Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_23Er-386-2012.pdf
PDF · 140.04 KB
Case nature
Area
Subarea
23Er/386/2012
Uznesenie
Okresný súd Zvolen vo veci exekúcie oprávneného Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom v Piešťanoch, Teplická 7434/147, zast. JUDr. Petrom Pečeným, usadeným euroadvokátom so sídlom v Holíči, Námestie sv. Martina 9, proti povinnému D. E., F.. XX.XX.XXXX, T. R. J. A. Č..C.. XX, vedenej pod spisovou značkou EX 10925/11 súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jozefom Burim, LLM MBA, Exekútorský úrad so sídlom v Leviciach, Ku Bratke 3, na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 991,93 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie zo dňa 30.07.2013, takto
rozhodol:
Súd exekúciu z a s t a v u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd Zvolen poverením sp. zn. 23Er/386/2012 zo dňa 05.06.2012 poveril súdneho exekútora JUDr. Ing. Jozefa Buriho, LLM MBA vykonaním exekúcie proti povinnému na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 991,93 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, a to na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom so sídlom v Holíči, sp. zn. PEC-TRIO-KA 62/2011 zo dňa 29.06.2011, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 20.07.2011 a vykonateľnosť dňa 24.07.2011.
V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť na zaplatenie sumy 991,93 Eur spolu s úrokom vyčísleným súčtom čiastky vo výške 267,08 Eur a čiastky stanovenej vo výške 9 % ročne zo sumy 987,46 Eur od 29.04.2011 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 13,06 Eur, ako aj náhrady trov konania vo výške 212,68 Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Úverovej zmluvy č. 3804140264 uzatvorenej dňa 18.04.2008 a ňu nadväzujúceho revolvingového úveru č. 5807214248. Povinný svoje záväzky z týchto právnych úkonov riadne a včas neplnil. Podľa Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. (ďalej len „Úverové podmienky“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, Hlava 13 § 18 Úverových podmienok, zmluvné strany sa dohodli, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované jediným rozhodcom. Jediný rozhodca bude určený JUDr. Radimom Kuchtom, so sídlom Sibírska 1329, 908 51 Holíč, a to zo Zoznamu rozhodcov vedeného JUDr. Radimom Kuchtom, ktorý je v Zozname rozhodcov tiež uvedený a je teda oprávnený určiť za rozhodcu sám seba. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, rozhodca vyzval žalovanú stranu listom zo dňa 18.05.2011 na vyjadrenie a poučil ju, že podľa § 3 ods. 4 Rozhodcovských pravidiel platí, že pokiaľ tak žalovaný neučiní v lehote siedmych kalendárnych dní, pokračuje rozhodca v konaní a môže vo veci rozhodnúť. Žalovaná strana výzvu neprevzala a dňa 08.06.2011 márne uplynula lehota na vyzdvihnutie zásielky a táto bola rozhodcovi vrátená, čím v zmysle § 5 ods. 2 Rozhodcovských pravidiel vzniká fikcia doručenia, takže platí, že žalovaná strana sa v stanovenej lehote nevyjadrila. Rozhodca preveril znenie rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve z hľadiska svojej právomoci a konštatoval, že sú splnené všetky podmienky na to, aby vo veci mohol konať a rozhodnúť.
Dňa 08.08.2013 súdny exekútor doručil súdu návrh povinného na zastavenie exekúcie zo dňa 30.07.2013, v ktorom povinný uviedol, že svoj záväzok voči oprávnenému z úverovej zmluvy č. 3804140264 splatil do 20.01.2009 a preto žiadal zastavenie exekúcie.
K návrhu na zastavenie exekúcie povinný priložil list spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. zo dňa 26.11.2008, v ktorom oprávnený povinnému oznámil, že jeho záväzok z Úverovej zmluvy č. 3804140264 bol do 20.01.2009 riadne splatený a úverová zmluva ukončená.
