Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoCsp-42-2022.pdf
PDF · 107.52 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoCsp/42/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr. Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA so sídlom Boulevard Haussmann 1, 75009 Paríž, Francúzsko, zapísaný v Parížskom Registri obchodu a spoločností pod číslom 542 097 902, konajúci na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, IČO: 47 258 713, so sídlom v Bratislave, Karadžičova 2, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Marek Czompoly, s.r.o. so sídlom 811 01 Bratislava, Ventúrska 16, proti žalovanej R. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., F. XXX/X, o zaplatenie 1 095,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 16Csp/15/2022 - 64 zo dňa 04.10.2022 takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 635,74 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 272,46 eur od 03.07.2019 do 15.07.2019, zo sumy 363,28 eur od 16.07.2019 do 15.08.2019, zo sumy 454,10 eur od 16.08.2019 do 15.09.2019, zo sumy 544,92 eur od 16.09.2019 do 15.10.2019 a zo sumy 635,74 eur od 16.10.2019 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 01.04.2022 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1 095,48 eur s úrokom vo výške 19,48 % ročne zo sumy 999,- eur od 03.07.2019 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 075,48 eur od 03.07.2019 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že ako veriteľ uzavrel so žalovanou ako dlžníkom dňa 16.11.2018 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorej obsahom bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanej viazaný spotrebiteľský úver vo výške 999,- eur na financovanie kúpy spotrebného tovaru u predajcu uvedeného na úverovej zmluve a súčasne záväzok žalovanej vrátiť poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami formou 11 mesačných splátok vo výške 99,90 eur, t. j. celkom 1 098,90 eur. Žalobca poskytol žalovanej úver tak, že dňa 04.12.2018 uhradil peňažné prostriedky na účet predajcu. Žalovaná svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnila a neuhradila žalobcovi do dňa vyhotovenia žaloby nič z dlžnej sumy. V dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany žalovanej žalobca vyhlásil dňa 02.07.2019 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovanej splatný v celom rozsahu. Žalovaná má voči žalobcovi ku dňu vyhotovenia žaloby neuhradené záväzky po lehote splatnosti v celkovej výške 1 095,48 eur (999,- eur z titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny; 76,48 eur z titulu dlžných úrokov z úveru a 20,- eur z titulu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky). Okrem toho je žalovaná
povinná zaplatiť žalobcovi úroky z dlžnej úverovej istiny vo výške 19,48 % ročne od 03.07.2019 až do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 075,48 eur od 03.07.2019 až do zaplatenia. Súd prvej inštancie právne vec súd posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka; § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 54a, § 100 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 101, § 103, § 517 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka; § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (§ 11 ods. 2 v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy; ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je na vzťah medzi veriteľom (žalobca) a dlžníkom (žalovaná) potrebné aplikovať ustanovenia tzv. spotrebiteľského práva. Žalobca ako veriteľ uzatvoril so žalovanou v postavení dlžníka (spotrebiteľa) dňa 16.11.2018 zmluvu, na základe ktorej poskytol žalovanej viazaný spotrebiteľský úver na kúpu tovaru vo výške 999,- eur. Výška mesačnej splátky bola 99,90 eur, počet splátok bol 11, výška úrokovej sadzby bola 19,48 % a výška ročnej percentuálnej miery nákladov bola 21,31 %. Celková čiastka k zaplateniu bola 1 098,90 eur. Splatnosť splátky bola určená na 15. deň v mesiaci. Prvá splátka bola splatná 15.12.2018. Termín konečnej splatnosti úveru bol určený na 15.10.2019. Žalovaná svoje povinnosti zo zmluvy neplnila riadne a včas a do dňa vyhotovenia žaloby neuhradila žalobcovi žiadnu sumu. Žalobca ako veriteľ mal pri uzatváraní zmluvy v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch okrem iného aj povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a contrario vyplýva, že veriteľ je povinný si pri takomto posudzovaní okrem iného zistiť aj údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa a je povinný prihliadať na údaje z príslušnej databázy alebo registra. Ak to neurobí, ide o hrubé porušenie povinností veriteľa a to má za následok, že