Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4To-49-2014.pdf
PDF · 81.33 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/49/2014
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD. a sudcov JUDr. Jána Bobora a Mgr. Rudolfa Ďurtu v trestnej veci obžalovaného H. W. za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák. a iné na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 o odvolaní obžalovaného proti rozsudku samosudcu Okresného súdu Brezno sp. zn. 3T 118/13-376 zo dňa 28. 4. 2014 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Brezno sp. zn. 3T 118/2013 zo dňa 28. 4. 2014 a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. u k l a d á Okresnému súdu Brezno, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
odôvodnenie:
Rozsudkom samosudcu Okresného súdu Brezno sp. zn. 3T 118/13-376 zo dňa 28. 4. 2014 bol obž. H. W. uznaný za vinného v bode 1) rozsudku za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák., v bode 2) rozsudku za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák. a v bode 3) rozsudku za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 123 ods. 3 písm. e) Tr. zák.
Za to bol odsúdený obž. H. W. v bode 1), 2) podľa § 212 ods. 3, § 41 ods. 1, § 42 ods. 1, § 38 ods. 2, 4 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov nepodmienečne a podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne prvostupňový súd v zmysle ust. § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil trestný rozkaz Okresného súdu Brezno sp. zn. 3T 84/12-59 zo dňa 3. 6. 2012 vo výroku o treste, ktorým bol obžalovanému uložený podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov za prečin výtržníctva. Rovnako tak prvostupňový súd za skutok v bode 3) obžaloby obžalovanému uložil i v zmysle § 156 ods. 3, § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere dva roky nepodmienečne a podľa § 48 ods. 2 Tr. zák. obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. V konečnom dôsledku potom v zmysle ust. § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému uložil povinnosť uhradiť poškodenému B.. O. B.kodu vo výške 456,14 eur, poškodenej spoločnosti JMB, s.r.o., Vrútky škodu do výške 4 872,- eur a poškodenému F. W. škodu vo výške 5 187,60 eur.
Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil tým, že okrem skutku č. 3), ku ktorému sa obžalovaný na hlavnom pojednávaní priznal, spáchal i skutky 1), 2) obžaloby, kde v oboch prípadoch poukazuje prvostupňový súd na dôkaz zistený analýzou DNA, kde v oboch prípadoch bola zistená zhoda DNA z materiálu zaisteného na mieste činu s DNA obžalovaného. Obžalovaný, podľa názoru prvostupňového súdu, v prvom prípade a to krádeže vlámaním do rekreačnej chatky majiteľa B.. O. Izakoviča nevedel vysvetliť súdu, ako sa ohorok cigarety mohol dostať do vnútra predmetnej chaty, kde bola vykonaná krádež. Na svoju obhajobu uviedol, že v tom období mal zlomenú ruku, kde prvostupňový
súd toto tvrdenie obžalovaného považuje za účelové. V tejto súvislosti poukazuje tiež na správu chirurgického oddelenia NsP Brezno, že v novembri nebol obžalovaný ošetrený na zlomenú ruku a že obžalovaný nepredložil ani zdravotnú dokumentáciu. Rovnako tak v prípade skutku 2) rozsudku a to krádeže elekromotorov z výrobnej haly spoločnosti JMB, s.r.o., poukazuje prvostupňový súd najmä výpovede svedka - poškodeného B.. I., ktorý hneď po zistení odcudzenia elektromotorov zistil, že bolo manipulované i s elektrickým vozíkom a že stopa tohto vozíka viedla von z haly až k dverám haly, ktorú vlastní otec obžalovaného. V tejto súvislosti prvostupňový súd zdôrazňuje, že obžalovaný až na hlavnom pojednávaní s odstupom času uviedol, že spolu s otcom zistili vylomené zámky na ich hale, ale hlásili to polícii. Súd túto výpoveď obžalovaného považuje za účelovú, s tým, že tieto skutočnosti boli dosť závažné, pričom ich obžalovaný neuviedol pri samotnej ohliadke. Osobitne poukazuje v tejto súvislosti prvostupňový súd na špak nájdený v hale, kde boli odstavené vozíky, z ktorých bola analyzovaná DNA obžalovaného. Súd preto obžalovaného v oboch bodoch uznal vinným z prečinu krádeže v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody a následne potom konštatoval v prípade obžalovaného, že tohto konania sa obžalovaný dopustil pred vyhlásením trestného rozkazu a preto súd v tomto prípade za tieto skutky ukladal súhrnný