Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Cb-169-2013.pdf
PDF · 100.1 KB
Case nature
Area
Subarea
17Cb/169/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Martine v konaní pred samosudkyňou Mgr. Katarínou Janotovou v právnej veci žalobcu: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Mamateyova 17, Bratislava 850 05, IČO: 35 937 874, proti žalovanému: Tomášovi Kopasovi, s miestom podnikania 036 01 Martin, M. Galandu 4613/12, IČO: 44 214 294, právne zastúpený JUDr. Miloslavom Hrickom, advokátom so sídlom Námestie Osloboditeľov 23, Liptovský Mikuláš, v konaní o zaplatenie 4.935,50 eur s prísl. takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.935,50 eur spolu s 5,75% úrokom z omeškania ročne od 28.3.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania 9,60 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.3.20132 domáhal zaplatenia sumy 4.935,50 eur. Žalobu odôvodnil tým, že 15.1.2011 v obci Belá-Dulice v L.A. Klube zamestnanec žalovaného W. I. predal alkoholický nápoj v množstve 5-krát 0.5cl osobe mladšej ako 18. Rokov a to B. Q., poistencovi žalobcu. Týmto konaním spôsobil B. Q. poškodenie zdravia a to intoxikáciu alkoholom, ktoré poškodenie zdravia si vyžiadalo poskytnutie zdravotnej starostlivosti. Žalovaný teda umožnil, aby v priestoroch jeho prevádzky došlo k používaniu alkoholického nápoja osobou mladšou ako 18 rokov a osobou zjavne ovplyvnenou alkoholom, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) bod 1 a 2 Zákona č. 219/1996 Z.z. Vynaložené náklady na zdravotnú starostlivosť predstavovali:
- ústavnú starostlivosť 4.905,83 eur
- SVLZ 14,15 eur
- LSPP 15,52 eur, spolu predstavovali tieto náklady sumu 4.935,50 eur. Náklady na poskytnutú zdravotnú starostlivosť boli skontrolované a odsúhlasené revíznym lekárom Všeobecnej zdravotnej poisťovne a revízny lekár potvrdil, že diagnózy a výkony poskytnutej zdravotnej starostlivosti súvisia s vyššie uvedeným poškodeným zdravia. Žalovanému bola opakovane zaslaná výzva na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, žalovaný výzvu neprevzal a náklady nezaplatil.
Súd vo veci dňa 2.8.2013 rozhodol platobným rozkazom sp.zn. 1Rob/195/2013, voči ktorému v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal žalovaný odpor. Žalovaný v odpore uviedol, že považuje návrh za nedôvodný, pretože zdravotná poisťovňa má právo voči tretej osobe uplatniť nárok na náhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak k poškodeniu zdravia poistenca došlo jej zavinením protiprávnym konaním a hoci z rozhodnutia obce žalovaný porušil § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 a 2 Zák. č. 219/1996 Z.z., nemožno hovoriť o zavinenom protiprávnom konaní, ale o objektívnej správno-právnej zodpovednosti. Ďalej uviedol, že zavinenie žalovanému nemožno pričítať, pretože jeho zamestnanec konal s náležitou starostlivosťou. Poškodená v tom čase bola takmer plnoletá a
zamestnanec žalovaného preto odôvodnene nemal pochybnosť o tom, že podmienku veku spĺňa. Tiež poukázal na skutočnosť, že v oznámení zdravotnej poisťovne je uvedená iba predbežná diagnóza s tým, že je možné, že poškodenie zdravia poškodenej spôsobila kombinácia alkoholu s inými faktormi.
Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedka a prečítaním listín pripojených v spise a zistil nasledovný skutkový stav:
Žalobca na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava písomne podanej žaloby a na doplnenie uviedol, že pri náhrade nákladov za vynaloženú zdravotnú starostlivosť v zásade poisťovne zvažuje mieru zavinenia na poškodení zdravia aj samotného poistenca a to hlavne v prípadoch poistenca plnoletého. V danom prípade však vychádzali z toho, že poistenec bola maloletá osoba a žalovaný teda nesie zodpovednosť za to, že umožnil maloletej osobe požívanie alkoholu vo svojej prevádzke.
Žalovaný uviedol, že sa stala chyba aj na jeho strane, ale to dievča bolo školou povinné a v tom čase tam nemal0 čo robiť. Tiež uviedol, že urobili opatrenia a pri vstupe kontrolovali návštevníkov a neplnoletým dávali pásku na ruku, aby vedeli, že ide o neplnoletých. Ak si niekto pásku strhol, tak sa stal „prúser“ ako tento. Po tejto skúsenosti pristúpili k opačným opatreniam a pásky dávali naopak plnoletým.
