Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/50/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: M. O., so sídlom I. XX, O., T.: XX XXX XXX, právne zastúpený: JUDr. Martin Staroň, advokátom so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1/ M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, XXX XX K., 2/ M.. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/X, XX XXX Y., obaja zastúpení: JUDr. Ivan Savčák, advokátom so sídlom Partizánska 45, 085 01 Bardejov, 3/ G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, XXX XX C., 4/ A. O., so sídlom K. XX, XXX XX K., T.: XX XXX XXX, zastúpený: KADUC & PARTNERS s.r.o., Trojičné námestie 4, 917 01 Trnava, IČO: 50 290 762, 5/ A. P. zastúpená A. O. so sídlom K. XX, XXX XX K., T.: XXXXXXXX, zastúpený: KADUC & PARTNERS s.r.o., Trojičné námestie 4, 917 01 Trnava, IČO: 50 290 762, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. -525 z 27.06.2022 takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok s upresnením výroku II., že o výške priznanej náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.

II. Žalovaným 1/,2/,4/,5/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.

III. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného 3/ náhradu trov odvolacieho konania stranám nepriznáva.

odôvodnenie:

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v tomto spore v poradí druhým) súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol; vo výroku II. priznal žalovaným 1/,2/,4/ a 5/ proti žalobcovi plnú náhradu trov konania a vo výroku III. rozhodol, že vo vzťahu žalobcu a žalovaného 3/ náhradu trov konania stranám nepriznáva.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami , ), ), ) , , , , b) , § 2 zák. č. 307/1922Zb., Obč. zák.; výrok o trovách konania ustanoveniami a .

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností a to parcely C. XXXX/XXX vedenej na LV č.XXXX kat. úz. A., C. XXXX/XX vedenej na LV č. XXXX kat. úz. A., C. XXXX/XXX vedenej na LV č. XXXX kat. úz. A. a C. XXXX/X vedenej na LV č. XXXX kat. úz. A..

4. Prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 30.06.2021 tak, že výrokom I. Žalobu zamietol; výrokom II. priznal žalovaným 1/,2/,4/ a 5/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a výrokom III. vo vzťahu žalobcu a žalovaného 3/ nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal, pričom na odvolanie žalobcu bol jeho rozsudok uznesením odvolacieho súdu zo dňa 24.03.2022, sp. zn. zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku, lebo žalobca urobil predmetom sporu aj parc. C. XXXX/X a XXXX/ XXX, a ku ktorým sa vlastníckeho práva domáhal iným právnym titulom ako pri parc. C. XXXX/XXX a XXXX/XX. Konkrétne tvrdil, že tieto pozemky mal nadobudnúť priamo zo účinného od 01.05.1991, pričom A. si nárokoval na predmetnú spornú ornú pôdu v intraviláne areálu J. podľa , ktorý však nadobudol účinnosť až dňa 24.06.1991 a preto delimitačný protokol z 17.10.1994, na základe ktorého boli tieto dva pozemky oddelimitované na A. O. je podľa tvrdení žalobcu absolútne neplatným právnym úkonom podľa . Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nevyplynulo ako ten posudzoval nárok žalobcu v tejto časti, pričom osud týchto parciel ostal v rozhodnutí súdu prvej inštancie tak nepovšimnutý a nejasný.

5. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že v zmysle ustanovenia prešla na žalobcu zakladateľská funkcia voči záhradníckemu a sadovníckemu podniku štátny podnik, ktorý s účinnosťou k 14.07.1992 vstúpil do likvidácie.

6. Z ustanovenia vyplýva, že veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, ku ktorým prešla zakladateľská funkcia na obec prechádzajú z majetku SR do vlastníctva obce.

7. Z odseku 6 uvedeného zákonného ustanovenia však vyplýva, že veci uvedené v odseku 2 podliehajúce prevodom vlastníctva na iné právnické a fyzické osoby podľa osobitných predpisov () sa stanú majetkom obce po tom, čo sa podľa týchto predpisov rozhodne, že sa nezaradia do zoznamu prevádzkových jednotiek určených na účely prevodu vlastníctva alebo ak sa z tohto zoznamu vylúčia ako aj tie veci, ktoré sa nevydražia ani v opakovanej dražbe. Tieto veci nadobudne obec odovzdaním a ich prevzatím. Ustanovenia iných osobitných predpisov () sa v týchto prípadoch nepoužijú. Obec môže rozhodnúť, že uplatní postup podľa osobitných predpisov ().

8. Podľa žalobcu uvedené nehnuteľnosti boli súčasťou A. C. XX, ku ktorému mal J. a A.. (ďalej J. š.p.) právo hospodárenia.

9. Z ust. b) vyplýva, že pri likvidácii v rámci speňažovania majetku môže likvidátor tento speňažiť na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže postupovať len so súhlasom ministerstva. Odsek 2 uvedeného zákonného ustanovenia obsahuje iba odkaz na postup pri verejných dražbách, konkrétne na totižto upravoval podmienky, za ktorých sa vlastníctvo štátu k niektorým veciam, ku ktorým mali k 01.11.1990 právo hospodárenia štátne podniky, rozpočtové a príspevkové organizácie a národne výbory prevádza na ďalej určené fyzické alebo právnické osoby.

10. Pokiaľ sa žalobca rozhodol ku veciam, ku ktorým patrilo právo hospodárenia J. inak podliehajúcim právnej úprave uplatniť postup podľa , potom je vylúčené, aby vlastníctvo k uvedeným veciam nadobudol v súlade s ustanovením veta prvá a veta druhá

11. Na základe uvedeného, tak žalobca nadobudol vlastnícke právo iba k tým veciam, ku ktorým mal J. š.p. právo hospodárenia, ktoré sú špecifikované v kúpnej zmluve č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola uzatvorená v súlade s výnimkou poskytnutou Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného majetku SR podľa b) zo dňa 03.05.1994. Zo zápisnice o odovzdaní majetku, ktorý je predmetom kúpy nesporne vyplýva, že predmetom kúpy nie je orná pôda, ktorú štátny podnik oddelimitoval na A. O. dňa XX.XX.XXXX, a to konkrétne parcelu XXXX/ X,X,X,X,X,X,X,X,XX,XX,XX,XX,XX a XX vedených na LV č. XXXX kat. úz. A..

12. Na základe uvedených skutočností je teda možné vyvodiť jednoznačný záver, že žalobca vlastnícke právo k vyššie uvedeným pozemkom nenadobudol v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 zákona č.

a súčasne neprichádza do úvahy ani právny titul v zmysle ustanovenia V danom prípade totižto pri speňažovaní majetku štátneho podniku likvidátorom bol aplikovaný postup podľa b) , teda priamy odpredaj majetku na základe výnimky Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR zo dňa 03.05.1994.

