Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/465/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľky: R. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., Ľ. T. XXXX/X, právne zastúpená: JUDr. Elenou Tencerovou, advokátkou so sídlom Malacky, Nádražná 1911, proti odporcom: 1. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., C. XX a 2. L

- TRANS Logistics, s.r.o., IČO: 43 984 231, Staničná 12, Zohor, právne zastúpený: JUDr. Gabrielou Čerňancovou, advokátkou, so sídlom Karadžičova 7, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu 2: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 14.10.2013, č.k. -103, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej návrh proti odporcovi 2 zamietol a v časti, v ktorej navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi v sume 39,80 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcovi 2 v sume 652,87 Eur, m e n í tak, že navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi 2 náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 312,34 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám advokátky odporcu 2.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zastavil konanie proti odporcovi 1 a v časti, v ktorej navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcovi 1 v sume 58,50 Eur z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi 2 náhradu trov odvolacieho konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 56,30 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám advokátky odporcu 2.

Vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu 2 sa náhrada trov odvolacieho konania

n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd prvým odsekom výroku návrh voči odporcovi v 2. rade zamietol, druhým odsekom výroku zastavil konanie voči odporcovi v 1. rade. Tretím odsekom výroku uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcovi v 1. rade v sume 58,50 Eur,

odporcovi v 2. rade v sume 652,87 Eur a vedľajšiemu účastníkovi v sume 39,80 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Štvrtým odsekom výroku súd rozhodol, že trovy konania na súdnom poplatku znáša štát.