Na základe výzvy doručil oprávnený súdu dňa 21.11.2013 vyjadrenie zo dňa 16.11.2013 k návrhu povinného na zastavenie exekúcie, v ktorom uviedol, že pohľadávka, ktorú si nárokuje, sa netýka zmluvy č. 3804140264, ale revolvingového úveru č. 5807214248. Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý spotrebiteľský úver, sú úverové podmienky. V nich bolo dohodnuté, že ak bude povinný riadne plniť svoje povinnosti, je veriteľ oprávnený zaslať mu kreditnú kartu spolu s výzvou k jej aktivácii. Oprávnený sa s povinným dohodli na tom, že riadnou a včasnou aktiváciou kreditnej karty a prvým čerpaním finančných prostriedkov prostredníctvom tejto karty sa stávajúci spotrebiteľský úver zmení na úver revolvingový. Keďže povinný riadne a včas plnil svoje povinnosti plynúce zo zmluvy o úvere, bola oprávneným zaslaná kreditná karta, ktorú povinný aktivoval a prostredníctvom nej čerpal revolvingový úver. Bol oprávnený čerpať ho až do výšky zjednaného úverového rámca 995,82 Eur. Čerpaný revolvingový úver spolu s úrokom sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach až do jeho úplného uhradenia. Povinný sa dostal do omeškania so splácaním revolvingového úveru, preto ho oprávnený doporučeným listom zo dňa 26.04.2010 vyzval, aby do 14 dní vrátil celý čerpaný úver, ktorý nebol splatený. Povinnému tak vznikla povinnosť uhradiť dlžnú čiastku, tvorenú dlžnou istinou úveru splatnou ku dňu zosplatnenia, zosplatnenou zostávajúcou výškou poskytnutého úveru, poplatkami za výpisy a výbery z bankomatov a úrokmi. Na základe uvedeného oprávnený trval na podanom návrhu na vykonanie exekúcie na základe predmetného rozhodcovského rozsudku.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
V predmetnej exekučnej veci je pokladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovi však jeho právomoc rozhodovať spor neplynie priamo zo zákona, ale získava ju až na základe dohody medzi účastníkmi sporu obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve. Práve rozhodcovská zmluva je aj základom právomoci rozhodcu, ktorý je na jej základe povolaný právne aprobovaným spôsobom k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva je dobrovoľný akt súkromnoprávnej povahy, pričom výsledkom rozhodcovského konania je rozhodnutie, ktorému zákon priznáva silu exekučného titulu a teda spôsobilosť byť podkladom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul musí byť vykonateľný po formálnej aj materiálnej stránke.
Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podkladom pre vykonanie exekúcie, má atribúty exekučného titulu, na podklade ktorého je možné vykonať exekúciu, súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem a jednak z noriem európskeho práva a judikatúry Súdneho dvora.
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej prípadne len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa čl. 2. písm. c) smernice 93/13/EHS, "predajca alebo dodávateľ" znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.
Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom do 12.06.2014, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Súd preskúmal rozhodcovský rozsudok, ktorý je podkladom na vykonanie predmetnej exekúcie, ako aj Úverovú zmluvu, ktorú oprávnený s povinným uzavreli dňa 18.04.2008, spolu s Úverovými podmienkami. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti oprávneného na výpise z Obchodného registra, ktorý sa zaoberá v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytovaním pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Pokiaľ ide o postavenie dlžníka v predmetnej zmluve, z jej obsahu nevyplýva a žiadna okolnosť nenasvedčuje tomu, že by predmetnú zmluvu uzatvoril v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, uskutočniac tento právny úkon pod svojím obchodným menom. S poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade so zásadou nepriameho účinku daná aj pôsobnosť ustanovení smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, prostredníctvom ktorých bola implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to, že predmetná zmluva o úvere je v zmysle vnútroštátneho poriadku SR tzv. absolútnym obchodom, teda sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, nakoľko pri vymedzení svojho cieľa smernica v článku 6 ods. 1 výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné. Nakoľko Obchodný zákonník je nepochybne súčasťou vnútroštátneho práva SR, aj na zmluvy podľa neho uzatvorené je daná pôsobnosť smernice 93/13/EHS, ak sú účastníkmi na jednej strane osoba konajúca s cieľom vzťahujúcim sa k svojim obchodom, podnikaniu a povolaniu a na druhej strane spotrebiteľ, tak ako je tomu v prípade predmetnej zmluvy o úvere.
Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší, napr. ak je zmluva čiastočne neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvoria nielen zmluva a Úverové podmienky majúce povahu všeobecných obchodných podmienok, ale aj predmetné kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako spotrebiteľského zobral do úvahy postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, keď táto bola veriteľom vopred pripravená a naformulovaná. Na základe toho mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS a Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.
V zmysle § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.
Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Spôsob, akým majú členské štáty Európskej únie plniť svoje povinnosti, ktoré im vyplývajú z primárneho unijného práva, teda zo Základných zmlúv, vyplýva a je konkretizovaný v judikatúre Súdneho dvora. Napríklad v rozsudkoch vo veciach C-334/92 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial zo dňa 16.12.1993, 14/83 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen zo dňa 10.4.1984 alebo 79/83 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH zo dňa 10.4.1984, Súdny dvor uviedol, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy o založení EHS (dnešný čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Hoci toto ustanovenie ponecháva členským štátom možnosť voľby spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie, že smernica je implementovaná, táto sloboda nemá vplyv na povinnosť všetkých členských štátov, ktorým je smernica určená, prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje. Táto povinnosť je záväzná pre všetky orgány členských štátov v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov.
Podľa čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 3 smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
Podľa prílohy smernice 93/13/EHS, ods. 1 písm. q), nekalé sú podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
K okolnostiam výkladu a aplikácie vnútroštátneho práva, ktoré je výsledkom implementácie smernice 93/13/EHS, v záujme toho, aby tento výklad a aplikácia boli konzistentné s cieľmi smernice, sa Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane vyjadroval a dosiaľ vyjadruje. Z relevantnej judikatúry Súdneho dvora (najmä rozsudok v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA v Roció Murciano Quintero zo dňa 27.06.2000, rozsudok vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL zo dňa 26.10.2006 a rozsudok vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi zo dňa 04.06.2009) vyplýva niekoľko zásadných požiadaviek na interpretáciu vnútroštátneho práva, ktoré je nutné vziať do úvahy aj v prejednávanej veci. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Cieľ čl. 6 smernice 93/13/EHS, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok. Prostriedkom na dosiahnutie výsledku, stanoveného v čl. 6 smernice, je preto možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, čím je zároveň presadzovaný verejný záujem, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica 93/13/EHS zaisťuje spotrebiteľom. Vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS ako nekalú a je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice.
Podľa čl. 8 smernice 93/13/EHS, členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Pri posúdení ne/prijateľnosti konkrétneho dojednania obsiahnutého v spotrebiteľskej zmluve je z hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1 OZ rozhodujúci obsah tohto zmluvného dojednania, ktoré nesmie spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ak však ide o dojednanie, ktoré takúto nerovnováhu medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa spôsobuje, nie je rozhodujúce, či ho možno podradiť pod niektorú z neprijateľných podmienok obsiahnutých v demonštratívnom neuzavretom výpočte v ustanovení § 53 ods. 4 OZ, pretože aj také zmluvné dojednanie, ktoré sa v tomto výpočte nenachádza, možno posúdiť ako neprijateľnú podmienku v zmysle tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ. Výnimkami z generálnej klauzuly sú na prvom mieste zmluvné dojednania týkajúce sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak boli v zmluve vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo na druhom mieste, ak ide o zmluvné dojednania, ktoré síce z hľadiska svojho obsahu spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale tieto boli z hľadiska kontraktačného procesu dojednané individuálne. To znamená, že spotrebiteľ mal možnosť spotrebiteľskú zmluvu uzatvoriť bez zmluvného dojednania, spôsobujúceho značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, inak povedané spotrebiteľ sa v rámci kontraktačného procesu môže reálne, a nielen iluzórne, rozhodnúť, či si zmluvné ustanovenie s takýmto obsahom želá do obsahu zmluvy zahrnúť alebo nie. Ďalšou možnosťou je, že spotrebiteľ má možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvného dojednania, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, t.j. má reálnu možnosť ovplyvniť a formulovať obsah tohto zmluvného dojednania.
Vychádzajúc z početnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porov. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13.10.2011, sp. zn. 6 Cdo 143/2011 z 18.01.2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10.10.2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18.09.2012 alebo sp. zn. 6 Cdo 135/2012 z 05.12.2012), ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, už v súčasnosti nie je sporné, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodca. Význam tohto oprávnenia exekučného súdu tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Právomoc rozhodcu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku aj bez návrhu zastaviť exekúciu v prípade, ak kedykoľvek počas jej priebehu zistí niektorý z dôvodov na jej zastavenie. Jedným z nich je zistenie, že exekučný titul sa dosiaľ nestal vykonateľným. Exekučný súd teda musí skúmať aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a preto je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť.
Exekučný súd sa teda zameral na skúmanie, či v predmetnej veci došlo medzi účastníkmi konania k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. V danom prípade je predmetom posúdenia ne/prijateľnosti dojednanie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté v Úverových podmienkach. Z hľadiska generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ je zrejmé, že rozhodcovská doložka nie je zmluvným dojednaním týkajúcim sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, a teda z tohto hľadiska nie je z posúdenia v zmysle § 53 ods. 1 OZ vyňatá. Zároveň z obsahu Úverových podmienok nevyplýva, že v nich obsiahnutá rozhodcovská doložka je zmluvným dojednaním, ktoré bolo dohodnuté medzi účastníkmi zmluvy o úvere individuálne a teda že by dlžník, ktorý má postavenie spotrebiteľa a ochranu tomu prislúchajúcu, mal možnosť zmluvu o úvere uzavrieť bez tejto rozhodcovskej doložky, pretože táto bola začlenená medzi ostatné ustanovenia vopred pripravených Úverových podmienok.
