Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4To-120-2022.pdf
PDF · 146.69 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/120/2022
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Karola Kováča a Mgr. Michala Kačániho PhD., v trestnej veci obžalovaného T. D., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 1T/49/2012-750 z 26. novembra 2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23. februára 2023, pomerom hlasov 3:0, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného T. D., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/49/2012 z 26.11.2021 bol obžalovaný T. D. uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku, na skutkovom základe, že
24.02.2003 v presne nezistenom čase v Bratislave na W. námestí č, X v hoteli N. vylákal od poškodeného I.. T. F. pod zámienkou vybavenia bankových garancií pre kapitalizáciu finančných prostriedkov na výstavbu kliniky Medical centre PCC Žilina finančnú čiastku vo výške 30.000,- 6 (kurz Národnej banky Slovenska z 24.02.2003 - 1,0,- €742,201,- Sk) a od poškodeného I.. R. L. pod rovnakou zámienkou finančnú čiastku vo výške 30.000,- 6 (kurz Národnej banky Slovenska z 24.02.2003 - 1,0,- €/42,201,- Sk), ktoré prevzal na základe zmeniek vystavených v ten istý deň splatných 27.03.2003 a zmlúv o pôžičkách, pričom zmenka poškodeného I.. T. F. bola nahradená zmenkou vystavenou obžalovaným nezisteného dňa v jeho kancelárii na Q. ulici číslo XX v U. v Českej republike, splatná 27.04.2003, pričom obžalovaný žiadne bankové garancie pre poškodených nevybavil a ani to pri preberaní uvedených finančných prostriedkov nemal v úmysle, uvedené finančné prostriedky poškodeným nevrátil, ale si ich ponechal pre svoju vlastnú potrebu, čím poškodenému I.. T. F. spôsobil škodu vo výške 1.266.030,- Sk (čo v súčasnosti predstavuje škodu vo výške 42.024,50,- €) a poškodenému I.. R. L. spôsobil škodu vo výške 1.266.030,- Sk (čo v súčasnosti predstavuje škodu vo výške 42.024,50,- €),
Obžalovanému T.ovi D.ovi bol podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona č 140/1961 Zb. s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok.
Podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku boli poškodení I.. R. L., nar. XX.XX.XXXX v S., trvale bytom W. XX, S. a dedičia poškodeného I.. T. F., nar. XX.XX.XXXX vo F. D., zomrelý dňa 08.01.2019, naposledy bytom Q. XX, S., s nárokom na náhradu škody odkázaní na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný T. D. prostredníctvom obhajcu, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie, ktoré odôvodnil samostatným písomným podaním doručeným súdu
dňa 06.07.2022 a v jeho mene poskytol odvolacie námietky aj obhajca podaním doručeným súdu dňa 10.12.2021.
V dôvodoch odvolania obžalovaný T. D. poukázal na svoje vyjadrenia a obranné argumenty s tým, že k týmto predložil aj písomné doklady. Má za to, že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a vyložil ich v jeho neprospech.
Poukázal na zhromaždené dokumenty, ktoré do spisu doložil a doplnil, že dodatočne zistil, že v spise sú zmenky, ktoré predložili poškodení (jedna je prázdna), čo považuje za podvod, ktorým sa ale súd nezaoberal.
Dodal, že má vedomosť o tom, že poškodení zmenky pred 15 rokmi predali, čo súd podľa neho vedel, a teda mal zastaviť trestné konanie a poškodení nemali žiadne právo požadovať peniaze od neho naspäť.
Vytýka súdu, že rozsudok obsahuje skutočnosti doslova prevzaté z trestného rozkazu a už v tomto boli uvádzané skutočnosti nepravdivé, nepresné a nedostatočne objasnené.
Odkázal na svoje predchádzajúce obhajobné vyjadrenia konštatujúc, že na tieto súd odmietal prihliadať.
Obhajca v mene obžalovaného uviedol, že okresný súd nesprávny procesným postupom a rozhodnutím porušil práva obžalovaného na spravodlivý súdny proces, porušil zásadu kontradiktórnosti konania, svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonal relevantné dôkazy a tie, ktoré by boli schopné preukázať, že obžalovaný sa skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, nedopustil.
Vytýka súdu, že rozsudok je chybný, nesprávny, nezákonný a je tiež nepreskúmateľný, nakoľko nie je súdom vysvetlené, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia a tiež nie sú k dispozícii úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Podľa jeho názoru mal byť obžalovaný spod obžaloby oslobodený, pretože prokurátor neuniesol dôkazné bremeno. Dal do pozornosti zásadu in dubio pro reo a požiadal aby bol obžalovaný T. D. spod obžaloby oslobodený.