Rozhodnutie prvostupňový súd s poukazom na ust. , , , ako i konštantnú judikatúru, vecne odôvodnil tým, že predtým ako pristúpil k riešeniu otázky uplatneného premlčania nároku na náhradu škody v zmysle , zaoberal sa pasívnou legitimáciu odporcu v 1. rade. V danej veci mal súd bez pochýb preukázané, že odporca v 1. rade ako vodič škodového vozidla porušením svojej právnej povinnosti spôsobil dňa 19.09.2010 dopravnú nehodu. Nakoľko skutok nenaplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa , bol skutok postúpený na oddelenie bezpečnosti cestnej premávky, ODI v Malackách na prejednanie priestupku. Odporca v 1. rade bol uznaný vinným rozhodnutím o priestupku vydaným ODI OR PZ v Bratislave IV, č. p.: ORP-P-465/IV-DI-BCP-2011 zo dňa 08.08.2011. Súd skúmal zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa v spojení s 420 . Mal za preukázané, že odporca v 1. rade spôsobil dopravnú nehodu pri plnení svojich pracovných úloh, počas trvania pracovného pomeru, jazdu mal oprávnenú, nariadenú zamestnávateľom, a preto z hľadiska zodpovednosti za škodu je vylúčené, aby odporca v 1. rade bol zodpovedný za škodu podľa popri odporcovi v 2. rade, ktorý je zodpovedný podľa . Uvedené vyplýva aj z judikátu JUD2146SK-1 Cz 101/77 „Aj keď za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzateľ tohto dopravného prostriedku ( ), nie je tým vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča motorového vozidla za škodu, ktorú spôsobil pri tej istej škodnej udalosti poškodenému porušením právnej povinnosti ( ), pokiaľ nejde o prípad uvedený v ustanovení . Z uvedeného dôvodu, súd konanie voči odporcovi v 1. rade pre nedostatok pasívnej legitimácie zastavil. V ďalšom sa súd zaoberal otázkou premlčania náhrady škody v zmysle , keďže odporca v 2. vzniesol námietku premlčania. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na náhradu bolestného a straty na zárobku, ide o dva nároky z komplexu práv, ktoré tvoria právo na náhradu škody na zdraví. Pri práve na náhradu škody na zdraví zákonodarca vylučuje objektívnu premlčaciu dobu, a teda uplatňuje sa iba dvojročná subjektívna premlčacia doba. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby je potrebné, aby boli splnené dve podmienky, a to čas, kedy sa poškodený dozvie o škode, avšak kvalifikovane tak, aby mohol škodu určitého druhu a rozsahu uplatniť na súde s tým, že bude mať možnosť túto škodu i vyčísliť. Druhou podmienkou, ktorá musí byť splnená pre začatie behu subjektívnej 2-ročnej doby je skutočnosť, že poškodený má vedomosť, ktorý subjekt za túto škodu zodpovedá, teda zákonodarca má na mysli fakt, že nie je možné mechanicky s dátumom vzniku škodovej udalosti spájať aj začiatok behu subjektívnej doby. Prvá kumulatívna podmienka pre začatie plynutia subjektívnej doby na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku bola splnená najneskôr dňa 06.12.2010, t.j. deň vydania potvrdenia zamestnávateľom navrhovateľky o ušlom zárobku a nároku na náhradu bolestného dňa 06.04.2011, t.j. deň vypracovania znaleckého posudku znalcom Prof. MUDr. Petrom Labašom, CSc vo veci vednej na OR PZ v Malackách, č.k. ČVS: ORP-6/DI-MA-2011, keďže určenie výšky náhrady za bolestné na rozdiel od určenia výšky náhrady za stratu na zárobku je závislé od znaleckého posudku (R 28/1970). „Za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného“. (R 68/2003). Druhá kumulatívna podmienka, t.j. kedy sa navrhovateľka dozvedela, kto za škodu zodpovedá, bola splnená dňa 20.09.2010, nakoľko zo záznamu z dopravnej nehody podpísanom aj navrhovateľkou, okrem iného vyplýva, že nájomcom škodového vozidla bol odporca v 2. rade a vozidlo bolo povinne zmluvne poistené v poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. Z uvedeného je zrejmé, že obrana právnej zástupkyne navrhovateľky, že navrhovateľka ako aj ona nadobudli vedomosť o tom, že za škodu zodpovedá odporca v 2. rade z dôvodu, že je prevádzkovateľom škodového vozidla a škoda bola spôsobená odporcom v 1. pri plnení svojich pracovných úloh, počas trvania pracovného pomeru, až v deň prvého pojednávania vo veci, neobstojí. Právna zástupkyňa navrhovateľky túto zastupovala aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto ako osoba znalá práva s prihliadnutím na všetky okolnosti, mala poznať právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. Navrhovateľka sa obrátila na súd so svojím návrhom na náhradu škody voči odporcovi v 2. rade dňa 31.05.2013, keďže premlčacia lehota na uplatnenia práva na náhradu straty na zárobku uplynula dňom 06.12.2012 a náhrady bolestného dňa 06.04.2013, súd uzavrel, že námietka premlčania vznesená odporcom v 2. rade je dôvodná a návrh zamietol. Súd uložil navrhovateľke podľa povinnosť zaplatiť odporcovi v 2. rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 652,87 Eur, ktoré v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), pozostávajú z odmeny advokáta v sume 180,08 Eur za 4 úkony právnej pomoci: 3 á 51,45 Eur prevzatie a príprava zastupovania, vyjadrenie sa vo veci samej, účasť na pojednávaní dňa 24.09.2012 a vyhlásenie rozsudku dňa 14.10.2012 1/2 z 51,45 Eur, t.j. 25,73 Eur, 4 x režijný paušál v sume 7,81 Eur rok 2013 = 31,24 Eur, cestovné v sume 84,15 Eur, poplatok za vyhotovenie fotokópii zo súdneho spisu v sume 2,40 Eur, náhrada za stratu času v sume 247,19 Eur ( rok 2013 19 x 13,01 Eur), 20% DPH, spolu 652,87 Eur. Vedľajší účastník si uplatnil cestovnú náhradu podľa o cestovných náhradách, a to za 1 pracovnú cestu na trase Bratislava - Senica a späť osobným motorovým vozidlom Škoda Fábia, EČ: BA-154TR v deň 24.09.2013 v sume 39,80 Eur. O trovách konania odporcu v 1. rade súd rozhodol podľa , a teda zaviazal navrhovateľku ako účastníčku, ktorá zavinila, že konanie voči odporcovi v 1. rade muselo byť zastavené pre nedostatok pasívnej legitimácie, zaplatiť odporcovi v 1. rade trovy konania vyplývajúce zo spisu, t.j. zaplatený súdny poplatok za odpor v sume 58,50 Eur, keďže iné trovy konania si odporca v 1. rade neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovateľka, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu navrhovateľky v plnom rozsahu vyhovie. Podľa odvolateľky prvostupňový súd nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav, čo malo za následok nesprávne a nezákonné rozhodnutie veci. Súd nemal žiadnymi dôkaznými prostriedkami preukázané, že odporca spôsobil dopravnú nehodu pri plnení pracovných úloh, bezvýhradne sa len stotožnil s jeho tvrdením, ktoré prvýkrát uviedol v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 25.03.2013, podľa navrhovateľky ide o účelové tvrdenie, odporca to počas vyšetrovania dopravnej nehody neuvádzal. Pôvodne bola za predmetnú dopravnú nehodu priestupkovo sankcionovaná navrhovateľka, až po jej sťažnosti bolo začaté trestné stíhanie odporcu 1, navrhovateľka bola dňa 21.02.2011 vypočutá ako svedkyňa a uplatnila si nárok na náhradu škody. Právna zástupkyňa navrhovateľky sa po obdržaní odporu skontaktovala s konateľom odporcu 2, ktorý jej oznámil, že nemá vedomosť o tom, žeby odporca 1 spôsobil dňa 19.09.2010 dopravnú nehodu pri plnení pracovných úloh, preto ani nekontaktoval poisťovňu, to isté jej následne potvrdil aj právny zástupca odporcu 2. Skutkový stav nenasvedčuje tomu, že odporca 1 spôsobil dopravnú nehodu pri plnení pracovných úloh a že sa jednalo o oprávnenú jazdu. Navrhovateľka poukázala na nepresný záznam vyjadrenia jej právnej zástupkyne na pojednávaní. Súd prvého stupňa pochybil i pri posúdení vznesenej námietky premlčania, keď nesprávne určil začiatok jej plynutia a nevyporiadal sa so skutočnosťou, že navrhovateľka si náhradu škody uplatnila v trestnom konaní dňa 21.03.2011. Náhrada škody titulom bolestného má charakter nie škody podľa , ale osobnej nemajetkovej ujmy. Poukazujúc na premlčacia doba neplynie od uplatnenia práva na súde alebo inom orgáne, navrhovateľka si toto právo uplatnila v trestnom konaní dňa 21.03.2011, kedy došlo k zastaveniu plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na náhradu škody a ktorej plynutie pokračovalo po odpadnutí prekážky, teda po právoplatnom rozhodnutí o vine a treste. Prvostupňový súd teda nesprávne posúdil námietku premlčania vznesenú odporcom 2 ako dôvodnú. Odvolateľka považuje za nesprávne aj rozhodnutie o trovách konania, lebo vychádza z nepresnej špecifikácie a vyčíslenia jednotlivých úkonov právnej pomoci, ktoré nezodpovedá ustanoveniam vyhl. č. .

