Súd preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, keď zároveň uviedol, že hoci trovy účastníkov konkurzného konania, ale aj konaní, ktoré sú vyvolané konkurzným konaním, sú vylúčené z uspokojenia, a preto ich nemožno, okrem niektorých výnimiek, v konkurznom konaní uspokojiť, avšak tieto pohľadávky nemožno považovať za neoprávnené, pretože z hľadiska hmotného práva nezanikajú a po prípadnom zrušení konkurzu ich možno uspokojiť v súdnom alebo inom konaní, za podmienky, že dlžník bude existovať a bude mať majetok. Trovy incidenčného konania sú vylúčené z uspokojenia v rámci konkurzu, čo znamená, že súd môže tieto trovy konania procesne úspešnému účastníkovi priznať, avšak tieto nie je možné uspokojiť z konkurznej podstaty. V prípade, ak v konaní bol neúspešný správca, trovy konania súd prizná úspešnému veriteľovi voči úpadcovi, nie voči osobe správcu, ktorý v konaní vystupuje namiesto úpadcu s tým, že tieto trovy možno prípadne uspokojiť z úpadcovho majetku, ktorý mu zvýši po zrušení konkurzu. Aj keď je priznaná náhrada trov konania proti správcovi, nie sú jeho „osobnými trovami“, pretože správca koná v mene úpadcu a na jeho účet. Náhrada trov konania je preto pohľadávkou proti úpadcovi.
Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v celom rozsahu odvolanie z dôvodov, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne a trovy konania prizná žalovanému proti žalobcovi. Žalovaný poukázal na to, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 5.11.2020, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 220 dňa 13.11.2021. Kľúčová služba, oprava obuvi, brúsenie nožov, nožníc a jednoduchých nástrojov a povrchová úprava kovov boli hlavným predmetom podnikania úpadcu a úpadca mal v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok iba jednu prevádzkareň, v ktorej by ich mohol vykonávať. Bola to prevádzkareň, ktorá sa nachádzala v Obchodnom centre DANUBIA na Panónskej ceste v Bratislave, kde mal úpadca v nájme priestory s celkovou plochou 19,85 m2, ktoré mu boli prenechané do užívania zmluvou o nájme nebytových priestorov uzavretou dňa 26.6.2000 medzi ním ako nájomcom a spoločnosťou ARCOL group, s.r.o., IČO: 35768169, so sídlom Panónska cesta 38/A, 851 04 Bratislava - mestská časť Petržalka ako prenajímateľom za nájomné vo výške 1.846,05 eura za kalendárny štvrťrok. Správca smie prevádzkovať podnik alebo časť podniku úpadcu iba za splnenia podmienok ustanovených v § 88 ZKR. Jednou z nich je, že pohľadávky proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) ZKR (napr. nájomné) musí správca uhrádzať v lehote splatnosti. Teda, ak by správca pokračoval v prevádzkovaní podniku úpadcu, musel by v prevádzkarni úpadcu v Obchodnom centre DANUBIA v Bratislave, ktorá nemala ani dvadsať metrov štorcových dosiahnuť výnos aspoň 615,35 eura mesačne (nájomné). Ak by to robil zamestnanec, musel by sa dosiahnuť výnos vyšší o jeho mzdu, preddavky na daň, poistné na sociálne a verejné zdravotné poistenie, etc. V čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu navyše už platila mimoriadna situácia, ktorá bola vyhlásená v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19 na
Slovensku dňa 12.3.2020. Od 1.10.2020 bol vládou Slovenskej republiky vyhlásený v poradí druhý núdzový stav, ktorý mal pôvodne trvať 45 dní do 14.11.2020. Bol však vládou opakovane predlžovaný sedem mesiacov, a preto trval až do 14.5.2021.