Ako už bolo uvedené, súd je pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok viazaný nielen výpočtom obsiahnutým v § 53 ods. 4 OZ, ale aj obsahom generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ; rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky posudzovaných zmluvných podmienok. Pri výklade súd teda vychádza aj z ustanovení smernice 93/13/EHS, nakoľko cieľ citovaných ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách, ako aj smernice 93/13/EHS je zhodný a je ním dosiahnutie toho, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnými zmluvnými podmienkami viazaný.
Ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať „vo svetle znenia a účelu smernice“, pričom zo samotnej smernice 93/13/EHS, rovnako ako aj z OZ, vyplýva, že ne/prijateľnosť, resp. nekalosť zmluvného dojednania môže byť posudzovaná nielen na základe zoznamu neprijateľných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ, resp. v prílohe smernice 93/13/EHS, ale pokiaľ zmluvné dojednanie nie je v zozname neprijateľných/nekalých podmienok uvedené, možno ho podriadiť posúdeniu ne/ prijateľnosti, resp. nekalosti v zmysle generálnej klauzuly. Zároveň nemožno opomenúť skutočnosť, že smernica 93/13/EHS je postavená v zmysle čl. 8 na princípe minimálnej harmonizácie, t.j. členské štáty si môžu ponechať, resp. prijať aj opatrenia, ktoré sú v porovnaní so smernicou prísnejšie. Z uvedeného dôvodu nemôže obstáť argumentácia, že neprijateľnosť rozhodcovskej doložky vymedzenú v § 53 ods. 4 písm. r) OZ odlišným spôsobom ako je táto vymedzená v prílohe smernice 93/13/EHS, je
potrebné vykladať podľa jazykového znenia ustanovenia písm. q) prílohy smernice 93/13/EHS, pretože Slovenská republika ako členský štát EÚ je viazaná cieľmi a účelom predmetnej smernice a nie jej doslovným jazykovým znením. Na dosiahnutie týchto cieľov môže prijať v rámci svojho vnútroštátneho práva aj prísnejšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa, než len tie, ktoré jej ukladá smernica 93/13/EHS. S ohľadom na princíp minimálnej harmonizácie preto nie je v žiadnom prípade možné zohľadniť výklad, resp. argumentáciu poukazujúcu na to, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať v zmysle jazykového znenia písm. q) prílohy smernice, pretože neprijateľnosť rozhodcovskej doložky je v smernici 93/13/EHS vymedzená odlišne v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou obsiahnutou v OZ, keď sa táto neprijateľnosť rozhodcovského konania (arbitráže) na rozdiel od smernice neviaže na skutočnosť, že by muselo ísť o arbitráž, ktorá sa nespravuje právnymi predpismi, ale v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy je neprijateľnou už taká rozhodcovská doložka, ktorá spotrebiteľa núti, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Členský štát môže poskytnúť spotrebiteľovi aj vyšší štandard ochrany, než vyplýva zo znenia smernice. Len ak by z vnútroštátneho práva (v konkrétnom prípade obsiahnutého v OZ) vyplýval nižší štandard ochrany, než zo znenia smernice 93/13/ EHS, tak v takom prípade súd vykladá vnútroštátne právo v zmysle znenia a účelu smernice tak, aby bol vyšší štandard ochrany vyplývajúci zo smernice zabezpečený. Každé ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, vrátane rozhodcovskej doložky, môže byť zároveň podriadené posudzovaniu ne/prijateľnosti v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ.
Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa, resp. jeho právneho nástupcu, mohol byť spôsobilým exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu pritom nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008, kedy do demonštratívneho výpočtu v ust. § 53 ods. 4 OZ boli ako príklad neprijateľných podmienok doplnené aj tie, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa čl. 6 smernice 93/13/EHS má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom) a ochranu na dosiahnutie jeho účinku treba považovať za ochranu na úrovni vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia C-76/10), teda pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať.