Odporcovia 1 a 2 a ani vedľajší účastník na strane odporcu 2 odvolanie nepodali a okrem odporcu 2 sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrili.

Odporca 2 sa k odvolaniu navrhovateľky vyjadril písomne prostredníctvom advokáta, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za 2 úkony právnej služby vo výške 142,22 Eur. Čo sa týka posúdenia vznesenej námietky premlčania, rozhodujúce je, že navrhovateľka sa o nároku na náhradu škody čo do výšky dozvedela dňa 03.12.2010 u bolestného z posudku o bolestnom a dňa 06.12.2010 u náhrady straty na zárobku počas PN vystaveným potvrdením zamestnávateľa. Navrhovateľka bola od začiatku kvalifikovane zastúpená advokátkou, a to aj v konaní, kde si dňa 21.03.2011 uplatnila nárok na náhradu škody, kedy musela mať vedomosť o výške škody a o tom, kto za škodu zodpovedá. Nárok na náhradu škody si však uplatnila voči subjektu, ktorý za škodu sám nezodpovedá, poukazujúc na § 420 ods. 2 Obč. zákonníka. Zodpovednosť na škodu voči subjektu zodpovednému v zmysle § 427 Obč. zákonníka bola uplatnená až dňa 31.05.2013. Preto ani nemohlo dôjsť k spočívaniu premlčacej doby podľa § 112 Obč. zákonníka, pretože náhradu škody si navrhovateľka uplatnila voči nesprávnemu subjektu. I keby sa navrhovateľka

