Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_10CoE-31-2014.pdf
PDF · 78.38 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/31/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Sociálna poisťovňa, Bratislava, 29. augusta 8 - 10, proti povinnej: ALLKAN servis, s. r. o., Senica, Štefánikova 697, o 114,17 eur, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Pavel Šajánek, Senica, Sadová 621, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 19. septembra 2013 č. k. 5Er/139/2012-12, EX 433/2012 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie m e n í tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
Oprávnenej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napádaným uznesením súd prvého stupňa I/ zastavil exekučné konanie (správne mal zastaviť „exekúciu“ - pozn. odvolacieho súdu); II/ oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 39,83 eur do 3 dní a III/ žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil právne ust. § 57 ods. 1 písm. h/ a § 58 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, teda Exekučného poriadku) a vecne len odkazom na podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia a skutočnosť, že povinná bola dňom 5. januára 2013 vymazaná ex offo z obchodného registra. Rozhodnutie o trovách exekúcie potom právne odôvodnil ust. § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 E. p. a § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a vecne len priznaním súdnemu exekútorovi tzv. minimálnej odmeny (33,19 eur), zvýšenej o príslušnú daň z pridanej hodnoty (6,64 eur), celkovo v sume 39,83 eur a napokon rozhodnutie o trovách konania (zjavne sa majúce týkať len vzťahu medzi oprávnenou a povinnou - pozn. odvolacieho súdu) právne ust. § 251 ods. 4 a § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení nesk. zmien a doplnení) a vecne len zastavením konania (?).
Proti tomuto uzneseniu len v časti trov exekúcie podala včas odvolanie oprávnená a navrhla ho v takejto časti zmeniť neuložením jej povinnosti na náhradu trov exekúcie, namietajúc pritom najmä nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa (keďže k zastaveniu exekúcie malo dôjsť podľa § 57 ods. 1 písm. g/ E. p. a nie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.), poukazujúc i na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 19/2013 a 3Oboer 41/2013 a argumentujúc, že pre zachovanie právnej istoty je žiadúce, aby v identických prípadoch bolo rozhodnuté rovnako. Podľa odvolateľky totiž k zastaveniu exekúcie nedošlo jej zavinením, ale z dôvodu zániku povinnej bez právneho nástupcu (jej výmazom z obchodného registra, ktorý nemožno predvídať) a preto nebolo možné na uvedený prípad aplikovať § 203 ods. 1 ani ods. 2 E. p.
Súdny exekútor navrhol zjavne uznesenie v napadnutej časti potvrdiť a povinná pre súdom prvého stupňa konštatovaný a aj reálne existujúci dôvod zastavenia exekúcie odvolací návrh urobiť nemohla.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda len vo výslovne napadnutej časti trov exekúcie a to bez pojednávania, keďže nešlo o vec samu a ani o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal § 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak (ktorým osobitným zákonom sa tu na základe poznámky č. 31 k O. s. p. rozumie E. p.) a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona (v tomto prípade je inak osobitným zákonom zákon o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok).
Hoci z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že E. p. v čase vydania uznesenia súdu prvého stupňa odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou E. p. vykonanou zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 prípustnosť odvolania voči takémuto výroku vylúčená - tým, že E. p. od tohto dátumu prípustnosť odvolania v tejto otázke ani nezmieňuje, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradzuje ustanovením vyslovene vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57. Keďže však predmetné rozhodnutie (ktoré bolo v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013) vydala sudkyňa súdu prvého stupňa, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. sa o odvolaní oprávnenej muselo rozhodovať podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ktoré prípustnosť odvolania voči takémuto výroku pripúšťali, čo spôsobovalo i povinnosť odvolacieho súdu sa odvolaním zaoberať vecne.
Odhliadajúc od použitého dôvodu zastavenia exekúcie v prejednávanej veci (ktorého existenciou sa odvolací súd nemal dôvod zaoberať pre nedostatok odvolania naň oprávnenej osoby aj voči výroku uznesenia zastavujúcemu exekúciu) je potom potrebné v prvom rade uviesť, že bezprostredným dôvodom zastavenia exekúcie (t. j. tým reálnym, aj súdom prvého stupňa zmieneným) tu bol zánik povinnej jej výmazom z obchodného registra dňom 5. januára 2013 a nie jej nemajetnosť, resp. jej majetnosť v rozsahu nepostačujúcom ani na úhradu trov exekúcie (kde exekútor zjavne účelovo žiadal vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.), pričom odvolací súd už vo viacerých skorších druhovo totožných veciach (rozumej v prípadoch zastavenia exekúcie pre zánik povinnej právnickej osoby jej výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu) uzavrel, že aj na prejednávanú vec dopadajúca právna úprava neposkytuje priestor pre to, aby mohla byť uložená povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenému (tu oprávnenej).