úver sa považuje za bezúročný bez poplatkov. Žalobca súdu nepreukázal ako bola pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúmaná schopnosť žalovanej ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Nepredložil listiny preukazujúce zisťovanie údajov o žalovanej v príslušných databázach a registroch, t. j. napr. v registri úverov alebo v Sociálnej poisťovni a ani netvrdil existenciu takýchto listín. Žalobca tak hrubo porušil povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto sa úver poskytnutý žalovanej považuje v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Keďže spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov bola žalovaná povinná vrátiť žalobcovi len sumu 999,- eur. Žalobca v žalobe tvrdil, že v dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany žalovanej vyhlásil dňa 02.07.2019 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovanej splatný v celom rozsahu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca chcel uplatniť právo, ktoré vyplýva z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, t. j. žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky peňažného dlhu. V zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka môže veriteľ (dodávateľ) uplatniť toto právo najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Žalobca však súdu nepreukázal, že by bol žalovanej zaslal včas takéto predchádzajúce písomné upozornenie na to, že sa chystá zosplatniť úver poskytnutý žalovanej. Z uvedeného dôvodu, keďže žalobca nepostupoval v súlade so zákonom, nemožno považovať vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 03.07.2019 za platné. Žalovaná tak nebola povinná uhradiť celý úver ku dňu 02.07.2019 ale jednotlivé splátky úveru boli splatné v termínoch ich pôvodnej splatnosti, určených podľa zmluvy. Ku dňu podania žaloby už aj boli všetky splátky po termíne ich splatnosti. Vzhľadom na ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať, súd bol v prvom rade povinný ex offo skúmať, či žalobou uplatnený nárok nie je premlčaný. Žaloba bola súdu doručená dňa 01.04.2022. Keďže vyhlásenie mimoriadnej splatnosti bolo neplatné, jednotlivé splátky úveru boli splatné v ich pôvodných, v zmluve dohodnutých termínoch splatnosti. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Súd teda skúmal, či niektorá zo splátok bola v čase podania žaloby už premlčaná. Splátky boli splatné k 15. dňu v mesiaci. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka je premlčacia doba tri roky. Ku dňu podania žaloby boli preto premlčané splátky splatné tri roky pred podaním žaloby, t. j. pred 01.04.2019. Konkrétne išlo o splátky splatné v dňoch: 15.12.2018, 15.01.2019, 15.02.2019 a 15.03.2019. V tejto časti súd žalobu zamietol. Vzhľadom na uvedené okolnosti bola teda žaloba dôvodná len v tej časti istiny úveru, ktorá nebola ku dňu podania žaloby premlčaná. Úver bol bezúročný a bez poplatkov, t. j. žalovaná bola povinná vrátiť istinu úveru v sume 999,- eur. Splácanie úveru bolo rozdelené na 11 splátok, z ktorých boli štyri splátky v čase podania žaloby už premlčané. Súd vypočítal, že výška jednej splátky istiny bez úroku je 90,82 eur. Sedem nepremlčaných splátok istiny je preto v sume 635,74 eur (7 x 90,82 eur). V tejto časti súd žalobe vyhovel. Keďže bol úver bezúročný a bez poplatkov, súd zamietol žalobu aj v
časti, v ktorej sa žalobca domáhal zmluvných úrokov z úveru. Žalobca sa domáhal aj sumy 20,- eur z titulu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady však nijako bližšie nešpecifikoval a ani ich nepreukázal. Podľa názoru súdu žalobca v tejto časti nároku neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, preto súd žalobu aj v tejto časti zamietol. Keďže boli jednotlivé splátky úveru v čase podania žaloby už po termíne splatnosti, žalobca má nárok na úrok z omeškania. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania od 03.07.2019. Súd považoval za dôvodný úrok z omeškania tak, ako vyplýval z termínov splatnosti jednotlivých splátok, t. j. keďže boli jednotlivé splátky splatné k 15. dňu v mesiaci, žalovaná sa vždy k 16. dňu daného mesiaca dostala do omeškania s úhradou ďalšej splátky, pričom výška dlžnej istiny úročená úrokom z omeškania postupne narastala. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 272,46 eur od 03.07.2019 do 15.07.2019, zo sumy 363,28 eur od 16.07.2019 do 15.08.2019, zo sumy 454,10 eur od 16.08.2019 do 15.09.2019, zo sumy 544,92 eur od 16.09.2019 do 15.10.2019 a zo sumy 635,74 eur od 16.10.2019 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania súd žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal ich náhradu v rozsahu, v akom mal čistý úspech vo veci samej.
