Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Tov-2-2022.pdf
PDF · 107.28 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tov/2/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr. Milan Straku a JUDr. Michala Eliaša v trestnej veci proti obžalovanému Mgr. et Mgr. Q. F., nar. XX.X.XXXX v S., trvale bytom I. XXXX/XX, S., trestne stíhanému pre prečin vyhýbania sa služobnému úkonu a výkonu vojenskej služby podľa § 402 ods. 1 1 Tr. zákona, na verejnom zasadnutí dňa 23.2.2023 prejednal odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 7Tv/1/2022 zo dňa 23.5.2022 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného zamieta, pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 7Tv/1/2022 zo dňa 23.5.2022 bol obžalovaný Q. F. uznaný za vinného zo spáchania prečin vyhýbania sa služobnému úkonu a výkonu vojenskej služby podľa § 402 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že v úmysle vyhnúť sa výkonu vojenskej služby počas výkonu štátnej služby profesionálneho vojaka ozbrojených síl Slovenskej republiky požiadal Okresný úrad Kežmarok, odbor živnostenského podnikania o vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení, ktoré mu bolo vydané dňa 12. 01. 2018 pod číslom OÚ-KK-OZP-2018/002268-2, číslo Živnostenského registra 730-16093, čím porušil ustanovenie § 13 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom takto vedome začal výkon prevádzkovania živnosti a toto následne využil ako dôvod pre ukončenie služobného pomeru vojaka, ktorý s ním bol ukončený dňom 28. 02. 2018 na základe personálneho rozkazu riaditeľa personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č. 1134 zo dňa 22. 02. 2018 podľa § 83 ods. 1 písm. c) zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom dňa 06. 03. 2018, teda bezprostredne po tom, ako s ním bol ukončený služobný pomer, živnosť ukončil bez toho, aby akúkoľvek reálnu podnikateľskú činnosť vykonával.
Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 402 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona na peňažný trest vo výške 900,00 €. Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu bol podľa § 57 ods. 2 Tr. zákona ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiace.
Predmetný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu podali odvolanie proti výroku o vine a treste obžalovaný s jeho obhajcom do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku. Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu podané odvolanie dodatočne písomne odôvodnil. V úvode písomného odôvodnenia odvolania obhajca obžalovaného poukázal na výrokovú časť napadnutého rozsudku. Ďalej uviedol nasledovné:
„Nenaplnenie znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu v časti úskoku
Mnou podané odôvodnenie odvolania začnem poukazom na znenie skutkovej vety napadnutého rozsudku. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Tzo V 1/2005:
Predmetom trestného stíhania nie je pomenovanie trestného činu s jeho zákonným označením, ale konkrétny skutok páchateľa významný z. hľadiska trestného práva hmotného, t.j. taký skutok, ktorý vykazuje znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu alebo trestných činov v prípade ich jednočinného súbehu. Konkrétny skutok treba odlišovať od znakov skutkovej podstaty určitého trestného činu, ktoré samy osebe nie sú skutkom. Vzhľadom na základnú zásadu trestného konania, že nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon (§ 2 ods. 1 Trestného poriadku) konkrétny skutok, pre ktorý sa má viesť trestné stíhanie, musí byť v súlade s ustanovením § 199 ods. 2 a § 206 ods. 3 Trestného poriadku popísaný tak, aby zodpovedal príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ tomu tak nie je, trestnému stíhaniu chýba jeho predmet a teda niet skutku, o ktorom by bolo možné konať a rozhodovať. “
Právna veta je ustálená v napadnutom rozsudku nasledovne:
- ,,v úmysle vyhnúť sa výkonu vojenskej služby použil iný úskok. “
Pojem iný úskok je v rámci doktrinálneho výkladu vysvetlený nasledovne:
- „Pod použitím iného úskoku možno rozumieť akékoľvek podvodné konanie zo strany vojaka. “ (Burda, E., Centéš, J., Kolesár, J. Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 1393.)
V skutkovej vete napadnutého rozsudku však nie je popísané žiadne konanie, ktoré by malo znaky podvodného konania. Podvodné konanie musí mať s určitosťou znaky konania, ktoré uvádza iného do omylu.
