Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoE/69/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekučného konania oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zast. JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: Miroslav Kača, IČO: 44637969, miesto podnikania Mostová 461, o vymoženie 1.200,13 eur s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 20. marca 2013, č. k. -44, EX 815/11 takto

rozhodol:

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie a Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému a súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu vedenú JUDr. Rudolfom Krutým, súdnym exekútorom so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava pod spisovou značkou EX 815/11 za neprípustnú a na základe toho exekúciu zastavil. Oprávnenej uložil zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 78,48 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Exekučným titulom tu bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35922761, sp. zn. SR 10917/10 zo dňa 19. novembra 2010 vydaného rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom. Toto rozhodnutie odôvodnil (súd prvého stupňa) právne ustanoveniami , E. p. ( v znení neskorších predpisov - Exekučného poriadku), pretože oprávnená v súdom ustanovenej lehote neoznačila nového súdneho exekútora, ktorého by súd poveril vykonaním exekúcie po tom, čo bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý právoplatne vylúčený. Rozhodol tak i poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -37 zo dňa 13. apríla 2011, s ktorým je potrebné sa vyporiadať v každom exekučnom konaní, ktorého sa dotýka, aby sa zaistila ochrana práv účastníkov a nebol výkonom exekúcie poverený exekútor, ktorý je z jej vykonávania na základe nálezu vylúčený. Nestrannosť a nezaujatosť súdneho exekútora ako osoby, ktorá čiastočne vykonáva funkciu súdu, musí byť nepochybná a ničím nespochybniteľná. O trovách exekúcie rozhodol podľa , a E. p. a a , a exekútorskej tarify (vyhl. č. v znení neskorších zmien a doplnení), keď po preskúmaní predloženej špecifikácie trov exekučného konania priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 78,48 eur, pričom dospel k záveru, že si nesprávne vyúčtoval paušálnu odmenu za doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie príkazu na začatie exekúcie a doručenie exekučného príkazu. V dôsledku toho potom skrátil (súd prvého stupňa) aj príslušnú časť DPH.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Súdu

prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci, keď zmluva účastníkov z prejednávanej veci nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (3/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ktorá nemusela obsahovať ani náležitosť predstavovanú údajom o RPMN. Podľa názoru odvolateľky tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber) platné právo nezakazuje a prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania, pričom aj zo Smernice možno vyvodiť len neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom) a navyše Smernica nemá priamu záväznosť (vyžaduje implementáciu, čiže zanesenie do vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov Európskej únie); pričom napokon exekučný titul bol už predmetom skúmania (zo strany exekučného súdu) pri udeľovaní poverenia a vtedy žiaden rozpor so zákonom zistený nebol.

Súčasne s odvolaním potom oprávnená (alternatívne) navrhla s poukazom na ustanovenie a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovede SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto podala návrh na prerušenie konania podľa a podanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade vety prvej a druhej E. p. s SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. E. p bez akejkoľvek časovej limitácie. Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa , a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhom oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD, resp. ÚS SR nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a ), resp. aj o prenesenie

problému akceptovateľnosti postupu v zmysle E. p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania na ÚS SR ( ).

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu o existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávanej veci s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru. Inak povedané, postup v zmysle predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známu skutočnosť, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania (medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa

článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci posudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil iba ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade znenia Smernice do slovenského jazyka, aj v tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, ktorý bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo tomu tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil, že rozhodcovské konanie ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou ponechanie možnosti veriteľovi „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k

oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho práva ustanovenia § - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD ako aj ÚS SR tak neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a rozhodnutie náležite odôvodnil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň poukazuje. V prejednávanej veci mala byť exekúcia vykonávaná na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 19. novembra 2010, sp. zn. SR 10917/10, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., IČO: 35922761, so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava. Návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný v podobe zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 17. januára 2011.

Podľa § 4 E. p. činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa (§ 5 ods. 1 E. p.). Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (§ 5 ods. 2 E. p.).

Podľa § 30 ods. 1 E. p. exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno

mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa ods. 3 len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa ods. 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Nálezom sp. zn. zo dňa 13. apríla 2011 Ústavný súd SR konštatoval, že nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom (a inými) predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (oprávnenej) je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie a túto skutočnosť je povinný bezodkladne oznámiť súdu. Súdny exekútor ako orgán, ktorý čiastočne vykonáva funkcie súdu, musí byť nezávislý a nestranný. Musí sa takým javiť aj v očiach strán, t. j. ide o teóriu zdania, ktorá sa viaže na rozhodovanie o zaujatosti súdneho orgánu, aj keď neexistuje dôvod na subjektívnu zaujatosť.

V prejednávanej exekučnej veci ide v osobe súdneho exekútora o bývalého zamestnanca oprávnenej. Nález Ústavného súdu SR sa týka sťažnosti (iného) povinného vo veci vedenej Okresným súdom Žiar nad Hronom, keď i exekučný titul - rozhodcovský rozsudok - bol vydaný tým istým súdom - Stálym rozhodcovským súdom (tu sp. zn. SR 05121/08 zo dňa 10. júna 2008). Okolnosť podmieňujúca vznik pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora v tejto veci preto nie je inou okolnosťou ako tou, ktorá vyvolala potrebu vylúčenia súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vo veci sp. zn. vedenej Okresným súdom Žiar nad Hronom. V tejto veci zatiaľ nedošlo súdom prvého stupňa k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie, preto nebolo možné rozhodovať o vylúčení súdneho exekútora (ako by tomu bolo v inom štádiu konania). Jediným možným spôsobom ako súdneho exekútora v danom štádiu konania z vykonávania exekúcie vylúčiť, bolo preto jeho žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Len takýmto postupom mohol súd učiniť zadosť potrebe vedenia exekučného konania v súlade s právnym poriadkom upravujúcim jeho postup, inak by došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu. V posudzovanom prípade sa exekučné konanie začalo dňa 10. februára 2011, teda v čase, keď súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý už nebol zamestnancom oprávnenej. Avšak skutočnosť, že tento súdny exekútor bol pred vymenovaním do funkcie exekútora zamestnancom oprávneného, je potrebné považovať za skutočnosť vylučujúcu ho z vykonávania úkonov danej exekúcie, a to predovšetkým z dôvodu, aby boli vylúčené akékoľvek pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania, resp. pomeru k veci. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom oprávneného, môže ovplyvniť subjektívne nazeranie exekútora na exekučnú vec a v nadväznosti na to aj jeho nezaujatosť a nestrannosť.

Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle , , napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, pričom námietkami oprávnenej z odvolania sa nezaoberal, pretože tieto sa zjavne netýkali dôvodov napadnutého uznesenia.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že v odvolacom konaní prakticky úspešnému povinnému (i súdnemu exekútorovi) ich náhradu nepriznal, keď z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, resp. žiadne si ani neuplatnili.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.