Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_2CoE-39-2014.pdf
PDF · 93 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/39/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grősslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: F. B., nar. X.X.XXXX, bytom H. XXX, Q., o vymoženie 1.750,78 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka č. 60, Bratislava , pod sp.zn. EX 5000/11, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 13.11.2013, č.k.15Er/114/2011-17 takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie konania a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ zamieta.
P o t v r d z u j e uznesenie.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách konania rozhodne samostatným uznesením.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho exekútora vydal dňa 21.7.2011 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vymoženie istiny 1.750,78 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom je vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave č.k. SR XXXXX/XX zo dňa 27.1.2011. Súd prvého stupňa vec právne posúdil v zmysle ustanovenia § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku, § 45 ods.1,2 zákona č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ,§ 53, § 54 Občianskeho zákonníka a čl.6 ods.1, čl.2 písm. a) čl.3 ods.1,3 smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zistil, že medzi účastníkmi konania bola dňa 7.9.2009 uzatvorená Zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 800 Eur. Zmluva o úvere v bode 15. riešenie sporov- obsahovala aj rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa posúdil túto zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú podľa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky tak, ako bola formulovaná v bode 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje tento cieľ, aby predmetné ustanovenie
dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Na základe uvedeného bol súd prvého stupňa toho názoru, že ustanovenie bodu 15 zmluvy o úvere je v rozpore s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako také je absolútne neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Keďže právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone (§ 39 OZ), súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a preto ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
O trovách exekúcie súd prvého stupňa rozhodne samostatným uznesením.
Uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený, žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa, alternatívne podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení :
1) Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanov uje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosť reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Rozhodnutie súdu prvého stupňa nepovažoval za správne z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011, z ktorého časť citoval. Tvrdenie, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci odôvodňoval tým, že zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci. Bol toho názoru, že súd ktorý koná z pozície exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takého rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Bol toho názoru, že exekučný súd je limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, teda nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. V ďalšej časti odvolania uvádzal, z čoho tento záver vyvodil. Bol toho názoru, že za porušenie základných práv a slobôd je potrebné považovať také prípady nesprávnej aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, z ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov. Zdôrazňoval povinnosť všeobecných súdov vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Upriamoval pozornosť na problém plynutia času v súvislosti s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ale aj ochrany základných práv. Poukazoval na to, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo účinky právnou cestou napadnúť. Opätovne poukazoval na účel zákona o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi, pretože žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Opätovne zdôrazňoval, že exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. K námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný uvádzal, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Zdôrazňoval, že toto ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Trval na tom, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania. K námietkam, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom opätovne uvádzal okolnosti, z ktorých vyvodzoval, že súd prvého stupňa konal mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality ako aj zásadu začatia konania na návrh, t.j. dôvody, ktoré uvádzal k predchádzajúcim dôvodom. Poukázal na to, že Ústava SR v čl. 12 ods. 2 ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Rozoberal toto ustanovenie a v tejto súvislosti uvádzal, že i keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to z dôvodu, že napr. nebol vypočutý, nebol oboznámený so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi vyplývajúcimi z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho spisu. Súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s jeho postavením, ako podnikateľského subjektu a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere. V tomto prípade podľa neho bola porušená zásada rovnosti zbraní, bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, pretože exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazom, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. K námietke, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie uvádzal, že súd prvého stupňa v rozhodnutí konštatoval skutočnosti ako keby v tom smere vykonal dokazovanie, avšak vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci uvádzal, že súd z úradnej povinnosti bol oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní, teda či bol vydaný vo veci, ktorá môže byť predmetom rozhodcovského konania, či bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatnej rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. V ďalšej časti odvolania špecifikoval, z ktorých dôvodov podľa § 40 ods. 1 má právo účastník rozhodcovského konania domáhať sa žalobou podanou na príslušnom súde zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, pokiaľ by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi, uvedenými v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní by nepochybne v písm. b) okrem § 40 písm. a) a b) uviedol aj ďalšie písmená § 40. Namietal, že exekučný súd nebol oprávnený posudzovať, či rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a či jej výkon je konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. V ďalšej časti odvolania zdôrazňoval, že rozhodcovská doložka podľa jeho názoru je platná, uvádzal argumenty, pre ktoré túto doložku považoval platnú. Nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, zdôrazňujúc že poskytoval peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere. Podstatnou náležitosťou tejto zmluvy nemusí byť ročná percentuálna miera nákladov, keďže poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Zotrval na tom, že nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona, keďže predmetom úverov poskytovaných z jeho strany sú peňažné prostriedky, nie tovar alebo služba, takže zmluvy o úvere z jeho strany nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
V ďalšej časti odvolania poukazoval na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Vyjadroval sa k poplatkom za poskytnutie úveru a poplatkom za zasielanie upomienok. Napokon namietal, že súd už pri vydávaní poverenia súdnemu exekútorovi preskúmaval rozpor v žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Uvádzal dôvody, pre ktoré sa domáha prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie prejudiciálnych Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K odvolaniu pripojil fotokópiu rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011.
Súdny exekútor a povinný sa k odvolaniu nevyjadrili.
Vzhľadom na to, že oprávnený podal návrh na prerušenie konania, odvolací súd posudzoval najprv, či v danom prípade sú alebo nie sú splnené podmienky na prerušenie konania a návrh ako nedôvodný zamietol.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.
Z týchto dôvodov odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na tieto dôvody poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k odvolacím námietkam udáva:
K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. Preto pokiaľ súd v priebehu konania zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom a exekúcia nezákonná, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Nedostatok spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý v konaní nemožno odstrániť a pre ktorý musí byť konanie zastavené.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).
Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ďalej skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že exekučný súd mal v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave.
V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože oprávnený poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola (správne) posúdená ako nekalá. Napokon z rozhodnutia súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že za dôvod zastavenia exekúcie považoval jedinú skutočnosť, a to že rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť na konanie vo veci na rozhodcovskej doložke, ktorá je neplatným právnym úkonom a teda konštatoval, že nebol oprávnený konať a vydať rozhodcovský rozsudok.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd ako už bolo vyššie uvedené potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, pretože odvolateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom konania preukázateľné trovy konania nevznikli, preto im nemohli byť priznané.
Toto uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.