nedozvedela o prevádzkovateľovi motorového vozidla v priestupkovom konaní, tohto mohla zistiť z evidencie motorových vozidiel, resp. z údajov o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Navrhovateľka si svoj nárok na náhradu škody mohla priamo uplatniť aj v poisťovni titulom povinného zmluvného poistenia. Navrhovateľka mohla tiež sama zhodnotiť, že je veľmi nepravdepodobné, aby vozidlo s návesom daného typu vlastnila fyzická osoba. Navrhovateľka sa snaží tvrdiť, že u odporcu 1 išlo o čiernu jazdu, čo sa nezakladá na pravde. Odporca 2 odvolaciemu súdu predložil knihu jázd zamestnávateľa motorového vozidla e.č. MA 005 CE, z ktorej je jednoznačne zrejmé a preukázateľné, že v danom čase sa motorové vozidlo odporcu 2 nachádzalo na mieste nehody a odporca 1 ho nepoužil bez vedomia a proti vôli zamestnávateľa.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky je potrebné priznať čiastočný úspech, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je v časti proti odporcovi 1 vecne správne a je potrebné ho v tejto časti zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v časti proti odporcovi 2 bolo potrebné napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 05.06.2012 domáhala, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým zaviaže odporcu v 1. rade na zaplatenie sumy 981,62 Eur, ktorá suma pozostáva z náhrady za bolesť v sume 744,50 Eur a z náhrady straty na zárobku v sume 237,12 Eur, ktorú škodu jej odporca v 1. rade spôsobil svojím zavineným konaním kvalifikovaným ako priestupok, za ktorý bol uznaný vinným rozhodnutím ODI OR PZ v Bratislave IV, č.k. ORP-P-465/IV- DI-BCP-2011 zo dňa 08.08.2011. Následne súd prvého stupňa v nadväznosti na návrh navrhovateľky doručený súdu dňa 31.05.2013 prostredníctvom jej právneho zástupcu, uznesením č.k. -78 zo dňa 27.06.2013 pripustil zmenu návrhu tak, že pripustil, aby do konania na strane odporcu vstúpil odporca v 2. rade a zároveň pripustil zmenu petitu návrhu tak, že odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke žalovanú sumu ako aj nahradiť trovy konania, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.07.2013. Uznesením, č.k. -96 zo dňa 24.09.2013 súd ďalej pripustil, aby do konania na strane odporcu v 2. rade vstúpil vedľajší účastník, a to spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava.

Z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ v Malackách, ODI v Malackách ČVS: ORP-6/DI- MA-2011, č.l. 40 spisu - Záznam z výsluchu odporcu v 1. rade zo dňa 20.09.2010 vyplýva, že odporca v 1. rade už na polícii uviedol, že majiteľom škodového vozidla je odporca v 2. rade. Z č.l. 48 uvádzaného spisu - Záznam dopravnej nehody zo dňa 20.09.2010 podpísaným aj navrhovateľkou, okrem iného vyplýva, že nájomcom škodového vozidla bol odporca v 2. rade a vozidlo bolo povinne zmluvne poistené v poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s..

Súd prvého stupňa správne vec právne posúdil, keď skonštatoval, že v dôsledku predmetnej dopravnej nehody došlo k vzniku škody na strane navrhovateľky, pričom otázku zodpovednosti za škodu je potrebné posúdiť jednak v zmysle § 420 Obč. zákonníka titulom všeobecnej zodpovednosti za škodu, ako aj ako osobitnú zodpovednosť podľa § 427 Obč. zákonníka za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky, keď škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla, nositeľom tejto objektívnej zodpovednosti je prevádzateľ, t.j. držiteľ motorového vozidla. Je na rozhodnutí poškodených, či si svoj nárok na náhradu škody uplatnia voči nositeľovi všeobecnej zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Obč. zákonníka, alebo si tento uplatnia voči nositeľovi osobitnej zodpovednosti podľa § 427 Obč. zákonníka za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky, alebo si nárok uplatnia voči obom subjektom (k tomu pozri judikát R 29/1979). Súd prvého stupňa správne poukázal aj na judikát , podľa ktorého aj keď za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzateľ tohto dopravného prostriedku ( ), nie je tým vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča motorového vozidla za škodu,

ktorú spôsobil pri tej istej škodnej udalosti poškodenému porušením právnej povinnosti ( ), pokiaľ nejde o prípad uvedený v ustanovení .

Súd prvého stupňa správne poukázal aj na judikát R 3/1984 (s. 18 ods. 2), podľa ktorého postavenie poškodeného pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov je podstatne uľahčené, nemusí sa preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku.

Odvolací súd k tomu dodáva, že ak nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku právnickej osoby uplatňuje navrhovateľ len voči vodičovi ako priamemu škodcovi na základe jeho zodpovednosti za zavinenie podľa ust. , treba vždy súčasne zisťovať, či nebola škoda spôsobená v rámci plnenia úloh právnickej osoby v zmysle . V kladnom prípade nemožno ustáliť zodpovednosť priameho škodcu - vodiča podľa ust. , aj keď je v žalobe takto uplatňovaná (R 3/1984, s. 19 ods. 3).

