Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15CoE/52/2014

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej H. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. č. XXX/ X, XXX XX B., vedenej pod sp.zn. EX 11279/08 súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava, o vymoženie 306,71 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene č. k. -30, zo dňa 26. apríla 2012, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 11279/08 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, na základe poverenia vydaného Okresným súdom vo Zvolene dňa 31.01.2009 pod č. 5611 025759, vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Dôvod zastavenia exekúcie spočíva v tom, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom rozhodcovského súdu podľa o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, nie je spôsobilým exekučným titulom. Bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, na ktorý nedostatok súd prihliada z úradnej moci. V exekučnej veci by malo byť vymáhané plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, právny vzťah účastníkov založený Zmluvou o úvere zo dňa 29.01.2008 podlieha režimu spotrebiteľského práva - aplikácii ust. v znení účinnom od 01.01.2008 ( a nasl.). Konajúci rozhodcovský súd neskúmal neprijateľné podmienky danej spotrebiteľskej zmluvy, ani skutočnosť, že poskytnutý úver v zmysle druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva o úvere neobsahuje tzv. ročnú percentuálnu mieru nákladov (obligatórnu náležitosť zmluvy). Potom rozhodcovský súd neprávom oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa aj oprávneným uplatnenú neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne (91,25 % ročne), čo je plnenie nedovolené a rozporné s dobrými mravmi. Pretože poverenie na vykonanie exekúcie už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť, trval na pokračovaní v exekúcii.

Obsažne vo viacerých smeroch a teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči rozhodnutiu súdu I. stupňa. Namietal, že exekučný súd rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci ( ), sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (

a) v spojení s ust. ), súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovane a nesprávne právne posúdil vec ( ).

Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, je právne záväzný ( ). Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a k revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom nerozpornosti ( Exekučného poriadku). Právny poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa ZoRK, ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok v plnom rozsahu a redukovanú pre všeobecný súd, konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok len z taxatívne vymedzených dôvodov ( v spojení s ust. ZoRK). Exekučnému súdu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). ZoRK zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt, alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné.

Ust. § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu.

Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený je v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, a odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti (zásada rovnosti účastníkov konania). Exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal oprávnený možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu.

Oprávnený tvrdí, že rozhodcovská doložka je platná. Spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby.

Zmluva o úvere bola uzavretá podľa a nasl. , nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy, ani zmluvy o spotrebnom úvere. Pre obchodné záväzkové vzťahy nie je možné zo zákona, ani iných právnych predpisov odvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, túto si môžu zmluvné stany dohodnúť. Dohodnutá výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri jeho poskytnutí. Takéto stanovisko je obsiahnuté i v početných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn. zo dňa 22. 09. 2005). Výška dohodnutých úrokov je primeraná vysokému obchodnému riziku oprávneného. Oprávnený namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS. Smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil. Taktiež zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q) ods. 1 prílohy Smernice nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané.

Ak by odvolací súd odvolaniu oprávneného nevyhovel, oprávnený považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému

túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd predmetné konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila.

Súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadril.

Rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa v znení neskorších predpisov ().

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa , bez nariadenia pojednávania podľa a uznesenie okresného súdu podľa , potvrdil.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom (§ 45 Exekučného poriadku - exekučný súd) v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy, alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Odvolací súd nepovažuje za právne relevantnú námietku oprávneného, že súd nemal k záveru o existencii spotrebiteľského vzťahu podklad vo vykonanom dokazovaní, nakoľko všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere, to zohľadnil v rozhodnutí exekučný súd a konštatoval, že sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľskej zmluvy vyplývajúce z ust. a nasl. , nakoľko oprávnený zmluvu uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinný mal postavenie spotrebiteľa (fyzickej osoby nekonajúcej v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti).

Rozhodnutie exekučného súdu je založené na zistení o neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

O rozhodcovskej doložke zakotvenej iba vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ((čl. 17.) nemožno vysloviť iný záver, ako vyslovil okresný súd, než že je podmienkou zmluvy neprijateľnou podľa ust. , a od počiatku neplatnou podľa

účinného v čase uzavretia zmluvy, ktoré stanovuje: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ Rozhodcovskú doložku si povinný (spotrebiteľ) osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré povinný ovplyvniť nemohol. Povinný (spotrebiteľ) v konečnom dôsledku zmluvu mohol len ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky, ktorej význam preukázateľne dodávateľ povinnému (spotrebiteľovi) ani nevysvetlil (rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces). Okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami. Individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená, že nie je iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale najmä o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Čl. 17 VOP - rozhodcovská doložka síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný súd SR alebo na rozhodcovský súd, ale v prípade ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súd, musí sa spotrebiteľ tomuto konaniu podrobiť. Tak tomu bolo aj v danom prípade, kedy oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd, a tým povinný stratil možnosť vybrať si, ktorý súd bude vec rozhodovať a bol nútený podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským súdom. V uvedenom obmedzení výberu súdu spočíva nerovnováha v právach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (povinného). Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Rozhodcovská doložka totiž rovnocennú možnosť výberu medzi všeobecným a rozhodcovským súdom spotrebiteľovi poskytuje len za predpokladu, ak má tento záujem viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Znenie rozhodcovskej doložky teda síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia , avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby predmetné zákonné ustanovenie dodržané nebolo, t. j. zákon obchádza. Pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitý, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch účastníkov. Rozhodcovské konanie je dohodnuté ako jediný spôsob riešenia sporu, ktorého výsledku sa zmluvné strany podriadia s konečnou platnosťou a záväznosťou, pričom iniciovanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretické až nepravdepodobné, nakoľko okruh možných požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou zmluvnou stranou je na prvý pohľad v značnej miere obmedzený s tým, že do tohto okruhu nemožno zaradiť žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, keďže to predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom. Aj z rozhodovacej praxe odvolacieho súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských zmlúv, je to výlučne dodávateľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie. V prípade, že si dodávateľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do VOP) nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne.

V danom prípade rozhodcovská doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 29.01.2009 je síce uvedené: „že dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú však len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak bližšie identifikovaný v zmluve. Potom nemožno prijať záver, že rozhodcovská doložka bola účastníkmi uzavretá v kogentne zákonom predpísanej forme, ako vyžaduje ust. § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK (písomne pod sankciou neplatnosti). Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto uzavretej doložky, jeho rozhodnutie nemožno považovať za vydané oprávnenou osobou.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd - ktorý judikoval nekalosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly ust. zakotvenej do zákona od 01.04.2004. Rozhodnutie exekučného súdu je založené na platnej právnej úprave právneho poriadku SR (konkrétnych ustanoveniach ) - teda súd aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene práva), v ktorých je smernica Rady č. 99/13/EHS obsiahnutá, a z hľadiska právneho posúdenia veci nie je na škodu, že exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia podporne poukazuje aj na ust. cit. smernice.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1), súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania, alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je súdom „treťostupňovým“, ale vykonávacím, a teda nebol oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -19 z 23.11.2011, v ktorom tento uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a /EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu, alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení ZoRK, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je

- napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k jeho „zrušeniu". Exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal orgán s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Uvedené oprávnenie, ako už bolo uvedené vyššie, vyplýva exekučnému súdu priamo z Exekučného poriadku. Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie, ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa zamietol, z týchto dôvodov:

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle nastanú prekážky tu uvedené.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť, však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. Až na základe skúmania rozhodcovskej doložky v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd k záveru, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a neplatnou podmienkou.

Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy v jej znení.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v , čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v . Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa (napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. zo dňa 30.08.2012).

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.

Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd uvádza.

Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.