Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_3CoE-96-2014.pdf
PDF · 96.1 KB
Case nature
Subarea
3CoE/96/2014
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti povinnému: D. Y., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom O. L. XXXX/X, XXX XX K. R., štátna občianka Slovenskej republiky, v konaní zastúpenému ustanoveným opatrovníkom mestom Liptovský Mikuláš, pre vymoženie pohľadávky 1.840,92 Eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, ktoré exekučné konanie je vedené súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, so sídlom Exekútorského úradu Y. Y. XX/X, XXX XX L., pod sp.zn. EX 1960/13, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Er/677/2013-17 zo dňa 18.07.2013, takto
rozhodol:
Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Er/677/2013-17 zo dňa 18.07.2013 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení uviedol, že pred súdnym exekútorom sa dňa 27.05.2013 začalo exekučné konanie pod sp.zn. Ex 1960/13 na vymoženie pohľadávky vo výške 1.840,92 Eur s príslušenstvom priznanej exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Victoria zriadeného spoločnosťou Victoria legal arbiter s.r.o., so sídlom v Žiline.
Exekučný súd v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a dospel k záveru, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nie je možné vyhovieť. Z pripojených listín okresný súd zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 04.04.2011 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8200037348, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 1.410,- Eur, ktorý sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. Spolu s uzatvoreným zmluvy o úvere bola dňa 04.04.2011 uzatvorená medzi oprávneným a povinným aj Rozhodcovská zmluva číslo 8200037348, ktorá upravuje riešenie sporov z uzatvorenej zmluvy o revolvingovom úvere. Nakoľko povinný svoj dlh neuhradil riadne a včas, podal oprávnený podľa rozhodcovskej zmluvy na rozhodcovskom súde žalobu. Okresný súd po preskúmaní predložených listín dospel k záveru, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej mal postavenie spotrebiteľa povinný. Následne okresný súd preskúmal rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vo veci rozhodnúť, pričom zistil, že ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Okresný súd zdôraznil, že dôsledkom rozhodcovskej zmluvy je, že je spotrebiteľovi odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch,
ak oprávnený podá voči nemu žalobu na vopred ním vybraný rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej zmluvy síce neodporuje doslovnému zneniu ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. b), d), f) O.s.p. Oprávnený uviedol, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal povahou rozhodcovskej zmluvy v tom smere, či ide o individuálne dohodnutú zmluvu alebo nie, pričom ide v súlade s § 53 Občianskeho zákonníka o podstatnú otázku. Predmetná rozhodcovská zmluva nebola nikdy podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, čo vyplýva z bodu 2. zmluvy, ale aj z práva na jednostranné odstúpenie od nej. Podľa oprávneného rozhodcovská zmluva spĺňa charakter individuálneho ustanovenia a nemôže byť, resp. jej časť neprijateľnou podmienkou. Ohľadom jednostranného „zrušenia“ rozhodcovskej zmluvy poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 14/2011 zo dňa 22. 11. 2012. Oprávnený tvrdil, že súd prvého stupňa vychádzal z výkladu pojmu spotrebiteľ, ktorý nemá oporu ani vo vnútroštátnej ani v komunitárnej úprave. Ďalej uviedol, že rozhodcovská zmluva je individuálnym dojednaním a nespĺňa definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, nakoľko neprijateľnú podmienku neobsahuje a ani sama takou podmienkou nie je. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21CoE/24/2012 zo dňa 15. 05. 2012. Oprávnený namietal zmätočnosť tvrdení súdu prvého stupňa o rozhodcovskej doložke v rozhodcovskej zmluve, ktorá predstavuje jeden právny úkon a ten sa musí posudzovať a vykladať ako celok.
Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 O.s.p. ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.
Je potrebné uviesť, že v predmetnej veci napadnuté rozhodnutie okresného súdu vydala vyššia súdna úradníčka. V súvislosti s predložením veci Krajskému súdu v Žiline samosudkyňa okresného súdu uviedla, že odvolaniu nemieni vyhovieť postupom podľa § 374 ods. 4 O.s.p.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu krajský súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je v samotnej podstate vecne správne. Aj s ohľadom na argumenty oprávneného prezentované v jeho odvolaní krajský súd opierajúc sa o aktuálnu konštantnú judikatúru dodáva:
Ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania:
- exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu,
- žiadosti o vydanie poverenia,
- návrhu na vykonanie exekúcie,
tak, aby nebolo možné konštatovať rozpor žiadosti, návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, pretože v takom prípade je súd povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť.
Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekučnému súdu neprislúcha úloha „pasívneho pozorovateľa“, ktorý „povolí“ vykonávanie, resp. pokračovanie v každej exekúcii - exekučnom konaní, ktoré bolo iniciované na základe rozhodnutia, resp. inej úradnej listiny vydanej na to príslušným orgánom (spoliehajúc sa pritom na to, že tento orgán si splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z príslušných právnych predpisov). Spôsobilý exekučný titul je základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne prebehnúť.
V zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom môžu byť i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené.
