Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/4/2023

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: A. B. - C., s miestom podnikania X.mája XXXX/X, XXX XX D. E. F., IČO: XXXXXXXX, o vymoženie 5.945,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. -17 zo dňa 06.10.2021, takto jednohlasne

rozhodol:

Potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol takto:

„I. Exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom G. B. H., A., Exekútorský úrad Bratislava z a s t a v u j e . II. Súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému v rozsahu 100%.“

Na základe návrhu oprávneného a poverenia Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 24.02.2011 začal súdny exekútor exekúciu o vymoženie 5.945,96 eur s príslušenstvom.

Dňa 23.12.2015 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti („Exekučný poriadok“).

Rozhodnutie právne odôvodnil , , , , , , , , , , o súdnych exekútorov a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, , , , , a o spotrebiteľských úveroch, , o spotrebiteľskom a rozhodcovskom konaní, zákona zmenkového šekového.

Vychádzal zo zistenia, že oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie poukázal na to, že povinný v záväzkovom vzťahu založenom zmluvou o úvere vystupoval ako podnikateľ - fyzická osoba oprávnená na podnikanie, keď bol v záhlaví zmluvy o úvere identifikovaný obchodným menom, miestom podnikania a identifikačným číslom objektu (IČO), pričom pri uzatváraní zmluvy uviedol, že finančné prostriedky sú

poskytované na výkon podnikania. Právny vzťah, resp. záväzok, vzniknutý na základe zmluvy o úvere preto nie je vzťahom spotrebiteľským, keďže nespĺňa podmienky stanovené všeobecnými záväznými predpismi na jeho posúdenie podľa a o spotrebiteľských úveroch (účel uzatvorenia zmluvy) a nemožno ho pokladať ani za spotrebiteľský úver (neexistencia spotrebiteľského vzťahu, resp. splnenie podmienok stanovených v ). Napokon poukázal na rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinným, ktorá má podobu samostatnej listiny a obsahuje dohodu o riešení sporu formou rozhodcovského konania.

Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že ním bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému nároky majúce základ v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 16.12.2009.

Napriek tomu, že v zmluve o úvere je uvedené, že sa úver poskytuje na podnikateľské účely, právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania zmluvou o úvere súd posúdil za spotrebiteľský ( a nasl. ) a úver poskytnutý povinnému za spotrebiteľský úver - podľa o spotrebiteľských úveroch, a to z nasledovných dôvodov. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (je podnikateľom, pričom predmetom jeho činnosti je aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom) a mal preto postavenie veriteľa podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „“) a dodávateľa podľa . Povinný je v zmluve označený ako podnikateľ, ale súčasne sú vyplnené aj jeho údaje ako o fyzickej osobe - nepodnikateľovi. Zmluva obsahuje aj predtlačené prehlásenie dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, konkrétny účel podnikania však zo zmluvy nevyplýva. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť pritom preukázaný spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon podnikania, z ktorého nemožno vyvodiť, aký konkrétny súvis poskytnutý úver s podnikaním povinného mal. Skutočnosť, že povinný v čase uzavretia zmluvy bol podnikateľom neznamená, že úver nemôže byť spotrebiteľským. Aj fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, môže uzatvárať spotrebiteľské zmluvy, získanie oprávnenia na podnikanie automaticky nediskvalifikuje osobu z možnosti byť subjektom spotrebiteľských právnych vzťahov (spotrebiteľom). V posudzovanej zmluve bol dlžník označený okrem údajov charakterizujúcich ho ako podnikateľa aj údajmi identifikujúcimi ho ako fyzickú osobu, Vyhlásenie dlžníka v zmluve o tom, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon podnikania, bolo v zmluve vopred predtlačené oprávneným, a to tak, že vzhľadom na veľkosť písma je ľahko prehliadnuteľné. Vzhľadom na to nemožno bez ďalšieho (bez preukázania účelu uzavretia zmluvy) automaticky prijať záver, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným vyplývajúci z predmetnej zmluvy je právnym vzťahom nespotrebiteľským. Ak existuje čo i len pochybnosť o obsahu zmluvy, je potrebné ju vykladať podľa takým spôsobom, ktorý zabezpečí na jej obsah aplikáciu ustanovení spotrebiteľského práva. Dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru právneho vzťahu pritom zaťažuje veriteľa, preto by mal mať sám záujem na tom, aby zmluva, ktorej tlačivo sám vopred pripravil, preukazovala poskytnutie peňažných prostriedkov na účely podnikania bez akýchkoľvek pochybností, t. j. tak aby bolo jednoznačné, na aký konkrétny účel týkajúci sa podnikania sú peňažné prostriedky poskytnuté. Z celkového formátu zmluvy (tlačiva) vyplýva, že ide o typ zmluvy (vrátane úverových podmienok, ktoré sú jej súčasťou), ktorá bola vopred oprávneným pripravená pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania (, , ). Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi je teda typizovanou, štandardnou zmluvou (uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že dlžník obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť). Keďže oprávnený poskytnutie úveru povinnému na účely podnikania nepreukázal, zmluva o úvere je typizovanou zmluvou a nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (), bol úver poskytnutý oprávneným povinnému posúdený za spotrebiteľský úver s tým, že povinný mal pri uzatváraní zmluvy postavenie spotrebiteľa podľa ZoSÚ a s. 4 .

Exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom oprávnený uplatnil nárok zo zmenky. Keďže vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, vzťahujú sa na toto exekučné konanie ustanovenia § 39 ods. 4 a 44 ods. 2 štvrtá veta Exekučného poriadku.

Rozhodcovský súd rozhodol v rozhodcovskom konaní vedenom podľa o rozhodcovskom konaní. Keďže bolo zistené, že právny vzťah účastníkov konania je spotrebiteľským, rozhodcovský rozsudok mal byť vydaný v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní podľa o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý mal v čase spotrebiteľského konania povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory ( prvá veta EP). V zozname rozhodcov a stálych rozhodcovských súdov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, ktorý vedie a zverejňuje na svojom webovom sídle Ministerstvo spravodlivosti SR (, 18 ), bolo zistené, že v tomto zozname rozhodca a ani rozhodcovský súd, ktorými bol vydaný rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého oprávnený žiada vykonať exekúciu, nie je zapísaný. Z toho vyplýva, že rozhodcovský rozsudok nebol vydaný rozhodcom, ktorý bol v čase rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory.

Zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 16.12.2009 a rovnakého dňa došlo aj k vystaveniu vlastnej zmenky znejúcej na sumu 5.945,96 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej istiny od 01.06.2010. V danom prípade bola podľa zmluvy dlžníkovi poskytnutá suma 2.700,- eur, ktorú mal splatiť spolu s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 2.592,- eur predstavujúcim 96 % sumy poskytnutej istiny, čo súd považuje za hrubý rozpor s dobrými mravmi, na čo rozhodcovský súd, ktorý exekučný titul vydal, absolútne neprihliadal. Po preštudovaní listinných dôkazov však nie je jasné, koľko reálne oprávnený povinnému uhradil a z čoho má pozostávať suma, ktorú oprávnený na zmenke vyplnil, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že vo Všeobecných podmienkach pre poskytnutie úveru je uvedené množstvo zmluvných pokút. Celkový dlh povinného tak predstavoval sumu, ktorá prekračuje najvyššiu prípustnú sumu stanovenú zákonom a zároveň navýšenú o ďalší úrok vo výške 0,25 % denne. Z uvedeného dôvodu, vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení, veriteľ nebol oprávnený prijať od dlžníka takúto zmenku, resp. ju bol povinný dlžníkovi vrátiť. Napokon oprávnený nepreukázal ani to, či išlo o zmenku zabezpečovaciu, alebo išlo o zmenku slúžiacu na zabezpečenie veriteľových nárokov zo spotrebiteľského úveru, čo má za následok zákaz plnenia dlhu takouto zmenkou