Aj pre prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov však platí zásada vyjadrená v § 420 ods. 2 Obč. zákonníka, podľa ktorej škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili. To znamená, že vodič prevádzkovateľa dopravného prostriedku spravidla nebude zodpovedný za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, ak dopravný prostriedok, prevádzkou ktorého bola spôsobená škoda, použil v rámci svojej činnosti pre prevádzkovateľa. Samostatne by bol voči poškodenému zodpovedný len vtedy, keď by bola splnená podmienka ustanovená v § 430 Obč. zákonníka, t.j. v prípade, keď namiesto alebo okrem prevádzkovateľa zodpovedá aj iná osoba.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď skúmal otázku pasívnej vecnej legitimácie odporcu 1.

Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva a povinnosti. Či je účastník konania tiež vecne legitimovaným (aktívne či pasívne) ukáže sa až v konečnom rozhodnutí vo veci. Jej nedostatok vedie k zamietnutiu návrhu (žaloby) na začatie konania meritórnym rozhodnutím. Na rozdiel od toho, spôsobilosť byť účastníkom konania (civilnoprocesnú subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. Odpoveď na otázku , kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti dáva a, podľa ktorého spôsobilosť mať práva a povinnosti u fyzických osôb vzniká narodením a zaniká smrťou fyzickej osoby (, ); (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. )

Vymedzenie účastníkov konania sa zakladá procesným spôsobom - žalobcom je ten, kto podal na súd návrh na začatie konania (žalobu) a žalovaným je ten, koho žalobca v žalobe za tohto účastníka konania označil. Inštitút účastníctva konania ako inštitút rýdzo procesný, t.j. inštitút občianskeho práva procesného je potrebné odlíšiť od vecnej legitimácie, ktorá so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Či účastník procesného konania je tiež vecne legitimovaný (aktívne alebo pasívne), sa ukáže až v konečnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že účastník nebol nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2011, sp. zn. )

Preto ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca 1 nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie, vychádzajúc z hmotnoprávneho posúdenia danosti uplatneného nároku, mal voči nemu návrh vecne (meritórne) zamietnuť, a nie konanie voči nemu procesne zastaviť, tak ako nesprávne postupoval. Toto základné pochybenie súdu prvého stupňa zakladá takú zásadnú vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia v časti proti odporcovi 1, vyplývajúcu z nesprávneho právneho posúdenia, že je potrebné napadnutý rozsudok v časti proti odporcovi 1 zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd dáva za pravdu odvolateľke v tom, že súd prvého stupňa nevykonal ani dostatočné dokazovanie na preukázanie skutočnosti, že odporca 1 spôsobil dopravnú nehodu a tým aj vznik škody navrhovateľke pri plnení pracovných úloh zamestnanca pre odporcu 2 ako jeho vtedajšieho zamestnávateľa. Táto skutočnosť totiž vyplýva len z jeho tvrdení, ktoré neboli ničím podložené. Odporca 2 až v priebehu odvolacieho konania do spisu doložil knihu jázd zamestnávateľa motorového vozidla e.č. MA 005 CE, z ktorej má byť jednoznačne zrejmé a preukázateľné, že v danom čase sa motorové vozidlo odporcu 2 nachádzalo na mieste nehody a odporca 1 ho nepoužil bez vedomia a proti vôli zamestnávateľa. Na preukázanie pracovnoprávneho vzťahu medzi odporcom 1 a odporcom 2 je však potrebné doložiť minimálne pracovnú zmluvu. Súd prvého stupňa sa teda v tomto smere dopustil ďalšieho pochybenia, keď dostatočne nezistil skutkový stav, pričom toto pochybenie nemôže odstrániť sám odvolací súd.

S poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd vec i nesprávne právne posúdil, keďže z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu 1 konanie zastavil.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky a ).

Právo na súdnu ochranu, okrem (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1) zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia (napr. , , a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom odvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov, čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR, sp. zn. ).

V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa proti odporcovi 1 vo veci samej a aj v závislom výroku o náhrade trov konania s použitím ust. , keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj s použitím ust. , keď prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky náležité ustanovenia právneho predpisu a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistil

skutkový stav, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, doplniť dokazovanie na preukázanie konania odporcu 1 pre zamestnávateľa ( Obč. zákonníka), jeho výsledky riadne vyhodnotiť, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania odporcu 1, vrátane trov tohto odvolacieho konania ( ).

Odvolací súd ďalej skúmal dôvodnosť zmietnutia návrhu proti odporcovi 2 a v tejto časti preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci v časti, v ktorej zamietol žalobný návrh navrhovateľky proti odporcovi 2, keď v tejto časti vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom.

