Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16CoE-437-2012.pdf
PDF · 133.49 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/437/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., ul. Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Advocate, s. r. o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: U. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. Č.. XXX, pre vymoženie 0 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 7Er/769/2012-12 zo dňa 25. 09. 2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
Účastníkom odvolacieho konania a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa uznesením zamietol žiadosť súdnemu exekútorovi o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V odôvodnení uviedol, že súdu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného pozostávajúcej zo zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne spolu vo výške 584,29 eur a zo zákonného úroku vo výške 6 % ročne spolu vo výške 31,50 eur, trov konania 262,96 eur a trov exekúcie oprávneného vo výške 153,98 eur.
Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia bol súdu predložený exekučný titul -rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 06006/11 zo dňa 15. 07. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22. 08. 2011 a vykonateľnosť dňa 25. 08. 2011. Týmto rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu 851,13 eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 851,13 eur od 27. 03. 2011 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo sumy 851,13 eur od 16. 05. 2011 do zaplatenia a trovy konania 262,96 eur.
Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku bolo zistené, že povinný nezaplatil oprávnenému riadne a včas svoj splatný záväzok a preto oprávnenému vzniklo právo na zaplatenie zmenkovej sumy 851,13 eur, ktorá pozostáva z istiny vo výške 638 eur, poplatku za zasielanie upomienok 36 eur a zmluvnej pokuty vo výške 0 eur, známeho príslušenstva 0 eur, trov mediačného konania 177,13 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 851,13 eur od 27. 03. 2011 do zaplatenia a zákonného úroku vo výške 6 % ročne zo sumy 851,13 eur od 16. 05. 2011 do zaplatenia. Rozhodcovský súd tak rozhodol na základe zmenky vystavenej dňa 24. 02. 2010, ktorou účastníci zabezpečili svoj záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere. Blankozmenku vyplnil oprávnený v zmysle Dohody o vyplnení zmenky. Oprávnený túto zmenku vyplnil dňa 09. 05. 2011.
Spolu s exekučným titulom bola oprávneným predložená aj zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31. 03. 2010 uzatvorená medzi účastníkmi konania. Z predloženej zmluvy bolo zistené, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 350 eur podľa zmluvy na účel na výkon podnikania. Dlžník sa zaviazal veriteľovi vrátiť úver v 12 mesačných splátkach po 58 eur, pričom bol dohodnutý poplatok za úver vo výške 346 eur.
Následne súd citoval ustanovenie § 44 ods. 2, § 41 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, 3 až 4, § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).
Súd prvého stupňa uviedol, že úver, ktorý bol poskytnutý povinnému na základe zmluvy o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Z rozhodcovského rozsudku je totiž zrejme, že oprávnený ako dodávateľ poskytol povinnému dočasne finančné prostriedky vo forme odloženej platby a konal tak v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra. Povinný je spotrebiteľom v zmysle uvedeného ustanovenia, keďže uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba a z návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutia rozhodcovského súdu nie je zrejmé, aby pri uzatvorení zmluvy konal v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. To, že pri uzatváraní zmluvy nekonal povinný ako podnikateľ je zrejme z toho, že v zmluve nie je uvedené IČO, pričom na pretlači zmluvy je zaškrtnutá kolónka podnikanie. Zmluva o úvere je v pretlači označená ako uzavretá v zmysle Obchodného zákonníka, súd ju však takto neposudzuje, ale ako je už vyššie uvedené, ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vyššie uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa uvedenej zmluvy mal byť povinnému poskytnutý úver vo výške 350 eur s poplatkom vo výške 346 eur. Už túto odplatu považuje súd za neprimerane vysokú, vzhľadom na výšku poskytnutého úveru.
Uviedol, že z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku však nie je možné zistiť, akým spôsobom bola určená výška poplatku za upomienku.
Z rozhodcovského rozsudku nevyplýva ani to, kedy bolo dohodnuté splatenie úveru a koľko z úveru a v akých splátkach povinný oprávnenému uhradil. Nie je možné konštatovať, kedy sa povinný dostal do omeškania a teda, či oprávnený mohol podľa článku 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplniť zmenku a ani to, či sa stal splatným, vzhľadom na uvedené, celý dlh. Okrem toho Dohoda o vyplnení zmenky, ktorá je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je v rozpore s ustanovením § 54 Občianskeho zákonníka.
Tým, že povinný podpísal blankozmenku nemohol následne žiadnym spôsobom ovplyvniť resp. namietať sumu v nej uvedenú. Súd považuje článok 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, za neprijateľnú podmienku. Táto podmienka bola dohodnutá jednoznačne v prospech veriteľa a dlžník - povinný ju už nijakým spôsobom nemohol ovplyvniť. Súd má zato, že takéto zabezpečenie úveru bolo dohodnuté výrazne v neprospech slabšej strany zmluvy - spotrebiteľa.