trest a to podľa § 212 ods. 3 Tr. zák. Konštatuje tiež pritom, že v prípade obžalovaného pri ukladaní trestu prihliadol na prevahu priťažujúcich okolností, nakoľko obžalovaný už bol v minulosti súdne trestaný a spáchal viac trestných činov a preto zvyšoval dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby v zmysle ust. § 212 ods. 3 Tr. zák. o jednu tretinu a ukladal potom obžalovanému trest v rozmedzí 16 mesiacov až 3 rokov, pričom po uložení súhrnného trestu na dolnej hranici takto zvýšenej trestnej sadzby rozhodol tiež o tom, že už nie je na mieste uložiť alternatívny trest k tomuto trestnému činu, ale je potrebné uložiť obžalovanému už nepodmienečný trest odňatia slobody a zaradiť ho pre výkon tohto trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. V prípade skutku č. 3) prvostupňový súd obžalovanému ukladal samostatný trest, kde prihliadol na rovnováhu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, nakoľko obžalovaný sa ku skutku priznal a svoj skutok oľutoval a taktiež už v minulosti bol súdne trestaný, pričom obžalovanému uložil trest v zmysle ust. § 156 ods. 3 Tr. zák. na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere dvoch rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. V konečnom dôsledku potom zaviazal obžalovaného, aby jednotlivým poškodeným tak, ako sú uvedení vo výrokovej časti rozsudku, nahradil spôsobenú škodu.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný, ktoré neskôr písomne doplnil prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch obhajca obžalovaného uvádza, že rozsudok napáda vo výroku o uznaní viny a tiež i vo vzťahu k uloženému trestu a to osobitne ku skutkom č. 1), 2) rozsudku. Poukazuje pritom na to, že dôkazy, o ktoré oprel rozhodnutie prvostupňový súd nesvedčia o nespochybniteľnom závere o jeho vine a že nález stôp a to jointu a ohorku cigarety na miestach, kde malo dôjsť ku krádežiam, môže dokazovať jedine jeho prítomnosť, nie však fyzické vykonanie krádeže na týchto miestach jeho osobou. Zdôrazňuje pritom, že vina musí byť preukázaná na základe uceleného dôkazného súboru v podobne materiálnych a vecných dôkazov, najmä pachových stôp, trasologických stôp, prípadne iných dôkazov preukazujúcich jeho účasť na spáchaní skutkov na mieste činu v rozhodujúcom čase, čo je podľa neho zásadné a ovplyvňujúce jeho rozhodovanie o jeho vine alebo nevine. Preukázaná zhoda DNA na nájdených stopách, pokiaľ nie je detailne preukázateľne zistená akým spôsobom, kedy a z akého obdobia sú tieto stopy, nedávajú takýto podklad. Takýto stav je stavom dôkaznej núdze, ktorý vyvoláva pochybnosti, či sa vlastne skutky stali, či sa obžalovaný dopustil v mieste, čase a spôsobom uvedeným v obžalobe konania, ktoré sa mu kladie za vinu. Zdôrazňuje pritom, že skutku č. 1) rozsudku sa nemohol dopustiť, pretože mu v tom bránilo zranenie a v prípade skutku č. 2) nemohol manipulovať s vecami, ktoré mali hmotnosť väčšiu ako 400 kg, nakoľko na to nepostačuje fyzický potenciál jedného človeka, najmä ak nie je preukázaný spôsob spáchania skutkov, čo vyplynulo z toho, že mal konať nezisteným spôsobom alebo konať nezisteným predmetom. Záverom podania odvolania konštatuje, že najmä u skutkov 1), 2) z vykonaného dokazovania nie je možné preukázať trestnú činnosť obžalovaného bez akýchkoľvek pochybností a to najmä v prípade u skutku č. 2), kde už v minulosti došlo k rôznym krádežiam z neuzamknutej výrobnej haly. Zdôrazňuje pritom, že sa žiadnych krádeží nedopustil. V konečnom dôsledku tiež považuje súhrn výmery oboch uložených trestov za neprimerane vysoký a domáha sa uloženia nižšieho trestu. Na základe toho potom navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a tomuto vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
Krajský súd ako súd odvolací na základe podaného odvolania obžalovaným v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo, pričom pri postupe v zmysle tohto ustanovenia krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné a že rozhodnutie prvostupňového súdu je nedôvodné.
Vo vzťahu k nedôvodnosti rozhodnutia prvostupňového súdu krajský súd dáva do pozornosti najmä ust. § 2 ods. 12 Tr. por. v zmysle, ktorého orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich zaobstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 2 ods. 19 Tr. por. pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.