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala náhrady škody z titulu bolestného a z titulu straty na zárobku (ušlej mzdy), je nedôvodný, nakoľko odporca 2 úspešne vzniesol námietku premlčania.

Z titulu tejto zodpovednosti za náhradu škody má poškodený nárok podľa Obč. zákonníka na jednorazové odškodnenie bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. právne nevymedzuje pojem bolestné, ani pojem sťaženie spoločenského uplatnenia a ani to, v akom rozsahu sa náhrada za tieto ujmy na zdraví odškodňuje. Tieto otázky sa posudzujú z lekárskeho hľadiska a v čase vzniku škody boli upravené o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý s účinnosťou od 01.08.2004 nahradil predchádzajúcu vyhlášku č. , a ktorý treba na daný prípad aplikovať. Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, i keď sú v zákone upravené spoločne. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných úrazom. Ide o nároky rýdzo osobnej povahy. Zákon upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za

bolesť a zvlášť podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Rovnako osobitne stanovuje zásady pre vyhodnocovanie oboch druhov odškodnenia. Priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je podmienené priznaním nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a naopak. Aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať osobitne, lebo existencia dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia neznamená zároveň aj existenciu dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť a naopak.

Čo sa týka navrhovateľkou uplatneného nároku na bolestné a náhrady straty na zárobku, v oboch prípadoch ide o právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.

Inštitút premlčania má viesť oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v zákonom stanovených lehotách. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch a to aj za cenu strany vynútiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času v dôsledku ktorého nárok - jeho súdnu vymáhateľnosť, možno vyvrátiť vznesením námietky premlčania. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním teda právo samo osebe nezaniká (na rozdiel od preklúzie), len sa oslabuje, a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám osebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho (prirodzeného) záväzku (obligácie), čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Ale ak povinný premlčané právo splní, hoci o premlčaní ani nevedel, nemôže plnené požadovať späť ako bezdôvodné obohatenie. Inštitút premlčania vychádza z požiadavky istoty právnych vzťahov a ochrany povinného subjektu. Navrhovateľ mal dosť času, aby sa o vykonanie svojho práva staral a aby ho aj včas uplatnil, vychádzajúc pritom zo zásady iura vigilantibus, non dormientibus prosunt, t.j. právo ochraňuje bdelých. (pozri napr. Svoboda, J. a kol.: - komentár, Eurounion 1996, s. 102 a nasl.).

Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna v ods. 1 cit. a objektívna v ods. 2 cit. . Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba pritom môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek a to 1.) kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti) poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť - vyčísliť v žalobe na súde. Okamih vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej doby je, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude obvykle priamo škodca, ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba.

Čo sa týka posúdenia začiatku plynutia premlčacej doby nároku na bolestné, rozhodujúci je okamih, kedy sa po škodovej udalosti (dopravnej nehode) ustálil zdravotný stav poškodeného a to natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k vzniku nároku na bolestné. Za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá, v zmysle je potrebné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie bolestného. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil pritom závisí od vyjadrenia lekára. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby poškodeného nie je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy.

S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Najvyšší súd argumentoval tým, že len čo je ustálený zdravotný stav poškodeného, možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť zistená bez ohľadu na to, kedy lekár vyhotoví posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Posudok je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti preto nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas spôsobenia bolesti treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví a za čas zistenia bolesti okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. , kde uzavrel, že o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára. Na jednej strane síce nestačí sama možnosť poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach, na druhej strane však začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy.

I z vyššie citovanej konštantnej judikatúry vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle , je nevyhnutné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, v danom prípade to bolo najneskôr dňa 06.04.2011, kedy bol vypracovaný predmetný lekársky posudok s ohodnotením bolestného.

Súd prvého stupňa teda správne ustálil, že prvá kumulatívna podmienka pre začatie plynutia subjektívnej doby na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na zárobku bola splnená najneskôr dňa 06.12.2010, t.j. deň vydania potvrdenia zamestnávateľom navrhovateľky o ušlom zárobku a nároku na náhradu bolestného dňa 06.04.2011, t.j. deň vypracovania znaleckého posudku znalcom Prof. MUDr. Petrom Labašom, CSc vo veci vednej na OR PZ v Malackách, č.k. ČVS: ORP-6/DI-MA-2011.