Svedkyňa X. S., starostka Obce Belá-Dulice uviedla, že o skutočnostiach, ktoré sú predmetom žaloby sa dozvedela z Policajného zboru v Príbovciach, následne prebehlo správne konanie v rámci ktorého bola žalovanému uložená pokuta. Voči rozhodnutiu správneho orgánu sa žalovaný odvolal.
Svedok W. I. uviedol, že je zamestnanec žalovaného, uviedol, že poškodená vyzerala na 20 rokov, tiež uviedol, že prevádzka bola zabezpečená a pri vstupe kontrolovali vek návštevníkov podľa občianskych preukazov a dávali pásky, ktorými rozlišovali osoby mladšie ako 18 rokov a staršie ako 18 rokov. Uviedol tiež na otázku samosudkyne, že poškodená nejavila známky požitia alkoholu.
Martinská fakultná nemocnica oznámila 24.1.2011 žalobcovi poskytnutie zdravotnej starostlivosti v dôsledku užitia návykovej látky poistencovi B. Q. s tým, že k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti došlo 15.1.2011 z dôvodu užitia návykovej látky predbežná diagnóza toxický účinok alkoholu.
Z rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky číslo 24901/2012-op-Š zo dňa 17.5.2012 vyplýva, že ako odvolací orgán Ministerstvo zdravotníctva SR zamietlo odvolanie voči rozhodnutiu Obce Belá-Dulice číslo 172/2011 z 20.6.2011 a toto rozhodnutie ministerstvo potvrdilo. V danom prípade obec rozhodla o povinnosti účastníka konania (žalovaného) zaplatiť pokutu vo výške 1.000,- eur, pretože umožnil, aby v priestoroch jeho prevádzky došlo k požívaniu alkoholického nápoja osobou mladšou ako 18 rokov a osobou zjavne ovplyvnenou alkoholom a tým porušil zákaz umožňovať požívanie alkoholických nápojov podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 a 2 Zákona čí. 219/1996 Z.z. Účastník konania voči rozhodnutiu obce podal odvolanie, ktoré obec predložila Krajskému súdu v Žiline, ktorý uznesením sp.zn. 22Sp/30/2011-11 z 30.8.2011 rozhodol o zastavení konania o odvolaní a postúpení na konanie Ministerstvu zdravotníctva SR ako príslušnému správnemu orgánu a uviedol, že citovaný zákon svojim účelom a zmyslom sleduje preventívny a výchovný cieľ ochrany zdravia ľudí pred zneužitím alkoholických nápojov vo vzťahu k maloletým osobám a právnickým osobám, alebo fyzickým osobám podnikateľom a nie represívny cieľ - trestanie prípadov požívania alkoholu v konkrétnych situáciách pri ochrane verejného poriadku, ako to zakotvujú iné zákony (napr. 372/1990 Zb.), čo je vyjadrené i tým, že tento zákon zavinené konania fyzických osôb nekvalifikuje ako priestupok a na ukladanie sankcií fyzickým osobám sa nevzťahuje režim priestupkového zákona. Jedná sa teda o výkon štátnej správy na úseku ochrany zdravia ľudí, ktorý patrí do pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva SR. Tento názor potvrdil aj Najvyšší súd SR, ktorý konal podľa § 8a O.s.p. na základe návrhu Ministerstva zdravotníctva SR na určenie právomoci. Na základe tohto rozhodlo Ministerstvo zdravotníctva SR o odvolaní účastníka správneho konania tak, že rozhodnutie správneho orgánu potvrdilo s konštatovaním, že účastník konania porušil povinnosť a to zákaz predaja a umožnenia požívania alkoholických nápojov podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 a 2 Zákona č. 219/1996 Z.z.
Žalobca ďalej doručil do spisu vyčíslenie nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť pri poškodení zdravia zavineného treťou osobou, z ktorej vyplýva, že za poskytnutú zdravotnú starostlivosť B. Q. Všeobecná zdravotná poisťovňa uhradila 16.3.2011 náklady lekárskej služby prvej pomoci v sume
15,52 eur, ďalej spoločné vyšetrovacie a liečebné zložky bola uhradená suma 14,15 eur a za ústavnú starostlivosť suma 4.905,83 eur.
Listom zo dňa 7.1.2013 žalobca vyzval žalovaného k úhrade týchto nákladov.
