Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14C-230-2013.pdf
PDF · 94.91 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/230/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred samosudkyňou JUDr. Monikou Jakubovou v právnej veci žalobcu: mBank S.A., pobočka zahraničnej banky, IČO: 36 819 638, so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 10, zast. advokátom: Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom 821 09 Bratislava, Plynárenská 7/A, proti žalovanému: Y. W., A.. XX.XX.XXXX, W. XXX XX N. O., Q. Č.. XXX/XX, o zaplatenie 2.892,47 eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
Súd žalobu v celom rozsahu zamieta.
Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 7. októbra 2013 sa žalobca domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by bol žalovaný zaviazaný k zaplateniu sumy vo výške 2.892,47 eur s príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytol žalovanému úver. Žalovaný poskytnuté finančné prostriedky čerpal, avšak dostal sa do omeškania so splácaním úveru podľa zmluvy. Podľa tvrdeniu žalobcu, nemá k dispozícii samotnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, avšak vie preukázať čerpanie peňažných prostriedkov žalovaným, a to dňa 14.10.2008 vo výške 995,82 eur, dňa 14.10.2008 vo výške 995,82 eur, dňa 15.10.2008 vo výške 995,82 eur a dňa 17.10.2008 vo výške 328,62 eur, pričom žalovaný v období od 18.11.2008 do 24.03.2009 vrátil celkovo 423,61 eur žalobcovi. Z uvedeného vyplýva, že dlh žalovaného podľa tvrdenia žalobcu predstavuje sumu vo výške 2.892,47 eur. Podľa názoru žalobcu, skutočnosť, že žalovaný čerpal peňažné prostriedky, preukazuje existenciu právneho vzťahu medzi stranami, keďže ale právny dôvod nevie súdu presne dokázať, žiada, aby súd zaviazal žalovaného na vrátenie uvedenej peňažnej sumy, t.j. sumy vo výške 2.892,47 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca si okrem istiny žiada priznať aj úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne od 01.01.2012 do zaplatenia.
Súd žalobu podľa § 79 ods. 4 O. s. p. spolu s procesnými poučeniami podľa § 120 ods. 4 O.s.p. doručil žalovanému, s tým aby sa k nemu vyjadril. Žalovaný predložil svoje vyjadrenie tunajšiemu súdu dňa 30. decembra 2013, v ktorom sa vyjadril v tom smere, že je si vedomý svojho dlhu, avšak vzhľadom na skutočnosť, že je nezamestnaný nie je schopný splniť svoj dlh. Žalovaný poukázal aj na to, že úver poskytnutý žalobcom bol aj poistený pre prípad straty zamestnania, preto žalovaný má za to, že žalobca by si mal uplatniť svoju pohľadávku u príslušnej poisťovne.
Vyjadrenie žalovaného súd doručil aj žalobcovi cestou jeho právneho zástupcu, ktorý svoje vyjadrenie predložil súdu dňa 2. júna 2014. Žalobca opätovne uviedol, že nemá k dispozícii predmetnú zmluvu, ale poukázal na transakcie vyplývajúce z výpisu úverového účtu, ktoré preukazujú poskytnutie peňažných prostriedkov ako aj vykonávanie splátok na úverový účet. Žalobca má za to, že poskytnutím finančných
prostriedkov žalovanému a ich nevrátením došlo k majetkovému prospechu žalovaného na úkor žalobcu. Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že žalovaný poukazuje na svoju nevyhovujúcu finančnú situáciu alebo zdravotný stav, je právne irelevantná, nakoľko žalovaný pri uzatvorení zmluvy si mal byť vedomý rizika, že sa môže dostať do situácie, kedy nebude môcť plniť v zmysle zmluvy.
Na pojednávaní konanom dňa 9. júla 2014 žalovaný uviedol, že si nepamätá presne kedy čerpal predmetný úver, uviedol, že asi vtedy, keď stratil zamestnanie a potreboval peňažné prostriedky na platenie výživného. Žalovaný ďalej uviedol, že jeho jediným príjmom je dávka v hmotnej núdzi vo výške 117,40 eur mesačne.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného a oboznámením sa s návrhom a pripojenými listinnými dôkazmi, najmä výpisom z účtu (č.l. 8-10), Odstúpením od zmluvy (č.l. 11), Návrhom úhrady dlhu vzniknutého v súvislosti s odstúpením od zmluvy (č.l. 12), vyjadrením žalovaného (č.l. 39), vyjadrením žalobcu (č.l. 48-50, 60-62) a ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:
Podľa § 120 O.s.p., Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev ( § 200e) súd je povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli. Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samu alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov (§ 120 ods. 3). O nevykonaní dôkazov súd rozhodne uznesením a vysvetlí svoje rozhodnutie aj v rozhodnutí o veci samej, spravidla v rozsudku. Podľa zmenenej úpravy súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, než navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z dôvodovej správy k tejto zmene sa nedočítame, prečo sa zvolilo toto riešenie a ani to, akými úvahami sa má súd spravovať pri výnimočnom vykonávaní aj iných než navrhnutých dôkazov. Výnimočnosť je tak vysvetlená len v zákone uvedením predpokladu, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Takto sa však z výnimočnosti stáva pravidlo,