Preskúmať exekučný titul je súd povinný poukazujúc aj na § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V danej veci pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodcovského rozsudku nie je možné zistiť, či rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na objektívne nemožné plnenie, plnenie právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené spôsobuje nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Súd sa prikláňa k názoru, že vzhľadom na neprijateľnú zmluvnú podmienku ohľadne zmenky (ktorou sa v podstate jedine rozhodcovský súd zaoberal), súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom.
Súd sa zaoberal aj platnosťou rozhodcovskej doložky, ktorá je v danom prípade súčasťou úverových podmienok oprávneného. Je zrejme, že úverové podmienky ako súčasť formulárovej zmluvy spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Osobitne si ich nevyjednal a teda nemal možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami v zmluve. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam. Už vzhľadom k tomu súd považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na to, že rozhodcovská doložka je súčasťou dlhého neprehľadného textu. Okrem toho rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Tým táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Oprávnený nedal povinnému na výber a neumožnil mu voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinný mal pritom len možnosť buď odmietnuť službu alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými podmienkami. V dôsledku toho súd považuje túto podmienku taktiež za neprijateľnú. Poukazujúc na uvedené je rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a teda je neplatná.
Súd ďalej poukázal aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá uvádza niektoré nekalé podmienky vo svojej prílohe, kde podľa písm. q/ bod 1 tejto prílohy neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Podľa toho je teda neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenie sporov zo zmluvy.
Na základe vyššie uvedeného súd zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia poukazujúc na ustanovenie § 44 Exekučného poriadku.
Súdny exekútor a ani povinný sa k odvolaniu oprávneného v stanovenej lehote nevyjadrili.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, ktorý oznámil, že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O. s. p., preto odvolanie prejednal odvolací súd.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a zároveň má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p.
V odvolaní uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti podľa Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom.
Exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje
ustanovenie § 34 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Oprávnený namietal, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu oboznámiť sa s priebehom rozhodcovského konania. Uvedená požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami povedané nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Poukázal na Nález ÚS SR 5/2000, uverejnený pod č. 18/2000.
Zdôraznil, že v prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. spôsobom právneho posúdenia súladnosti výroku rozhodcovského súdu s právom, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Strana exekučného konania sa takto môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
Civilné konanie je však konaním dvojinštančným a postupom súdu v napadnutej veci došlo k pozbaveniu účastníka konania jeho základných práv, a to práva na prejednanie veci. Súd v tomto prípade rozhodoval o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia ako otázky, ktoré sa riešia v exekučnom konaní bez toho, aby mu na to Exekučný poriadok poskytol legislatívny rámec. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zák. č. 244/2002 Z. z. Ďalej oprávnený namietal, že v prípade, ak súd svoje rozhodnutie založil na rozpore exekučného titulu s objektívnym právom, musí náležite odôvodniť, na základe akých vykonaných dôkazov dospel k názoru, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Súd sa však v napadnutom uznesení obmedzil len na konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským (§ 52 OZ) bez toho, aby prihliadal na splnenie podmienok stanovených pre vznik spotrebiteľského vzťahu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácií zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa vôbec nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu t.j. existenciou spotrebiteľa a dodávateľa. Súd to nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich o závere, k akému dospel. Podľa názoru oprávneného je rozhodnutie súdu založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní.
Ďalej namietal, že na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aplikáciou tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že každý občianskoprávny vzťah, v ktorom vystupuje fyzická osoba je zároveň vzťahom spotrebiteľským, lebo v pochybnostiach či sa jedná o spotrebiteľský vzťah alebo nie je nutné sa prikloniť k záveru o existencii vzťahu spotrebiteľského (argumentum ad absurdum). Súd musí mať pri posúdení vzťahu ako spotrebiteľského napevno ustálené, že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu na predtlačenom formulári je spotrebiteľom. Súd musí mať teda zistené, že sa poskytnutý úver netýka jej podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania, a že fyzická osoba nemala možnosť ovplyvniť obsah zmluvy.
Oprávnený bol toho názoru, že súd sa týmito závermi neriadil a v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonával. Ak exekučný súd posudzoval exekučný titul tak z vecnej ako aj právnej stránky, mal posúdiť aj to do akej miery a v akej časti je exekučný titul súladný so zákonom a v tejto časti mal vykonávať dokazovanie. Súd však takto nepostupoval, ale iba konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom.
Nie každý rozpor so zákonom automaticky vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu. V civilnom práve existuje princíp tzv. delenej neplatnosti podľa § 41 Občianskeho zákonníka. Exekučný súd svojím postupom pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata).