Doktrinálny výklad k ustanoveniu § 122 ods. 6 TZ, v ktorom ustanovení je vysvetlený spôsob spáchania trestného činu ľsťou, poskytuje ďalší výklad pojmu úskok, ktorým je „zákerné, ľstivé konanie, dosiahnuť svoj zámer úskokom. Použitie úskoku znamená, že páchateľ síce osobu neviedol do omylu, ale, okrem toho, že uviedol všetky relevantné a neskreslené informácie, pričom z ich obsahu ani nič nezamlčal a napokon dodržal všetkom čo z týchto informácií vyplývalo, navyše sledoval zámer, o ktorom keby osoba vedela, jej rozhodnutie ako sa zachovať v danej situácii, by bolo aspoň čiastočne iné.“ (Burda, E., Centéš, J., Kolesár, J. Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 726.). Rovnako tak ani takýto druh konania nie je obsiahnutý v znení skutkovej vety napadnutého rozsudku. Skutočne neviem, koho som mal buď uviesť do omylu v situácii, keď som požiadal o vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Rovnako tak neviem, ako by mala reagovať pracovníčka príslušného okresného úradu, odboru živnostenského podnikania v prípade, ak by som uviedol, že som profesionálnym vojakom, resp. či by bolo jej konanie pri rozhodovaní o vydaní osvedčenia o živnostenskom oprávnení iné v prípade, ak by vedela, že som profesionálnym vojakom. To, či vlastne vedela pracovníčka príslušného okresného úradu, odboru živnostenského podnikania o tom, že som profesionálnym vojakom, sa nevykonalo ani žiadne dokazovanie. Preto je pre moju osobu veľmi otázne, k akému úskoku malo z mojej strany prísť a na základe čoho má súd tento znak skutkovej podstaty predmetného trestného činu za preukázaný. V neposlednom rade mám zato, že vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení nie je limitované a ani obmedzené vo vzťahu k osobám, ktoré sú v služobnom pomere. Takéto obmedzenie nie je však uvedené ani v ustanovení § 13 zákona č. 281/2015 Z. z., nakoľko tu sa obmedzenie vzťahuje len na výkon podnikania a nie na podanie žiadosti o vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení, resp. nevzťahuje sa na samotné vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení.
Nedostatok skutkovej vety spočívajúci v tom, je nepopisuje skutočnosť, na základe ktorej by bolo nutné skončiť služobný pomer vojaka.
Proti zneniu skutkovej vety napadnutého rozsudku mám ďalšie námietky. Táto je svojim obsahom smerovaná k tomu, že som porušil ustanovenie § 13 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Ustanovenie § 13 zákona č. 281/2015 Z. z. hovorí o tom, že profesionálny vojak nesmie podnikať. Má sa tým na mysli faktické podnikanie, to zn. reálne vykonávaná činnosť, majúca všetky znaky podnikania.
Skutková veta napadnutého rozsudku zároveň poukazuje na ustanovenie § 83 ods. 1 písm. c) zákona č. 281/2015 Z. z., kde sa hovorí o tom, že štátna služba profesionálneho vojaka sa skončí prepustením zo služobného pomeru, ak profesionálny vojak porušil povinnosť uloženú mu podľa ustanovenia § 13 tohto zákona, ktorá spočíva v zákaze podnikania.