Z oznámenia Univerzitnej nemocnice Martin vyplýva, že dôvodom poskytnutia zdravotnej starostlivosti B. Q. bola intoxikácia alkoholom s poruchou vedomia, hypotermiou a nauzenou.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 8.4.2014 uviedol, že poškodenej B. Q. bola poskytnutá ústavná starostlivosť v Univerzitnej nemocnici Martin, pričom výška účtovných nákladov ústavnej starostlivosti nezávisí od dĺžky hospitalizácie, ale je stanovená jednotou zmluvnou cenou za ukončenú hospitalizáciu na príslušnom oddelení zdravotníckeho oddelenia, pričom súčasne žalobca predložil aj kópiu uvedenej zmluvy číslo 26NFAL000106 medzi Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s. Bratislava a Martinskou fakultnou nemocnicou, so sídlom Martin, Kollárova 2 zo dňa 1.3.2006 vrátane príloh a dodatkov, pričom z prílohy číslo 1 k dodatku číslo 25 vyplýva, že dohodnutá cena výkonov poskytnutých jednému hospitalizovanému pacientovi v ústavnej zdravotnej starostlivosti na oddelení pediatrickej anesteziológie je 4.905,83 eur ( č.l. 44 spisu). Žalobca ďalej predložil do spisu faktúru číslo 40151101 dodávateľa Univerzitná nemocnica Martin, fakturovaná suma 2.505.094,43 eur za výkony zdravotnej starostlivosti poskytnuté poistencom Všeobecnej zdravotnej poisťovne a.s. za mesiac január 2011 a tiež bol predložený žalobcom likvidačný list uvedenej faktúry, pričom z likvidačného listu s dátumom účtovania 28.2.2011 vyplýva likvidácia faktúry v sume 2.536.264,91 eur, od ktorého bol odpočítaný opravný doklad v sume 142.379,22 eur (dobropis na č.l. 84 spisu) a preddavok v sume 31.170,48 eur (likvidovaný 15.12.2010 č.l. 83spisu) a tiež bol predložený výpis z účtu žalobcu svedčiaci o úhrade sumy 2.362.715,21 eur.
Žalobca tiež predložil náhľad na výpis z účtu poistenca B. Q., z ktorého vyplýva, že žalobca uhradiť za poistenca B. Q. sumu 4.935,50 eur.
Podľa § 135 ods. 1 veta tretia O.s.p. ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
Podľa § 42 ods. 4 písm. a) Zák. č. 577/2004 Z.z. účinnom od 1.12.2009 zdravotná poisťovňa má právo uplatniť voči poistencovi nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť ak sa mu poskytla preukázateľne v dôsledku porušenia liečebného režimu, alebo v dôsledku užitia alkoholu, alebo inej návykovej látky, alebo voči tretej osobe ak k úrazu, alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo jej zavinením protiprávnym konaním.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1, 2 Zák. č. 219/1996 Z.z. účinného od 1.1.2011 zakazuje sa predávať alebo podávať alkoholické nápoje alebo inak umožňovať ich požívanie osobám mladším ako 18 rokov a osobám zjavne ovplyvneným alkoholom.
Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia a zistený skutkový stav veci, súd mal preukázané rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR č. 24901/2012-OP/Š zo dňa 17.5.2012 v spojení s rozhodnutím správneho orgánu Obce Belá-Dulice č. 172/2011 zo dňa 20.6.2011, bola Tomášovi Kopasovi, IČO: 44 214 494, M. Galandu 4613/12, 036 01 Martin (žalovaný) uložená povinnosť zaplatiť pokutu vo výške 1.000,- eur, pretože umožnil, aby v priestoroch jeho prevádzky došlo k požívaniu alkoholického nápoja osobou mladšou ako 18 rokov a osobou zjavne ovplyvnenou alkoholom a tým porušil zákaz umožňovať požívanie alkoholických nápojov podľa § 2 ods. 1 pím. a) bod 1 a 2 Zák. č. 219/1996 Z.z. Týmito rozhodnutiami je súd v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný bol postihnutý za iný správny delikt ako fyzická osoba podnikateľ. Z vyššie citovaného rozhodnutia správneho orgánu, ktorým je súd viazaný súd mal preukázané, že dňa 15.1.2011 zamestnanec žalovaného W. I. ako barman predal alkoholický nápoj - Fernet citrus v množstve 5-krát 0,5 cl osobe mladšej ako 18 rokov B. Q., ktorá v dôsledku požitia alkoholu bola hospitalizovaná na Detskej klinike anesteziológie a intenzívnej medicíny s diagnózou T 61 intoxikácia alkoholom, hladina alkoholu v krvi 1,86 promile. Z dokladov predložených žalobcom a to vyčíslením nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, výzva na úhradu vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť,