Ďalej v zmysle Zákona zmenkového a šekového, článku I. § 48 ods. 1, majiteľ zmenky môže postihom okrem zmenkovej istiny a dohodnutých úrokov žiadať šesťpercentné úroky odo dňa zročnosti. V danom prípade si oprávnený okrem 6 % ročných úrokov uplatnil aj 0,25 % denný úrok, čo predstavuje 91,25 % ročne. Uvedené úroky uvedené v zmenke sú v hrubom rozpore s citovaným zákonným ustanovením, pričom aj v tomto prípade, nie len že boli oprávneným uplatnené v rozpore so zákonom ako aj v rozpore s dobrými mravmi, ale zároveň rozhodcovským súdom priznané, čo potvrdzuje názor súdu, že ten rozhodoval neobjektívne a priznával protizákonné nároky v prospech oprávneného.

Napokon, súd nemôže akceptovať ani samotný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, na koľko rozhodcovský súd nemal právomoc konať a rozhodnúť, vzhľadom na kontinuálne označovanie rozhodcovskej zmluvy, ktorú oprávnený uzatváral s povinnými, za neprijateľnú zmluvnú podmienku, o čom svedčí konštantná judikatúra všeobecných súdov. Dojednanie rozhodcovskej zmluvy k spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle neplatná. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21. marca 2012).

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd dospel k záveru, že sú naplnené všetky podmienky stanovené v hypotéze § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, a síce rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné

zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, a zároveň rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Preto súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami exekúciu zastavil.

O odmene súdneho exekútora, náhrade hotových výdavkov a náhrade za stratu času (trovách exekúcie) rozhodol súd tak, že priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému s poukazom na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pričom o ich výške rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnil a . V prvom rade odmietol posudzovanie povinnej osoby ako spotrebiteľa a poukázal na to, že mu bol poskytnutý úver na účel podnikania, pričom povinný osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytnuté peňažné prostriedky budú poskytnuté na tento účel. Zmluvu o úvere uzatvoril ako dlžník pod obchodným menom, pričom pri uzatváraní konal v rámci predmetu svojho podnikania a finančné prostriedky boli poskytnuté na účel podnikania, čo žiaden z účastníkov nespochybnil. Na základe uvedeného je podľa oprávneného posudzovať predmetný vzťah ako obchodnoprávny aj ak spotrebiteľský. V danom prípade vychádzal z vyhlásení povinného, že ide o úver poskytnutý na výkon podnikania, čo bolo potvrdené aj osobitným podpisom v zmluve. Skutočnosť, na čo bol konkrétne povinným poskytnutý úver použitý, sa neskúmala, nakoľko je to pre oprávneného nepotrebná informácia. Navyše, povinný ako dlžník nemal zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočne použitie finančných prostriedkov. Z titulu platnej legislatívy nebol oprávnený toho názoru, že musí vedieť či povinný v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklaroval v zmluve. V prípade jeho postavenie treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. V zmysle uvedeného oprávnený zastával názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď aplikoval ust. Exekučného poriadku a exekučné konanie zastavil. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli vrátane trov odvolacieho konania.

Súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Povinný vo svojom vyjadrení uviedol, že pri uzatváraní úverovej zmluvy s oprávneným nemal záujem o poskytnutie finančných prostriedkov na účely podnikania, hoci sú v zmluve uvedené jeho údaje k živnosti, ktorú v tom čase prevádzkoval. Zmluva bola predložená oprávneným v znení, ktoré nemal možnosť nijako zmeniť či ovplyvniť a boli doň vpísané len jeho osobné údaje, ako aj údaje o jeho živnostenskom podnikaní, čo v tom čase považoval za nevyhnutné z toho dôvodu, že týmto spôsobom si zrejme spoločnosť zisťuje jeho zárobkovej možnosti, resp. kde bol zamestnaný.