2. Proti výroku II. tohto rozsudku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedol, že sa nemôže stotožniť s názorom súdu, že si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, teda, že nezaslal žalovanej upozornenie na možnosť mimoriadneho zosplatnenia dlhu. Žalobca dodržal postup v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže žalovanej pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 03.07.2019 zasielal upozornenie na nesplácanie úveru, ktoré bolo žalobcom dodatočne dohľadané. Žalobca zaslal žalovanej výzvu pred samotným vyhlásením mimoriadnej splatnosti, a to dňa 02.04.2019. Výzvu zaslal prostredníctvom Slovenskej pošty pod číslom zásielky RE177087111SK. V súvislosti s overovaním bonity mal žalobca za to, že z už predloženého súhlasu so spracovaním osobných údajov žalovanej vyplýva, že veriteľ pred poskytnutím úveru preveroval schopnosť žalovanej splácať úver. Z predloženého potvrdenia vyplýva údaj o mesačnom príjme žalovanej ako aj o jej výdavkoch. Tieto informácie boli veriteľom vyhodnocované automatizovaným systémom posúdenia žiadosti o úver. V súlade s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch za hrubé porušenie povinnosti pri preverovaní bonity je možné považovať len také posudzovanie, keď by veriteľ posudzoval schopnosť splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. Keďže z potvrdení predložených v konaní tieto údaje vyplývajú, nemohlo dôjsť na strane žalobcu k hrubému porušeniu jeho povinností. Vzhľadom k týmto skutočnostiam sa žalobca nemôže stotožniť s rozhodnutím súdu, ktorým žalobe v zamietnutej časti nevyhovel a je toho názoru, že súd mal správne priznať žalobcovi uplatnený nárok v celom rozsahu. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom zamietajúcom výroku II. a na ňom závislom výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Odvolaním žalobcu bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. Výrok I., ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, odvolaním napadnutý nebol, nadobudol právoplatnosť, a preto ho odvolací súd nepreskúmaval. Výrok III. o náhrade trov konania odvolací súd preskúmal ex offo ako výrok závislý na výroku napadnutom odvolaním.
6. Súd prvej inštancie výrokom II. zamietol žalobu vo zvyšku na tom právnom závere, že žalobcovi nepatrí úrok a poplatky, pretože žalobcom žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, keďže žalobca pri uzatváraní zmluvy hrubo porušil ustanovenie § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď s odbornou starostlivosťou neposúdil schopnosť žalovanej ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobcovi tiež nepatria splátky splatné viac, ako tri roky pred podaním žaloby z dôvodu premlčania práva na ich úhradu, pričom vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo strany žalobcu je neplatné, keďže žalobca nepreukázal, že by bol žalovanej zaslal včas predchádzajúce písomné upozornenie na to, že sa chystá zosplatniť úver poskytnutý žalovanej, ako mu to ukladá ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky žalobca bližšie nešpecifikoval a ani ich nepreukázal a v tejto časti nároku neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno.
7. Podstata odvolacích argumentov žalobcu bola koncentrovaná na tvrdenia o tom, že dodržal postup v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže žalovanej pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru zaslal upozornenie na nesplácanie úveru a toto dodatočne našiel a spolu s odvolaním predložil a tvrdenia, že z už predloženého súhlasu so spracovaním osobných údajov žalovanej vyplýva, že veriteľ pred poskytnutím úveru preveroval schopnosť žalovanej splácať úver.
8. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
10. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:
12. Nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní je nárokom vyplývajúcim zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorej bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver, ktorý sa žalovaná zaviazala žalobcovi splácať. Plnenie žalovanej bolo teda dohodnuté v splátkach a keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu, mohol veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
13. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil žiadnu listinu obsahujúcu upozornenie v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. takú, z ktorej by vyplývalo, že žalovanú upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky. Žalobca takúto listinu nepredložil ani na výzvu súdu zo dňa 22.08.2022, ktorú prevzal dňa 23.08.2022. Na výzvu reagoval len vyjadrením (ešte v ten istý deň 23.08.2022), v ktorom vo vzťahu k tejto požiadavke súdu uviedol, že súdu predložil všetky jemu v súčasnosti dostupné doklady preukazujúce vyzvanie žalovanej na zaplatenie dlžnej čiastky úveru. Pojednávanie vo veci samej, na ktorom súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a rozhodol napadnutým rozsudkom, sa pritom uskutočnilo až dňa
04.10.2022, žalobca sa ho nezúčastnil a súhlasil, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti. Do dňa pojednávania mal však žalobca dostatok času, aby predložil listinu obsahujúcu upozornenie v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalobca tak však neučinil a neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, že pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru upozornil žalovanú na túto možnosť. V dôsledku neunesenia dôkazného bremena potom nemohol súd prvej inštancie posúdiť vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru inak, než za neplatné, keď žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca až po rozhodnutí súdu prvej inštancie vo veci samej spolu s podaným odvolaním predložil výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky úveru zo dňa 02.04.2019, ktorá obsahuje aj upozornenie na uplatnenie práva žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky s tým, že túto listinu dodatočne dohľadal. V prípade tejto výzvy ide o prostriedok procesného útoku, ktorý nebol uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie. Tento prostriedok procesného útoku by bolo možné v odvolaní použiť len vtedy, ak by sa týkal procesných podmienok, ak by sa týkal vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak by ním malo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ho odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ani jedna z týchto podmienok podľa § 366 CSP pre použitie novoty v odvolacom konaní splnená nebola. Upozornenie spotrebiteľa na možnosť uplatnenia práva žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je listinným dôkazom vo veci samej a nejde tak o listinu, ktorá by sa týkala procesných podmienok, alebo by sa týkala vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ani o listinu, ktorou by malo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rovnako sa nejedná o listinný dôkaz, ktorý by odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolateľ ani netvrdil, že tento dôkaz bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a taktiež ho za taký nemožno považovať aj z toho hľadiska, že na výzvu súdu na predloženie takého dôkazu reagoval vyjadrením v ten istý deň, ako mu bola doručená, pričom do dňa pojednávania mal viac ako mesiac času taký dôkaz predložiť, čo neučinil, avšak v lehote 15 dní na podanie odvolania voči napadnutému rozsudku taký dôkaz našiel a s odvolaním predložil. Žalobca tak jednoznačne nesie zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena v otázke splnenia / nesplnenia predpokladov na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Pokiaľ potom súd prvej inštancie vyhodnotil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru za neplatné, dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, a to aj pokiaľ ide o následné vyhodnotenie splatnosti, omeškania a premlčania jednotlivých splátok.