zmluvou číslo 26 NFAL 000106 medzi Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s. Bratislava a Martinskou fakultnou nemocnicou Martin zo dňa 21.3.2006 vrátane príloh a dodatkov, ako aj ďalšími listinami predovšetkým faktúrou dodávateľa Univerzitná nemocnica Martin, odberateľa Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s. číslo 40151101, likvidačnými listami k uvedenej faktúre, ako aj výpisom z účtu mal súd preukázanú výšku nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poškodenej B. Q. a to v celkovej sume 4.935,50 eur. Vyššie citovanými dokladmi a to predovšetkým výpisom z účtu žalobcu mal súd nepochybne preukázané, že žalobca Martinskej fakultnej nemocnici náklady súvisiace s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou B. Q.I. uhradil v uvedenej výške. Vzhľadom na § 42 ods. 4 písm.a) Zák. č. 577/2004 Z.z. žalobcovi vzniklo právo voči tretej osobe (žalovanému) na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak úrazu alebo inému poškodeniu zdravia došlo jej zavineným protiprávnym konaním. Že uvedené náklady, ktorých úhradu žalobca žiada boli skutočne žalobcom uhradené, súd mal preukázané. Právny zástupca žalovaného namietal, či zdravotná starostlivosť poškodenej musela byť poskytnutá na tak vysoko kvalifikovanom pracovisku a či výška nákladov je oprávnená. Týmto sa súd nezaoberal, pretože zákon hovorí, že žalobca má nárok na úhradu za poskytnutú starostlivosť a preukázané bolo, že k úhrade z jeho strany došlo a teda v tomto konaní si uplatňuje regresný nárok, pričom jeho výšku skúmal revízny lekár žalobcu.
Ďalej právny zástupca žalovaného namietal, že poisťovňa má nárok voči tretej osobe len v prípade, že k poškodeniu zdravia došlo zavineným protiprávnym konaním. K tomuto súd uvádza, že vykonaným dokazovaním a to predovšetkým rozhodnutím správneho orgánu, ktorým je súd viazaný mal súd preukázané, že žalovaný bol postihnutý pre iný správny delikt. V danom prípade subjektom správneho deliktu je žalovaný ako fyzická osoba podnikateľ. U podnikateľa nemožno okrem výnimiek hovoriť o zavinení v tom istom zmysle, ako u fyzickej osoby nepodnikateľa, pretože zavinenie je stav vedomia a vôle, ktoré môže mať len fyzická osoba konkrétna, a teda u podnikateľov sa nepožaduje preukázať zavinenie a zavinenie nie je ani pojmovým znakom správneho deliktu fyzickej osoby podnikateľa. Uvedenou konštrukciou sa sleduje cieľ zjednodušiť správne konanie, pretože zisťovanie a dokazovanie zavinenia v situácii, keď došlo k porušeniu povinnosti podnikateľom je často výsledkom činnosti celého radu jednotlivcov, ktorých zloženie sa môže časom meniť a je veľmi ťažké a problematické preukazovanie zavinenia konkrétnej osoby. Následne potom z tejto koncepcie vychádza aj zákon č. 577/2004 Z.z., konkrétne § 42 tohto zákona ku ktorému súd uvádza, že právo postihu tzv. regresné právo, ktorým je v danom prípade právo zdravotnej poisťovne uplatniť voči tretej osobe nárok na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, je hmotnoprávnym nárokom zdravotnej poisťovne voči osobám zodpovedajúcim za škodu, pričom túto škodu musela z iného právneho dôvodu uhradiť spôsobom upraveným v osobitných zákonoch a nie je preto právom na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30.6.2011 sp.zn. 2Cdo/343/2009. Ak teda regresné právo poisťovne sa uplatňuje voči osobám zodpovedajúcim za škodu a žalovaným za spôsobenú škodu spočívajúcu vo vynaložených liečebných nákladoch zodpovedá bez ohľadu na zavinenie, tak potom je súčasne osobou voči ktorej sa toto regresné právo zo strany zdravotnej poisťovne realizuje. Už len na okraj súd poznamenáva, že Krajský súd v Žiline vo svojom uznesení o príslušnosti sp.zn. 22Sp/30/2011 hovoril o zavinenom konaní fyzických osôb, ktoré nie je kvalifikované ako priestupok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti súd teda zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 4.935,50 eur žalobcovi.
