Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/266/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jarmily Badíkovej v právnej veci žalobcu: J. B. AUTODESING, Novohradská 966/2, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 44 270 151, zastúpeného JUDr. Jozefom Veselým, advokátom so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/315416/2013/4989 zo dňa 03.07.2013 jednohlasne takto

rozhodol:

Rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/315416/2013/4989 zo dňa 03.07.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Lučenec č. 9611401/5/1188965/2013/Gas z 28.03.2013 z r u š u j e podľa a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 716, Eur z toho trovy právneho zastúpenia vo výške 646,04 Eur a iné trovy konania vo výške 70,- Eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi žalobcu v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobou podanou 06.09.2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/315416/2013/4989 zo dňa 03.07.2013 (ďalej „napadnuté rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Lučenec (ďalej „prvostupňový správny orgán“ alebo „správca dane“) č. 9611401/5/1188965/2013/Gas zo dňa 28.03.2013, ktorým podľa . o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v nadväznosti na o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) správca dane žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010 vyrubil rozdiel DPH vo výške 3.715,15 Eur. Žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť s odôvodnením, že rozhodnutím a postupom správneho orgánu bol ukrátený na svojich právach. Namietal, že správny orgán v procese výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktorých priebeh podrobne v žalobe popísal, nebral do úvahy vyjadrenia a dôkazy žalobcu, najmä vyjadrenie k protokolu o výkone daňovej kontroly (ďalej aj „protokol“), nesprávne posúdil obchod a určil rozdiel DPH a daňovú kontrolu viedol v rozpore so tým, že nedodržal stanovené lehoty a úkony pre výkon daňovej kontroly. V žalobe uviedol, že od 01.08.2008 podniká ako fyzická osoba na základe živnostenského oprávnenia ako sprostredkovateľ predaja použitého tovaru - ojazdených automobilov. Je registrovaný ako platca DPH, pričom zdaňovanie predaja ojazdených motorových vozidiel robil podľa o DPH v znení neskorších predpisov platných v čase vzniku daňovej povinnosti (ďalej len „Zákon o DPH“ alebo „“), t.j. zdanením marže, ktorá predstavuje rozdiel medzi nákupnou a predajnou cenou použitého motorového vozidla. Takýto postup si overil u správcu dane a má informácie, že takto postupujú i ostatní podnikatelia v regióne zaoberajúci sa dovozom ojazdených