Žalovaný dôvodil, že podmienky ustanovené v § 88 ZKR neboli splnené nielenže v čase, keď bol konkurz na majetok úpadcu vyhlásený, ale už pred jeho vyhlásením. Je to zrejmé aj z toho, že prenajímateľ si do konkurzu vyhlásenom na majetok úpadcu prihlásil pohľadávky na nájomnom a za služby spojené s nájmom v celkovej výške 16.052,09 eura, čo znamená, že náklady na prevádzkovanie úpadcovho podniku celkom zjavne presahovali výnosy z jeho prevádzkovania už pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok. Za uvedených okolností správca v prevádzkovaní podniku úpadcu ex lege nesmel pokračovať a nepokračoval a práve preto nájomnú zmluvu písomne vypovedal, čo je uvedené v správe o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, ktorú správca súdu predložil dňa 21.12.2020. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.9.2017 vo veci sp. zn. 3Obdo/9/2017 o určenie popretých pohľadávok je uvedené: Dovolací súd sa prikláňa k názoru dovolateľa, ako aj k záveru najvyššieho súdu vyslovenému v rozsudku z 27. októbra 2015, sp. zn. 1Sžso/37/2014, že pojem „ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu“ je potrebné vykladať v zmysle definície podniku uvedenej v § 5 Obchodného zákonníka s tým, že ak správca neuskutočnil relevantné úkony smerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti úpadcu, dochádza k prevádzkovaniu podniku počas konkurzu. Okrem toho, že správca nájomnú zmluvu písomne vypovedal, príslušného správcu dane písomne požiadal o zrušenie registrácie úpadcu pre daň z pridanej hodnoty z dôvodu, že úpadca podnikateľskú činnosť nevykonáva. K podniku úpadcu patria aj osobné motorové vozidlo, peňažné pohľadávky a jedenásť zamestnancov. Motorové vozidlo však nemá platnú technickú a emisnú kontrolu pravidelnú, a preto sa nesmie prevádzkovať v cestnej premávke podľa § 45 ods. 2 písm. d) a e) zákona č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Peňažné pohľadávky boli vymožené a teda zanikli splnením, s výnimkou peňažnej pohľadávky vo výške 3.000,- eur, ktorú má úpadca voči spoločnosti FABKA s.r.o., so sídlom Dohnányho 10, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50187317 a ktorá (pohľadávka) je predmetom civilného sporu pred príslušným súdom. Za uvedených okolností a podľa záverov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie to vyzerá tak, že správca v podstate „prevádzkoval“ jedenásť zamestnancov úpadcu, čo znie trochu absurdne.
Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné a napadnutý rozsudok navrhuje ako vecne správny potvrdiť. Vzhľadom na tvrdenie žalovaného, že od 1.10.2020 bol vládou Slovenskej republiky vyhlásený v poradí druhý núdzový stav, poukázal na to, že sa uvedené nevzťahovalo na opravy obuvi a kľúčové služby. Ďalej uviedol, že pohľadávkami proti podstate sú pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom na zdravotné poistenie, poistnom na sociálne poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu (§ 87 ods. 2 písm. i/ ZKR). Slovné spojenie - "ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu" - je potrebné vykladať s dôrazom na definíciu podniku v zmysle obchodného práva. Štrukturálna požiadavka zákonodarcu na členenie podniku na hmotné, ako aj nehmotné zložky podnikania vyžaduje objektívne prítomnosť zamestnancov ako osobnej zložky podnikania, ktorá napomáha podnikaniu, resp. v čase jeho ukončenia dochádza zákonným spôsobom aj k ukončeniu činnosti zamestnancov, pričom žalobca opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2015, sp. zn. 1Sžso/37/2014, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor, že pohľadávky na poistnom za obdobie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, a preto po vyhlásení konkurzu za zamestnancov, ktorým plynula výpovedná doba, sú pohľadávkami proti podstate, a to bez ohľadu na skutočnosť, či im bola prideľovaná práca. Rozhodnutie žalovaného správcu ako zamestnávateľa (§ 56 ZKR) vo vzťahu k zamestnancom úpadcu, že im po vyhlásení konkurzu neprideľuje prácu, predstavuje prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle Zákonníka práce, ktorá nemá vplyv na trvanie pracovného pomeru zamestnancov úpadcu a ani na jeho povinnosť platiť poistné na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu. Rovnako nie je možné uvedenú prekážku v práci na strane zamestnávateľa stotožňovať s tým, že nedochádza k prevádzkovaniu podniku počas konkurzu. Žalobca sa prikláňa k záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenému v rozsudku z 27. októbra 2015, sp. zn. 1Sžso/37/2014, že pojem "ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu" je potrebné vykladať
v zmysle definície podniku uvedenej v ustanovení § 5 Obchodného zákonníka s tým, že ak správca neuskutočnil relevantné úkony smerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti úpadcu, dochádza k prevádzkovaniu podniku počas konkurzu. Zároveň žalobca poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. septembra 2017, sp. zn. 3Obdo/9/2017, podľa ktorého: „Pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, a preto predstavujú pohľadávky proti všeobecnej podstate v zmysle ust. § 87 ods. 2 písm. i/ zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení zmien a doplnkov. Platí to aj v prípade, ak zamestnancom úpadcu správca konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu neprideľoval žiadnu prácu a tiež, ak správca ukončil so zamestnancami úpadcu pracovný pomer a plynie im výpovedná doba.“ Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, a preto predstavujú pohľadávky proti podstate v zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i/ ZKR. Uvedené platí aj v prípade, ak zamestnancom úpadcu správca konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu neprideľoval žiadnu prácu a tiež, ak správca ukončil so zamestnancami úpadcu pracovný pomer a plynie im výpovedná doba.
