Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Sa-7-2023.pdf
PDF · 123.22 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/7/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v právnej veci žalobcu: A. B.. C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: E., doklad totožnosti F. E. G. XXXXXXX, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, so sídlom Bitúnková 8, 940 02 Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia dňa 06.02.2023, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-93-015/2023-AV z 20.01.2023, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, so sídlom Bitúnková 8, 940 02 Nové Zámky (v tomto konaní v procesnom postavení žalovaného) vydalo 20.01.2023 rozhodnutie o zaistení č. PPZ-HCP-BA12-93-015/2023-AV, ktorým ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o pobyte cudzincov“) v konaní o administratívnom vyhostení zaistil účastníka konania A. B.. C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka E. (v tomto konaní v procesnom postavení žalobcu) dňa 20.01.2023 o 14.30 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Žalovaný podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.04.2023 a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.
2. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že účastníka konania dňa 20.01.2023 v čase o 05.44 hod. zadržala hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru Štúrovo pri obci Chľaba. Účastník konania nevedel ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Hliadka Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky v zmysle § 79 zákona o pobyte cudzincov 20.01.2023 v čase o 10.55 hod. predviedla účastníka konania na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky na ďalšie úkony podľa zákona o pobyte cudzincov. Lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania nedisponuje žiadnym oprávnením zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, resp. Schengenského priestoru, preto 20.01.2023 začal správny orgán konanie vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Účastníkovi konania bolo 20.01.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA12-93-010/2023-AV z dôvodu, že má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, pričom v predmetnom rozhodnutí účastníkovi konania nebola určená lehota na vycestovanie. Pri výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení vychádzal správny orgán z ust. § 84 ods. 1 písm.
a) a d) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok, keďže to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čím sa toto rozhodnutie doručením stalo vykonateľným 20.01.2023.
3. Žalovaný ďalej uviedol, že podľa práva Európskej únie sa musia najprv vyčerpať všetky alternatívy a zaistenie musí byť poslednou možnosťou, pokiaľ tieto alternatívy nemožno účinne uplatniť na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu a citoval § 77 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán 20.01.2023 v zmysle § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov vyzval účastníka konania, aby sa vyjadril k zisteniam správneho orgánu v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“) vedenej pod číslom PPZ-HCP-BA12-93-014/2023-AV. K podkladom rozhodnutia sa účastník konania nevyjadril. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Z vyjadrení účastníka konania v zápisnici vedenej pod číslom PPZ-HCP-BA12-93-006/2023-AV mal za nespochybniteľne preukázané, že účastník konania by stanovené podmienky nevedel splniť a z tohto dôvodu správny orgán nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon jeho administratívneho vyhostenia. Z uvedených vyjadrení účastníka konania mal správny orgán za nepochybné, že nemohol konať v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania nevie a nechce preukázať zabezpečené ubytovanie a takisto nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa ods. 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. O uložení povinnosti podľa ods. 1 písm. b) môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa ods. 1 sa nemožno odvolať.
4. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil správny orgán dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.04.2023. Uvedenú dobu zaistenia správny orgán odôvodnil tým, že počas nej vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť, keďže závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Správny orgán v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom, od ktorého sa bude odvíjať dĺžka zaistenia účastníka konania je jeho spolupráca s pracovníkmi Útvaru policajného zaistenia cudzincov. Takisto bude teba zabezpečiť pokrytie nákladov na samotné vyhostenie. V tomto prípade ide o účastníka konania, ktorý je štátnym príslušníkom E. H., disponujúcim cestovným dokladom, ale odmietajúcim spoluprácu s pracovníkmi Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, preto je potrebné vykonať overenie totožnosti účastníka konania prostredníctvom konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej len „KO MZVaEZ SR“) na zastupiteľskom úrade krajiny, z ktorej účastník konania pochádza, uvedené úkony zaberú najviac času, keďže komunikácia s KO MZVaEZ SR býva v mnohých prípadoch komplikovaná. Po odoslaní žiadosti sa stáva, že ÚPZC nedostane odpoveď, takže musí adresovať ďalšiu žiadosť na zastupiteľský úrad krajiny a zisťuje, či im prvú žiadosť cez KO MZVaEZ SR doručili. Z aplikačnej praxe vyplýva, že komunikácia s uvedenými úradmi je zdĺhavá a celý proces môže trvať aj 8 týždňov. Ak sa zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza účastník konania, nachádza mimo územia Slovenskej republiky a je potrebné, aby pracovníci zastupiteľského úradu vykonali osobný pohovor so zaisteným cudzincom, mala by byť vykonaná eskorta účastníka konania priamo na zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza na účel vykonania pohovoru, avšak v súčasnej dobe neexistuje žiadny právny podklad na to, aby bola takáto eskorta zaisteného cudzinca za účelom pohovoru na zastupiteľskom úrade možná. Takisto nie je možné ani vycestovanie pracovníkov zastupiteľského úradu na územie Slovenskej republiky a to z dôvodu situácie spôsobenej pandémiou COVID-19. Po vybavení leteniek sa musí opätovne vykonať test na COVID-19 (úkony súvisiace s vybavovaním leteniek a testami na COVID- 19 trvajú cca. 1 týždeň). Ďalej treba materiálne aj personálne zabezpečiť prepravu účastníka konania Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe potrebnej na vybavenie všetkých potrebných náležitostí na reálne fyzické vyhostenie účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d)
zákona o pobyte cudzincov a v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby účastníkovi konania nevznikla jeho zaistením žiadna bezdôvodná ujma.
5. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný ďalej uvádza, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj „návratová smernica“) v článku 7 umožňuje členským štátom, ak existuje riziko úteku, alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. Ako je vyššie uvedené vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možné postupovať v zmysle ods. 1 čl. 7 návratovej smernice. Žalovaný v ďalšom cituje ust. § 88 ods. 1 písm. b) a ods. 4 a 5 zákona o pobyte cudzincov, čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaný pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor“).
6. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval, že vzhľadom na prebiehajúce konanie o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Zaistenie účastníka konania na účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Správny orgán považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP- BA12-93-010/2023-AV z 20.01.2023 vydaného Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, v ktorom bol účastníkovi konania uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov a uviedol, že inštitút zaistenia cudzinca priamo slúži na výkon administratívneho vyhostenia.
7. Počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Správny orgán práva účastníkovi konania vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru neupiera a plne ich rešpektuje. Účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov, správny orgán konal v jeho záujme a nespôsobil mu ujmu, ktorá by mala za následok ohrozenie jeho života, zdravia a sociálnej existencie. Účastník konania nežiada o právne zastúpenie v zmysle § 77 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, správny orgán mu poskytol formulár poučenia o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci. Podľa § 90 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov správny orgán účastníka konania poučil o možnosti bezodkladne vyrozumieť zastupiteľský úrad, ktorého je štátnym občanom, o vyrozumení blízkej osoby alebo právneho zástupcu a o možnosti kontaktovať mimovládne organizácie. Po preskúmaní všetkých okolností veci správny orgán zistil, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia.
8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu - Centra právnej pomoci včas správnu žalobu zo 06.02.2023 (doručenú žalovanému 07.02.2023), ktorou žiadal, aby súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.
9. Žalobca v úvode žaloby cituje ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) a § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 15 ods. 1 a 4 návratovej smernice. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu síce oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť a aj súlad s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Poukázal na to, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce tvrdí, že zaistenie žalobcu považuje za zákonné, avšak v rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke vyhostiteľnosti žalobcu a ani k prípustnosti vyhostenia z pohľadu čl. 3 Dohovoru, a teda ani k otázke efektívnosti jeho držania v zaistení. Pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný, či prípustný pre rozpor s čl. 3 Dohovoru, nie je prípustné ani zaistenie pre jeho rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
10. Žalobca je štátnym občanom E. H., pričom zariadeniu pre cudzincov predložil originál svojho cestovného pasu, ktorého platnosť končí 05.06.2023. V prípade jeho vyhostenia na územie krajiny pôvodu sa obáva ohrozenia života aj z dôvodu, že pochádza z Pásma Gazy, kde prebieha vojenský konflikt. Územie E. pozostáva z dvoch samostatných územných celkov, z ktorých Pásmo Gazy dlhodobo vojensky blokuje izraelská armáda a trpí vojenskými útokmi a na území Západného brehu dochádza takisto k ozbrojeným útokom. Vyhostenie žalobcu na územie Palestíny, či Sýrie, by preto znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a zakladá prekážku vyhostenia žalobcu. Pokiaľ ide o všeobecnú bezpečnostnú situáciu v Palestíne, internetové sídlo Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR k 13.04.2022 k nej uvádza, že: „...ide o krajinu v permanentnom ozbrojenom konflikte s Izraelom a rozhodne nie o pokojnú turistickú destináciu. Vyhýbajte sa cestám do Pásma Gazy, ako aj mestám Jenin, Nabulus, Hebron a Tulkarem, kde neustávajú bojové akcie a narastá počet únosov cudzincov. S miestnym a pomerov znalým sprievodcom možno navštíviť I. a J.. V oblasti dochádza k únosom cudzincov z USA a západoeurópskych krajín.“. Žalovaný síce formalisticky skonštatoval, že žalobcu alternatívne vyhostí aj na územie tranzitu, no z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ktorú konkrétnu krajinu tranzitu má na mysli. Navyše, dôležitou skutočnosťou je, že žalobca tranzitoval územím viacerých krajín neoprávnene, bez toho, aby tam mal oprávnený pobyt a preto neexistuje ani najmenší predpoklad pre jeho úspešné vyhostenie na územie tranzitnej krajiny, čo je policajným orgánom známe z ich praxe. Rovnako aj v prípade krajiny tranzitu ako potenciálnej hypotetickej krajiny vyhostenia žalovaný pochybil, keď sa nezaoberal skúmaním podmienok, aké na jej území prevládajú a aké zaobchádzanie by žalobcovi vrátením hrozilo, nevynechajúc hrozbu tzv. nepriameho refoulementu, kedy sa cudzinec síce vráti na územie bezpečnej krajiny, odkiaľ mu však následne hrozí odsun do inej krajiny, kde by mohol byt' ohrozený jeho život (napr. na územie Palestíny).
11. Žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha podložená o konkrétne dôkazy a skutočnosti, napr. správy o bezpečnostnej situácii, k prípustnosti vrátenia žalobcu na územie konkrétnej krajiny s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru. Správny orgán má zákonnú povinnosť zaoberať sa dôsledne prekážkami vyhostenia v každom prejednávanom prípade vyhostenia, ako aj dodržaním čl. 3 Dohovoru, a to aj v prípade, že ich účastník konania priamo nenamieta, právne neklasifikuje a pod. (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku). Zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo pre umožnenie zotrvania účastníkovi konania na území SR do doby odpadnutia prekážok vyhostenia, pričom ich existencia nepripúšťa využitie inštitútu zaistenia dotknutého cudzinca pre jeho rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Vrátením žalobcu na územie E. dôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vo veci žalobcu nie je zrejmé, či a ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcu. V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania je správny orgán povinný dôsledne zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a tak doplniť podklad pre rozhodnutie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Tejto povinnosti nie je správny orgán zbavený ani ustanovením § 34 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Prvostupňový správny orgán bol povinný vykonať zisťovania z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom konaní. Žalovaný zároveň v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov neurčil konkrétnu krajinu, kam má byť žalobca vyhostený, iba formálne a zovšeobecnene vymenoval, že ho vyhostí na územie krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Pokiaľ žalovaný má za to, že vo veci žalobcu neexistujú prekážky vyhostenia, potom bolo jeho povinnosťou určiť vo výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne konkrétnu krajinu, kam bude vyhostený.
12. Žalobca ďalej tvrdil v správnej žalobe, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a ani rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení nie je preskúmateľné, ako sa žalovaný vysporiadal so skutočnosťou, že žalobca má štátnu príslušnosť E. H.. Prvostupňový správny orgán má v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov výslovnú povinnosť určiť v rozhodnutí o vyhostení krajinu, kam má byť cudzinec vyhostený resp. vrátený. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 (povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol
efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny, či už domovskej alebo tranzitu. Pokiaľ žalovaný konštatoval, že nezistil prekážky vyhostenia žalobcu, potom neboli splnené podmienky pre neuvedenie konkrétnej krajiny vyhostenia. V závere žaloby na podporu svojich tvrdení citoval jednotlivé rozhodnutia kasačného súdu, t.j. sp. zn. 1Sža/31/2014, 1Sza/8/2015, 1Sza/7/2016, 10Szak/11/2016. Takisto poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 264/09-81 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sa/17/2020.
13. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 10.02.2023 uviedol, že o napadnutom rozhodnutí o zaistení je možné po opätovnom preskúmaní všetkých dostupných dôkazov konštatovať, že je plne v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva, že žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1, písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Žalobca bol 20.01.2023 zaistený rozhodnutím o zaistení vedeným pod číslom PPZ-HCP-BA12-93-015/2023-AV na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA 12-93-010/2023-AV, ktoré bolo 20.01.2023 pretlmočené a doručené žalobcovi. V rozhodnutí o zaistení bola stanovená doba zaistenia do 20.04.2023. Zaistenie žalobcu smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je jeho reálne vyhostenie z územia Slovenskej republiky. K osobe žalobcu žalovaný uvádza, že ho zadržali pri obci Chľaba ako cudzinca, ktorý disponoval platným cestovným dokladom, ale bez platného víza, ktoré by ho oprávňovalo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Svojím úmyselným konaním žalobca porušil hneď' niekoľko zákonných noriem platných na území Slovenskej republiky (zákon o pobyte cudzincov, nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399). V žiadnom prípade nemohlo ísť o nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho orgánu. Skutkový stav veci bol dostatočne zistený a voči konaniu cudzinca boli uplatnené legitímne, zákonom stanovené sankcie. Žalobca, ako právne spôsobilý subjekt je povinný na území Slovenskej republiky dodržiavať právne predpisy platné na jej území, medzinárodné zmluvy a dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná, vychádzať z nich vo svojom konaní a rešpektovať ich. V prípade, že nerešpektuje zákony, musí niesť za porušenie zákona, zákonom stanovené opatrenia a sankcie. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Dobu zaistenia stanovil správny orgán po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu. Správny orgán vychádzal zo skutočnosti všeobecnej známej z jeho praxe, pričom jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, keďže táto doba závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. V ďalšej časti správnej žaloby sa splnomocnený zástupca žalobcu zaoberá bezpečnostnou situáciou v domovskej krajine žalobcu (Palestína) a cituje vyjadrenie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky k 13.04.2022. K uvedenému je potrebné uviesť, že upozornenia vydávané Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky sú určené občanom Slovenskej republiky a majú byť varovaním pred vycestovaním do konkrétnej krajiny, v žiadnom prípade nemôže byť na základe takéhoto upozornenia umožnené štátnemu príslušníkovi tretej krajiny s neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky zotrvanie na výsostnom území Slovenskej republiky. Na základe vyššie uvedeného je rozhodnutie o zaistení vedené pod číslom PPZ-HCP-BA12-93- 015/2023-AV plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, Ústavou Slovenskej republiky, zákonom o pobyte cudzincov, zákonom číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Košiciach žalobu voči rozhodnutiu číslo PPZ-HCP-BA12- 93-015/2022-AV z 20.01.2023 zamietol a rozhodnutie o zaistení v plnom rozsahu potvrdil.
14. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 206 a nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa právnych procesných podmienok uvedených v § 206 - § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Správny súd nariadil pojednávanie na deň 23.02.2023, na ktorom sa nezúčastnili právny zástupca žalobcu a ani žalovaný, a tak v súlade s § 114 SSP správny súd pojednával v ich neprítomnosti.
15. Podľa § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
16. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
17. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
18. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
20. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
21. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
22. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
23. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
24. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
25. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
26. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
27. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
28. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
29. Podstatou žalobných námietok žalobcu bola neúčelnosť jeho zaistenia z dôvodu, že nie je predpoklad na jeho vyhostenie do E. pre zlú bezpečnostnú situáciu. Svoju námietku podporil žalobca informáciou z internetovej stránky Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktorá neodporúča cestovať občanom SR do niektorých oblastí E., tu však treba upriamiť pozornosť na fakt, že podľa tejto informácie nie je vhodné, či dokonca bezpečné, cestovať do E. ako turista, uvedené však nemožno aplikovať na osoby, ktoré z danej krajiny pochádzajú. Správny súd v súvislosti s touto námietkou uvádza, že nemôže byť relevantná pre výrok o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci.
30. V preskúmavanom prípade žalobca neuviedol počas administratívneho konania žiadne, ani približné obavy z bezpečnostnej situácie vo svojej vlasti. V zápisnici o podaní vysvetlenia z 20.01.2023 č. PPZ- HCP-BA12-93-006/2023-AV, na otázku, či mu hrozí v krajine pôvodu akákoľvek hrozba alebo trest, odpovedal, že mu nehrozí nič a z domovskej krajiny odišiel z ekonomických dôvodov. Z uvedeného dôvodu správny orgán nemal v tomto smere pochybnosti a vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení, kde aj určil krajinu vyhostenia, ktorou je krajina pôvodu. Skutočnosť, že sa žalobca do krajiny pôvodu vrátiť nechce, bez ďalšieho neznamená, že sa do nej vrátiť nemôže. Dôvodnosť správnej žaloby nemožno vyvodiť ani z citovaných rozhodnutí kasačného súdu, ktorými argumentuje právny zástupca žalobcu a ktoré sa zaoberali iným skutkovým a právnym stavom, napr. rozhodnutie sp. zn. 10Szak/11/2016 zo 17.10.2016, sa týkalo matky s maloletými deťmi, kde nebola určená krajina vyhostenia.
31. K námietke, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s čl. 3 Dohovoru a čl. 16 Ústavy SR správny súd podotýka, že žalobca neosvedčil, že mu v krajine pôvodu hrozí mučenie alebo by bol podrobený krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu, jeho vyššie citované vyjadrenie zo zápisnice o podaní vysvetlenia svedčí skôr o opaku.
32. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, návratovou smernicou, Správnym poriadkom, ako i medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ustanovením § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa ustanovenia § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení dôkazov riadil, a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov. Správny súd preto dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 229 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
33. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, pretože žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajský súd v Košiciach v lehote siedmych dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.