motorových vozidiel, u ktorých správca dane v prípade vykonania daňovej kontroly právo takto účtovať a zdaňovať nespochybnil. Správca dane u žalobcu vykonal daňovú kontrolu za obdobie II. až IV. štvrťrok 2010, ktorá začala dňom 14.11.2011. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 9611401/5/695979/2013 zo dňa 20.02.2013, z ktorého vyplýva, že správca dane žalobcom uplatnený spôsob zdaňovania nepovažuje za správny s odôvodnením, že „nakúpené ojazdené motorové vozidlá podľa predložených dokladov a medzinárodného dožiadania neboli dodané žiadnou osobou podľa bodov a/ až c/, preto platiteľ dane si nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane podľa § 66 ods. 2 Zákona o DPH“, keďže podľa šetrenia dodávateľa z Talianska, dodal oslobodený tovar od dane v rámci EÚ, tak slovenský nadobúdateľ bol povinný toto nadobudnutie v tuzemsku zdaniť“. Toto tvrdenie správcu dane nie je podľa žalobcu podložené žiadnym dôkazom. Správca dane vychádzal z materiálu o medzinárodnom dožiadaní, v ktorom talianska strana dodanie použitého tovaru - 5 ks použitých osobných áut v celkovej hodnote 23.320,83 Eur vo IV. štvrťroku 2010 potvrdila. Tvrdenie správcu dane, resp. jeho závery nepotvrdzuje ani doplňujúca poznámka uvedená talianskou stranou v odpovedi na dožiadanie, podľa ktorej bolo „potvrdené, že DPH systém používaný spoločnosťou AXUS AUTOMOBILE ITALIA SRL za predaj ojazdených vozidiel je: DPH nie je predmetom dane podľa čl. , ako je znázornené na priložených faktúrach v predchádzajúcej odpovedi“. Žalobca za účelom preverenia správnosti svojho postupu komunikoval so svojím dodávateľom, ktorý žalobcovi mailom oznámil, že „leg. nariadenie č. 41 z 23.02.1995 zmierňuje schváliť ako je potvrdené v nariadení EÚ 2006/112/ EÚ, potvrdzuje ako prirodzené spracovanie DPH v kúpnopredajnej činnosti pri ojazdených autách v režime voľného priestoru. Takýto režim je zvláštna inštitúcia daňového pôvodu, ktorý určuje ekonomické operácie národné alebo operácie EÚ. Aplikuje sa v prípade nákupu zo strany AXUS ojazdeného vozidla pôvodne fakturovaného s DPH na marži a následne predaného. Dodávateľ musí fakturovať podľa čl. 41 DL331/1993 - predaj v EÚ (alebo bez aplikovania DPH).“ Toto prehlásenie bolo pre žalobcu dostačujúcim, že bol povinný použiť osobitný režim podľa § 66 ods. 2 písm. c/ pri predaji týchto dodaných použitých osobných automobilov. Pri použití § 66 sa podľa žalobcu nesmie použiť § 11 - samozdanenie dodaného nového tovaru a následne si uplatniť odpočítanie dane podľa § 51 Zákona o DPH. Skutočnosť, že dodanie tovaru bolo zavedené v systéme VIES, nezakladá právo správcovi dane rozhodnúť, že na základe tejto informácie sa jedná o dodanie podliehajúce samozdaneniu podľa § 11 Zákona o DPH. Takéto tvrdenie je podľa žalobcu v rozpore s čl. 139 v nadväznosti na čl. 138 Smernice 2006/112/ES. Do systému VIES cez súhrnný výkaz o DPH sú obchody v rámci EÚ povinní zadávať všetci obchodníci za všetky tovary obchodované v rámci EÚ. Smernica 2006/112 v čl. 139 taxatívne určuje, že tovar, ktorý podlieha osobitnému režimu, sa nepovažuje za dodanie oslobodené z titulu dodania do iného štátu EÚ. Tovar v osobitnom režime nepodlieha dani, nadobúdateľ si nemôže daň na vstupe odpočítať a pri následnom predaji takýto tovar zdaňuje len z marže. Podľa § 66 ods. 14 Zákona o DPH sa tovar v osobitnom režime nepovažuje za dodanie podľa § 11 Zákona o DPH. Žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že výpočet rozdielu dane vyčíslený správcom dane nebol urobený správne a aj toto zistenie nasvedčuje skutočnosti, že správca dane nevenoval správnosti svojho rozhodnutia dostatočnú zodpovednosť. Žalobca argumentoval, že je platiteľom DPH a povinnosť zabrániť dvojitému zdaneniu pri následnom predaji použitého tovaru rieši § 66 Zákona o DPH. Dodávateľ bol podľa tohto ustanovenia povinný uplatniť tento režim, lebo ojazdené autá boli dodané obchodníkom registrovaným pre daň v inom členskom štáte EÚ, autá nakupoval v osobitnom režime zdaňované na marži a následne v tomto režime dodával. Skutočnosť, že dodávateľ necitoval na svojej faktúre odvolanie na tento predpis, ani na Smernicu 2006/112/ES pri predaji, neoprávňuje predajcu (žalobcu) porušiť povinnosť uvedenú v Zákone o DPH, ak je preukázateľné, že sa jedná o predmety, ktoré tomuto režimu podliehajú. Z faktúry je zrejmé, že sa jedná o použitý tovar a DPH na faktúre nie je uvedená. Dodávateľ ústne aj písomne potvrdil, že autá nakupuje v osobitnom režime. Žalovaný preto podľa žalobcu svoje rozhodnutie o tom, že použité predmety mali byť zdaňované ako dovoz nového tovaru samozdanením podľa § 11 Zákona o DPH nepreukázal relevantne, pričom námietky žalobcu uvedené v odvolaní nevyvrátil a ani nebral do úvahy. Rozhodol len na základe tvrdenia, že dodanie bolo uskutočnené, a preto je nadobúdateľ povinný uskutočniť samozdanenie a pri predaji použitého tovaru tento zdaniť z celej predajnej ceny. Žalobca poukázal na prenos dôkazného bremena v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. z 28.02.2001. Na objasnenie okolností výsledku daňovej kontroly mal správca dane využiť svoju právomoc a zisťovať všetky okolnosti obchodného prípadu a nespochybniteľne určiť, či sa jedná o skutočnosti, ktoré tvrdí. Žalobca ďalej namietal postup správneho orgánu v súvislosti s dĺžkou výkonu daňovej kontroly, keď lehoty pre výkon daňovej kontroly podľa žalobcu neboli dodržané. Daňová kontrola bola začatá 14.11.2011 a do prerokovania protokolu dňa 21.03.2013 uplynulo 16 mesiacov a 7 dní. Podľa informácie žalobcu získanej z kópie medzinárodného dožiadania a odpovede je zrejmé, že žiadosť o dožiadanie bola podaná 09.03.2012 a odpoveď bola doručená správcovi dane 31.05.2012.

Do zákonného prerušenia kontroly preto možno odpočítať dobu od 09.03.2012 do 31.05.2013, t.j. 3 mesiace. Podľa žalobcu nie je možné odpočítať tú dobu, kedy správca dne oznámil začiatok a koniec prerušenia daňovej kontroly. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalovaného, že kontrola bola ukončená v lehote 6 mesiacov. Táto trvala podľa žalobcu neopodstatnene viac ako 1 rok. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 29.06.2010, podľa ktorého, ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnosť súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť.