Na podklade rozvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok a ani to, že skutok je trestným činom.
V doplnení odvolania vypracovaného obhajcom obžalovaného a súdu doručeného dňa 12.05.2022 obhajca, okrem už skôr doručeného zdôvodnenia odvolania, dodal, že na podklade rozsiahleho dokazovania vyplynulo, že v danom prípade mal byť aplikovaný princíp ultima ratio, zvlášť keď poškodení disponovali zmenkami, ktoré mali kryť vrátenie sporných peňažných súm a napriek tejto skutočnosti nepodali civilnú žalobu, resp. návrh na vydanie zmenkových platobných rozkazov. Obhajoba má za to, že poškodení sa nesprávali tak, že by sa z ich konania dalo usúdiť vynaloženie náležitej starostlivosti, tj. nemožno usudzovať dodržanie obvyklej miery opatrnosti a vec mala byť riešená len ako občianskoprávny spor. Teda zo strany poškodených nebola dodržaná minimálne všeobecná prevenčná povinnosť vyplývajúca z § 415 Občianskeho zákonníka. Poškodeným tiež obhajca vytýka, že zvolili nezodpovedajúci zmluvný typ - zmluvu o pôžičke, pričom záväzok nezabezpečili ručením prípadne záložným právom. Odvolateľ tiež zdôraznil, že peniaze neboli obžalovaným použité pre vlastnú potrebu, ale nemožnosť obstarania bankových záruk bola spôsobená dôvodmi na strane poškodených, ktorí neodovzdali príslušné doklady.
Zastáva názor, že konanie uvádzané v obžalobe by pri vynaložení náležitej opatrnosti zo strany poškodených nebolo spôsobilé privodiť akýkoľvek ich omyl.
Rozobral základné znaky trestného činu podvodu s dôrazom na „uvedenie do omylu s konštatovaním, že v danej veci išlo o konanie nespôsobilé uviesť niekoho do omylu a spôsobilým sa stalo len a výlučne vďaka zjavnému porušeniu obvyklej miery opatrnosti zo strany poškodených.
Navrhol aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a aby vec vrátil prvostupňovému súdu s tým, aby ju znovu v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol, alternatívne aby obžalovaného spod obžaloby oslobodil konštatujúc, že nebolo dokázané, že sa stal skutok a ani to, že skutok je trestným činom.
Vec bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku, predkladacou správou, dňa 09.09.2022.
Na verejné zasadnutie sa obžalovaný T. D. nedostavil, upovedomenie o termíne verejného zasadnutia prevzal dňa 20.01.2023. Písomnosťou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.02.2023 oznámil, že podľa pripojenej lekárskej správy je po amputácii prstov pravej nohy v liečbe a v sústavnom pozorovaní, z ktorého dôvodu sa nemôže zúčastniť zasadnutia. Doplnil, že vo veku 80 rokov nie je schopný absolvovať niekoľkodňovú cestu zo Švajčiarska do Bratislavy a požiadal by uvedené vzal súd do úvahy.
Krajský súd zastáva názor, že boli splnené zákonné podmienky na vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaného (§ 293 ods. 5 Trestného poriadku), nakoľko obžalovanému bolo doručené upovedomenie o konaní verejného zasadnutia, ktoré mu bolo riadne a včas doručené dňa 20.01.2023 a v obsahu upovedomenia bol poučený o možnosti vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti a predmetom je trestný čin, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby neprevyšuje 10 rokov (k tomu pozri Trestný poriadok v znení zákona č. 262/2011 Z.z. účinnom od 01.09.2011 s akcentom, že obžaloba bola podaná dňa 04.07.2012), síce hodnoverným spôsobom ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí, ale súčasne v písomnosti nepožiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo výlučne v jeho prítomnosti (§ 293 ods. 8 Trestného poriadku), tj. nevyhradil si právo účasti na verejnom zasadnutí tým, že nepožiadal o jeho odročenie.
Totiž v prípade ospravedlnenej neúčasti obžalovaného na verejnom zasadnutí súdu zo zdravotných dôvodov je povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu.
Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd).
Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon. Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala.
Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona č. 140/1964 Zb. účinného do 31.12.2005 (1) Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňažným trestom alebo prepadnutím veci. (4) Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce, b) ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.
Podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1964 Zb. účinného do 31.12.2005 (1)Ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku
(1) Ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného treba označiť jeho menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska. Ak je poškodeným právnická osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom, sídlom a identifikačným číslom podľa záznamu v obchodnom registri, živnostenskom registri alebo inom registri.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného T.a D.a, nie je dôvodné.
Zo spisového materiálu vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len obžalovaným T.om D.om a to ohľadom výroku o vine a treste.