Exekučný titul v prejednávanej veci bol vydaný rozhodcom, ktorý rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v Úverových podmienkach. V prejednávanom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah Úverovej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj Úverové podmienky majúce povahu všeobecných obchodných podmienok. Z hľadiska formy je rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Povaha zmluvy je teda adhézna, spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Pokiaľ ide o obsah rozhodcovskej doložky, bol dodávateľom vopred pripravený. Exekučný súd zastáva názor, že v prejednávanej veci bol rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal byť exekučným titulom, vydaný rozhodcom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie. Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom v danom znení, ktoré bolo aj vyššie uvedené, je podmienkou, ktorá je výslovne nekalá v zmysle čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q) smernice 93/13/EHS. Zároveň je neprijateľnou podmienkou aj v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ, ako aj v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, a teda je absolútne neplatná, nakoľko núti spotrebiteľa podrobiť sa právomoci rozhodcu v prípade, že návrh na začatie rozhodcovského konania je podaný zo strany dodávateľa, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. Spotrebiteľ je zároveň nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v mieste značne vzdialenom od jeho bydliska, čo bolo kvalifikované ako naplnenie podstaty neprijateľnej podmienky napr. v rozsudku Súdneho dvora zo dňa 04.06.2009 vo veci C-243/08.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), na účely tohto zákona sa
rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej forme.
Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. l a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolenia alebo podnikania.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 40 ods. 1 OZ, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
Zo zmluvy označenej ako Úverová zmluva zo dňa 18.04.2008 vyplýva, že túto zmluvu uzatvorili oprávnený s povinným, pričom obsahom záväzku oprávneného bolo poskytnúť v prospech povinného úver na nákup tovaru (práčka) vo výške 11.199,- Sk (371,74 Eur) a obsahom záväzku povinného bola najmä povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v rovnomerne rozvrhnutých 36 mesačných splátkach po 454,- Sk (15,07 Eur), splatných vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc dňom 18.05.2008. Ročná úroková sadzba poskytnutého spotrebiteľského úveru predstavovala 26,06 % a RPMN 29,8 %.
V Úverových podmienkach, ktoré majú povahu všeobecných obchodných podmienok a sú neoddeliteľnou súčasťou Úverovej zmluvy, je v Hlave 8. § 1 uvedené, že zmluvné strany sa popri úverovej zmluve dohodli aj na uzatvorení zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru, na základe ktorej vzniká povinnému právo na poskytnutie revolvingového úveru, ktorý je oprávnený čerpať opakovane prostredníctvom úverovej karty za podmienok stanovených v Úverových podmienkach, a to vždy maximálne vo výške nevyčerpaného zostatku dohodnutého úverového rámca, ktorý bol dohodnutý vo výške 15.000,- Sk. Povinný sa uzavretím tejto zmluvy o revolvingovom úvere zaväzuje poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť úroky. V Hlave 10. Úverová karta je v § 1 uvedené, že v súlade s ustanoveniami Hlavy 8. § 1 oprávnený podľa svojho rozhodnutia zašle povinnému úverovú kartu, ktorej vydanie a používanie sa riadi týmito Úverovými podmienkami.
Z predloženej Úverovej zmluvy možno ustáliť, že niet pochýb o tom, že dňa 18.04.2008 účastníci konania preukázateľne uzavreli jedinú individuálne špecifikovanú zmluvu o úvere, určenú na nákup tovaru - práčky. Touto zmluvou, resp. na základe Úverových podmienok, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou, však oprávnený v ďalšom vopred vnútil konajúcej osobe - povinnému aj iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jeho záujmu (získanie úveru na nákup práčky). Ako totiž vyplýva z danej predtlače Úverovej zmluvy, konajúca osoba - povinný sa súčasne jedným a tým istým podpisom na predmetnej listine musel podpísať aj pod inkorporačnú doložku, na základe ktorej vyslovil súhlas s Úverovými podmienkami, ktorých Hlavy 8. - 11. sa týkajú absolútne iného právneho vzťahu a ktorý má vzniknúť až v budúcnosti. Teda ak chcel povinný získať úver na zakúpenie práčky, čo bolo primárne jeho
pohnútkou k vstupu do právneho vzťahu s oprávneným, nemal na výber a musel podpísať predloženú predtlač listiny, ktorá v sebe obsahovala aj náležitosti iného právneho úkonu. V tomto prípade sa tak dá usudzovať na nedostatok vôle konajúcej osoby - spotrebiteľa vstúpiť do iného zmluvného vzťahu s oprávneným, ako bol primárne vo sfére jeho záujmu. Zároveň takéto okolnosti „kontraktačného procesu“ môžu evokovať neplatnosť predmetného právneho úkonu s poukazom na rozpor s dobrými mravmi.