Žalovaný v písomnom vydrení k žalobe zo 17.10.2013 poukázal na priebeh daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie II. až IV. štvrťrok 2010, pričom na základe výsledkov tejto kontroly obsiahnutých v protokole z 20.02.2013, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 21.03.2013, prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel DPH vo výške 3.715,15 Eur. Poukázal na to, že daňovou kontrolou zistil, že žalobca v období IV. štvrťroka 2010 nakupoval ojazdené motorové vozidlá z iného členského štátu od osoby registrovanej na DPH - konkrétne od talianskeho daňového subjektu AXUS ITALIANA S.r.l. a to na základe faktúr č. 515885 z 12.10.2010, 516252 z 18.10.2010, 517381 z 26.10.2010, 518191 a 518167 zo dňa 17.11.2010. Žalobca nadobudnuté ojazdené motorové vozidlá následne predával v tuzemsku, pričom pri ich predaji uplatňoval osobitnú úpravu dane pri použitom tovare podľa § 66 Zákona o DPH. Správca dane nákup týchto vozidiel žalobcom od talianskeho dodávateľa AXUS ITALIANA S.r.l. preveroval prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií zaslanej Talianskej daňovej správe, ktorá vo svojej odpovedi potvrdila, že režim použitý spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l. za predaj ojazdených motorových vozidiel nie je predmetom DPH podľa čl. tak, ako je znázornené na priložených faktúrach. Zistené skutočnosti správca dane vyhodnotil tak, že nakúpené ojazdené motorové vozidlá neboli dodané žiadnou osobou uvedenou v ust. § 66 ods. 2 písm. a/ až c/ Zákona o DPH, čím nebola splnená ani jedna z podmienok pre uplatnenie osobitnej úpravy dane pri použitom tovare ustanovená v cit. ustanovení Zákona o DPH. Keďže taliansky dodávateľ dodal tovar oslobodený od dane v rámci EÚ, slovenský nadobúdateľ (žalobca) bol povinný toto nadobudnutie v tuzemsku zdaniť. Preto žalobca pri následnom predaji ojazdených motorových vozidiel nemohol uplatniť osobitnú úpravy dane z použitého tovaru. Na základe takto vyhodnoteného skutkového stavu správca dane dospel k záveru, že žalobca svojím postupom porušil ust. § 19 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 8 a § 22 Zákona o DPH a žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 3.715,15 Eur. K námietke žalobcu uvedenej v žalobe, že správca dane nebral do úvahy jeho písomné vyjadrenie ani argumenty uvedené v odvolaní a závery správcu dane nie sú podložené dôkazmi, žalovaný uviedol, že námietka je nedôvodná. Žalobca k svojím tvrdeniam nepredložil žiadne dôkazy a naopak, preverovaním spoločnosti AXUS ako dodávateľa žalobcu bolo správcom dane preukázané, že uvedená spoločnosť pri predaji ojazdených motorových vozidiel do iného členského štátu EÚ - na Slovensko pre žalobcu nepoužila osobitný režim podľa čl. , čo vyplýva jednak z odpovede Talianskej daňovej správy, ako aj z predložených dodávateľských faktúr vyhotovených talianskym dodávateľom - spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l., na ktorých dodávateľ neuviedol daň a uviedol odkaz (poznámku) na ust. § 66. Dodávateľ AXUS ITALIANA S.r.l. nepostupoval podľa osobitného režimu tak, ako to tvrdí žalobca, ale dodal tovar oslobodený od dane v rámci EÚ podľa čl. , preto žalobca mal pri nákupe ojazdených motorových vozidiel postupovať podľa § 11 v spojení s § 69 ods. 6 Zákona o DPH a toto nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť a uviesť do daňového priznania a následne mal právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. c/ Zákona o DPH. Žalobca teda nepostupoval podľa žalovaného správne, keď pri následnom predaji týchto ojazdených motorových vozidiel aplikoval osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa § 66 Zákona o DPH. K odkazu žalobcu na elektronickú komunikáciu so svojím dodávateľom žalovaný uviedol, že počas daňovej kontroly, ani v odvolacom konaní takýto dôkaz (e-mail) nebol predložený. Podľa názoru žalovaného však aj z prehlásenia obchodného partnera žalobcu vyplýva, že žalobca nebol oprávnený použiť osobitný režim podľa § 66 ods. 2 písm. c/ Zákona o DPH a pri následnom predaji tohto tovaru mal použiť bežný režim zdanenia (§ 19 ods. 1 Zákona o DPH). Spoločnosť AXUS ITALIANA S.r.l. teda len potvrdila, že dodala predmetné ojazdené motorové vozidlá oslobodené od dane. Keďže tovar nebol v tomto prípade fakturovaný talianskym dodávateľom bez dane, jeho nadobudnutie sa považuje za nadobudnutie tovaru podľa § 11 Zákona o DPH. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zákonná povinnosť uvádzať vo faktúre informáciu o tom, že dodávka je v osobitnom režime, vyplýva z ust. § 71 ods. 7 Zákona o DPH v platnom znení aj v r. 2010, podľa ktorého ak platiteľ uplatňuje osobitnú úpravu podľa § 65 a § 66, musí vo faktúre uviesť odkaz na túto úpravu, odkaz na čl. 306 alebo 313 Smernice rady 2006/112/ES z 28.11.2006