13. Pokiaľ parc. C. č. XXXX/X a KN C XXXX/XXX boli pôvodne súčasťou parcely C. č. XXXX, ku ktorej mal J. a A.. právo hospodárenia potom aj k uvedeným nehnuteľnostiam mohol žalobca nadobudnúť vlastnícke právo iba v súlade s ust. Z uvedeného dôvodu je potom vylúčené, aby žalobca k uvedeným parcelám nadobudol vlastnícke právo ku dňu účinnosti Totižto aj z ust. vyplýva, že obec nadobúda dňom účinnosti tohto zákona iba veci a majetkové práva podľa ods. 1, 2 a 5, teda nie veci uvedené v citovaného zákona podliehajúce prevodom vlastníctva na iné právnické a fyzické osoby podľa osobitných predpisov, teda v spojení so

14. V čase prebiehajúcej likvidácie štátneho podniku však vstúpila do účinnosti novela () s účinnosťou od 25.06.1992, a to konkrétne prijatím nových zákonných ustanovení, a to ) až 15c).

15. Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že poľnohospodárska ako aj nepoľnohospodárska pôda, ktorá bola vo vlastníctve obce k XX.XX.XXXX a pokiaľ sa nachádza ku dňu účinnosti tohto zákona v majetku A. republiky prechádza do vlastníctva obce ak už do jej vlastníctva neprešla podľa § 2. Spolu s pôdou a porastami prechádzajú na obec aj hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výroby vrátane zastavaných pozemkov ak tieto boli vo vlastníctve obce k XX.XX.XXXX.

16. K právnym podmienkam stanoveným sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze , v ktorom uviedol, že potvrdzuje dve základné podmienky, ktoré je potrebné zachovať, aby sa dalo hovoriť o možnom prechode veci zo štátneho vlastníctva do vlastníctva obci. Tou prvou je, že majetok musí byť vo vlastníctve Slovenskej republiky a tou druhou, že sa nachádza v obci. Podobne ako k týmto podmienkam pripája aj ďalšie, ktoré je potrebné splniť, aby k reálnemu prechodu vlastníctva skutočne došlo. prináša dva nové operatívne paragrafy, ktoré sa týkajú hospodárskej a nepoľnohospodárskej pôdy ako i budov stavieb spojených s jej využívaním. Kritériom ich prevodu na obec je, že táto pôda, respektíve budovy boli vo vlastníctve obce k 31.12.1949. Na základe uvedených ustanovení sa preto vlastníctvom obce nestáva tá poľnohospodárska, nepoľnohospodárska pôda prípadne budovy s ňou spojené, ktoré k termínu 31.12.1949 vo vlastníctve obce neboli.

17. V čase účinnosti vstúpil do účinnosti aj o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ktorý v uvádza, že poľnohospodársky pôdny fond tvoria poľnohospodárske pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na ornú pôdu, chmelnice, vinice, záhrady, ovocné sady a trvalé trávne porasty. Do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré slúžia na zabezpečenie účely využívania jednotlivých druhov pozemkov; ustanovenia osobitných predpisov zostávajú nedotknuté.

18. Je nesporné, že predmetné pozemky majú charakter ornej pôdy a takýto charakter mali aj v čase, keď boli súčasťou parcely KNC č. XXXX, ku ktorej mal J. a A. právo hospodárenia. V čase účinnosti novely predmetné pozemky tak spĺňali definíciu poľnohospodárskych pozemkov tvoriacich poľnohospodársky pôdny fond v zmysle definície ust.

19. Pokiaľ teda žalobca podľa predloženého delimitačného protokolu mal vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam nadobudnúť účinnosťou k 01.07.1992 tak potom iba za splnenia podmienok uvedených v ) a 15b) , teda pokiaľ boli vo vlastníctve obce do 31.12.1949, čo v súdnom konaní preukázané nebolo. Skutočnosť, že žalobca nebol vlastníkom sporných nehnuteľností k 31.12.1949 je podľa názoru súdu prvej inštancie preukázaná aj listom jeho právneho predchodcu J. O. zo dňa XX.XX.XXXX adresovaným Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku (č.l. 32), v ktorom uviedol, že orná pôda, ku ktorej mal právo hospodárenia bola získaná v roku 1957-58 uzatvorením kúpnopredajných zmlúv s vlastníkmi. Na tieto pozemky bolo vydaný vyvlastňovací protokol

- rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu, že došlo k dobrovoľnému uzatvoreniu kúpnopredajných zmlúv. Vyvlastnenie sa týkalo len jednej parcely aj to za náhradu ( č.l. 32 ).

20. Z uvedeného dôvodu potom nie je možné považovať delimitačný protokol zo dňa 17.10.1994, na základe ktorého mali byť sporné pozemky oddelimitované na A. O. za neplatný právny úkon.

21. Okrem iného predpokladom delimitácie je zákonný prechod majetku štátu buď do správy iného správcu majetku štátu alebo do vlastníctva tretej osoby. Prechod majetku nastáva v tých prípadoch, v ktorých absentuje prejav vôle previesť právo k dotknutému majetku alebo vlastnícke právo k nemu zmluvne. Predstavuje teda len doklad - súpis majetku, ktorý bol odovzdaný v nadväznosti na prechod správy alebo vlastníctva k tomuto majetku na nový subjekt. Nejde teda o právny úkon majúci charakter nadobúdacieho titulu vlastníctva nehnuteľnosti v zmysle ust. .

22. Napriek tomu, že žalobca nepredložil presnú identifikáciu sporných parciel, z predloženého geodetického zamerania skleníkov možno vyvodiť záver, že parcela XXXX/XXX bola vytvorená, okrem iného aj z parc.č. XXXX/X,X,X a X vedených na pôvodnom LV XXXX a parc.č. XXXX/XX bola vytvorená okrem iného z parc.č. XXXX/X pôvodne vedenej na LV č.XXXX a z parciel XXXX/X,X,XX,XX,XX,XX a XX vedených na pôvodnom LV XXXX.

23. Žalobca ďalej tvrdil, že vlastníctvo k uvedeným pozemkom nadobudol v súlade s ust. d) , keďže ide o pozemky pod stavbami skleníkov, ktoré mal nadobudnúť kúpnou zmluvou č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX pokiaľ ide o parc. KNC XXXX/XXX a XX, pričom parc. č. XXXX/ X a XXXX/XXX majú predstavovať tzv. priľahlú plochu, ktorá svojim umiestnením a využitím má tvoriť neoddeliteľný celok so stavbou.

24. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaných 4/ a 5/, že skleník nemá charakter stavby s poukazom aj na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. .

25. Keďže žalobca mal predmetné skleníky nadobudnúť do svojho vlastníctva za účinnosti , potom v zmysle ust. vykonávacej vyhlášky sa stavba na liste vlastníctva eviduje ak nemá pridelené súpisné, ani orientačné číslo, iba opisným spôsobom.