Z pripojeného spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Na obžalovaného T.a D.a bola Okresnou prokuratúrou Bratislava I pod č.k. 3Pv 1255/09-26, dňa 04.07.2012 podaná obžaloba: pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005), na skutkovom základe opísanom v obžalobnom návrhu.
Na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa vykonal dokazovanie prečítaním výpovedí obžalovaného T.a D.a, poškodených - svedkov I.. R. L. a I.. T. F., svedka I. B., ako aj s oboznámením a prečítaním všetkých listinných dôkazov, ktoré sú zadokumentované v spisovom materiáli, ako aj celým spisovým materiálom na vec sa vzťahujúcim a na podklade vykonaných dôkazov rozhodol napadnutým rozsudkom. Súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich súhrne a k týmto argumentoval: „Súd vyhodnotil vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán tak, ako to má na mysli ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel k záveru, že skutkový stav bol jednoznačne preukázaný predovšetkým na základe svedeckých výpovedí oboch poškodených, ktorí vo svojich výpovediach zhodne popísali okolnosti, za akých požičali peniaze, obžalovanému a za akým účelom, pričom tento nesplnil to, k čomu sa zaviazal, následne sa im vyhýbal a finančné prostriedky im nevrátil, ich výpovede potvrdzuje aj svedok I. B. a navyše s nimi plne korešpondujú aj vyššie uvedené listinné dôkazy (najmä zmenky, zmluvy o pôžičke, výzvy na vrátenie finančných prostriedkov), navyše pri vykonanej rekognícií poškodený I.. T. F. bez akýchkoľvek pochybností opoznal obžalovaného T.a D.a). Obhajobu obžalovaného T.a D.a súd vyhodnotil ako účelovú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, navyše táto nebola podložená žiadnymi relevantnými dôkazmi, okrem listinných dôkazov tak, ako je vyššie uvedené, pričom nemožno vylúčiť, že tieto listiny si účelovo dodatočne vyfabrikoval. K obrane obžalovaného súd dodáva, že je evidentne vyfabulované jeho tvrdenie, že mal úmysel zabezpečiť bankové garancie pre kapitalizáciu finančných prostriedkov na výstavbu kliniky prostredníctvom UBS, ktorá mala disponovať fondom v Bruseli, z ktorého noví členovia Európskej únie získavali finančné prostriedky, keďže Slovenská republika sa stala členským štátom Európskej únie až 01.05.2004, teda v čase skutku jej nemohla byť poskytnutá podpora z tohto fondu ako novému členskému štátu Európskej únie. Rovnako neobstojí ani tvrdenie obžalovaného o tom, že predmetné finančné prostriedky mal zložiť do úschovy advokátovi, čo zdôvodnil svojou obavou z prania špinavých peňazí, nakoľko povinnosťou obžalovaného bolo predmetné
finančné prostriedky v prípade ich nepoužitia vrátiť poškodeným. Nakladanie s finančnými prostriedkami iným spôsobom z jeho strany bolo neoprávnené. Navyše poškodený Ing. L. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní potvrdil, že o tejto skutočnosti ho obžalovaný nijakým spôsobom neinformoval, nemal o tom vedomosť a dozvedel sa o tom až na hlavnom pojednávaní. O účelovosti tohto jeho tvrdenia svedčí aj skutočnosť, že keď od poškodených preberal finančné prostriedky, zjavne mu nevadilo, keďže ich prebral v hotovosti, že by mohlo ísť o pranie špinavých peňazí, ale až vtedy, keď tieto mal poškodeným vrátiť, vyrukoval s touto obavou. Obžalovaný T. D. ako trestne zodpovedný subjekt tým, že na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu, naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku a to po stránke objektívnej i subjektívnej. Stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného je daný súhrnom kritérií uvedených v ust. § 3 ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov a to najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol trestným činom dotknutý, pričom v danom prípade ide o záujem spoločnosti na ochrane vlastníckeho práva pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných subjektov.“
Teda pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku.
Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nemožno nič vytknúť.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného T.a D.a a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu.
Teda odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona účinného do 31.12.2005), je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to, odvolací súd v otázke skutkových zistení, odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil (už vyššie citované). Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Je potrebné uviesť, že obžalovaný T. D. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitých v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne a zodpovedne tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.
Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní.
Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
Z dôvodov súdu prvého stupňa (už vyššie v tomto rozhodnutí citovaných) jasne vyplýva spôsob, akým sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného, v ktorej obžalovaný naďalej pokračuje aj v dôvodoch odvolania. Závery súdu prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá zákonný dôvod na zmenu týchto záverov.
V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96 <http://merit.slv.cz/I.US8/96>, III. ÚS 197/02 <http://merit.slv.cz/III.US197/02>, III. ÚS 284/08 <http://merit.slv.cz/III.US284/08>). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III. ÚS 877/2016 z 13.12.2016)
Teda právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.