o spoločnom systéme DPH v znení Smernice rady 2006/138/ES z 19.12.2006 alebo informáciu, že uplatňuje osobitnú úpravu. Žalovaný po zistení v odvolacom konaní, že pri vyčíslení vyrubeného rozdielu nebol postup správcu dane v súlade s § 22 ods. 1 Zákona o DPH, uvedený nedostatok odstránil v rámci odvolacieho konania. Z dokladov predložených žalobcom v daňovej kontrole a v odvolacom konaní, ani zo zistení správcu dane nevyplýva tvrdenie žalobcu, že dodávateľ nakupoval autá v osobitnom režime, a preto žalovaný svoje závery o tom, že žalobca pri následnom predaji ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku, ktoré nadobudol od dodávateľa z iného členského štátu - Talianska, nemohol použiť osobitnú úpravu dane podľa ust. § 66 Zákona o DPH, ale bol povinný použiť bežný režim zdanenia, založil na základe relevantných dôkazov vyplývajúcich zo spisového materiálu správcu dane. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami odvolania. Splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie osobitnej úpravy podľa Zákona o DPH je žalobca podľa povinný preukázať a táto povinnosť žalobcovi vyplýva aj z ust. , a cit. zákona. Správca dane podľa , a vedie dokazovanie a dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňového subjektu a ako dôkaz môže použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane podľa získané dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane i žalovaný takýmto spôsobom postupovali.

K námietke žalobcu, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a jej ukončenia nepostupoval v súlade so zákonom najmä vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly, žalovaný poukázal na to, že daňová kontrola začala 14.11.2011, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. Následne rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly z 01.12.2011 správca dane podľa predmetnú daňovú kontrolu prerušil z dôvodu, že zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií zo dňa 01.12.2011 do iného členského štátu EÚ (Talianska). Po doručení poslednej odpovede z medzinárodnej výmeny informácií dňa 07.01.2013 správca dane dňa 21.03.2013 pokračoval v prerušenej daňovej kontrole, pričom o pokračovaní v prerušenej daňovej kontrole bolo žalobcovi zaslané oznámenie zo dňa 28.01.2013, keďže pominuli prekážky, pre ktoré bola predmetná daňová kontrola prerušená. Uvedené oznámenie bolo žalobcovi doručené 04.02.2013. Po vyhodnotení zistených skutočností a predložených dôkazov správca dane vyhotovil protokol zo dňa 20.02.2013, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a jeho prerokovanie zo dňa 26.02.2013 bol žalobcovi doručený dňa 04.03.2013. Vo výzve na prerokovanie protokolu bol určený dátum prerokovania protokolu na deň 21.03.2013. Žalobca v zákonnej lehote 8 pracovných dní podal písomné vyjadrenie k protokolu, správca dane námietky uvedené v tomto vyjadrení vzal do úvahy, a keďže žalobca nepredložil žiadne dôkazy ani v prílohe písomného vyjadrenia, ani pri prerokovaní protokolu, správca dane zotrval na svojich zisteniach uvedených v protokole, čo uviedol pri prerokovaní protokolu do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 21.03.2013. Pri prerokovaní protokolu dňa 21.03.2013 správca dane žalobcovi umožnil nahliadnuť do odpovede Talianskej daňovej správy týkajúcej sa jeho dodávateľa - spoločnosti AXUS ITALIANA S.r.l., pričom žalobca bol poučený o povinnosti zaplatiť správny poplatok. Žalobca kolkové známky zaplatil až na základe výzvy na zaplatenie správneho poplatku z 28.03.2013 doručenej žalobcovi po prerokovaní protokolu dňa 08.04.2013. Protokol bol so žalobcom prerokovaný dňa 21.03.2013, pričom žalobca protokol odmietol podpísať z dôvodu, že správca dane neakceptoval skutočnosti uvedené vo vyjadrení z 10.03.2013. Protokol sa v zmysle považuje za prerokovaný dňom 21.03.2013. V zmysle daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že predmetná daňová kontrola začatá dňa 14.11.2011, prerušená od 14.12.2011 do 07.01.2013, pričom počas prerušenia lehoty v zmysle lehoty neplynú, bola ukončená dňa 21.03.2013, t.j. predmetná daňová kontrola bola vykonaná v zákonnej 6-mesačnej lehote. Žalobcom uvedený Nález Ústavného súdu SR z 29.06.2010 nie je preto na daný prípad aplikovateľný. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa a preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe ( ) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Z administratívneho spisu súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, predmetom ktorej bola DPH za zdaňovacie obdobie II. až IV. štvrťrok 2010. Oznámenie o vykonaní daňovej kontroly z 29.09.2011 žalobca neprevzal v odbernej lehote. Dňa 14.11.2011 bola so žalobcom u správcu dane vyhotovená Zápisnica o ústnom pojednávaní, ktorý deň sa považuje za deň začatia daňovej kontroly. Rozhodnutím č. správca dane s poukazom na daňovú kontrolu prerušil z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia - zaslanie medzinárodného dožiadania do iného členského štátu (Taliansko) a to do doby obdržania výsledkov medzinárodného dožiadania. Predmetné rozhodnutie bolo žalobcovi doručené 14.12.2011. Správca dane podaním č. 9611401/5/357385/2013 z 28.01.2013 žalobcovi oznámil, že dňa 07.01.2013 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola DPH za II. až IV. štvrťrok 2010 prerušená, pretože správca dane obdržal končenú odpoveď na medzinárodné dožiadanie z Talianska vo veci nákupu ojazdených motorových vozidiel žalobcom od spoločnosti AXUS AUTOMOBILE ITALIA SRL a správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly začatej 14.11.2011. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 9611401/5/695979/2013 zo dňa 20.02.2013. Predmetný protokol bol žalobcovi zaslaný v prílohe podania z 26.02.2013 spolu s výzvou na vyjadrenie a stanovením termínu jeho prejednania na deň 21.03.2013. Žalobca dňa 13.03.2013 správcovi dane doručil vyjadrenie k protokolu. Dňa 21.03.2013 bol predmetný protokol so žalobcom prerokovaný, o čom bola spísaná Zápisnica č. 9611401/5/1082196/2013/Gas, ktorú žalobca odmietol podpísať z dôvodu, že správca dane neakceptoval skutočnosti uvedené v jeho vyjadrení k protokolu. Zistenia správcu dane uvedené v predmetnom protokole boli podkladom pre vydanie Dodatočného platobného výmeru č. 9611401/5/1188965/2013/Gas zo dňa 28.03.2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010 vo výške 3.715,15 Eur s poukazom na v spojení s Daňového poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie zo dňa 19.04.2013, o ktorom žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím zo dňa 03.07.2013 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane zmenil čo do výšky vyrubeného rozdielu DPH zo sumy 3.715,15 Eur na sumu 3.702,61 Eur, t.j. znížil vyrubený rozdiel DPH o sumu 12,54 Eur. Žalovaný vychádzal z toho, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období obchodoval s ojazdenými motorovými vozidlami, ktoré nakupoval v inom členskom štáte (Taliansko) od osoby registrovanej na DPH, konkrétne od talianskeho daňového subjektu AXUS ITALIANA SRL a tieto následne predával v tuzemsku, pričom pri ich predaji nesprávne uplatňoval osobitnú úpravu dane pri použitom tovare podľa Zákona o DPH. Žalovaný aj správca dane na základe údajov zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií o platcoch DPH medzi členskými krajinami EÚ) zistili, že taliansky daňový subjekt „AXUS AUTOMOTIVE“ dodal a následne fakturoval v zdaňovacom období IV. štvrťrok 2010 žalobcovi tovar oslobodený od dane a konštatovali, že táto skutočnosť bola potvrdená aj odpoveďou talianskej daňovej správy na formulári „SCAC“ na základe medzinárodného dožiadania. Rovnako preskúmaním faktúr vystavených pri týchto predajoch žalovaný i správca dane zistili, že nimi bolo dokladované oslobodenie od dane na dodávku tovaru vnútri spoločenstva. Z uvedených dôvodov tvrdili, že žalobca pri následnom predaji ojazdených motorových vozidiel nadobudnutých od dodávateľa identifikovaného pre DPH v inom členskom štáte v režime oslobodenia od dane postupoval nesprávne, keď pri následnom predaji aplikoval osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa Zákona o DPH.