26. Pre danú právnu vec je aplikovateľné aj usmernenie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. F. X. SR X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorého vyplýva, že U. úrad - katastrálny odbor spravidla nezapisuje drobné stavby do katastra, prípustné je evidovanie drobných stavieb spojených so zemou k pevným základom, ktoré majú charakter budovy, pričom U. úrad má autonómne postavenie pri posúdení, či drobná stavba je predmetom evidencie katastra.

27. Súčasne sa v uvedenom usmernení uvádza, že drobnou stavbou nie je napríklad vlek, lanovka, studňa, stožiar, múrik, cestné teleso, železničný zvršok, priehrada, rybník, bazén, kanál, silážna jama, parkovisko, letisko, alebo iná spevnená plocha, predajný stánok, hnojisko, alebo prístrešok. Z uvedeného teda vyplýva, že pre posúdenie či stavba má charakter nehnuteľností nie je rozhodujúce, či je alebo nie je evidovaná v katastri nehnuteľností. Z predloženého geodetického zamerania vyplýva, že zamerané skleníky mali betónový základ, teda v čase ukončenia ich výstavby spĺňali charakter nehnuteľnej veci. Pokiaľ by teda žalobca nadobudol vlastníctvo k stavbám zameraných skleníkov podľa veta 3 a to kúpnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX v zmysle potom v zmysle ust. d) do jeho vlastníctva prešli aj pozemky pod uvedenými stavbami vrátane priľahlej plochy, ktorá svojim umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou.

28. Z predloženej kúpnej zmluvy č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že žalobca okrem iného nadobudol od štátneho podniku skleník, ktorý je umiestnený na parc. č. XXXX/XX a XX. Súčasťou kúpnej zmluvy bol aj inventarizačný zoznam s uvedením X skleníkov a skleníkovej zostavy bez identifikácie, na ktorých pozemkoch sú umiestnené. Je nesporné, že žalobca kúpnou zmluvou nadobudol do svojho výlučného vlastníctva stavby skleníka umiestneného na parc.č. XXXX/XX a XX, avšak predloženým geodetickým zameraním nebolo preukázané, že ide o identické skleníky, keďže tieto sú umiestnené na pozemkoch s označením pôvodného parcelného čísla, ktoré sú rozdielne oproti pozemkom uvedených v kúpnej zmluve, na ktorých mali byť skleníky umiestnené.

29. Z ust. nesporne vyplýva, že vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Z uvedeného dôvodu je potom vylúčené, aby žalobca nadobudol vlastníctvo k stavbám skleníkov na základe inventarizačného zoznamu, keďže tento nie je právnym úkonom, na základe ktorého môže dôjsť k prevodu vlastníctva veci na iného vlastníka.

30. V danom prípade sa preto súd stotožnil s námietkou žalovaných 4/ a 5/, že medzi obsahom inventarizačného zoznamu vyhotoveného na podklade kúpnej zmluvy a obsahom geodetického zamerania sú nezrovnalosti, čo do počtu skleníkov a zároveň oba tieto listinné dôkazy sú absolútne nespôsobilé preukázať, či skleníky vymedzené v inventarizačnom zozname sú tými istými skleníkmi, resp. aspoň niektoré z nich ako ich špecifikuje geodetické zameranie.

31. Keďže žalobca nepreukázal, že nadobudol do výlučného vlastníctva stavby skleníkov podľa predloženého geodetického zamerania kúpnou zmluvou č.XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX potom v zmysle ust. d) nemohol nadobudnúť ani vlastníctvo k sporným pozemkom, na ktorých majú byť stavby skleníka umiestnené, resp. tvoria tzv. priľahlú plochu, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

32. Pokiaľ z ust. ) vyplýva, že do vlastníctva obce prechádzajú z vlastníctva štátu pozemky pod stavbami, ktoré do vlastníctva obce prešli podľa až 2c) vrátane priľahlej plochy potom v prípade, ak žalobca v súdnom konaní nepreukázal, ktoré stavby skleníka do jeho vlastníctva prešli kúpnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX postupom podľa Zb, súčasne nepreukázal, že sporné pozemky sú pozemkami pod stavbami, ktoré nadobudol v zmysle , prípadne tvoriacimi tzv. priľahlú plochu, ktorá je právne ako aj faktický priradená ku stavbe a svojim využitím tvorí so stavbou jeden funkčný celok (zastávaná plocha, ostatná plocha alebo iná plocha ako sú dvory, oplotené areály škôl, sociálnych zariadení, zdravotníckych zariadení a pod.).

33. V konkrétnom prípade prichádza do úvahy aj aplikácia nálezu Ústavného súdu SR pod sp. zn. zo 16.03.2016 zo záverov, ktorého vyplýva, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostavajú do vzájomnej kolízie obidve ústavne hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto tipu kolízie základných práv ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nejako dozvedieť o tom ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Teda aj v prípade preukázania vlastníckeho práva žalobcu k sporným pozemkom by súd tohto považoval za nedbalého vlastníka, ktorý napriek tvrdeniu, že nadobudol vlastnícke právo ešte v roku 1991 prvýkrát vlastníctvo štátu k sporným pozemkom spochybnil až v roku 2013, teda po viac ako 20. rokov. Na základe uvedeného, by potom bolo nevyhnutné poskytnúť ochranu vlastníckeho práva žalovaným 1/ až 3/ ako dobromyseľným nadobúdateľom, ktorí spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom nadobudli v dobrej viere v reštitučnom konaní respektíve kúpnou zmluvou od reštituentov.

34. Súd sa ďalšími námietkami žalovaných nezaoberal, keďže tieto nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia a boli by opodstatnené iba za predpokladu preukázania vlastníctva žalobcu k stavbám skleníkov umiestnených na sporných parcelách.

35. Zároveň súd zamietol žalobu voči žalovanému 4/ pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie v spore, keďže nebol vedený ako vlastník, resp. podielový spoluvlastník sporných pozemkov, ale iba vykonával správu pozemkov vo vlastníctve štátu.

36. Zároveň sa súd nestotožnil s tvrdením žalovaných 4/ a 5/, že došlo k porušeniu princípu rovnosti strán sporu realizovaným predbežným právnym posúdením na pojednávaní konanom dňa 07.09.2020. Na uvedenom pojednávaní súd sa iba stotožnil s námietkou žalovaného 4/, ktorý sám namietal nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimácie s tým, že vlastníkom sporných nehnuteľností je Slovenská republika,

ku ktorým iba vykonáva správu. V danom prípade zo strany súdu nebolo realizované akékoľvek hmotno- právne, resp. procesno-právne poučenie na odstránenie uvedeného hmotno-právneho nedostatku označenia strán sporu. Súčasne neboli splnené podmienky na zamietnutie žaloby voči žalovanému 4/ z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre vydanie čiastočného rozsudku v zmysle ust. .