Žalovaný podal k vyjadreniu žalobcu písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že je síce pravda, že zariadenia poskytujúce služby ako oprava obuvi a kľúčové služby sa počas núdzového stavu, ktorý bol vyhlásený vládou SR od 1.10.2020 mohli prevádzkovať, ale úpadca mal v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok jednu jedinú prevádzkareň, ktorá sa nachádzala v obchodnom centre a ľudia počas pandémie ochorenia COVID-19 na Slovensku do obchodných centier nechodili. V čase pred vyhlásením konkurzu mal úpadca až desať prevádzkarní, v ktorých hospodáril nasledovne: výsledok hospodárenia úpadcu za účtovný rok 2013 po zdanení bol: - 43.290 eur; výsledok hospodárenia úpadcu za účtovný rok 2014 po zdanení bol: -86.162 eur; výsledok hospodárenia úpadcu za účtovný rok 2015 po zdanení bol: -81.401 eur; výsledok hospodárenia úpadcu za účtovný rok 2016 po zdanení bol: -62.221 eur; výsledok hospodárenia úpadcu za účtovný rok 2017 po zdanení bol: -70.913 eur; výsledok hospodárenia úpadcu za účtovný rok 2018 po zdanení bol: -63.781 eur; výsledok hospodárenia úpadcu za účtovný rok 2019 po zdanení bol: -128.394 eur; výsledok hospodárenia úpadcu za účtovné obdobie od 1.1.2020 od 13.11.2020 po zdanení bol: -210.591 eur. Záporné číslo znamená stratu a strata znamená to, že tržby, ktoré úpadca v uvedených rokoch dosiahol kumulatívne vo všetkých svojich prevádzkach, nepokryli jeho celkové náklady na hospodársku činnosť. Je teda úplne evidentné, že prevádzkovanie podniku úpadcu nebolo rentabilné dávno pred pandémiou ochorenia COVID-19 na Slovensku, keď ľudia do obchodných centier chodili. Základným predpokladom toho, aby správca mohol v prevádzkovaní podniku úpadcu po vyhlásení konkurzu vôbec pokračovať, je to, že správca -zrejme z výnosov z prevádzkovania podniku úpadcu- je schopný v lehote splatnosti uhrádzať pohľadávky proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) zákona č. 7/2005 Z. z. Na základe uvedených okolností bolo úplne evidentné, že v prevádzkovaní jedinej prevádzkarne úpadcu správca nemohol pokračovať a práve preto ukončil pracovnoprávne vzťahy zamestnancov úpadcu, vypovedal zmluvu o nájme nebytových priestorov uzavretú dňa 26.6.2000 medzi úpadcom ako nájomcom a spoločnosťou ARCOL group, s.r.o., so sídlom Panónska cesta 38/A, 851 04 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35768169 ako prenajímateľom a príslušného správcu dane požiadal o zrušenie registrácie úpadcu pre daň z pridanej hodnoty z dôvodu, že úpadca podnikateľskú činnosť nevykonáva. V Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (9/2018) je na str. 129 explicitne uvedená nasledovná právna veta: „Dovolací súd sa prikláňa k názoru dovolateľa, ako aj k záveru najvyššieho súdu vyslovenému v rozsudku z 27. októbra 2015, sp. zn. 1Sžso/37/2014, že pojem „ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu“ je potrebné vykladať v zmysle definície podniku uvedenej v § 5 Obchodného zákonníka s tým, že ak správca neuskutočnil relevantné úkony smerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti úpadcu, dochádza k prevádzkovaniu podniku počas konkurzu.“
Ďalšie písomné vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu o určenie, že predmetné pohľadávky sú pohľadávkami proti podstate, ktoré budú v konkurze uspokojované v poradí určenom podľa § 87 ods. 2 písm. i) ZKR v celom rozsahu vyhovel, keď dospel k záveru, že predmetné pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie, na príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že pohľadávky žalobcu na poistnom podľa zákona o sociálnom poistení, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu na úpadcu, v súvislosti s plynutím výpovednej doby zamestnancov úpadcu, sú pohľadávkami proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) ZKR. Žalovaný dôvodil, že tieto pohľadávky nespĺňajú kumulatívnu podmienku uvedenú v ust. § 87 ods. 2 písm. i) ZKR teda, že súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, z dôvodu, že správca po vyhlásení konkurzu v prevádzkovaní podniku nepokračoval, naopak, ukončil pracovné pomery so zamestnancami úpadcu, vypovedal nájomnú zmluvu na prevádzkareň a správcu dane požiadal písomne o zrušenie registrácie úpadcu pre daň z pridanej hodnoty z dôvodu, že úpadca podnikateľskú činnosť nevykonáva. Pretože správca v prevádzkovaní podniku po vyhlásení konkurzu nepokračoval, mal za to, že pohľadávky právneho predchodcu žalobcu – Sociálnej poisťovne na poistnom za zamestnancov, s ktorými síce bol skončený pracovný pomer, avšak im plynula výpovedná doba, nie sú pohľadávkami proti všeobecnej podstate, ktoré sa uspokojujú v poradí podľa ust. § 87 ods. 2 písm. i) ZKR.