14. Žalobca ďalej namietal, že v súvislosti s overovaním bonity žalovanej už z predloženého súhlasu so spracovaním osobných údajov žalovanej vyplýva, že veriteľ pred poskytnutím úveru preveroval schopnosť žalovanej splácať úver. Z predloženého potvrdenia vyplýva údaj o mesačnom príjme žalovanej ako aj o jej výdavkoch. Odvolací súd k týmto námietkam uvádza, že súhlas so spracovaním osobných údajov žalovanej nie je potvrdením o príjme a výdavkoch žalovanej. Je pravdou, že z predloženého súhlasu so spracovaním osobných údajov žalovanej vyplývajú informácie o jej príjme a výdavkoch, avšak ide iba o ich deklaráciu žalovanou a takéto jednostranné vyhlásenie dlžníka nemožno považovať zároveň za posúdenie schopnosti žalovanej ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver veriteľom s odbornou starostlivosťou. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že za hrubé porušenie povinnosti pri preverovaní bonity je možné považovať len také posudzovanie, keď by veriteľ posudzoval schopnosť splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, avšak odvolací súd je tiež toho názoru, že len samotné tvrdenia spotrebiteľa o jeho príjmoch a výdavkoch nemožno považovať za údaje o jeho príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave tak, ako ich má na mysli § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v súlade so zmyslom a účelom zákona. Pokiaľ sa veriteľ spoľahne len na tvrdenia spotrebiteľa o jeho príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave, tieto tvrdenia spotrebiteľ inak nepreukáže a veriteľ si ich žiadnym spôsobom neoverí, je odvolací súd názoru, že veriteľ týmto postupom jednoznačne hrubo porušil svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1, t. j. povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
15. Zmyslom a účelom zákona o spotrebiteľských úveroch je aj ochrana spotrebiteľa a jeho právna istota, ale aj záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov. Pokiaľ zákon ukladá veriteľom povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver a veriteľ sa spoľahne len na to, čo o svojich pomeroch tvrdí spotrebiteľ, nemožno nielenže takýto postup veriteľa považovať za postup s odbornou starostlivosťou,
ale podľa názoru odvolacieho súdu je takýto postup veriteľa zároveň hrubým porušením povinností podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
16. Vo vzťahu k povinnosti veriteľa postupovať s odbornou starostlivosťou a v súvislosti so zmyslom a účelom zákona nemožno za údaje podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch považovať iba spotrebiteľom prezentované údaje o jeho príjme a výdavkoch. Ak áno, žiaden úver by nemohol byť sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, ak by ktorýkoľvek veriteľ akceptoval bez ďalšieho akékoľvek tvrdenie spotrebiteľa o príjme a výdavkoch. Zároveň by takýto postup nebol v súlade so zmyslom a účelom zákona v otázke ochrany spotrebiteľa, v otázke zabezpečenia si návratnosti úveru veriteľom a ani v záujme predchádzania nezodpovedného požičiavania si peňazí spotrebiteľmi.
17. Okrem toho aj v tejto súvislosti bol žalobca súdom prvej inštancie vyzvaný (tou istou výzvou a rovnako včas pred pojednávaním ako v prípade predloženia listín preukazujúcich splnenie podmienok na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru), aby predložil listiny, ktoré preukážu, ako bola pred uzavretím zmluvy so žalovanou skúmaná schopnosť žalovanej splácať úver. Žalobca však aj na túto časť výzvy reagoval len uvedeným vyjadrením zo dňa 23.08.2022, a to v tejto časti tak, že popísal ako overuje bonitu klientov. Žiaden listinný dôkaz však ani v tomto prípade nepredložil, hoc z jeho vyjadrenia vyplýva, že v prípade overovania schopnosti spotrebiteľa splácať úver postupom ako prezentoval, by mal mať výstupy a odpovede od relevantných subjektov. Žalobca tak ani v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno, a to ani napriek výzve súdu, v dôsledku čoho súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že hrubo porušil svoju povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovanej splácať úver, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. Jedinú listinu, ktorá obsahuje len neverifikované tvrdenia žalovanej o jej pomeroch, nemožno považovať za preukázanie postupu s odbornou starostlivosťou pri skúmaní schopností žalovanej splácať úver.
18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti II. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Rovnako odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku III. o náhrade trov konania, ktorý preskúmal ako výrok závislý na výroku vo veci samej, ktorý bol napadnutý odvolaním, pričom súd prvej inštancie vzhľadom na čiastočné vyhovenie žalobe a vecne správne zamietajúce rozhodnutie vo veci samej prijal správny záver v otázke náhrady trov konania, keď žalobca mal v konaní čistý úspech v rozsahu 16 % a v tomto rozsahu mu potom patrí aj náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie.
19. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, avšak odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal, keďže jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).