V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaného T.a D.a nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine.
Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného T.a D.a a to predostreté aj obhajcom, krajský súd uvádza, okrem súdom prvého stupňa už správne vyargumentovaného, nasledovné: Ak odvolateľ primárne vytýka, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá ustanoveniu § 168 ods. 2 Trestného poriadku a považuje ho za nepreskúmateľné, tak odvolací súd tento názor nezdieľa a dodáva, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zhrnul vykonané dôkazy a ich vyhodnotenie a posúdenie odôvodnil síce stručne, ale rozhodne výstižne, jasne popisujúce v čom vidí podvodné konanie zo strany obžalovaného aj ako sa vysporiadal s obhajobnými tvrdeniami obžalovaného a tiež rozviedol prečo uveril tvrdeniam poškodených.
Ku konštatovaniu odvolateľa, že pretrvávajú rozumné a dôvodné pochybnosti o tom, že sa obžalovaný dopustil žalovaného skutku, odvolací súd sa s týmto záverom nestotožňuje. Totiž obaja poškodení I.. T. F. a I.. R. L. vo všetkých svojich výpovediach popisovali stretnutie a aj jeho účel s obžalovaným T.om D.om rovnako, zhodne a nemenne a na hlavnom pojednávaní sa rovnako vyjadril aj Ing. R. L. (čl. 654), ktorý uviedol, že s obžalovaným ich nakontaktoval I. B. a dohodli spoločný projekt, pričom obžalovaný im prisľúbil bankové garancie a na základe javiacej sa ďalšej spolupráce obaja poškodení
obžalovanému odovzdali finančné prostriedky (každý 30000 €), obžalovaný im vystavil zmenky a spísali zmluvu o pôžičke.
Z výpovedí poškodených je zrejmé, že obžalovaný garancie nezabezpečil a finančné prostriedky im nevrátil, začal sa im vyhýbať a prestal s poškodenými komunikovať. Obaja poškodení nemali vedomosť, že by ich peniaze boli uložené do notárskej úschovy.
Podľa svedka I. B., tento bol prítomný pri odovzdaní finančných prostriedkov, ktoré mali obžalovanému slúžiť na podporu získania finančného krytia pre spoločný projekt, ale obžalovaný nič nezabezpečil a peniaze poškodeným nevrátil a odmlčal sa.
Čo sa týka výpovede samotného obžalovaného T.a D.a, ten pri výsluchu (čl. 75) potvrdil, že finančné čiastky spolu vo výške 60000 € prijal od poškodených s úmyslom pomôcť pri financovaní zdravotníckeho zariadenia v Žiline a o odovzdaní peňazí spísali zmluvu o pôžičke a vystavili zmenky. Obžalovaný sa bránil tým, že v súvislosti s projektom zlyhali poškodení, ktorí mali doložiť doklady a projektové dokumenty, čo nedoložili. Potvrdil, že žiadali od neho vrátenie peňazí na účet, čo on odmietol, pretože z jeho pohľadu „by išlo o pranie špinavých peňazí“. Obhajoval sa tvrdením, že peniaze vložil do úschovy notárovi a o tom poškodených informoval.
Na hlavnom pojednávaní (čl. 417) vypovedal obdobne s tým, že mal snahu projekt realizovať, ale v banke (vo Švajčiarsku) od neho požadovali doklady, ktoré mu poškodení neodovzdali. Obhajoval sa tým, že poškodenými nebol vyzývaný na vrátenie peňazí, naopak on poškodených vyzýval aby mu oznámili čísla účtov, na ktoré by peniaze vrátil, ale poškodení mu čísla účtov neoznámili.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu je možno výpovede obžalovaného vyhodnotiť ako účelové, nelogické a nepodložené žiadnymi relevantnými dokladmi. Odvolací súd dáva do pozornosti rozdielnosť obhajobných tvrdení, keď obžalovaný zároveň uvádzal, že kontaktoval poškodených aby mu oznámili čísla účtov, na ktoré by peniaze vrátil a keďže mu ich neoznámili, peniaze vložil do notárskej úschovy, pričom poškodení popierali, že by ich obžalovaný v súvislosti s vrátením peňazí akokoľvek kontaktoval.
K uvedenému obžalovaný zdôrazňuje doklady, ktoré súdu predložil a k tým aj odvolací súd dodáva, že jeho tvrdenia nie sú relevantnými dôkazmi preukázané. Totiž jeho výzvy poškodeným na oznámenie účtu neboli podložené tak, aby bolo nepochybné, že ich skutočne aj odoslal a je nutné dodať, že listiny, ktoré majú podľa neho preukazovať založenie peňazí do notárskej úschovy nie sú opatrené pečiatkou notára a teda verifikované notárom a ani kópie príjmových dokladov, že platil poplatky úschovy, nie sú jednoznačné a reálne nepreukazujú, že tieto boli vystavené úradnou osobou (notárom), zvlášť keď ani jeden z týchto „výdajných dokladov“ nemá číslo a nie sú k nemu doložené príjmové doklady zo strany úradnej osoby, tj. nie je verifikovaný ich príjemca.