Ako uviedol súd prvej inštancie, touto otázkou sa už judikatúra zaoberala a uzavrela, že pohľadávky na poistnom za obdobie po vyhlásení konkurzu, za zamestnancov, ktorým plynula výpovedná doba, je potrebné považovať za pohľadávky proti podstate, pričom je irelevantná skutočnosť, či im bola prideľovaná práca (rozhodnutie NS SR z 27.10.2015 sp. zn. 1 Sžso/37/2014). Tu je potrebné podporne uviesť, že v prípade pohľadávok na poistnom na sociálne poistenie a na príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové sporenie, ide v podstate o verejnoprávne peňažné povinnosti, ktoré vznikajú zo zákona v čase po vyhlásení konkurzu a z titulu existencie procesnej prekážky obsiahnutej v ust. § 47 ods. 4 ZKR (podľa ktorého súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení konkurzu začať len na návrh správcu, návrhom podaným proti správcovi), je možné už i len z tohto dôvodu považovať za pohľadávky proti podstate. Takisto je potrebné zdôrazniť potrebu ochrany zamestnancov
podľa pracovnoprávnych predpisov, preto nemožno považovať za relevantné vyjadrenia správcu o neprideľovaní práce zamestnancom počas plynutia výpovednej doby. Títo zamestnanci sú stále podľa pracovnoprávnych predpisov považovaní za osoby v pracovnom pomere, plynutie výpovednej doby na ich postavenie ako zamestnancov nemá žiaden vplyv, preto je z právneho hľadiska irelevantné, či im bola prideľovaná akákoľvek práca podľa pracovnej zmluvy, súvisiaca či nesúvisiaca s úkonmi spojenými s priebehom konkurzu (rovnako pozri uznesenie NS SR z 31.5.2017, sp. zn. 1Obo/22/2016, tiež rozsudok NS SR z 30.4.2020 sp. zn. 2Obo/4/2019). Pokiaľ správca ukončil pracovnoprávne vzťahy so zamestnancami úpadcu tým spôsobom, že títo boli nútení v nich zotrvať až do uplynutia výpovednej doby, potom je irelevantné, či im bola prideľovaná práca. Naopak slovné spojenie „ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu“, je nutné vykladať na účely konkurzu s dôrazom na definíciu podniku v zmysle § 5 Obchodného zákonníka, podľa ktorého podnik predstavujú okrem iného aj osobné zložky podnikania, t. j. zamestnanci, z čoho vyplýva, že ak po vyhlásení konkurzu trvá ich pracovný pomer (v zmysle ust. § 62 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby), ide v podstate o „prevádzkovanie“ osobnej zložky podniku (rovnako pozri rozsudok NS SR z 27.10.2015 sp. zn. 1Sžso/37/2014).
Tento právny záver je v súlade s právnym záverom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.9.2017, sp. zn. 3Obdo/9/2017, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 9/2018 ako judikát č. 94, podľa ktorého: „ Pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie zamestnancov úpadcu v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, a preto predstavujú pohľadávky proti všeobecnej podstate v zmysle ust. § 87 ods. 2 písm. i) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení zmien a doplnkov. Platí to aj v prípade, ak zamestnancom úpadcu správca konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu neprideľoval žiadnu prácu a tiež, ak správca ukončil so zamestnancami úpadcu pracovný pomer a plynie im výpovedná doba.“
Odvolací súd preto aj s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, ak určil, že predmetné pohľadávky žalobcu vzniknuté z titulu nezaplateného poistného na sociálne poistenie a na príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové sporenie sú pohľadávkami proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) ZKR.
Z uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
- 2 -
2121203132
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).