Podľa § 159 O.s.p. sa pri rozsudkoch rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.
Odvolací súd poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp.zn. 6 Cdo/1/2012, z ktorého vyplýva, že právomoc preskúmavať existenciu, resp. platnosť uzatvorenia rozhodcovskej doložky má exekučný súd v prípade, že ide o spotrebiteľskoprávny vzťah, ktorý bol právnym základom pre vznik exekučného titulu, teda, že účastníkom rozhodcovského konania bol spotrebiteľ.
Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku/rozhodcovskú zmluvu v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 (na ktoré poukazuje i samotný odvolateľ), podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. V bode 34 označeného rozhodnutia sa stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v prípade právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným založeného Zmluvou o revolvingovom úvere zo dňa 04.04.2011 išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské právne normy. Označená zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným (vyhotovená formou predtlače s vopred pripraveným textom, pričom povinný ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy) má nepochybne charakter zmluvy spotrebiteľskej a to v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ods. 5 predmetného ustanovenia
sankcionuje neprijateľné podmienky neplatnosťou. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ môže získať neprimerané výhody. Takouto výhodou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky a pod.
Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa zastáva právny názor, že za neprijateľnú je potrebné v predmetnej veci považovať Rozhodcovskú zmluvu č. 8200037348 uzatvorenú medzi účastníkmi konania v rovnaký deň ako oprávnený s povinným uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere. Uvedená rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo formulárovej podobe, ktorú predkladal oprávnený prakticky všetkým povinným, nebola individuálne dojednaná, jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len údaje o povinnom ako meno, bydlisko a dátum narodenia. Veriteľ mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska vo všetkých prípadoch, keď by vystupoval na strane žalovaného. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Odvolací súd je aj napriek námietkam oprávneného rovnakého názoru ako súd prvého stupňa v tom smere, že konanie pred rozhodcovským súdom iniciuje takmer vo všetkých prípadoch práve veriteľ, a to predovšetkým kvôli charakteru uzatváranej zmluvy a veľmi obmedzeného spektra potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou zmluvnou stranou. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Poučenie povinného o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy s tým, že výber jednej z alternatív riešenia sporu spočíva na žalobcovi, nie je možné považovať za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania, poukázania na rozdiely oproti rozhodovaniu na všeobecnom súde a ponechanie spotrebiteľovi možnosti za primeraných okolností sa rozhodnúť vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve. Oprávnený v podstate povinnému iba uviedol, že bude rozhodovať rozhodcovský súd vybratý oprávneným, a že spor môže byť rozhodovaný aj v súdnom konaní (z čoho nie je jednoznačne zrejmé, či sa má na mysli súdne konanie rozhodcovského alebo iného súdu, napr. všeobecného) a v neposlednom rade, že výber je na žalobcovi. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že oprávnený, ktorý rozhodcovskú doložku formuloval, disponuje právne kvalifikovanými zamestnancami. Naopak spotrebiteľovi, ktorý prišiel za oprávneným s cieľom uzatvoriť zmluvu o úvere, a ktorý často ani nemá žiadnu vedomosť o rozhodcovských súdoch, je predložená rozhodcovská zmluva, v dôsledku čoho je spotrebiteľ nútený spraviť v neprimerane krátkom čase kvalifikované rozhodnutie o tom, ktorý orgán bude v budúcnosti v prípade vzniku sporu kompetentný o tomto spore rozhodnúť. Obava, že slabšia strana (spotrebiteľ) si nedokáže naplánovať svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, je teda viac ako oprávnená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
Rozhodcovskú zmluvu odvolací súd vyhodnotil ako neprijateľnú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v rozhodnom období.
Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v tomto prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská zmluva a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011). Predmetný rozhodcovský rozsudok, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca 2012).
Pokiaľ išlo o ustanovenie rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého povinný mal právo jednostranne odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do 14 dní odo dňa jej uzatvorenia, odvolací súd uvádza, že od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Taktiež odvolací súd poukazuje na to, že za individuálne dohodnutú zmluvu sa nepovažuje zmluva, ktorá bola vopred dodávateľom (veriteľom) naformulovaná a spotrebiteľ jej obsah nemal možnosť ovplyvniť. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým, že spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť, prípadne tým že oprávnený rozhodcovskú zmluvu predloží na „samostatnom hárku papiera“, ktorý predloží spotrebiteľovi zároveň s uzatváranou zmluvou o revolvingovom úvere. Uvedené tiež nemení nič na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej zmluvy, keď v posudzovanom prípade bola spotrebiteľovi v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná, ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Nakoľko tieto podmienky neboli splnené, samotná možnosť odstúpenia od zmluvy, na ktorú oprávnený vo svojom odvolaní poukazuje, nerobí z rozhodcovskej zmluvy podmienku dojednanú individuálne. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej zmluvy, s ktorým konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd nerozhodoval, pretože predmetom odvolacieho konania je len podklad pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto rozhodnutí. Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O.s.p. per analogiam).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.