Navyše mal súd pri svojej rozhodovacej činnosti postupovať tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplývajúcu zásadu reštriktívneho výkladu dôvodov neplatnosti právneho úkonu.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Súdny exekútor a povinný sa k odvolaniu oprávneného v stanovenej lehote nevyjadrili.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:
V podanom odvolaní oprávnený predovšetkým namietal, že súd na správne zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právny predpis, a to ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a že neodôvodnil prečo úverovú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania považuje za spotrebiteľskú.
Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 31. 03. 2010 uzatvorená zmluva o úvere č. 705800399, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 350 eur. Povinný sa zaviazal oprávnenému vrátiť úver v 12 mesačných splátkach po 58 eur.
Oprávnený namietal posúdenie tejto zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Zmluva o úvere zo dňa 31. 03. 2010 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného od 09. 03. 2010, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného od 09. 03. 2010, spotrebiteľským úverom nie sú:
a) hypotekárny úver a komunálny úver podľa osobitného predpisu,
b) úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti,
c) úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať rokov,
d) úver, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti,
e) úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého účelom je splatenie úverov na základe zmlúv uvedených v písmenách a) až d),
f) úver, ktorého výška je menej ako 100 eur a viac ako 75 000 eur; ak je na rovnaký alebo obdobný účel uzavretých v období 12 mesiacov viac zmlúv o úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver podľa tohto zákona,
g) nájom podľa Občianskeho zákonníka, ak v zmluve o nájme nie je ustanovená povinnosť kúpy predmetu zmluvy po uplynutí určitej doby,
h) úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť do jedného mesiaca, ak v § 4 ods. 14 nie je ustanovené inak,
i) úver bez úroku a bez ďalších poplatkov,
j) úver, ktorý poskytuje zamestnávateľ svojim zamestnancom z vlastných zdrojov bez úroku alebo s ročnou percentuálnou mierou nákladov nižšou, ako prevláda na finančnom trhu, a ktorý sa neponúka verejne,
k) úver poskytovaný na základe zmluvy, ktorá je uzavretá na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu ako výsledok vyriešenia sporu na súde alebo pred iným orgánom,
l) úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace,
m) úver podľa osobitného predpisu,
n) úver bez poplatkov týkajúci sa odloženej platby existujúceho dlhu,
o) úver, na zabezpečenie ktorého sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby ako zábezpeku uložil do úschovy veriteľa hnuteľnú vec a zodpovednosť spotrebiteľa sa obmedzuje výlučne na túto založenú hnuteľnú vec,
p) úver poskytovaný na účely podľa osobitných predpisov pre obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu, alebo bezúročný úver, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako úrokové sadzby prevládajúce na finančnom trhu,
q) úver, ktorého účelom je financovanie sústavného poskytovania služieb alebo dodávanie tovaru rovnakého druhu, ktorý spotrebiteľ spláca počas poskytovania služieb alebo dodávania tovaru formou splátok.
Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného od 09. 03. 2010, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného od 09. 03. 2010, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti,
Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi, alebo podnikateľskému subjektu
- fyzickej osobe alebo právnickej osobe.
Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverové vzťahy v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Spotrebiteľské zmluvy sú také zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ - povinný - nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej zmluvy o úvere, nemohol vyjednávať, jedinou jeho alternatívou bolo prijatie alebo neprijatie návrhu.
Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14. 03. 2001 poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Podľa § 1 ods. 3 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľským úverom je úver od 100 eur do 75 000 eur, čo znamená že aj výška predmetného úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery.
Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle §§ 1, 2, 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený predmetnou zmluvou o úvere poskytol povinnej peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru.
Povinný predmetnou zmluvou o úvere síce vyhlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon povolania, čo však bez ďalšieho nevylučuje vec z režimu spotrebiteľských úverov.
Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili "Zmluva o úvere" uzavretá doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože podľa § 41a Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti.
Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka a §§ 1 až 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu.
Čo sa týka rozsahu prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako exekučnému titulu, odvolací súd uvádza, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, zo dňa 15. 07. 2011 č. k. SR 06006/11.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu.
Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31. 03. 2010 je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06. 10. 2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že smernica Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.
Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 03. 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp "vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.
To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
K oprávneným namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.
Podľa ust. § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného do 02. 04. 2010, v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných
nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.
Podľa ust. § 4 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch zodpovedá veriteľ za škodu vzniknutú spotrebiteľovi porušením odseku 6 veriteľom.
Zmenková suma v čase vyplnenia zmenky musí byť v súvislosti s vyššie spomínaným ustanovením maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Keby bola takto prijatá, resp. vyplnená zmenka v rozpore s predchádzajúcou vetou, veriteľ by ju nesmel prijať a bol by povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd má za to, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ, preto rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe a je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takto nespôsobilého exekučného titulu. Preskúmavanie ďalších odvolacích dôvodov oprávneného je preto v odvolacom konaní nadbytočné.
Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.
Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.