Z odpovede talianskej daňovej správy na žiadosť správcu dane z 9.3.2012, ktorá bola doručená správcovi dane 7.1.2013 (text preložený do slovenského jazyka) vyplýva, že „DPH systém AXUS AUTOMOTIVE ITALIA SRL za predaj ojazdených vozidiel je: DPH nie je predmetom dane podľa článku 41 DL331/1993, ako je znázornené na priložených faktúrach v predchádzajúcej odpovedi“. Z textu uvedeného v predmetnej odpovedi v talianskom jazyku však vyplýva, že odpoveď a preverenie sa netýkalo subjektu „AXUS AUTOMOTIVE ITALIA SRL“ ale „AXUS ITALIANA“. Žalobca predložil počas daňovej kontroly správcovi dane faktúry č. 515885, 516252, 517381, 518191, 518167, z ktorých je zrejmé, že ako vystaviteľ faktúry a dodávateľ je uvedená spoločnosť ALD AUTOMOTIVE ITALIA, Viale A. Gustave Eiffel 15, Roma, pričom adresátom faktúry je žalobca. Táto skutočnosť vyplýva aj z vyjadrenia žalobcu, ktorý tvrdil, že predmetné ojazdené motorové vozidlá nakupoval od spoločnosti ALD AUTOMOTIVE (t. j. žalobca tvrdil, že dodávateľom žalobcu bola uvedená spoločnosť). Spoločnosť ALD AUTOMOTIVE ITALIA bola podľa žalobcu sprostredkovateľom predaja osobných motorových vozidiel, ktorých vlastníkmi nebola spoločnosť ALD AUTOMOTIVE, ale ich vlastníkmi boli iní majitelia , v predmetnom prípade spoločnosť AXUS ITALIANA SRL. Žalobca namietal, že správca dane zisťoval na základe medzinárodného dožiadania daňový režim vo vzťahu k spoločnosti AXUS, avšak nie vo vzťahu k dodávateľovi žalobcu ALD AUTOMOTIVE ITALIA, čím nedostatočne zistil skutkový stav potrebný pre posúdenie splnenia povinnosti resp. vyrúbenia príslušnej dane. V administratívnom spise