pretože vždy pôjde o dôkaz, ktorý má význam pre rozhodnutie vo veci. Vynára sa aj otázka, ako sa vyrovná odvolací súd s námietkou účastníka, že bol vykonaný iný než navrhnutý dôkaz, napriek tomu, že nešlo o výnimočnú situáciu, ktorú predpokladá zákon. Súčasne sa nastoľuje aj otázka rovného postavenia účastníkov, ak v prospech navrhovateľa sa taký dôkaz vykoná a v prospech odporcu nie, hoci sa ukáže, že taký dôkaz vyplynul z výsledkov dokazovania. V nesporových konaniach účastník nenesie žiadne dôkazné bremeno. Nemá ani žiadnu dôkaznú povinnosť, pretože v nesporovom konaní sa uplatňuje vyšetrovacia procesná zásada, ktorej obsah realizuje súd. Účastníci nesporového konania majú len také procesné povinnosti, ktoré vo všeobecnosti prispievajú k dosiahnutiu jeho účelu, najmä povinnosť súčinnosti a povinnosť nespôsobovať zbytočné prieťahy v konaní. Platná procesná úprava (§ 120 ods. 2 a 3) to vyjadruje tak, že vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 200e) je súd povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli. V týchto veciach si súd nemôže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. V nesporovom základnom konaní sa nemôže uplatniť ani § 120 ods. 4. Poučovacia povinnosť podľa tohto ustanovenia je do určitej miery obdobná poučovacej povinnosti súdu v rámci prípravy pojednávania. Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení dokazovania alebo pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov v rozsahu, ktorý sa týka - času, do ktorého možno predložiť alebo navrhnúť dôkazné prostriedky, - dôsledku nesplnenia tejto povinnosti, t.j. o tom, že na neskôr predložené alebo označené dôkazy a skutočnosti súd neprihliadne, pričom zrejme ide len o opravný, odvolací súd, čo vyplýva z toho, že po vyhlásení uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, už dokazovať nemožno a do úvahy prichádza len postup účastníka v odvolacom konaní, - významu a použiteľnosti neskôr predložených alebo označených dôkazov a skutočností len v rozsahu a za podmienok uvedených v § 205a. Predovšetkým treba uviesť, že splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú (tzv. neúplná apelácia). Účastníci majú predložiť alebo označiť všetky dôkazy a skutočnosti. Súd v predmetnom konaní vyzval žalobcu dňa 04.04.2014 ako aj dňa 04.06.2014, aby predložil predmetnú zmluvu, na základe ktorej požaduje od spotrebiteľa peňažné plnenie, aby uviedol ako k žalovanej istine dospel, z akých jednotlivých čiastkových nárokov pozostáva žalovaná suma, ako k jednotlivým čiastkovým sumám dospel, koľko, kedy a akou formou žalovaný vykonal jednotlivé úhrady, ako boli ním vykonané platby započítané, na aké čiastkové nároky a prečo. Na tieto výzvy žalobca reagoval tak, že predložil dňa 02.06.2014 vyjadrenie, v ktorom iba stručne zdôraznil, že nemá k dispozícii požadovanú zmluvu a dňa 08.07.2014 vyjadrenie, v ktorom opätovne zdôraznil, že nemá k dispozícii zmluvu o poskytnutí úveru a preto žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. rozdielu medzi sumou čerpaných a sumou vrátených prostriedkov, a to spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania tak ako je uvedené v žalobnom návrhu. Z predloženého výpisu z účtu (č.l. 8-10) vyplýva, že žalovaný čerpal peňažnú sumu dňa 14.10.2008 vo výške 995,82 eur a vo výške 995,82 eur, dňa 15.10.2008 vo výške 995,82 eur a dňa 17.10.2008 vo výške 328,62 eur, pričom peňažné plnenie poskytol dňa 18.11.2008 vo výške 86,30 eur, dňa 11.12.2008 vo výške 86,31 eur, dňa 26.01.2009 vo výške 87 eur, dňa 25.02.2009 vo výške 74 eur a dňa 24.03.2009 vo výške 90 eur. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Ako vyplýva z § 458 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne.
Podľa § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
Podľa § 107 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
V dôsledku zmeny právnej úpravy (novelizácie zákona č. 250/2007 Z. z.) účinnej od 01. 05. 2014 orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdu) je povinný prihliadnuť na premlčanie aj vtedy, ak sa spotrebiteľ, t. j. v prejednávanej veci žalovaný, premlčania nedovolá.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nevedel predložiť súdu spotrebiteľskú zmluvu a odvolával sa na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd otázku premlčania posúdil podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa a zistil, že žalovaný čerpal peňažné prostriedky dňa 14.10.2008, pričom premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňa 15.10.2008, dňa 15.10.2008, pričom premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňa 16.10.2008, dňa 17.10.2008, pričom premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňa 18.10.2008.
S poukazom na § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Súd má za to, že žalobca o vykonaných transakciách mal vedomosť, tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že dňa 04.10.2011 odstúpil od zmluvy z dôvodu porušenia zmluvných podmienok žalovaným. Dvojročná premlčacia doba teda uplynula najneskôr dňa 04.10.2013, pričom žaloba bola predložená tunajšiemu súdu dňa 07.10.2013, teda po uplynutí premlčacej doby.
Pre posúdenie, či ust. § 5b zákona č. 250/2007 z. z., účinné od 01. 05. 2014, je možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho základe sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv) ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie
prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu, účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd má za to, že premlčacia doba, na ktorú je súd povinný prihliadnuť ex offo, uplynula ešte pred podaním návrhu na začatie konania, preto súd rozhodol tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ods. 2, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď po procesnej stránke bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, v konaní si však žiadne trovy neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Trnave cestou tunajšieho súdu. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 205 ods. 1, 2 O. s. p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).