K uvedenému krajský súd konštatuje, že za správne považuje aj úvahy okresného súdu o vine obžalovaného, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje bez potreby ich mechanického opakovania.
Na podklade rozvedeného potom odvolací argument, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa sú nesprávne, neúplné a nezodpovedajú výsledkom dokazovania, nemožno akceptovať.
Naopak so zreteľom na vykonané dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd, ktoré na seba nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o vierohodnosti a správnosti skutkových zistení prvostupňového súdu. Krajský súd sa plne stotožnil s hodnotením dôkazov prebratých na hlavnom pojednávaní tak, ako to vyjadril súd prvého stupňa v písomnom vyhotovení svojho rozsudku. Obhajoba obžalovaného bola vykonanými dôkazmi jednoznačne vyvrátená.
Podľa krajského súdu nebol už dôvod ani na doplnenie dokazovania, keďže skutkový stav bol riadne a presvedčivo preukázaný už vyššie uvedenými dôkazmi.
V nadväznosti na uvedené potom okresný súd na základe uvedených skutočností konanie obžalovaného správne právne posúdil ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona
účinného v čase spáchania skutku (zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005), keďže bolo bezpochybne preukázané, že tento na škodu cudzieho majetku sa obohatil tým, že uviedol iného do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu.
Je na mieste pripomenúť, že predpokladom toho, aby určité konanie naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 je na jednej strane úmyselné uvedenie niektorých nepravdivých alebo skreslených informácií alebo zamlčanie určitých podstatných skutočností páchateľom a na druhej strane zistenie príčinnej súvislosti medzi omylom ďalšej osoby resp. jej neznalosť všetkých podstatných skutočností a majetkovou dispozíciou urobenou v omyle resp. urobenou s uvedenou neznalosťou a ďalej príčinnej súvislosti medzi touto dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom majetku a obohatením páchateľa, alebo inej osoby na druhej strane. Škoda môže spočívať v takom prípade jednak bezprostredne v odčerpaní určitej majetkovej hodnoty z majetku poškodeného bez poskytnutia náležitej protihodnoty, teda v zmenšení majetku poškodeného, jednak v tom, že na jeho majetku nedošlo k prírastku. Do omylu v zmysle ustanovenia § 250 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 môže páchateľ uvádzať poškodeného už tým, že ho neinformuje o všetkých skutočnostiach významných z hľadiska dojednávanej veci a tiež, že tak robí s vedomím toho, že len čo získa dojednané plnenie nebude schopný načas splniť svoje záväzky. Bude postačovať zamlčať skutočnosti podstatné pre rozhodnutie druhej strany (klienta) a uvádzať ho do omylu ohľadne svojej schopnosti naplniť v dohodnutej dobe záväzky, na ktoré sa zaviazal. Trestnoprávna zodpovednosť za trestný čin podvodu môže byť založená tiež predstieraním okolností, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci, poskytnutým sľubom, ktoré sú nesplniteľné, alebo ktorých splnenie závisí od neistých budúcich udalostí a zatajením niektorých dôležitých údajov, ktoré by druhej strane umožnili vytvoriť si ucelenú a skutočnému stavu zodpovedajúcu predstavu o skutočnostiach vzťahujúcich sa k danej záležitosti, pričom poškodení mohli na ponuku reagovať úplne inak, keby poznali skutočný stav veci.