sú k jednotlivým faktúram vystaveným spoločnosťou ALD AUTOMOTIVE pripojené fotokópie tlačív v talianskom jazyku (pravdepodobne sa jedná o fotokópie technických preukazov), z ktorých vyplýva, že vlastníkom predmetných motorových vozidiel je, resp. bola spoločnosť AUXUS ITALIANA SRL. Podľa a v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa v znení účinnom k 31.12.2010 (Zákon o DPH) na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane.

Podľa § 11 ods. 2 písm. a/ a b/ Zákona o DPH nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.

Podľa § 22 ods. 1 Zákona o DPH základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

Podľa § 42 Zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49 ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.

Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. c/ Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 20 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vzniká

a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo nadobudnutie tovaru, alebo b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa písmena a).

Podľa § 22 ods. 1 Zákona o DPH základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

Podľa § 69 ods. 6 Zákona o DPH pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Podľa § 66 ods. 1 písm. e/ Zákona o DPH na účely tohto ustanovenia predajom použitého tovaru je aj odovzdanie použitého tovaru nájomcovi na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, pri ktorom bez zbytočného odkladu po ukončení doby nájmu má prejsť vlastnícke právo k predmetu nájmu z prenajímateľa na nájomcu.

Podľa § 66 ods. 3 Zákona o DPH základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.

Podľa § 66 ods. 14 Zákona o DPH nadobudnutie použitého tovaru, umeleckých diel, zberateľských predmetov a starožitností v tuzemsku z iného členského štátu, ak je predávajúcim obchodník z iného členského štátu alebo organizátor predaja verejnou dražbou z iného členského štátu a uvedený tovar bol zdanený podľa osobitnej úpravy uplatňovania dane v inom členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala, nepovažuje sa za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11.

Podľa faktúra musí obsahovať odkaz na alebo 43, odkaz na článok 136 alebo 138 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení Smernice Rady 2006/138/ES z 19. decembra 2006 alebo informáciu, že dodanie tovaru je oslobodené od dane.

Podľa , , v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

(2) Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa , , , , daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. 6ea) Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, 6eb) alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, 6ee) alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. 1b)

(2) Správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly. Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a 13 a primerane podľa odseku 11; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať len do doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 15 ods. 10).

(10) O výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

(13) Daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, 1b) za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.

(17) Správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, 6eg) najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa , , , , (1) správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke () alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

(2) Správca dane môže konanie prerušiť najdlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci konania. Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť, najdlhšie však na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

(3) Proti rozhodnutiu o prerušení konania nie je prípustné odvolanie.

(4) Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

(5) Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa , , , , dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. (2) Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. (8) Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona o DPH vyplýva, že pre postup zdanenia použitých motorových vozidiel zakúpených žalobcom v inom členskom štáte Európskej únie (Taliansku) a následne ním predávaných v tuzemsku (na území Slovenskej republiky) tretím osobám je dôležité, aké je postavenie dodávateľa ojazdených automobilov, t. j. či je vo svojom členskom štáte registrovaný na daň z pridanej hodnoty a v akom daňovom režime predaj tuzemskému daňovému subjektu uskutočnil (či v štandardnom alebo osobitnom režime). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že pri dodaní ojazdených motorových vozidiel z iného členského štátu dodávateľ - taliansky daňový subjekt AXUS ITALIANA SRL dodal žalobcovi osobné motorové vozidlá a následne faktúrami špecifikovanými v napadnutom rozhodnutí žalovaného v kontrolovanom zdaňovacom období IV. štvrťrok 2010 fakturoval žalobcovi tento tovar (ojazdené motorové vozidlá) oslobodený od dane. Nákup ojazdených motorových vozidiel od talianskeho dodávateľa AXUS preveroval správca dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií u talianskeho správcu dane, ktorý potvrdil, že režim používaný za predaj ojazdených motorových vozidiel nie je predmetom DPH podľa článku 41 DL331/1993, ako je to znázornené na priložených faktúrach. Z uvedeného žalovaný i správca dane vyvodili záver, že keďže taliansky dodávateľ identifikovaný pre daň v inom členskom štáte (Taliansko) dodal žalobcovi tovar - ojazdené motorové vozidlá oslobodený od dane v rámci EÚ, žalobca tento tovar nadobudol v zmysle § 11 Zákona o DPH a bol preto povinný v zmysle § 69 ods. 6 v spojení s § 20 Zákona o DPH toto nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu zdaniť a uviesť do daňového priznania. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca tak neurobil, t. j. nadobudnutie tovaru (ojazdené motorové vozidlá) nezahrnul do daňového priznania za kontrolované zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010, nevyčíslil daň z uvedeného tovaru, t. j. nevykonal samozdanenie nadobudnutého tovaru a ani si neuplatnil odpočítanie dane. Takýmto konaním mal žalobca porušiť ust. § 69 ods. 6 v spojení s § 20 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH tým, že neodviedol daň z nadobudnutia predmetných ojazdených motorových vozidiel z iného členského štátu EÚ - Talianska. Žalobca následne predmetné osobné motorové vozidlá predal v tuzemsku, o čom vyhotovil odberateľské