37. Pokiaľ žalobca súdu doručil návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania s označením SR

- Slovenský pozemkový fond, tento realizoval bez poučenia súdu. Účelom pristúpenia do konania ako inštitútu sporového konania je odstránenie nedostatku aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, ktorý tu bol už v čase začatia konania a ktorý by inak viedol k zamietnutiu žaloby, pričom sa ukazuje, aby vec bola prejednaná alebo rozhodnutá v rámci už začatého konania a voči inej osobe (Najvyšší súd ČR ). Preto súd uvedenému návrhu žalobcu v súlade s ust. vyhovel.

38. Z ust. nesporne vyplýva, že strany sú povinné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatniť včas s tým, že tieto nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť skôr, pokiaľ by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Súd nemusí prihliadnuť na tie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré sporovou stranou neboli predložené včas a to najmä, ak by si to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania.

39. V danom prípade súd zamietol návrh na doplnenie dokazovania žalobcu výsluchmi svedkov, ktoré pôvodne predniesol ešte na pojednávaní konanom dňa 30.06.2021 z dôvodu, že tieto nielenže neboli uplatnené včas, ale súčasne žalobca neuviedol na preukázanie, ktorých skutkových tvrdení žiada uvedené dôkazy vykonať. Až na pojednávaní konanom dňa 27.06.2022 uviedol, že osoba ním navrhovaného svedka B.. Z. Q. je bývala likvidátorka J. a A. O. š.p. s predložením jej písomnej svedeckej výpovede. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca napriek dĺžke trvania súdneho konania a ešte pôvodnému prednesu návrhu na doplnenie dokazovania na pojednávaní konanom dňa 30.06.2021 až do dátumu pojednávania konaného dňa 27.06.2022 nevedel, že ním navrhovaný svedok mal postavenie likvidátora jeho právneho predchodcu, pričom neuviedol žiadne objektívne okolnosti, ktoré by mu bránili súdu oznámiť včas, ku ktorým skutkovým okolnostiam žiada navrhované dôkazy vykonať. Ďalším dôvodom, pre ktorý súd v súlade s ust. neprihliadal na návrhy na doplnenie dokazovania bola skutočnosť ich predloženia na pojednávaní konanom dňa 27.06.2022 a z dôvodu zachovania procesných práv a povinnosti žalovaných by bolo nevyhnutné uvedené pojednávanie odročiť a umožniť žalovaným v primeranej lehote zaujať stanovisko k predloženým dôkazom.

40. Vzhľadom na zamietnutie žaloby z dôvodu nepreukázania vlastníctva žalobcu k stavbám skleníkov podľa geodetického zamerania súd zamietol z dôvodu hospodárnosti konania aj jeho návrh na doplnenie dokazovania vykonaním ohliadky.

41. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu.

42. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výrokom I. a II. Odvolanie podal z dôvodu , , . Poukázal na to, že súd prvej inštancie len doplnil odôvodnenie ohľadom pozemkov KN C XXXX/X a KN C XXXX/XXX, k. ú. A., avšak žiadnym spôsobom nezohľadnil jeho argumentáciu ohľadom týchto pozemkov a predkladané dôkazy. Opätovne opísal históriu prevodu a spôsob nadobudnutia svojho vlastníckeho práva k pozemkom XXXX/XXX a XXXX/XX. Z vykonaného dokazovania, ako aj z predbežného právneho posúdenia súdu prvej inštancie vyjadreného na pojednávaní dňa 07.09.2020 bolo zrejmé, že je na mieste právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva v jeho prospech v zmysle zákona o majetku obcí tak, ako uviedol vo svojej žalobe v spojení s zákona o majetku obcí. Následne citoval zo zápisnice o pojednávaní zo dňa XX.XX.XXXX o predbežnom právnom názore. Mal za to, že súd prvej inštancie v bode 49, 50 a 51 vec nesprávne právne posúdil, keď uzavrel, že pozemky vedené na LV č. XXXX, k.ú. A. boli delimitované dňa 17.10.1994 zo štátneho podniku na A. pozemkový fond, keďže zo zápisnice o odovzdaní majetku vyplýva, že predmetom kúpy nie je orná pôda. Poukázal na delimitačný protokol, z ktorého je zrejmé, že zo J., s.p. bol delimitačným protokolom zo dňa XX.XX.XXXX delimitovaný na neho pozemok KN E p.č. XXXX, k.ú. A. o výmere XX.XXX m2. Uvedené pozemky boli súčasťou celého pozemku KN E p.č. XXXX, k.ú. A., ktorý bol delimitovaný už 2 roky predtým delimitačným protokolom zo dňa XX.XX.XXXX na neho, preto ani po rozparcelovaní geometrickým plánom nemohli byť v roku XXXX platne prevedené delimitačným protokolom na A. pozemkový fond. Z uvedeného je zrejmé, že následný prevod pozemku KN E p.č. XXXX je neplatný, preto je delimitačný protokol zo dňa 17.10.1994 na A. pozemkový fond