Ak sa obhajca domáha uplatnenia princípu ultima ratio s tým, že vo veci sa jedná o civilný spor a súd prvého stupňa sa týmto vôbec nezaoberal, odvolací súd k danému uvádza: Princíp ultima ratio úzko súvisí so zásadou subsidiarity trestnej represie, pričom právna teória i prax uznáva, že zo zásady subsidiarity trestnej represie plynie, že trestnoprávne riešenie predstavuje krajný prostriedok (ultima ratio) aj pre súdy. Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje vo vonkajšom svete, definuje predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je tvorená súhrnom znakov charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu medzi nimi. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa; tejto zásady má byť trestné právo použite len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie trestného práva potom - z takto chápaného prostriedku ultima ratio - musia byť akcentovane právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lége či zásada in dubio pro reo. (napr. I. ÚS 316/2011). Vyžaduje sa teda aby vina bola autoratívne konštatovaná len v prípade takého konania, o ktorom mohol páchateľ v dobe keď sa ho dopúšťal, dôvodne predpokladať, že ide o konanie trestné, a to vzhľadom na obsah účinného trestného zákona, alebo tam, kde je to potrebné vzhľadom na ustálenú a všeobecne dostupnú judikatúru všeobecných súdov, ktorý záver korešponduje aj s judikatúrou ESĽP (napr. Kokkinakis v. Grécko - 14307/88, Cantoni v. Francúzsko - 17 862/91). Odvolací súd akceptuje, že princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch aj súd musí vykladať znaky skutkových podstát trestných činov s vedomím, že uvedený princíp je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu a je potrebné tiež náležite zvážiť, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Vo veci konajúci senát dodáva, že aj aplikácia ultima a zásada subsidiarity trestnej represie má svoje „mantinely“ a nie je ich možné zneužívať v prípadoch, keď ide o závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne vybočujú z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov, presahujú ich rámec a napĺňajú už znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu. Aplikácia princípu ultima ratio je teda predovšetkým viazaná na konkrétny prípad a vyžaduje starostlivé posúdenie, či je možné považovať súkromnoprávnu
ochranu poškodeného pred použitím prostriedkov verejného práva a či je to predovšetkým poškodený, kto je vyňatý z okruhu subjektov chránených trestným zákonom. Samotný účel Trestného zákona, hoci nie je expressis verbis uvedený v žiadnom konkrétnom ustanovení Trestného zákona, možno dôvodiť podľa obsahu jednotlivých častí, predovšetkým časti všeobecnej a vychádzajúc z uvedeného, účelom Trestného zákona je chrániť spoločnosť a jednotlivca pred škodlivými konaniami, spravodlivo potrestať páchateľov a umožniť im opätovné zaradenie sa do spoločnosti, poskytnúť zadosťučinenie osobám, ktoré boli trestným činom poškodené, a to na základe ustanovení uvedených v Trestnom zákone a postupmi podľa Trestného poriadku.
Ak bol spáchaný trestný čin, ktorého skutková podstata bola bezo zvyšku vo všetkých znakoch naplnená, tak ako je tomu v posudzovanom prípade, nemôže štát rezignovať na svoju úlohu pri ochrane oprávnených záujmov fyzických osôb poukazom a existenciu žalôb v civilnom konaní, ktorými možno zaistiť navrátenie finančných prostriedkov, k úbytku ktorých prostredníctvom trestného činu došlo. Akcentácia princípu ultima ratio nemôže úplne znemožniť aplikáciu základného vyššie naznačeného princípu - účelu trestného konania. Je potrebné vziať do úvahy, že celé trestné konanie nie je možné poňať ako saturáciu prípadne vzniknutej škody poškodenému, ale má rozhodne rozmer morálny, etický a hodnotový. Zmyslom trestného konania je okrem iného snaha orgánov činných v trestnom konaní zistiť, či bol spáchaný trestný čin, kto ho spáchal a akým spôsobom.
Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľa, že súd neprihliadol na prípadnú existenciu súkromnoprávneho vzťahu, k čomu zdôraznil, že na ochranu svojich majetkových záujmov mali dbať predovšetkým účastníci právneho vzťahu, mali postupovať obozretne a dodržať elementárne zásady opatrnosti, ktoré zlyhanie v tomto smere pripisuje poškodeným, krajský súd dodáva, že odkaz na princíp subsidiarity trestnej represie vo vzťahu k zásade ultima ratio považuje odvolací súd v prejednávanom konkrétnom prípade obžalovaného T.a D.a za úplne nevhodný, a to jednak s ohľadom na vyššie naznačený účel trestného konania, samotné okolnosti prípadu s prihliadnutím najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie a pohnútku, pričom aplikácia princípu ultima ratio v rozsahu ako sa domáha obžalovaný, by znamenala neprípustný posun samotnej funkcie trestného práva. Vo svojich dôsledkoch by to vlastne znamenalo, že trestnej represii by pravdepodobne nemohli podliehať žiadne majetkové trestné činy, ale napr. by sankcia trestného práva nemohla byť použitá ani v prípadoch ublíženia na zdraví a pod..
Záverom k uvedenému súd konštatuje, že konanie obžalovaného vybočilo z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov, dotklo sa záujmov poškodených spoločností, ktoré sú chránené trestným zákonom, a preto plne dôvodne boli použité prostriedky trestnoprávnej represie.
Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom Najvyššieho súdu uvádzaným v rozhodnutí sp. zn. 2Tdo 35/2013 (Zbierka stanovísk NS a súdov SR č. 6/2014), podľa ktorého „Ak páchateľ svojim konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch.“
V súlade s vyššie uvedeným judikátom odvolací súd teda záverom konštatuje, že námietka obhajoby argumentujúca zásadou chápania trestnej represie ako „ultima ratio“ nie je dôvodná. Je pravdou, že ochrana záväzkových vzťahov má byť uplatnená predovšetkým prostriedkami občianskeho a obchodného práva a z „neúspechu“ obchodnoprávneho vzťahu nemožno vyvodiť trestnú zodpovednosť voči obchodnému partnerovi, avšak tu platí, že obchodnoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený ustanoveniami Obchodného zákonníka a v jeho zmysle (§ 1 ods. 2) subsidiárne aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a následne súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Materiálny korektív, je v prípade dotknutého činu nepochybne naplnený v intenzite charakteristickej pre trestný čin, predovšetkým je určený výškou škody.
Ak teda odvolateľ naznačuje (značne rozsiahlou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní), že zo strany poškodených nebola dodržaná minimálne všeobecná prevenčná povinnosť a teda z ich strany nebola dodržaná potrebná miera opatrnosti, krajský súd dodáva: Je pravdou, že štát ako osoba
oprávnená a povinná vyvodzovať trestnú zodpovednosť a ukladať tresty za spáchané trestné činy, požadovať pri vykonávaní majetkových dispozícií fyzickými alebo právnickými osobami určitú bežnú (nevyhnutnú) mieru opatrnosti z ich strany, ktorá zodpovedá bežnej miere nebezpečenstva (rizika), ktoré možno v tom-ktorom prípade predvídať. Ak sa tak zo strany osoby vykonávajúcej majetkovú dispozíciu nestane, a to aj napriek tomu, že bežnými (ľahko dostupnými) prostriedkami mohla omyl zistiť (eliminovať), mala by si takáto osoba niesť zodpovednosť za spôsobený následok primárne sama a mala by sa domáhať ochrany svojich práv cestou iných právnych prostriedkov ako trestného práva. Miera opatrnosti musí byť pritom odstupňovaná podľa konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu (objektívne hľadisko) a podľa možnosti každej jednotlivej osoby uvádzanej do omylu predvídať možnosť spôsobenia následku (subjektívne hľadisko). V podstate pôjde o zhodné kritériá, na ktorých je postavené nedbanlivostné zavinenie, s tým, že toto zavinenie sa bude vzťahovať na osobu konajúcu v omyle, pričom všeobecná (bežná) miera opatrnosti sa bude vyžadovať od každého rovnaká (napr. pri súkromno-právnych vzťahoch sa bude z hľadiska objektívneho kritéria posudzovať dodržanie všeobecnej prevenčnej povinnosti ustanovenej na predchádzanie škodám, ak nebude na posudzovaný prípad dopadať konkrétna prevenčná povinnosť). Vyššia miera opatrnosti sa musí vyžadovať od osôb, ktoré vykonávajú určité povolanie, s ktorým sú spojene aj rizikové majetkové dispozície (napr. pracovníci správy katastra, pracovníci bánk), reap, vykonávajú podnikateľskú činnosť spojenú s možným rizikom pri vykonávaní majetkových dispozícií (napr. vykupovanie ojazdených motorových vozidiel a ich následne prenajímanie na základe tzv. spätného leasingu, podnikateľská činnosť zameraná na poskytovanie pôžičiek a pod.).
Možno preto zhrnúť, že podľa okolností prípadu sa bude určovať miera opatrnosti buď všeobecne, t. j. prirodzenými, pre každého ľahko poznateľnými následkami konania, alebo individuálne, t. j. úradným stavom, povolaním alebo zamestnaním konajúceho. V rámci posudzovania miery opatrnosti bude preto potrebné vychádzať aj z občianskoprávnej úpravy, pretože povinná miera opatrnosti, ktorú možno vyžadovať od každého subjektu práva v súkromnoprávnych vzťahoch, vyplýva najmä z viacerých ustanovení Občianskeho zákonníka, a to v prvom rade z ustanovenia § 415, ktoré ustanovuje všeobecnú prevenčnú povinnosť s tým, že každý je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám, okrem iného, aj na majetku. Predmetné ustanovenie upravuje princíp generálnej prevencie, ktorý sa týka každého subjektu súkromného práva. Každý je teda povinný zachovávať vždy taký stupeň opatrnosti (pozornosti), ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý, objektívne povedané, je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac znížiť riziko vzniku škôd na majetku. Ustanovenie o prevenčnej povinnosti však neukladá povinnosť predvídať každý v budúcnosti možný vznik škody (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 25. februára 2003, sp. zn. Cdo 618/2001 - občianskoprávna vec). Na uvedené ustanovenie nadväzuje § 417 ods. 1 OZ, ktoré ustanovuje, že komu hrozí škoda, je povinný na jej odvrátenie zakročiť spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia. Ide o všeobecnú povinnosť každého počínať si v konkrétnej situácii natoľko obozretne a pozorne, aby nespôsobil škodu nielen inému, ale ani svojej vlastnej osobe.