faktúry špecifikované v napadnutom rozhodnutí žalovaného, na ktorých faktúrach bolo uvedený odkaz na § 66 Zákona o DPH.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutím konštatoval, že rovnako ako správca dane mal z dodávateľských faktúr od talianskeho dodávateľa AXUS a z odpovede talianskej daňovej správy za preukázané, že nakúpené ojazdené motorové vozidlá neboli dodané žiadnou osobou uvedenou v § 66 ods. 2 písm. a/ až c/ Zákona o DPH, čím nebola splnená ani jedna z podmienok pre uplatnenie úpravy dane pri použitom tovare. Žalovaný konštatoval, že taliansky dodávateľ dodal tovar oslobodený od dane v rámci EÚ t. j. taliansky dodávateľ nepoužil osobitný režim zdanenia podľa § 66 Zákona o DPH. Žalobca nadobudol ojazdené motorové vozidlá z iného členského štátu v zmysle § 11 Zákona o DPH z uvedeného vyvodil záver, že žalobca pri následnom predaji tohto tovaru v tuzemsku nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane podľa § 66 ods. 2 Zákona o DPH (osobitný režim zdanenia), ale bol povinný použiť bežný režim zdanenia (§ 19 ods. 1 Zákona o DPH), t. j. mal zdaniť celú sumu fakturovaného tovaru (ojazdené motorové vozidlá) a odviesť vyčíslenú daň kontrolovanú v zdaňovacom období. Žalobca v konaní tvrdil, že nakupoval od dodávateľa ALD AUTOMOTIVE ITALIA ojazdené motorové vozidlá, tieto boli žalobcovi dodané obchodníkom registrovaným pre daň v inom členskom štáte EÚ, a tieto nakupoval v osobitnom režime zdaňované na marži a následne v tomto režime dodával. Žalobca namietal, že skutočnosť, že dodávateľ na svojej faktúre neuviedol odkaz na osobitný predpis, ani na Smernicu 2006/112/ES, pri predaji neoprávňuje žalobcu (ako následného predajcu) porušiť povinnosť uvedenú v Zákone o DPH ak sa preukázateľné jedná o predmety (tovar), ktoré podliehajú osobitnému režimu podľa § 66 Zákona o DPH. Argumentoval, že z faktúry, je zrejmé, že ide o použitý tovar, DPH na faktúrach nie je uvedená a dodávateľ písomne i ústne žalobcovi potvrdil, že autá nakupuje v osobitnom režime.