absolútne neplatný právny úkon a hľadí sa na neho, akoby vôbec nebol urobený. Súd prvej inštancie mal správne aplikovať a zotrvať na svojom právnom názore, že vlastnícke právo nadobudol kúpnou zmluvou. Uviedol, že v bode 63 až 68 napadnutého rozsudku dospel súd k správnemu právnemu názoru, že skleník má charakter stavby, avšak v bode 69 napadnutého rozsudku nesprávne uzavrel, že síce podľa kúpnej zmluvy nadobudol skleník, avšak predloženým geodetickým zameraním nebolo preukázané, že ide o identické skleníky. Geodetické zameranie bolo vykonané v teréne na mieste samom, pričom súd nedostatočne zistil skutkový stav, keď zamietol návrh žalobcu na vykonanie ohliadky na mieste samom. Vykonaným dokazovaním je zrejmé, že stavby skleníkov existovali k 01.07.2009, resp. existujú a boli presne zamerané. Rovnako je situácia zrejmá aj z výkresu k tomuto geodetickému zameraniu. Z písomného svedectva likvidátorky J. š.p., ktorú súd odmietol vypočuť, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces tiež jednoznačne vyplývalo, že kúpnou zmluvou sa previedli na žalobcu všetky skleníky. Aj vo vzťahu k pozemkom KN C p.č. XXXX/X a KN C XXXX/XXX, k.ú A. opísal históriu prevodu a spôsob nadobudnutia svojho vlastníckeho práva, avšak s právnym posúdením v bodoch 53, 54, 58 a 59 nesúhlasil a považoval ho za nesprávne z dôvodu, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa nejedná o ornú pôdu, preto na tieto pozemky nemožno aplikovať právne predpisy použité súdom prvej inštancie. Z písomného svedectva B. Q. vyplynulo, že k týmto pozemkom nemohli byť platne oddelimitované na A. pozemkový fond, nakoľko išlo a ide o zastavané pozemky, na ktorých sa nachádzali líniové stavby cestnej komunikácie, pričom tieto pozemky boli už pred delimitáciou na A. pozemkový fond vo vlastníctve mesta. S poukazom na uvedené nemožno preto aplikovať ) a ) a požadovať, aby boli vo vlastníctve obce do XX.XX.XXXX, ak má byť k nim určené vlastnícke právo v jeho prospech. Namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, keďže boli zamietnuté jeho návrhy na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov navrhnutých na pojednávaniach dňa 30.06.2021 a 27.06.2022. Zamietnutie výpovede svedkyne B.. Q. (rod. Z.) označil za porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, pretože práve táto osoba bola najpovolanejšia podať výpoveď o celom procese. Za nepravdivé označil tvrdenie súdu v bode 82 odôvodnenia rozsudku o oneskorení a postup súdu označil za nesprávny. Pochybenie súdu prvej inštancie videl takisto pri hodnotení geodetického zamerania skleníkov a pri konštatovaní o tom, že A. nemá pasívnu vecnú legitimáciu, v čom vzhliadol nesprávne právne posúdenie. Odvolací súd sa musí preto vysporiadať s otázkou, či pasívna vecná legitimácia patrí Slovenskej republike alebo A. pozemkovému fondu. Pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že pasívnu vecnú legitimáciu mala Slovenská republika - A. pozemkový fond, tomuto mal zaslať žalobu a ďalšie vyjadrenia, čo však neurobil. Zdôraznil, že do konania predložil pôvodnú katastrálnu mapu s vyznačením pôvodných parciel a ortofotomapu, v ktorej sú vyznačené skleníky, ako aj fotodokumentáciu z čoho je zrejmé, že skleníky sa nachádzajú na pozemkoch, ktoré sú predmetom žaloby. Poukázal tiež na to, že A. pozemkový fond vo svojich listoch zo dňa 14.11.2013 a 11.09.2013 identifikuje pôvodné parcely na ktorých sú skleníky a vyzýva stavebný úrad, aby tieto stavby boli odstránené. Záverom poukázal na to, že v prejednávanom prípade nemožno aplikovať nález ÚS SR, sp. zn. zo dňa 16.03.2016 nakoľko delimitačný protokol až zo dňa 17.10.1994 je absolútne neplatný právny úkon, preto na dobromyseľnosť žalovaných je potrebné aplikovať uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 27.04.2021. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a sám rozhodol tak, že žalobca je vlastníkom špecifikovaných nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. A. okres O. a aby žalovaných 1/ až 5/ zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

43. Žalovaní 1/ a 2/ sa k podanému odvolaniu vyjadrili tak, že súhlasia s obsahovou stránkou rozsudku a konštatujú, že súd reagoval na všetky námietky a pripomienky strán sporu, s ktorými sa dostatočne vysporiadal a to vrátane názoru krajského súdu. S prihliadnutím na uvedené navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a priznal im nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

44. Žalovaní 4/ a 5/ sa k podanému odvolaniu vyjadrili tak, že žalobca vo vzťahu k pozemkom KN- C č. XXXX/XXX a XXXX/XX, k.ú. A. len duplikuje argumentáciu použitú v žalobe a stotožňuje pojmy prechod a prevod, pričom de iure ide o dve odlišné právne kategórie a jednak nesprávne interpretuje ust. § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí. V tomto prípade uvedené podmienky stanovené hypotézou právnej normy neboli naplnené, a preto nemôže nastúpiť ani jej dispozícia v podobe vzniku zákonom predpokladaných práv a povinností (tj. prechod majetku štátu do vlastníctva obce). Vo vzťahu k likvidácii J.-u uviedli, že likvidátorka bola povinná vysporiadať majetkové vzťahy podľa alebo osobitného zákona a i keď je v zákone o veľkej privatizácii včlenené ustanovenie, ktoré parciálne rieši oblasť likvidácie zrušených štátnych podnikov, nemožno z toho vyvodiť, že majetok zrušeného