Premietnúc uvedené na daný konkrétny prípad nemožno konštatovať, že poškodení nedodržali potrebnú mieru opatrnosti. Veď jednak nemohli a nemali možnosť bežnými prostriedkami omyl identifikovať ani zistiť a o úkone - odovzdaní peňazí spolu vo výške 60 000 € obžalovaným T.om D.om boli vyhotovené zmenky a uzatvorené zmluvy o pôžičke. Rozhodne poškodení nemohli v danom okamihu predvídať každý v budúcnosti možný vznik škody, ani zhodnotiť, že sú uvádzaní do omylu. Ani tento odvolací dôvod nebolo možné akceptovať.
Čo sa týka výroku o treste, súd prvého stupňa jeho uloženie odôvodnil nasledovne: „Pri úvahe o druhu a výmere trestu súd vychádzal z ust. § 23 ods. 1, § 3i ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, prihliadol na stupeň spoločenskej "nebezpečnosti konania obžalovaného, jeho osobné pomery a možnosti nápravy, pričom do úvahy musel vziať aj skutočnosť, že od spáchania skutku uplynula doba takmer 19 rokov. Priťažujúce okolnosti súd u obžalovaného žiadne nezistil. Súd však prihliadol na jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 33 písm. g/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov - obžalovaný pred spáchaním činu viedol riadny život. S poukazom na ust. § 40 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov súd mimoriadne znížil trest u obžalovaného pod dolnú hranicu trestnej sadzby, keďže mal za to, že použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom by bolo neprimerane-prísne a účel trestu by bolo možné dosiahnuť i trestom kratšieho trvania a to najmä s poukazom na okolnosti prípadu, neprimeranú dĺžku konania, ktorú nezavinil obžalovaný. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní 1 rok s
podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Súd má za to, že takto uložený trest je dostatočný a splní si svoj účel tak, ako to má na mysli ust. § 23 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť od s úde nemu v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Počas skúšobnej doby súd bude skúmať správanie obžalovaného a v prípade, ak sa nedopustí žiadneho protispoločenského konania, súd rozhodne, že sa osvedčil a bude sa na neho hľadieť, ako by nebol odsúdený. V opačnom prípade, ak poruší podmienky podmienečného odsúdenia, súd rozhodne, že uložený trest odňatia slobody vykoná.“
Odvolací súd konštatuje, že s uloženým druhom a výmerou trestu sa stotožnil aj prokurátor, ktorý opravný prostriedok voči prijatému výroku nepodal.
Súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu keď obžalovanému s prihliadnutím na stupeň spoločenskej nebezpečnosti (§ 3 ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku - zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005), na možnosti nápravy a pomery obžalovaného (§ 31 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku - zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005) uložil trest odňatia slobody vo výmere jedného roka, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní jeden rok, keďže ide o trest primeraný a spôsobilý naplniť účel trestu v zmysle § 23 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku - zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005).
Pri tomto postupe súd zohľadnil, že obžalovaný T. D. nebol doposiaľ súdne trestaný.
Výrok o náhrade škody prvostupňový súd odôvodnil nasledovne: „V rámci adhézneho konania si poškodení I.. T. F. a I.. R. L. uplatnili nárok na náhradu škody riadne a včas, avšak vzhľadom ku skutočnosti, že medzičasom I.. T. F. zomrel a súdu sa ku dňu konania hlavného pojednávania nepodarilo zistiť dedičov menovaného, od ktorých by bolo možné okrem iného zistiť, či si medzičasom obžalovaný svoju povinnosť nesplnil a obdobne to platí aj ohľadne poškodeného I.. R. L., ktorý nebol prítomný na hlavnom pojednávaní, naposledy bol vypočúvaný cca pred tromi rokmi a teda súd nemal vedomosť o torn, či aj v jeho prípade nedošlo k uspokojeniu jeho pohľadávky obžalovaným, pričom za týmto účelom by muselo byť vykonávané ďalšie dokazovanie, ktoré by ešte viac predĺžilo toto konanie (už teraz neprimerane dlhé), preto podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd rozhodol, že poškodených (resp. dedičov) s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.“
Odvolací súd k tomuto výroku konštatuje, že je v súlade so skutkovým stavom a vzniknutá škoda je v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného. Nárok na náhradu škody bol riadne a včas uplatnený a preto krajský súd aj tento považuje za správny.
S poukazom na vyššie uvedeného odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného T.a D.a ako nedôvodné, postupom podľa § 319 Trestného poriadku, zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.