Podnikanie má svoju vlastnú definíciu, ktorá je obsiahnutá v ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“). Touto definíciou sa prvostupňový súd nijakým spôsobom nezaoberal v napadnutom rozsudku, preto si dovolím odcitovať celú definíciu podnikania uvedenú v tomto ustanovení:
- ,, Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu. “
Samotný akt vydania osvedčenia o živnostenskom oprávnení nie je s určitosťou porušením ustanovenia § 13 zákona č. 281/2015 Z, z„ nakoľko vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení ešte nie je podnikaním. Vydaním osvedčenia o živnostenskom oprávnení ešte nedochádza k reálnemu výkonu podnikateľskej činnosti, ktorá musí mať znak sústavnosti. Skutková veta napadnutého rozsudku, ktorý nebol napadnutý odvolaním prokurátora v môj neprospech, jednoznačne vidí znak úskoku len k okamihu, kedy mi bolo vydané osvedčenie o živnostenskom oprávnení, čím malo byť podľa názoru súdu porušené ustanovenie § 13 zákona č. 281/2015 Z. z. Svedčí o tom nasledovná časť skutkovej vety napadnutého rozsudku:
- „v úmysle vyhnúť sa výkonu vojenskej služby počas štátnej služby profesionálneho vojaka ozbrojených síl Slovenskej republiky požiadal Okresný úrad Kežmarok, odbor živnostenského podnikania o vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení, ktoré mu bolo vydané dňa 12.01.2018 pod číslom OÚ - KK - OZP - 2018/002268 - 2, číslo Živnostenského registra 730/16093, čím porušil ustanovenie § 13 zákona č. 281/2015... “
Tomuto záveru nasvedčuje aj časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa na prelome strán 7 a 8 uvádza:
- ,,Konkrétne porušenie spočívalo vtom, že od 12.01.2018 bol registrovaný ako živnostník v živnostenskom registri 730 - 16093 pod č. OU - KK - OZP - 2018/002268 - 2. “
Rovnako tak tento záver vyplýva aj z tvrdenia súdu uvedeného na strane 10 napadnutého rozsudku, kde sa uvádza:
- „ ... teda šesť dní potom, čo bol z ozbrojených síl, zo služobného pomeru, prepustený v dôsledku získania živnostenského oprávnenia počas trvajúcej vojenskej služby. “
Na mnou uvádzanom závere nemení nič ani časť skutkovej vety, kde súd hovorí o tom, že som mal na základe vydané osvedčenia o živnostenskom oprávnení začať prevádzkovanie živnosti, nakoľko v závere skutkovej vety rozsudku nenapadnutého zo strany príslušného prokurátora, a teda už nezmeniteľnej v môj neprospech, sa uvádza:
„ ... dňa 06.03.2018, teda bezprostredne po tom, ako sním bol ukončení služobný pomer, živnosť ukončil bez toho, aby akúkoľvek reálnu podnikateľskú činnosť vykonával. “
Z uvedeného je teda zrejmé, že skutková veta napadnutého rozsudku, ktorá obsahuje popis skutku tvoriaceho predmet tohto trestného konania, čiže faktické konanie, ktorým som mal naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu z ktorého som obžalovaný, neobsahuje žiadny znak toho, že by som mal vykonávať podnikateľskú činnosť, to zn. vykonávať podnikanie. Tento záver je teda potvrdený znením skutkovej vety napadnutého rozsudku, že som reálne žiadnu podnikateľskú činnosť nevykonával. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa potom dôvodne pýtam, aké konanie mal súd na
mysli, ktoré by bolo nožné považovať za úskok a ktorým som sa mal vyhnúť sa výkonu vojenskej služby? Vybavenie osvedčenia o živnostenskom oprávnení bez toho, aby som reálne vykonával podnikateľskú činnosť s určitosťou nie je podnikaním a tým pádom ani porušením ustanovenia § 13 zákona č. 281/2015 Z. z. a tým pádom ani dôvodom na postup podľa ustanovenia § 83 ods. 1 písm. c) zákona č. 281/2015 Z. z.
Preto nie je možné tvrdiť, že som na základe žiadosti o vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení naplnil podmienky pre skončenie služobného pomeru a nie to ešte, že by som takto spáchal trestný čin.
Absenciu subjektívnej stránky v podobe úmyselného zavineniu
Záver o neexistencii úmyselného zavinenia spočíva v tom, čo som uvádzal už počas prípravného konania a čo som zhrnul aj v znení svojho písomného podania zo dňa 28.1.2022. Ide totiž o to, že ja som nemal žiadny úmysel vyhýbať sa výkonu vojenskej služby, nakoľko ja som si riadne požiadal o skončenie pracovného pomeru už dňa 05.01.2018 s tým, že som žiadal jeho ukončenie ku dňu 30.04.2018. Táto samotná skutočnosť vyvracia úmysel vo vzťahu k tomu, že požiadaním o vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení som sa mal vyhnúť výkonu vojenskej služby alebo plneniu vojenských povinností. Na tieto skutočnosti je nutné nazerať z toho hľadiska, že o vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení som požiadal v dôsledku toho, že som už predtým podal žiadosť o ukončenie služobného pomeru, a to nie ako zábezpeku pre prípad, že by nebolo vyhovené mojej žiadosti o ukončenie služobného pomeru. Takýto úmysel ani nevyplynul z vykonaného dokazovania.