Druhá kumulatívna podmienka, t.j. kedy sa navrhovateľka dozvedela, kto za škodu zodpovedá, bola splnená dňa 20.09.2010, nakoľko zo záznamu z dopravnej nehody podpísanom aj navrhovateľkou, okrem iného vyplýva, že nájomcom škodového vozidla bol odporca 2 a vozidlo bolo povinne zmluvne poistené v poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.. Súd prvého stupňa potom správne uzavrel, že obrana právnej zástupkyne navrhovateľky, že navrhovateľka ako aj ona nadobudli vedomosť o tom, že za škodu zodpovedá odporca v 2. rade z dôvodu, že je prevádzkovateľom škodového vozidla a škoda bola spôsobená odporcom v 1. pri plnení svojich pracovných úloh, počas trvania pracovného pomeru, až v deň prvého pojednávania vo veci, neobstojí. Právna zástupkyňa navrhovateľky túto zastupovala aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto ako osoba znalá práva s prihliadnutím na všetky okolnosti, mala poznať právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku.

Vzhľadom na vyššie uvedené závery, subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody navrhovateľky, v zmysle cit. , začala pri uplatnení práva na náhradu straty na zárobku plynúť dňom 06.12.2010 a uplynula dňom 06.12.2012, pri uplatnení náhrady bolestného začala plynúť dňa 06.04.2011 a uplynula dňom 06.04.2013 ( ), navrhovateľka si svoj nárok proti odporcovi 2 uplatnila žalobou doručenou súdu až dňa 31.05.2013, teda po uplynutí premlčacej doby, došlo tak k uplatneniu práva na náhradu škody oneskorene, po uplynutí premlčacej doby. Keďže odporca 2 v priebehu konania vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, nebolo možné žalobou uplatnený nárok, s poukazom na veta tretia , navrhovateľke priznať, tak ako aj správne uzavrel prvostupňový súd.

K odvolacej námietke navrhovateľky, podľa ktorej súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil otázku spočívania plynutia premlčacej doby, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa túto otázku posúdil správne. V danej veci nedošlo k spočívaniu premlčacej doby tak ako to uvádzal navrhovateľka, a to odo dňa 21.03.2011, kedy došlo k uplatneniu nároku na náhradu škody v adhéznom konaní, pretože vplyv na plynutie premlčacej doby môže mať len riadne uplatnenie nároku v trestnom konaní voči vecne legitimovanému subjektu. Je nesporné, že navrhovateľka si nárok na náhradu škody v adhéznom konaní uplatnila voči odporcovi 1 a nie voči odporcovi 2, preto nemohol ani nastať účinok spočívania plynutia premlčacej doby voči odporcovi 2.

v ustanovení upravuje zastavenie plynutia premlčacej doby v prípade, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje. Premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Uplatnením práva sa rozumie uplatnenie na súde v civilnom konaní, ale aj v trestnom, v priestupkovom alebo v obdobnom konaní. Za uplatnenie práva podľa sa považuje taký úkon oprávneného, ktorý smeruje k tomu, aby bolo rozhodnuté o jeho práve; najmä žalobou na plnenie [ ], vzájomnou žalobou ( ), návrhom na započítanie ( ) a pod.

Voči odporcovi 2 bol nárok navrhovateľky na náhradu škody uplatnený až na súde prvého stupňa dňa 31.05.2013, doručením návrhu na zmenu návrhu.

Odvolateľka osobitne napadla rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti náhrady trov konania, pričom nenamietala správnosť aplikácie ust. , len všeobecne uviedla, že priznanie náhrady vychádza z nepresnej špecifikácie a vyčíslenia jednotlivých úkonov právnej pomoci, ktoré nezodpovedá ustanoveniam vyhl. č. .

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa uložil navrhovateľke podľa povinnosť zaplatiť odporcovi 2 trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 652,87 Eur, ktoré v zmysle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „“), pozostávajú z odmeny advokáta v sume 180,08 Eur za 4 úkony právnej pomoci: 3 á 51,45 Eur prevzatie a príprava zastupovania, vyjadrenie sa vo veci samej, účasť na pojednávaní dňa 24.09.2012 a vyhlásenie rozsudku dňa 14.10.2012 1/2 z 51,45 Eur, t.j. 25,73 Eur, 4 x režijný paušál v sume 7,81 Eur rok 2013 = 31,24 Eur, cestovné v sume 84,15 Eur, poplatok za vyhotovenie fotokópii zo súdneho spisu v sume 2,40 Eur, náhrada za stratu času v sume 247,19 Eur (rok 2013 19 x 13,01 Eur), 20% DPH, spolu 652,87 Eur. Vedľajší účastník si uplatnil cestovnú náhradu podľa o cestovných náhradách, a to za 1 pracovnú cestu na trase Bratislava - Senica a späť osobným motorovým vozidlom Škoda Fábia, EČ: BA-154TR v deň 24.09.2013 v sume 39,80 Eur.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol správne s poukazom na a odporcovi 2, ktorý bol účastníkom úspešným, priznal náhradu trov konania vynaložených na účelné bránenie jeho práva, spočívajúce v odmene advokáta za ním poskytnuté právne služby, a to podľa MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, konkrétne podľa ust. , , a .