Prvostupňový súd síce v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že obhajobe obžalovaného v prípade skutkov 1) a 2) rozsudku neuveril, avšak vôbec nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného, ktorá je u oboch skutkov rôzna. Samotná zhoda DNA zaistená v oboch prípadoch nie je totožná z pohľadu obhajoby obžalovaného. Ak ku skutku č. 1) rozsudku obžalovaný nedokázal vysvetliť ako sa inkriminovaný joint mohol nájsť vo vnútri vykradnutej chaty, tak v prípade skutku č. 2) obžalovaný uviedol v rámci svojej obhajoby, ako sa mohol špak so zhodnou DNA nájsť na mieste činu. Táto jeho obhajoba nebola podľa názoru krajského súdu žiadnym spôsobom vyvrátená a to ani v rámci ohliadky, ktorú súd veľmi správne na mieste, kde sa mal skutok stať, vykonal. Naviac obžalovaný uviedol i okolnosť, že spolu s otcom zistili vylomenie zámkov a že to nahlásili polícii. Za absencie potom akýchkoľvek iných objektívnych dôkazov (daktyloskopia, trasológia, svedecké výpovede, ohliadky a pod.) potom záver prvostupňového súdu o účelovosti tejto obhajoby je absolútne nedôvodný. Zhoda DNA v tomto prípade (skutok č. 2) preukazuje výlučne skutočnosť, že obžalovaný na mieste činu bol, čo ani sám obžalovaný nepopiera. Takáto dôkazná situácia je absolútne nepostačujúca pre záver súdu o vine. Práve naopak v tejto súvislosti treba poukázať na rozhodujúcu zásadu trestného konania týkajúcu sa hodnotenia dôkazov a to zásadu prezumpcie neviny.
Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Prezumpcia neviny teda znamená, že nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina a obvinený nie je povinný svoju nevinu dokazovať. Z uvedenej zásady je pre správne rozhodnutie súdu v tejto trestnej veci dôležité, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nie je možné odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obžalovaného
- in dubio pro reo, že obžalovanému musí byť vina preukázaná a tento nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech. Záver prvostupňového súdu o uznaní viny musí byť preto založený na explicitnom vyvrátení obhajoby obžalovaného, kde obžalovaný v tomto prípade síce nepopiera svoj pobyt na mieste činu a odvodzuje to návštevou priateľa, blízkosťou kávomatu a taktiež blízkosťou firmy svojho otca a to naviac ako posledne uvádza i tým, že vo firme jeho otca došlo v kritickom období k porušeniu zámkov, o čom existuje záznam na polícii. V tomto kontexte potom dôvody odvolania prezentované obhajcom obžalovaného, že jediný dôkaz a to zhoda DNA na ohorku cigarety, pokiaľ nie je preukázateľne zistené akým spôsobom, kedy a z akého obdobia je táto stopa, nie je dostatočný pre záver o uznaní viny obžalovaného, ale je dôkazom stavu dôkaznej núdze u skutku č. 2) rozsudku, nakoľko tento dôkaz je nedostatočný a nedostatočný pre dôvodný záver o preukázaní skutkových okolností, ktoré sa obžalovanému kladú za vinu a taktiež pri správnej právnej kvalifikácii konania obžalovaného.
Záverom ešte krajský súd poznamenáva, že pokiaľ v rámci kontradiktórneho procesu nedokáže prokurátor zabezpečiť také dôkazy, ktoré bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne nepreukazujú skutkovo a právne významné skutočnosti, musí potom počítať i s tým, že obžalovaný bude zo skutku, resp. z celej obžaloby oslobodený.
V prípade ukladania súhrnného trestu tiež krajský súd poznamenáva a poukazuje tiež na to, že už v minulosti prezentoval v iných svojich rozhodnutiach bezprostrednú potrebu pripojiť v prípade ukladania súhrnného trestu i súvisiace spisy, resp. konečné rozhodnutia, kde musí byť z týchto spisov, resp. kópií
rozhodnutí zrejmé a to osobitne v prípade trestného rozkazu kedy si odsúdený prevzal takýto trestný rozkaz. I v tomto prípade sú založené kópie rozhodnutia, však bez doručeniek.
Úlohou prvostupňového súdu po vrátení veci na doplnenie dokazovania bude potom zabezpečiť súvisiace spisové materiály, resp. kópie rozhodnutí s prefotenými doručenkami inkriminovaných rozhodnutí a ďalej v prípade, ak prokurátor nepredloží ďalšie relevantné dôkazy, bude potrebné veľmi zodpovedne, objektívne a nestranne vyhodnotiť dôkaznú situáciu u skutku č. 2) rozsudku so zameraním na vyvrátenie, resp. preukázanie obhajoby obžalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.