V prípade, ak by som mal záujem sa vyhnúť výkonu vojenskej služby alebo plneniu si vojenských povinností iným úskokom, tak by som určite nepodával žiadosť o ukončenie služobného pomeru predtým, než by som uskutočnil konanie, ktoré by bolo možné hodnotiť ako úskok. S mnou uvádzanou argumentáciou sa však súd nijakým spôsobom nevysporiadal, pričom uvádzam, že v tejto časti nie je rozhodujúce a ani podstatné to, že som súdu neposkytol vysvetlenie o tom, prečo som so žiadosťou o vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení nepočkal do ukončenia môjho služobného pomeru. Skutočnou a súdom nezodpovedanou otázkou je skôr to, prečo by som podával oficiálnu žiadosť o skončenie služobného pomeru, ak by som chcel jeho skončenie dosiahnuť úskokom, resp. nejakým podvodným, zákerným, ľstivým konaním. Táto otázka však nebola nijakým spôsobom súdom riešená.
Následne súd na prelome strán 9 a 10 napadnutého rozsudku uvádza, že som dňa 06.03.2018 podnikanie ukončil. V tento deň došlo k však v zmysle výpisu zo živnostenského registra k zániku oprávnenia, čo je však úplne odlišná okolnosť v porovnaní so skončením podnikania. Súd počas celého trestného konania nerozlišoval reálne začatie a skončenie podnikania na jednej strane a vznik a zánik osvedčenia o živnostenskom oprávnení na druhej strane. Práve v tomto spočíva problém, ktorý som popísal vyššie, vo vzťahu k nedostatku skutkovej vety ohľadom toho, že z nej nevyplýva, že by som reálne podnikal.
Nenaplnenie materiálneho korektívu
Súd odôvodnil naplnenie materiálneho korektívu tým, že som bol hodnotným vojakom, ktorého je možné len s ťažkosťami nahradiť, pričom sa venoval vymenovávaniu toho, aké kurzy a misie som absolvoval a pod. Práve na základe týchto skutočností preto súd dospel k záveru, že je dôvodné posúdiť moje konanie ako trestný čin (prečin) a nie priestupok.
Som toho názoru, že súd mal v prvom rade posúdiť všetky faktory, ktoré sú uvedené v ustanovení § 10 ods. 2 TZ. Namiesto toho súd vyvodil závažnosť môjho konania a teda to, či došlo k naplneniu materiálneho korektívu alebo nie len vzhľadom na to, akým som bol vojakom v očiach súdu. Uvedený postup nepovažujem za správny a zákonný. Súd mal vyhodnotiť všetky kritériá uvedené v ustanovení § 10 ods. 2 TZ a poskytnúť vysvetlenie, prečo závažnosť činu nemôže byť posúdená ako nepatrná. Takéto vyhodnotenie však súd neuskutočnil a tým zaťažil napadnutý rozsudok vadou jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko v prípade, ak je skutok kvalifikovaný ako prečin, tak je súd vždy povinný zaoberať sa tým, či skutok nemôže byť posúdený ako prečin, to zn. je povinný zaoberať sa materiálnym korektívom, k čomu v tomto prípade neprišlo.
Vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozsudku uvádzam ešte toľko, že súd sa nijako nevysporiadal ani s argumentáciou, ktorú uviedol môj obhajca v stanovisku k obžalobe. Tu argumentoval tým, že k naplneniu skutkovej podstaty predmetného trestného činu dochádza v tom prípade, ak má subjekt trestného činu snahu vyhnúť sa vojenskej službe alebo plneniu si služobných povinností, ktoré má vykonávať v rámci trvajúcej vojenskej služby. To znamená, že skutková podstata tohto trestného činu má spočívať v tom, že sa subjekt reálne vyhne plneniu konkrétnych povinností. V skutkovej vete napadnutého rozsudku však nie je špecifikovaná žiadna konkrétna povinnosť, resp. špecifikovanie, v čom mal spočívať konkrétny výkon vojenskej služby, ktorému som sa mal v úmysle vyhnúť.