Súd prvého stupňa sa však dopustil pochybenia, keď odporcovi 2 priznal náhradu trov konania aj za úkon právnej pomoci - účasť na pojednávaní dňa 14.10.2013 vo výške 25,73 Eur, k tomu režijný paušál 7,81 Eur, náhradu za stratu času za 8,5 hod. 104,08 Eur a náhradu cestovného vo výške 42,07 Eur a tomu prislúchajúcu časť 20% DPH vo výške 35,94 Eur, t.j. spolu 215,63 Eur, keď z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 14.10.2013 jednoznačne vyplýva, že na tomto pojednávaní sa právny zástupca odporcu 2 nezúčastnil, preto mu nemohol vzniknúť nárok na priznanie odmeny za tento úkon. Súd prvého stupňa sa dopustil ďalšieho pochybenia, keď odporcovi 2 priznal náhradu trov konania za stratu času podľa v súvislosti s účasťou na pojednávaní dňa 29.09.2013 v rozsahu 11,5 hod. po 13,01 Eur, spolu 143,11 Eur, keď správne náhradu za stratu času možno priznať len za čas strávený cestou do miesta sídla prvostupňového súdu a späť, čo pri vzdialenosti 77 km predstavuje reálnu stratu

času 1,5 hod. na jednu cestu, spolu teda 3 hod. po 13,01 Eur, t.j. 39,03 Eur, súd prvého stupňa teda odporcovi 2 nesprávne priznal náhradu trov konania vo výške 124,90 Eur, zohľadniac tiež 20% DPH.

Odvolací súd preto od sumy priznanej prvostupňovým súdom vo výške 652,87 Eur odpočítal nesprávne priznanú náhradu trov konania vo výške 215,63 Eur a 124,90 Eur, a preto rozhodnutie prvostupňového súdu v tejto časti zmenil v zmysle tak, že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 2 náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 312,34 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám advokátky odporcu 2.

Rovnako vzniklo právo na náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu 2, ktorému súd prvého stupňa správne priznal cestovnú náhradu podľa o cestovných náhradách, a to za 1 pracovnú cestu na trase Bratislava - Senica a späť osobným motorovým vozidlom Škoda Fábia, EČ: BA-154TR v deň 24.09.2013, v sume 39,80 Eur, za 152 km, pri spotrebe paliva 6,9l/100 km a pri cene 1,519 Eur/l, za pohonné hmoty 11,99 Eur, základná náhrada 0,183 x 152 km = 27,816 Eur, spolu po zaokrúhlení 39,80 Eur.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľky proti odporcovi 2 zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu 2, potvrdil.

V odvolacom konaní čiastočne úspešnému odporcovi 2, ktorý mal úspech vo veci samej (981,62 Eur) a v časti trov konania (312,34 Eur) a neúspech mal vo zvyšnej časti trov konania (340,53 Eur), z čoho vyplýva jeho čistý úspech v časti 1.293,96 Eur (1.634,49 - 340,53), t.j. pomer jeho úspechu predstavuje 79,17% (1.293,96 : 1.634,49) vzniklo podľa v spojení s právo na náhradu trov konania voči v odvolaní čiastočne neúspešnej navrhovateľke. Trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 71,11 Eur ako odmena za 1 úkon - písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 51,45 Eur + 7,81 Eur režijný paušál + 20% DPH vo výške 5,18 Eur, podľa , , a MS SR č. , pomerná časť vo výške 79,17% potom predstavuje sumu 56,30 Eur.

S poukazom na ust. odvolací súd zaviazal navrhovateľku zaplatiť odporcovi 2 predmetnú náhradu trov konania k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia ( ).

O náhrade trov konania vedľajšieho účastníka odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a hoci vedľajší účastník bol v odvolacom konaní plne procesne úspešný, náhradu trov odvolacieho konania mu odvolací súd nepriznal, nakoľko si ich náhradu návrhom v zmysle neuplatnil a podľa obsahu spisu mu v odvolacom konaní zrejme ani žiadne nevznikli.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.