štátneho podniku speňažený postupom podľa § 47b ods. 1 zákona o veľkej privatizácii (či už predajom na verejnej dražbe alebo poskytnutím výnimky príslušného orgánu na iný spôsob predaja) je majetkom nadobudnutým do vlastníctva podľa zákona o veľkej privatizácii. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k veciam, ktoré boli predmetom prevodu podľa Kúpnej zmluvy č. XX/ XXXX, prechodom vlastníckeho práva zo zákona. Podľa ich názoru sa súd prvej inštancie v žiadnom ohľade neodchýlil od svojich právnych názorov, s ktorými oboznámil strany sporu na pojednávaní uskutočnenom dňa 07.09.2020. Žalobca nadobudol vlastnícke právo iba k tým veciam, ku ktorým mal J. právo hospodárenia a ktoré sú špecifikované v C. zmluve č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola uzatvorená v súlade s výnimkou poskytnutou Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného majetku SR podľa zo dňa 03.05.1994. K pozemkom - parcelám KN-C č. XXXX/X, X, X, X, X, X, X, X, XX, XX, XX, XX, XX a XX vedeným na LV č. XXXX, kat. územie A., ktoré J. delimitoval na žalovaného 4/ (A. pozemkový fond) dňa XX.XX.XXXX, žalobca nenadobudol vlastnícke právo ani C. zmluvou č. XX/XXXX, ani prechodom vlastníckeho práva podľa veta prvá a veta druhá zákona o majetku obcí. Vo vzťahu k delimitácii najprv objasnili pojem delimitácie a delimitačného protokolu, ktorý je len dokladom (súpisom) o majetku, teda nie je spôsobilým právnym úkonom s translačnými prevodovými účinkami a podľa nich nie je ani právnym úkonom, preto nevedie k vzniku žiadneho právneho vzťahu. Rovnako aj vo vzťahu k neplatnosti delimitácie uviedli, že súd sa od ním vykonaného predbežného právneho posúdenia neodklonil. Uviedli, že žalobca mal dostatočný časový priestor ponúknutý súdom na produkovanie dôkazov spôsobilých preukázať bez oprávnených pochybností všetky aspekty požadované právnou normou zákona o majetku obcí. Ďalej podotkli, že žalobca používa neurčité slovné spojenia ako „územný celok skleníkov“ a nie je im jasné, akým spôsobom by mal súd v rámci eventuálne nariadenej ohliadky na mieste samom verifikovať pravdivosť tvrdení, že „má ísť o skleníky z roku 1991, resp. 1992“. Rovnako namietali tvrdenia žalobcu o tom, že geodetické zameranie T.. I. má predstavovať identifikáciu parciel, pričom poukázali na znenie o katastri nehnuteľností a na Úplné znenie metodického návodu MN na vyhotovenie parciel schváleného 13.06.2003 z čoho je evidentné, že geodetické zameranie požiadavky predpísané pre identifikáciu parciel nespĺňa. Uviedli, že nevedia určiť, z ktorých konkrétnych častí geodetického zamerania má byť preukázaná „zrejmá existencia skleníkov k 01.07.2009“; uvedené tvrdenie je nepravdivé a tendenčné. Listinný dôkaz žalobcu (geodetické zameranie) nie je spôsobilý preukázať existenciu dotknutých skleníkov v rozhodnom období, t.j. ku dátumu 01.07.2009, kedy novela o majetku obcí zaradila do označeného zákona aj ustanovenie . Podľa ich mienky existenciu priľahlej plochy a jej rozsah je potrebné posudzovať vždy individuálne a v pomere ku okolnostiam, ktoré existovali na dotknutom území ku dňu 01.07.2009. Domnievajú sa, že za priľahlú plochu nie je možné označovať akýkoľvek susediaci pozemok a nestačí, ak by takáto priľahlá plocha bola len fakticky priradená ku stavbe, musí s ňou právne aj fakticky vytvárať jeden funkčný organizmus. Podotkli, že žalobca predložil do konania ortofotomapu posudzovaného územia, ktorá však neobsahuje časový údaj jej vyhotovenia, ktorý je práve pre účely prejednávanej veci podstatným parametrom. Popreli interpretáciu tvrdení súdu, tak ako ju podáva žalobca. Žalobca si bol dobre vedomý, že pre prípadný, aspoň čiastočný úspech v predmetnej sporovej záležitosti bol povinný hodnoverne preukázať viaceré aspekty týkajúce sa stavieb skleníkov (minimálne tie, ktorých enumeráciu poskytujú žalovaní 4/ a 5/ pod bodom 24 predmetného vyjadrenia k odvolaniu), ku čomu však nedošlo. Vo vzťahu k parcelám KN-C č. XXXX/X a XXXX/XXX, k. ú. A. uviedli, že žalobca do konania nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by malo vyplynúť, že k poľnohospodárskej pôde patrilo právo hospodárenia národným výborom. Žalobca nikdy neuviedol (v pomere ku parcelám KN-C č. XXXX/X a XXXX/XXX) konkrétne zákonné ustanovenie, podľa ktorého by malo dôjsť k prechodu vlastníctva k týmto pozemkom zo štátu na obec. Ďalej namietali, že žalobca v priebehu súdneho konania nikdy skutkovo bližšie nezdôvodnil, predovšetkým z akých predpokladov vyvodzuje, že komplex stavieb a pozemkov predstavuje neoddeliteľný, či nedeliteľný celok. Podľa ich názoru jednotlivé stavby, ktoré žalobca nadobudol kúpnou zmluvou dokážu naďalej plniť svoju funkciu a slúžiť svojmu účelu aj samostatne. Namietali na postup žalobcu, ktorý sa odvoláva na „dôkazy“, ktorých vykonanie súd nepripustil. Uviedli, že listina bola prvýkrát žalobcom predložená až v deň pojednávania vytýčeného po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v danej veci, pričom táto nie je písomnou výpoveďou svedka v zmysle . Mohla by byť považovaná len za listinný dôkaz súkromnej povahy, avšak ani tento dôkaz nebol pred súdom vykonaný, preto nie je možné z neho vychádzať. Poukázali na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal aj s právnou definíciou poľnohospodárskeho pozemku a poukázali aj na to, že samotný žalobca sa o žalovaných pozemkoch vyjadruje a aj v minulosti vyjadroval ako o „predmetnej spornej ornej pôde“. Ďalej uviedli, že o uvedených pozemkoch nie je možné za žiadnych okolností uvažovať ako o „líniovej stavbe cestnej komunikácie“ ako to tvrdí žalobca. Vo vzťahu k iným skutočnostiam

namietaným ako údajné vady konania uviedli, že žalobca návrhy na doplnenie dokazovania výsluchmi svedkov uvedené na pojednávaní konanom dňa 30.06.2021 a opakovane aj 27.06.2022 neuplatnil včas, pričom neuviedol žiadne objektívne okolnosti, ktoré by mu bránili podať návrhy na doplnenie dokazovania skôr. Žalobca nebol počas niekoľkých pojednávaní schopný predložiť, či vôbec aj len navrhnúť relevantné dôkazy, schopné preukázať, že skleníky, ku ktorým nadobudol vlastnícke právo existovali a boli situované na žalovaných pozemkoch, že tieto majú charakter stavieb a že skleníky nezanikli ako stavby. Na pojednávaní dňa 30.06.2021, kedy žalobca navrhol ďalšie dôkazy, neboli prednesené ani z vykonanie dokazovania nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, na ktoré by žalobca musel reagovať návrhmi nových dôkazov. Žalobca tiež jasne nestanovil, ktoré skutočnosti majú byť preukázané výsluchmi navrhovaných svedkov, preto sú toho názoru, že tieto dôkazné prostriedky by neboli schopné spôsobiť zmenu výsledku sporu v žalobcov. Taktiež napádali použiteľnosť geodetického zamerania ako formy odborného vyjadrenia, pretože vykazoval viaceré nedostatky. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii uviedli, že podľa ich názoru sa súd nikdy nevyjadril spôsobom, že žalovaný 4/ by nemal mať samostatnú pasívnu vecnú legitimáciu, avšak nebol osobou pasívne vecne legitimovanou v predmetnom súdnom konaní. Taktiež poukázali na to, že žalobca vychádza už z neaktuálnej právnej úpravy. V nadväznosti na uvedené navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

45. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ vyjadril tak, že žalovaný uvádza nesprávne opačné postavenie sporových strán, keď seba považuje za žalobcu 1/, pričom neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybnili jeho odvolanie. Uviedol, že trvá na všetkých skutočnostiach uvedených v odvolaní a opakovane poukázal na niektoré odvolacie námietky a argumenty. Navrhol rozhodnúť tak, ako uviedol v podanom odvolaní.

46. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovaných 4/ a 5/ vyjadril tak, že ich tvrdenie o stotožňovaní prevodu a prechodu nie je pravdivé a v celom konaní rozlišoval prevod a prechod vlastníctva. Zároveň podrobne vysvetlil historickú chronológiu vzniku ustanovenia , čím je vyvrátené tvrdenie o tom, že nerozlišuje medzi prevodom a prechodom vlastníctva. Uviedol, že ušlo zrejme pozornosti žalovaných, že dňa 10.9.1992 delimitačným protokolom o prevode majetku J. na M. O. boli z malej privatizácie vyňaté prevádzkové jednotky J., vrátane A. výroby a predaja kvetov na ul. C., O. a týmto delimitačným protokolom prešli všetky prevádzkové jednotky na M. O. ku dňu XX.XX.XXXX, vrátane pozemku - parcela E KN XXXX, čím je naplnená hypotéza právnej normy, a teda skutočnosť, že hnuteľné a nehnuteľné veci neboli zaradené do zoznamov prevádzkovej jednotky, čo logickým výkladom vyplýva z tej skutočnosti, že boli prevádzkové jednotky J. vyňaté z malej privatizácie. Následne zhrnul chronologicky a historicky zrejmé skutočnosti. S poukazom na uvedené bolo preukázané, že v prejednávanej veci došlo delimitačným protokolom k prevodu zakladateľskej funkcie J. na M. O. a z malej privatizácie boli vyňaté prevádzkové jednotky J., teda je zrejmé, že má právny nárok na určenie vlastníckeho práva, a to titulom aplikácie v spojení s . Ďalej uviedli, že preskúmavať platnosť likvidácie alebo právnych úkonov likvidátora po 30 rokoch od vstupu do likvidácie (14.07.1992) je nemožné a vysvetlil problematiku nadobudnutia vlastníckeho práva prevodom, a teda súd nesprávne posúdil vec, keď mal za to, že pozemky vedené na LV č. XXXX, k.ú. A. boli delimitované na A. pozemkový fond, preto následný prevod pozemku KN E p.č. XXXX rozparcelovaného na ďalšie pozemky je neplatný. Ďalej uviedol, že ohliadka na mieste samom bola potrebná pre objasnenie, že skleníky existujú, že existovali ku dňu 01.07.2009 a že pozemky pod stavbami skleníkov tvoria neoddeliteľný funkčný celok. Ďalej žalobca uvádza, že vykonaním ohliadky na mieste samom by sa bol súd prvej inštancie presvedčil, že žiadne iné skleníky ako z roku 1991, resp. 1992 sa na mieste samom nenachádzajú a jedná sa o územný celok skleníkov. Ďalej poukázal na to, že geodetické zameranie skleníkov T.. I. bolo vykonané správne a v súlade so zákonom a podzákonnými právnymi normami, vrátane metodických usmernení, pričom bolo preukázané, že stavby skleníkov existovali k 01.07.2009, resp. existujú a boli presne zamerané. K námietke žalovaných, že nepredložil žiaden dôkaz o tom, že k poľnohospodárskej pôde patrilo právo hospodárenia národným výborom uviedol, že súd prvej inštancie a ani žalovaní sa evidentne nevysporiadali s jeho tvrdením, že na pozemkoch KN C p.č. XXXX/ X a XXXX/XXX, k.ú. A., sa stavby skleníkov nenachádzali, a že k týmto pozemkom uplatňoval vlastnícke právo z úplne iného právneho titulu, a to absolútne neplatného právneho úkonu - delimitačného protokolu o odovzdaní poľnohospodárskej pozemkov zo dňa 17.10.1994. Okrem týchto pozemkov si uplatňoval svoj nárok na celé výmery pozemkov, a teda aj nezastavaným častiam, a to právnym titulom . Opakovane vyjadril nesúhlas s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie v bodoch 53, 54, 58 a 59 napadnutého rozsudku, a to z dôvodu, že z vykonaného dokazovania vyplynulo,

že sa nejedná o ornú (poľnohospodársku) pôdu a preto na tieto pozemky nemožno aplikovať právne predpisy použité súdom prvej inštancie. Preukázal, že skleníky existovali a boli situované na žalovaných pozemkoch ku dňu 01.07.2009 a že tieto skleníky mali charakter stavieb spojených so zemou pevným základom a že tieto skleníky nezanikli ako stavby ku dňu 01.07.2009, pričom tieto skutočnosti vyplynuli tak z listinných dôkazov ako aj geodetického zamerania. Poukázal tiež na predložené dôkazy, ktorými preukázal existenciu skleníkov bez akýchkoľvek pochybností. Ohľadne ostatných tvrdení a námietok žalovaných trval na skutočnostiach uvedených v odvolaní proti rozsudku a týmto na nich odkazuje v celom rozsahu, pričom zopakoval aj odvolací petit.

47. Žalovaní 1/ a 2/ sa vyjadrili tak, že žalobca opakovane uvádza obdobne tvrdenia vo svojom odvolaní ako aj vo svojich vyjadreniach k vyjadreniam. Žalobca zásadným spôsobom nedoplnil svoju argumentáciu vo vzťahu k skutkovým a právnym tvrdeniam, ktoré uvádzajú. Vzhľadom na uvedené zotrvali na svojom stanovisku.

48. Žalovaní 4/ a 5/ sa vyjadrili tak, že nebudú opakovane reagovať na tie isté tvrdenia žalobcu, ktoré repetitívne používa. Uviedli, že tvrdenie žalobcu na str. 5 jeho vyjadrenia je nesprávne nielen ako celok, ale aj v jeho jednotlivých častiach, pretože nie je možné vyňať prevádzkové jednotky z malej privatizácie delimitačným protokolom. Z citácie § 4 ods. 3 zákona o malej privatizácii vyplýva, že zoznamy prevádzkových jednotiek, o ktorých sa pojednáva v § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí boli vypracovávané pre účely verejnej dražby, na ktorej mal byť majetok podliehajúci prevodom vlastníctva podľa zákona o malej privatizácii ponúknutý na predaj. V súvislosti s rozoberanou právnou normou žalobca na str. 4 svojho písomného vyjadrenia podáva vlastný gramatický výklad referenčného ustanovenia, ktorý je podľa nich absolútne nesprávny. Opísali proces realizácie prvej etapy privatiácie štátneho majetku, vo väzbe na čo nemôže byť platný výrok žalobcu o tom, že veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom automaticky prešli do majetku obce, pretože inak by museli byť na obce prevedené na základe kúpnej zmluvy alebo iného právneho úkonu podľa . Vo vzťahu k likvidátorke uviedli, že nerozumejú obrane žalobcu, keďže doteraz nespochybňovali „platnosť“ likvidácie, len sa snažili právne podchytiť a vysvetliť dôvody aplikácie o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby a vysvetliť, že kúpna zmluva bola uzatvorená v súvislosti s prebiehajúcou likvidáciou J., š. p.. Opakovane zotrvali a zopakovali svoje vyjadrenia vo vzťahu k delimitácii a delimitačnému protokolu. Vo vzťahu k navrhovanej ohliadke uviedli, že žalobca stále nevysvetlil, akým postupom by mal konajúci súd pri prípadne nariadenej obhliadke daných objektov zistiť, že ide práve o skleníky nadobudnuté kúpnou zmluvou, pretože na str. 10 svojho vyjadrenia konštatuje, že žiadne iné skleníky ako z roku 1991, resp. 1992 sa na mieste samom nenachádzajú a jedná sa o územný celok skleníkov. Rovnako neobjasnil ním vytvorené a použité slovné spojenie „územný celok skleníkov“. Žalobca v priebehu súdneho konania nikdy skutkovo bližšie nezdôvodnil, z akých predpokladov vyvodzuje, že komplex stavieb a pozemkov, ktoré sa podľa jeho slov mali nachádzať v jednom areáli, predstavujú neoddeliteľný, či nedeliteľný celok. Rovnako nevedia určiť, z ktorých konkrétnych častí geodetického zamerania má byť preukázaná „zrejmá existencia skleníkov k 01.07.2009“; uvedené tvrdenie žalobcu je nepravdivé a tendenčné. Dali do pozornosti aj relevantnú súdnu prax, podľa ktorej ak v zmluve o prevode nehnuteľností, ktorá vyžaduje písomnú formu, nie je medzi prevádzanými nehnuteľnosťami uvedená nehnuteľnosť, ohľadne ktorej si strany želali, aby bola prevedená, nemôže byť nadobúdateľ spravidla so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že takú nehnuteľnosť nadobudol, lebo nie je dobre ospravedlniteľné, aby sa pri podpise zmluvy nepresvedčil, či sa prevádzajú všetky nehnuteľnosti podľa dojednania účastníkov. V nadväznosti na všetko uvedené navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil.

49. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

50. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (, ), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok je vo výroku vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ( ).

51. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

52. Odvolací súd v odvolacom konaní tak posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným nevykonaním navrhnutých dôkazov, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. ).

53. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach naň poukazuje.

54. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní v podstate opakuje svoju prvoinštančnú argumentáciu a prezentuje posudzovaný súdny spor cez prizmu ním opakovane prezentovaného právneho názoru na vec. Polemizuje s jednotlivými citáciami uvedenými v odôvodnení napadnutého prvoinštančného rozhodnutia a v reakcii na ne vyvodzuje inú/odlišnú skutkovú a právnu súvislosť, na základe ktorej má za to, že jeho žaloba je dôvodná. Trvať treba potom na tom, že žalobca v odvolacom konaní nevzniesol žiadne nové námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

55. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné.

56. Odvolací dôvod podľa ustanovenia je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

57. Odvolateľ v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery týkajúce sa dôvodnosti žaloby. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia . Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol

rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam - . Odvolacím dôvodom podľa cit. zák. ust. totiž možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

58. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované odvolateľom, pričom odvolateľom namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

59. Je potrebné podotknúť, že účelom predbežného právneho posúdenia veci nie je podrobne zodpovedať na všetky otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená to, že konajúci súd automaticky vystaví stranu sporu prekvapivosti. Navyše taktiež nikde v zákone nie je uvedené, že aj keď sudca vysloví predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna viazaný. Striktné dodržiavanie uvedeného ustanovenia by znamenalo absolútne formalistický proces. Dôležité/rozhodujúce však v tomto smere je, aby to bolo v písomnom odôvodnení rozsudku uvedené, pričom náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobca v súdnej veci aj využil.

60. Vo všeobecnej rovine do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi dôsledkami možno zahrnúť aj problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“, ktorá v zásade zahŕňa aj takú procesnú situáciu, keď niektorá zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku, ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení konečného rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe a závažnosti veci, prípadne je celkom opomenutý. V súdenej veci súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu odvolateľa na doplnenie dokazovania oprel o racionálnu úvahu vychádzajúcu nie len z priebehu konania, správania sa strán, ale aj zo stavu dokazovania a v tomto odvolací súd odkazuje na body 80. až 83. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

61. Ak by aj bola pripustená možnosť ( no nie je), že by bol odvolateľ nie len tvrdil, ale by bol aj preukázal, ako opomenutie vykonania ním navrhnutého dôkazného prostriedku mohlo z pohľadu kľúčovej argumentácie súdu prvej inštancie ovplyvniť jeho prípadný procesný úspech v spore, teda, že vykonanie ním navrhnutého dôkazného prostriedku bolo z pohľadu meritórneho skutkového a právneho kontextu veci významné, je potrebné si uvedomiť, že v zmysle imperatívu zakotveného v ust. odvolací súd by už nemohol pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie z toho dôvodu a naproti tomu by ani nemohol nariadiť odvolacie pojednávanie a tento prípadný deficit súdu prvej inštancie reparovať, a to s poukazom na princíp koncentrácie a neúplnej apelácie, pretože na to, aby odvolací súd mohol doplniť dokazovanie museli by byť splnené všetky tri zákonom ( ) vyžadované podmienky, a to: 1. návrh na vykonanie dôkazu na súde prvej inštancie, 2. zamietnutie jeho vykonania súdom prvej inštancie a 3. návrh na jeho vykonanie v odvolaní. Práve tretia podmienka, a to návrh na vykonanie dôkazu v odvolaní, naplnená nebola a uvedené tak musí ísť na ťarchu benevolentného odvolateľa, ktorý v odvolaní rezignoval a nevyužil zákonom mu dané nástroje, prostredníctvom ktorých by tak mohlo eventuálne dôjsť aj k zvráteniu veci v jeho prospech, lebo práva patria bdelým (“vigilantibus iura sripta sunt”).

62. Až absurdným je v odvolaní vytýkať súdu prvej inštancie jeho procesný postup, ktorým mali byť (no neboli) podľa odvolateľa porušené práva protistrany (nedoručenie písomností žalovanému 5/), pretože odvolanie môže podať strana v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané ( ), a ktoré odvolanie možno opierať iba o zákonom vymedzené odvolacie dôvody ( ), viaznuce len a len výlučne k strane, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané.

63. Ak súd prvej inštancie správne uzavrel, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd, a to, že delimitačný protokol z 17.10.1994 nie je postihnutý vadou neplatnosti, odvolávanie sa na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, sp. zn. je potom zo strany žalobcu pre tu prejednávanú vec bez akejkoľvek relevancie.

64. Odvolací súd preto podľa , rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. zamietavom výroku ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania súvisiacimi (odvolacími dôvodmi osobitne nespochybnenými) výrokmi II. a III. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne a úplné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti trov konania. Treba však dodať, že výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (pozri NS SR, sp. zn. ). Preto odvolací súd upresnil II. výrok prvoinštančného rozsudku o trovách konania v tom zmysle, kto a ako o výške priznanej náhrady rozhodne.

65. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/,4/,5/ odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a tak, že úspešným žalovaným 1/,2/,4/,5/ v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa .

66. V odvolacom konaní ako už bolo vyššie uvedené, žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešným bol aj žalovaný 3/, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle v spojení s ). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 3/ bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z Základných princípov zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa v spojení s o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Preto vo vzťahu žalobca a žalovaný 3/ nebola náhrada trov odvolacieho konania priznaná žiadnej zo strán.

67. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto na ďalšiu odvolaciu argumentáciu strán zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť zmenu názoru odvolacieho súdu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

68. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).