Odvolanie proti výroku o treste
Výrok o treste považujem za nezákonný z dôvodu, že nepovažujem za dôvodný výrok o vine.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti žiadam odvolací súd - Krajský súd v Banskej Bystrici, aby po vyhodnotení mnou uplatnených odvolacích dôvodov zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 23.05.2022, sp. zn. 7Tv/l/2022 postupom podľa ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) TP a aby postupom podľa ustanovenia § 322 ods. 1 TP vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne žiadam, aby ma súd oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom podľa ustanovenia § 285 písm. b) TP.“
K podanému odvolaniu a jeho písomným dôvodom sa prokurátor ku dňu konania verejného zasadnutia o odvolaní nevyjadril.
Na verejnom zasadnutí, konanom o podanom odvolaní obžalovaného, obhajca navrhol podanému odvolaniu vyhovieť, resp. alternatívne zrušiť napadnutý rozsudok čo do výroku o treste a uložiť miernejší peňažný trest. Prokurátor navrhol podané odvolanie zamietnuť.
Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac iné dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr. poriadku, na podklade podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu o vine a treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním obžalovaného napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu o vine a uloženom peňažnom treste, z obsahu odvolania obžalovaného a jeho dôvodov vyplýva, že v podanom odvolaní nie sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru, pričom odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por.
Pokiaľ ide o vecnú správnosť výrokov napadnutého rozsudku, na základe odvolania obžalovaného podaného čo do výrokov o vine a treste, sa prieskumná povinnosť odvolacieho súdu vzťahovala nielen na výroky o vine, ale aj na výroky o uloženom peňažnom treste.
Z dôvodov podaného odvolania vyplýva, že obžalovaný namietal nenaplnenie znakov žalovaného trestného činu pre absenciu objektívnej ako aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty, vrátane nenaplnenia kritérií materiálneho korektívu, čím mal byť založený odvolací dôvod v zmysle § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku, ako aj neprimeranú prísnosť uloženého peňažného trestu v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku.
Podľa skutkovej vety napadnutého rozhodnutia sa obžalovanému kládlo za vinu vyhýbanie sa výkonu vojenskej služby počas výkonu štátnej služby profesionálneho vojaka. Odvolací súd preto z hľadiska preskúmania trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného považoval za potrebné vyjadriť sa k danosti
znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa § 402 ods. 1 Tr. zákona v zmysle podanej obžaloby a napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ ide o vysvetlenie pojmu vojenská služba, vojenskou službou sa všeobecne rozumie služba, ktorú vojak vykonáva v ozbrojených silách. V prípade profesionálneho vojaka sa ňou rozumie štátna služba vykonávaná v služobnom pomere, v ktorom profesionálny vojak na základe dobrovoľne prevzatého záväzku vykonáva profesionálnu službu v ozbrojených silách ako svoje zamestnanie. Štátna služba preto zaväzuje profesionálneho vojaka zotrvať v služobnom pomere k Slovenskej republike po dobu stanovenú zákonom.
Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že obžalovaný bol povinný zotrvať v služobnom pomere profesionálneho vojaka do 3.10.2022. Obžalovaný však vojenskú službu vykonával len do 28.2.2018, kedy bol personálnym rozkazom č. 1134 z 22.2.2018 podľa § 83 ods. 1 písm. c) zákona č. 281/2018 Z.z. prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka z dôvodu porušenia zákazu podnikania podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 281/2015 Z.z.
Pokiaľ ide o námietkou obhajoby, že zo skutkovej vety napadnutého rozsudku okresného súdu jednoznačne nevyplýva, či obžalovaný v čase skončenia služobného pomeru podnikal, túto odvolací súd nepovažuje za podstatnú. Obžalovaný si podľa dôkazov tvoriacich obsah spisu zaobstaral osvedčenie o živnostenskom oprávnení č. OU-KK-OZP-2018/002268-2 zo dňa 17.1.2018, ktoré ho oprávňovalo na výkon živnostenského podnikania od 12.1.2018. Podľa daňového priznania obžalovaného za rok 2018 obžalovaný v uvedenom roku dosiahol zo živnosti zdaniteľný príjem 2.500 €.