Ak by mali byť tieto finančné prostriedky účelovo viazané na jeho podnikanie, tak by bol povinný následne povinný zdokladovať aj to, že sa použité financie na tento účel použili, čo sa však nikdy nestalo. Sám oprávnený v odvolaní uvádza, že to, ako bol poskytnutý úver využitý neskúmal, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia.

Vyhlásenie, na ktoré poukazoval oprávnený v odvolaní, povinný podpisoval ako súčasť zmluvy a nemal možnosť toto vyhlásenie nepodpísať a chcel, aby mu pôžička bola poskytnutá. To, akú sumu mohol oprávnený uviesť pri vypisovaní zmenky a že takáto zmenka bola uplatnená nie na bežnom súde, ale na rozhodcovskom súde, o tom takisto nebol informovaný. Považoval preto za správne to čo uviedol súd, že rozhodcovský súd nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok.

S poukazom na uvedené preto navrhol odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie potvrdiť.

Oprávnený vo svojom následnom vyjadrení zotrval na svojich stanoviskách, najmä na odvolaní.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ust. ) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. bez nariadenie pojednávania (ust. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie v odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodení správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnym zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležite a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Odvolací súd poukazuje na to, že cieľom zmeny exekučného poriadku novelou mohol zamedziť, aby ďalej nedochádzalo k zneužitiu niektorých právnych inštitútov (napríklad zmenky) voči spotrebiteľom a tiež zabezpečiť, aby nedochádzalo ďalej k vydávaniu rozsudkov, ktoré potvrdzujú nároky veriteľov dosahujúce príslušenstvo vo výške dosahujúcej úžeru. Týmto spôsobom sa tak zaviedla povinnosť súdu skúmať, či v rámci uplatneného nároku zo zmenky táto nevznikla vo vzťahu so spotrebiteľom. Zaviedli sa tým nové povinnosti účastníka konania v súdnom konaní, ktorý uplatňuje nárok zo zmenky, a to najmä za účelom zistenia či ide o nedovolanú alebo nezákonne vydanú zmenku. V exekučných konaniach prebiehajúcich na podklade exekučného titulu vydanom v konaní, v ktorom nebola účastníkovi poskytnutá primeraná ochrana, je nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou ochrany spotrebiteľa. Na tento účel bola upravená možnosť súdu zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo možnosť zastaviť exekúciu v prípade, ak už poverenie bolo vydané, čím sa vyslovila povinnosť súdu prihliadať sa spotrebiteľské vzťahy, a to aj v konaniach, v ktorých súdy takúto povinnosť nevykonali.

Vlastný právny vzťah týkajúci sa oprávneného a povinného vznikol na základe úverovej zmluvy, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, a to vzhľadom na to, že povinný vystupoval v zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ, pričom veriteľ sa zaviazal poskytnúť úver, ktorý sa spotrebiteľ zaviazal vrátiť a zaplatiť aj celkové náklady za poskytnutie úveru. Odvolací súd takisto zastáva názor, že predmetná úverová zmluva, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom – povinným ako fyzickou osobou, nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti. Oprávnený spochybnil spotrebiteľský charakter vzťahu, s čím sa však odvolací súd nestotožňuje. V prípade pochybnosti, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie spotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne – spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnenie pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len uvedenie účelu úveru ako „podnikanie“, pričom absentuje odpoveď na otázku aký konkrétny súvis (s údajnou) podnikateľskou činnosťou dlžníka uviesť uzavretie príslušnej zmluvy má. V prípade pochybností je potom namieste prijať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na dodávateľovi. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva, ktorá bola medzi

oprávneným a povinným uzatvorená, je spotrebiteľskou zmluvou a následne sa aj správne zaoberal opätovným preskúmaním uzatvorenej zmluvy a zmenky.

Odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k samotnému , v ktorom sa uvádza, že napriek tomu, že navrhovatelia sú toho názoru, že doterajšia právna úprava ako aj legislatíva EÚ a judikatúra európskeho súdneho dvora upravuje povinnosť súdov v rámci povinnosti (ex offo) prihliadať vždy na ochranu spotrebiteľa. V súdnej praxi je táto povinnosť častokrát prehliadaná. Napríklad v rozsudku Európskeho súdneho dvora, sp. zn. C-419/2011 zo dňa 14.03.2013 (Česká sporiteľňa, a.s. proti G.F.). Samotný Európsky súdny dvor v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Európska komisia v prejudiciálnom konaní (C-328/14), ktoré sa týkalo výkladu Čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS a Čl. 4 Smernice rady 87/102/EHS, vyslovila názor, že Smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci, nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej Čl. 9 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa v takýchto situáciách. Podľa názoru komisie je potrebné pojem „vhodnej ochrany spotrebiteľa“ v zmysle Čl. 9 Smernice 87/102/EHS vykladať so zreteľom na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnou ochranou spotrebiteľa v zmysle Čl. 9 uvedenej smernice je preto potrebné chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa, ako vyplýva z predpisov práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora, zahŕňa preto aj povinnosť vnútroštátnych súdov, aj to ho skúma nekalosť zmluvných podmienok. Vyššie uvedené princípy v zmenkový a šekový výslovne opravené nie sú, hoci vyplývajú z iných právnych predpisov (). V dôsledku toho mali súdy na uvedenú vec rôzne právne názory, a preto aj v mnohých prípadoch dochádzalo k priznaniu nároku zmeniek, ktoré v skutočnosti pochádzali zo spotrebiteľských zmlúv. V konaniach sa nijako neprihliadalo na ochranu spotrebiteľa, na zákaz neprijateľných zmluvných podmienok a dokonca boli priznávané úroky presahujúce 90 % per annum.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že cieľom právnej úpravy zakotvenej do exekučného poriadku je ochrana spotrebiteľa v rozsahu ako aj predpokladom právom EÚ s reflektovaním aj na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ. Podľa Čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva únia k ochrane zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Charakter základných práv Európskej únie uznáva rovnaké hodnoty ako SR. Oblasťou, v ktorej však poskytuje ochranu práva nad rámec SR je práve oblasť spotrebiteľských právnych vzťahov. V tomto smere je potrebné poukázať na Čl. 38 charty , podľa ktorého politiky štátov zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov. Vzhľadom na znenie Čl. 7 SR je charta vo svetle Lisabonskej zmluvy súčasťou právneho poriadku SR. Charta tak v Slovenskej republike ako členskému štátu uložila povinnosť zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a odvolací súd má za to, že a Exekučného poriadku v znení účinnom v rozhodnom období patria medzi právne normy, ktorými dochádza k naplneniu Čl. 48 charty .

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie na predmetnú vec aplikoval správne právne predpisy, rozhodol v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou a náležite skúmal všetky okolnosti prípadu tak, ako to vyplýva z ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení § 243f Exekučného poriadku účinného v rozhodnom období. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, a to, že v predmetnom prípade ide o spotrebiteľský vzťah, pričom pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi neboli skúmané neprijateľné zmluvné podmienky, prípustnosť a obmedzenie použitia zmenky v takomto spotrebiteľskom vzťahu, preto bol daný dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.

Z vyššie uvedených skutočností je tak zrejmé, že úverovú zmluvu nie je možné vyhodnotiť ako takú, ktorá neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pričom z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie ako ani z tvrdenia dôkazov predložených oprávneným nevyplynulo, aby sa prípadnými neprijateľnými zmluvnými podmienkami alebo obmedzením, či neprípustnosťou použitia zmenky, zaoberal samotný

zmenkový súd, a teda mal za to, že nárok uplatnený oprávneným bol v súlade s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa.

Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (pozri rozsudok Georgias proti Grécku z 29. mája 1997).

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami oprávneného. Správnemu výroku vo veci zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil v zmysle , .

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Súdny exekútor nežiadal priznať trovy exekučného konania a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im trovy neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).