K navrhnutému dokazovaniu zo strany právneho zástupcu žalovaného a to znaleckého posudku za účelom výpočtu objemu alkoholu v krvi s tým, že právny zástupca sa domnieva, že poškodená požila alkoholické nápoje aj niekde inde ako u žalovaného, tak návrh na toto dokazovanie súd zamietol uznesením a konštatoval, že toto dokazovanie nevykoná vzhľadom na konštatovanie protiprávneho konania žalovaného v rozhodnutí správneho orgánu.
Vykonaným dokazovaním a to predovšetkým výzvou zo dňa 7.1.2013 mal súd preukázané, že žalobca žalovaného vyzval na úhradu regresného nároku v lehote 15 dní. Preukázané tiež bolo, že žalovaný svoj záväzok nesplnil a preto sa dostal do omeškania tak ako to má na mysli ust. § 365 Obchodného zákonníka. Kedy bola výzva na zaplatenie žalovanému doručená, žalobca nepodložil žiadnym dokladom o doručení, avšak žalovaný doručenie tejto výzvy žiadnym spôsobom nespochybnil a ak teda je výzva zo dňa 7.1.2013 a lehota na plnenie bola predurčená na 15 dní, tak teda reálne možno predpokladať, že najneskôr mal žalovaný uhradiť tejto svoj záväzok koncom januára 2013. Žalobca však požadoval úroky z omeškania až odo dňa doručenia žaloby na súd čo bolo 28.3.2013, súd mu teda úroky od
tohto obdobia, keďže požadoval úroky od doby neskoršej než mu vznikol nárok nemal dôvod nepriznať. Pokiaľ ide o výšku úrokov z omeškania, súd vychádzal z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 31.1.2013, pretože podľa § 768k prechodných a záverečných ustanovení k úpravám Obchodného zákonníka účinným od 1.2.2013, konkrétne podľa ods. 3 ustanovenia o čase plnenia peňažného záväzku dlžníka (§ 340a) osobitné ustanovenia pre čas plnenia peňažného záväzku dlžníka, ktorým je subjekt verejného práva (§ 340b), ustanovenia o omeškaní dlžníka podľa § 365 a ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach a nekalej obchodnej praxi (§ 369d) účinného od 1.2.2013 sa nevzťahujú na záväzkové vzťahy pred 1.2.2013 a keďže splatnosť daného záväzku žalovaného voči žalobcovi nastala v januári 2013, tak súd s poukazom na § 768k Obchodného zákonníka aplikoval Obchodný zákonník účinný do 31.1.2013 a to konkrétne ustanovenia § 369 ods. 1 k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. Žalobcovi prislúchali úroky z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzby Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, úroková sadzby Európskej centrálnej banky v rozhodnom období bola 0,5%, žalobcovi teda prislúchali úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne z dlžnej sumy. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania nižšie a to vo výške 5,75% ročne z dlžnej sumy odo dňa podania návrhu. Takto uplatnený nárok nebol v rozpore so zákonom a preto mu ho súd priznal. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania.
Žalobca si uplatnil trovy konania vo výške 1,66 eur ako administratívne náklady konania za poštovné. Tieto trovy súd nepriznal, pretože žalobca ich žiadnym spôsobom nepreukázal a ani zo spisu nevyplýva žiadna korešpondencia žalobcu adresovaná žalovanému po začatí súdneho konania. Ďalej si žalobca uplatnil náhradu hotových výdavkov za cestu na pojednávanie dňa 18.6.2014 v sume 36,26 eur. Išlo o cestu služobným motorovým vozidlom Škoda Octavia na ceste z Čadce do Martina a späť (124 km, 0,183 eur/km paušálna náhrada, 1,52 eur/l paliva, spotreba 7,2l/100km). Súd však z hľadiska účelnosti trov konania, čo je základnou zásadou pre ich výpočet v zmysle § 142 ods. 1 OSP tieto priznal žalobcovi len za cestu autobusom. Náklady na cestovné boli zistené prostredníctvom internetovej siete na stránke N.:/..X..O. A. rovnakom čase a dni v týždni, ako bolo pojednávanie. Cestovné bolo súdom určené na sumu 3,80 eur za medzimestské spojenie a 2 x 0,50 eur za MHD za jednu cestu. Spolu z Čadce do Martina a späť 2 x 4,80 eur, celkovo 9,60 eur. Žiadne ďalšie trovy si žalobca neuplatnil, súd teda priznal len trovy spočívajúce v cestovnom v sume 9,60 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd Žilina prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).
V zmysle ust. § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
V zmysle ust. § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V zmysle ust. § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Ak povinnosť stanovená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.