Ustanovenie § 203 ods. 1 E. p. ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Takýmto zavinením treba zásadne rozumieť také vedomé konanie či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej úpravy vyplýva, že musí
ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda dokonca nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť (por. zákonnú formuláciu „môže“) rozhodnúť spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení a túto možnosť tak zásadne nemožno stotožňovať s povinnosťou tak urobiť. Naopak druhý odsek tu spomínaného a vykladaného ustanovenia (§ 203 ods. 2 E. p.) síce zakotvuje bezvýnimočné pravidlo znášania trov exekúcie oprávneným, toto pravidlo však výslovne dopadá len na jeden dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (kedy ide o dôvod zastavenia exekúcie priamo upravený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.).
V prejednávanej veci však o žiaden z takýchto prípadov nešlo.
Prisvedčiť tu totiž treba názoru odvolateľky, podľa ktorej nemožno hovoriť o zavinení oprávnenej v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu zániku povinnej (jej výmazom z obchodného registra). Popri tom však nebolo možné vec posúdiť ani podľa ustanovenia § 203 ods. 2 E. p., nakoľko v prejednávanej veci je dôvodom zastavenia exekúcie práve zánik právnickej osoby (povinnej), čiže strata spôsobilosti jedného z účastníkov konania byť účastníkom konania a takto dôvod nemajúci pôvod priamo v E. p., ale v predpise majúcom sa tu použiť podporne, teda v O. s. p. (pre nedostatok úpravy všetkých otázok v E. p. podľa § 57 ods. 2 E. p. a § 107 ods. 4 O. s. p.) a nie nedostatok majetku povinnej (hoc aj je zrejmé, že právne neexistujúca osoba už nemôže vlastniť žiaden majetok). Podľa názoru odvolacieho súdu totiž nemožno považovať za akceptovateľnú ani prípadnú snahu o analogické použitie úpravy v ust. § 203 ods. 2 E. p., teda o prakticky extenzívny (rozširujúci) výklad takéhoto ustanovenia, ktorým by sa malo dospieť k záveru, že i všetky prípady zániku povinného bez právneho nástupcu by sa mali považovať za prípady nedostatku majetku povinného spôsobilého aspoň na úhradu trov exekúcie. Ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ a § 203 ods. 2 E. p. totiž zjavne majú na mysli len prípady zastavenia exekúcií vedených proti právne existujúcim, avšak nemajetným povinným (o ten prípad tu nešlo). Použiteľnou okrem toho nemohla by byť ani prípadná argumentácia zásadou práva exekútora na náhradu trov exekúcie s odkazom na § 196 E. p. (tiež názor Ústavného súdu SR vyslovený v jednom z jeho rozhodnutí, tu por. nález zo 17. decembra 2004 sp. zn. II. ÚS 31/04), keďže v rámci takejto argumentácie nemožno prehliadnuť konštatovanie (ústavným súdom) ústavne i medzinárodnými zmluvami zaručeného práva na majetok u každej fyzickej aj právnickej osoby a z toho práve korektným výkladom záverov je nutné uzavrieť, že vyššie uvedená garancia musí dopadať aj na oprávneného (ktorý nemôže dôsledky bezvýslednosti exekúcie znášať dva razy - po prvý raz nevymožením jeho skôr exekučným titulom priznaného práva a teda takýmto reálnym znížením jeho majetku a po druhý raz uložením mu ešte povinnosti na náhradu trov zastavenej exekúcie, čím by sa paradoxne oprávnený dostal do horšej pozície, ako keby k exekučnému vymáhaniu svojej pohľadávky vôbec nepristúpil).
Z už uvedených dôvodov preto v prejednávanej veci povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenej nebolo možné uložiť.
Odvolací súd vedený už opísanými úvahami preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie podľa § 251 ods. 4 a § 220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia.
Účastníkmi odvolacieho konania v prejednávanej veci boli potom už len oprávnená a súdny exekútor (šlo len o otázku náhrady trov exekúcie požadovaných exekútorom a majúcich sa podľa napádaného uznesenia zaplatiť oprávnenou, to inak za stavu právnej neexistencie povinnej v rozhodnom čase). V tomto konaní bola plne úspešnou oprávnená a bola to ona, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Pretože však oprávnenej v tomto odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy s výnimkou poštovného nevznikli a táto účastníčka nepodala návrh na priznanie čo i len náhrady trov podávajúcich sa zo spisu (§ 251 ods. 4 a § 151 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd jej žiadnu náhradu nepriznal.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.