V konečnom dôsledku z obsahu Úverových podmienok, najmä ich Hlavy 10. § 1, nevyplýva nič iné, než to, že klientovi - povinnému oprávnený podľa svojho vlastného uváženia zašle úverovú kartu, ktorú môže povinný aktivovať a čerpať revolvingový úver, a to za podmienok vopred stanovených oprávneným v Úverových podmienkach, na ktorých obsah povinný nemal ani najmenší dosah z hľadiska možnosti ho ovplyvniť. Z toho vyplýva, že na základe vlastného uváženia oprávneného a na základe splácania úveru poskytnutého na zakúpenie práčky iba v budúcnosti môže medzi zmluvnými stranami dôjsť k uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere. Ak hodlal oprávnený uzavrieť s povinným nový záväzkový vzťah, bolo to potrebné urobiť spôsobom, aký predpisoval zákon č. 258/2001 Z.z. Súd má za to, že nedošlo k dodržaniu predpísanej písomnej formy, ako to požadovalo ust. § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto je zmluva o revolvingovom úvere aj z tohto dôvodu neplatná (rovnako aj podľa ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z kogentných ustanovení príslušných právnych predpisov vyplýva, že v žiadnom prípade nie je možné uzavrieť niečo ako „rámcovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere“, „zmluvu o budúcej zmluve o spotrebiteľskom úvere“, alebo dokonca uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere konkludentne a následne sa úspešne domáhať zmluvných plnení na základe takéhoto právneho úkonu.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávnený nemá právo požadovať od povinného mesačné splátky, ktoré obsahujú aj úroky, resp. požadovať od neho zmluvnú pokutu a poplatky z úveru v rozsahu, v ktorom by tieto nevyplývali z jedinej platne uzavretej zmluvy o úvere medzi účastníkmi konania, kde výška poskytnutého úveru bola 371,74 Eur. V rozhodcovskom rozsudku, ktorý by mal byť exekučným titulom, je však povinný zaviazaný okrem iného na zaplatenie úroku vo výške 267,08 Eur, resp. zmluvnej pokuty vo výške 13,06 Eur, z čoho jednoznačne vyplýva, že rozhodca vyššie uvedenému právnemu posúdeniu nevenoval pozornosť a priznal oprávnenému aj plnenia, ktoré si uplatňoval na základe neplatného právneho úkonu. Povinný pritom preukázal a samotný oprávnený vo svojom vyjadrení potvrdil, že všetky povinnosti z Úverovej zmluvy č. 3804140264 zo dňa 18.04.2008 sú medzi zmluvnými stranami vyrovnané a záväzok povinného z nej zanikol splnením.
Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. Každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého nútený výkon sa navrhuje (jeho obsahom je súd viazaný a je povinný z neho vychádzať), musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti (formálnej i materiálnej). Z hľadiska formálnej vykonateľnosti platí, že vykonateľné je rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť a lehota na plnenie, ktorá v ňom bola stanovená, uplynula. Materiálna vykonateľnosť rozhodnutia znamená, že predmetné rozhodnutie musí obsahovať označenie oprávnenej osoby a povinnej osoby, vymedzenie rozsahu a obsahu uloženej povinnosti a určenie lehoty na jej splnenie. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd musí zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Skutočnosť, že dňa 05.06.2012 bolo v predmetnej veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie, nebráni skúmaniu podmienok vykonateľnosti exekučného titulu kedykoľvek v priebehu exekúcie. Poverenie totiž nie je súdnym rozhodnutím a nezakladá prekážku veci rozhodnutej (res iudicata). Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky voči osobe povinného, preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 205/2011 zo dňa 01.02.2012).
V predmetnej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom, ktorý svoju právomoc rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania odvodzoval od rozhodcovskej doložky, ktorú súd s ohľadom na už uvedené vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Nakoľko teda rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky bola dojednaná neplatne, rozhodca nemal právomoc predmetný majetkový spor medzi účastníkmi exekučného konania rozhodnúť. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekúcie skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval. Z uvedeného dôvodu rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom so sídlom v Holíči, sp. zn. PEC-TRIO-KA 62/2011 zo dňa 29.06.2011 nemohol nadobudnúť a ani nenadobudol formálnu a materiálnu vykonateľnosť, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil.
O trovách exekúcie v zmysle § 200 ods. 5 Exekučného poriadku súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Podľa § 374 ods. 4 prvá a druhá veta O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.