Hoci zo spisového materiálu nie je presne známe, či obžalovaný zdaniteľný príjem dosiahol pred alebo po skončení služobného pomeru, pre právne posúdenie prípadu sú podľa názoru odvolacieho súdu podstatné iné skutočnosti.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný si obstaral živnostenské oprávnenie na výkon podnikania, o čom následne informoval svojho nadriadeného. V zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 281/2015 Z.z. si obžalovaný musel byť vedomý, že ako vojak z povolania nesmie podnikať a porušenie tohto zákazu má za následok prepustenie zo služobného pomeru. Bol to teda obžalovaný, ktorý sa správal spôsobom, aby u svojho nadriadeného vyvolal presvedčenie, že podniká. Nadriadený obžalovaného preto postupoval v súlade so zákonom č. 281/2015 Z.z., keď na základe informácií od obžalovaného o získaní oprávnenia na výkon živnostenského podnikania s ním obligatórne ukončil služobný pomer prepustením zo služobného pomeru podľa § 83 ods. 1 písm. c) zákona č. 281/2015 Z.z., voči čomu sa obžalovaný nebránil podaním opravného prostriedku.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou obhajoby o nepreukázaní úmyslu obžalovaného vyhnúť sa výkonu vojenskej služby. Z konania obžalovaného, o ktorom svedčia všetky dôkazy zadokumentované v trestnom spise, je nadovšetku pochybnosť zrejmé, že konečným cieľom obžalovaného bolo skončiť štátnu službu profesionálneho vojaka, ktorý sa mu v minulosti nepodarilo dosiahnuť cestou opakovaných žiadostí o ukončenie služobného pomeru podľa § 83 ods. 5 písm. a) zákona č. 281/2015 Z.z. Odvolací súd preto súhlasí s názorom okresného súdu vyjadreným v skutkovej vete napadnutého rozhodnutia, že obžalovaný použil živnostenské oprávnenie ako úskok k predčasnému skončeniu služobného pomeru a teda vyhnutiu sa splneniu zostávajúceho záväzku profesionálneho vojaka zotrvať v ozbrojených silách.
Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku o nenaplnení materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona pri hodnotení závažnosti trestného činu, ktorého spáchanie sa kladie obžalovanému za vinu. Podľa odvolacieho súdu možno súhlasiť s názorom okresného súdu, podľa ktorého pri komplexnom zhodnotení všetkých zákonných kritérií v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona je závažnosť činu obžalovaného vyššia ako nepatrná. Obžalovaný konaním, ktoré sa mu kladie za vinu, porušil dôležitý záujem na obrane a bezpečnosti Slovenskej republiky, ktorého porušenie nie je možné tolerovať.
Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného proti výrokom o vine nie je dôvodné.
Keďže odvolací súd na podklade odvolania obžalovaného nezrušil preskúmavaný výrok o vine, s poukazom na § 317 ods. 2 Tr. poriadku preveril aj zákonnosť a odôvodnenosť výrokov o treste.
Po splnení si svojej prieskumnej povinnosti odvolací súdu dospel k záveru, že napadnuté výroky rozsudku okresného súdu o uloženom peňažnom treste sú správne a zákonné. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, že z hľadiska možnosti dosiahnutia účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zákona je postačujúce na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného, ktorý doteraz viedol riadny život, uložiť mu peňažný trest.
Pokiaľ obhajoba v dôvodoch odvolania argumentovala neprimeranou prísnosťou uloženého peňažného trestu, odvolací súd považuje za potrebné poukázať, že peňažný trest, vrátane náhradného trestu odňatia slobody, boli uložené pri dolnej hranici ich zákonného rozpätia upraveného vo všeobecnej časti Trestného zákona. Súčasne v súvislosti s uloženým peňažným trestom neboli odvolacím súdom zistené také okolnosti, ktoré by svedčili o neschopnosti obžalovaného zaplatiť peňažný trest v určenej výške.
Na podklade odvolania obžalovaného odvolací súd skúmal aj správnosť napadnutej výrokovej časti rozsudku okresného súdu z hľadiska existencie prípadných ďalších vád, v odvolaní obžalovaného nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.
Z tohto hľadiska odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak a) vo veci rozhodol nepríslušný súd, b) súd rozhodol v nezákonnom zložení, c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje, g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť, j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné, l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania, m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3, n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.
Na základe preskúmania napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov odvolací súd v prejednávanom prípade nezistil existenciu vád napadnutého rozsudku, uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.
Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.