Podstata žalobcovej námietky spočívala v tom, že žalovaný (aj správca dane) nedostatočne zistili skutkový stav pre posúdenie otázky, či žalobca pri predaji ojazdených motorových vozidiel, ktoré nadobudol od dodávateľa identifikovaného pre daň v inom členskom štáte, postupoval v rozpore so zákonom o DPH, keď pri ich následnom predaji aplikoval § 66 Zákona o DPH, pretože správca dane zisťoval daňový režim vo vzťahu k spoločnosti AXUS ITALIANA SRL, a nie vo vzťahu k dodávateľovi ALD AUTOMOTIVE ITALIA. Žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal zo záveru (zhodne so záverom správcu dane), že v prejednávanom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie osobitnej úpravy dane pri použitom tovare, pričom podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného mal žalovaný túto skutočnosť za preukázanú z predložených dokladov - faktúr dodávateľa žalobcu AXUS a z odpovedr talianskej daňovej správy, z ktorých zistil, že nakúpené ojazdené motorové vozidlá neboli dodané žiadnou osobou uvedenou v § 66 ods. 2 písm. a/ až c/ Zákona o DPH, a preto žalobca nebol oprávnený pri následnom ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku použiť osobitnú úpravu dane podľa § 66 ods. 2 Zákona o DPH. Žalovaný správne poukázal na to, že pri posudzovaní zdaniteľných obchodov v rámci vnútorného trhu EÚ sa postupuje podľa toho, či pri dodaní použitého tovaru (ojazdených motorových vozidiel) použil dodávateľ z iného členského štátu bežný režim, alebo či postupoval podľa osobitného spôsobu zdanenia (tzv. zdanenie rozdielu v zmysle § 66 Zákona o DPH) a postupoval správne, ak skúmal, či vozidlá boli dodané dodávateľom, ktorý spĺňa podmienky stanovené v § 66 ods. 2 písm. a/ až c/ Zákona o DPH. Pokiaľ však so žalobcom predložených dokladov a z dokladov získaných samotným správcom dane (konkrétne odpoveď talianskej daňovej správy na medzinárodné dožiadanie) vyvodil záver, že taliansky dodávateľ AXUS dodal žalobcovi tovar oslobodený od dani v rámci EÚ, t. j. nepoužil osobitný režim zdanenia, takýto záver je výsledkom nedostatočného zistenia skutkového stavu. Z predloženej odpovede talianskej daňovej správy doručenej správcovi dane 07.01.2013 totiž vyplýva, že získaná informácia o režime použitom spoločnosťou AXUS ITALIANA (v slovenskom preklade bolo nesprávne uvedené AXUS AUTOMOTIVE ITALIA) sa týka daňového subjektu AXUS ITALIANA SRL, teda subjektu, ktorý je odlišný od dodávateľa žalobcu, resp. ktorý nebol dodávateľom žalobcu. Uvedená skutočnosť vyplýva zo žalobcom predložených dodávateľských faktúr, ktoré boli vystavené spoločnosťou ALD AUTOMOTIVE ITALIA, ktorý bol aj podľa vyjadrenia žalobcu dodávateľom ojazdených motorových vozidiel pre žalobcu. Žalovaný aj správca dane teda pri určení dodávateľa, ako osoby, ktorá dodávala žalobcovi tovar (ojazdené motorové vozidlá) vychádzali z nesprávneho predpokladu, že dodávateľom žalobcu bol subjekt AXUS ITALIANA, ktorý dodával tovar oslobodený od dane a ktorý nepoužil osobitný režim zdanenia, ktoré skutočnosti pre správne orgány vyplynuli z odpovede talianskej daňovej správy. Pokiaľ teda žalovaný, ako aj správca dane uvádzajú, že nesprávna aplikácia ustanovenia § 66 Zákona o DPH pri zdanení použitého tovaru (ojazdených motorových vozidiel) žalobcom bola preukázaná odpoveďou príslušnej talianskej daňovej správy na medzinárodné dožiadanie, ktorá však obsahuje vyjadrenie k daňovému subjektu AXUS a

ním používanému režimu zdanenia, takýto záver nezodpovedá celkom skutočnosti, keďže dodávateľom žalobcu bola spoločnosť ALD AUTOMOTIVE ITALIA a tento daňový subjekt nebol talianskou daňovou správou preverovaný, resp. takýto dôkaz sa v správnom spise nenachádza.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňového správneho orgánu je nezákonné, pretože správne orgány viedli daňovú kontrolu v rozpore so tým, že nedodržali zákonom stanovenú lehotu (dĺžku) daňovej kontroly, a preto protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý, poukazujúc na nález Ústavného súdu SR č. z 29.6.2010, súd uvádza: zo zápisnice č. /Dan zo 14.11.2011, ktorá je súčasťou administratívneho spisu vyplýva, že predmetná daňová kontrola začala dňa 14.11.2011 (po vzájomnej dohode správcu dane a žalobcu). Správca dane následne rozhodnutím č. /Dan zo dňa 01.12.2011, ktoré bolo žalobcovi doručené 14.12.2011 daňovú kontrolu prerušil s poukazom na z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií do Talianska. Prvá žiadosť č. bola talianskej daňovej správe zaslaná dňa 12.01.2011, avšak z e- mailovej komunikácie obsiahnutej v administratívnom spise vyplýva, že v odpovedi talianskej daňovej správy na predmetnú žiadosť neboli uvedené požadované informácie. Preto správca dane dňa 09.03.2012 zaslal opakovanú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii. Z administratívneho spisu vyplýva, že správcovi dane bola konečná odpoveď talianskej daňovej správy doručená dňa 07.01.2013. Správca dane žalobcovi listom z 28.01.2013 oznámil, že dňa 07.01.2013 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Predmetná daňová kontrola vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti trvala od 14.11.2011 do 14.12.2011, t. j. jeden mesiac, od 14.12.2011 do 07.01.2013 bola s poukazom na prerušená, pričom počas prerušenia konania lehoty podľa zákona neplynú ( ) a následne pokračovala od 07.01.2013 do 21.03.2013 (t. j. 2 mesiace a 14 dní), kedy bola prerokovaním protokolu o daňovej kontrole ukončená. Z uvedené vyplýva, že daňová kontrola bola ukončená v zákonnej 6 mesačnej lehote stanovenej v Z uvedených dôvodov súd predmetnú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

Pre úplnosť súd uvádza, že pokiaľ sa žalobca v žalobe odvolával na obsah prehlásenia dodávateľa žalobcu zo dňa 21.10.2011 ( e-mail), ktorý mal byť dôkazom, resp. potvrdením dodávateľa žalobcu o použití osobitného režimu zdanenia, takýto dôkaz nebol žalobcom v odvolacom konaní žalovanému predložený, a preto sa žalobca k tomuto dôkazu v napadnutom rozhodnutí nemohol vecne vyjadriť. Uvedené prehlásenie žalobca nepredložil ani v preskúmavacom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe napadnuté rozhodnutie žalovaného s poukazom na v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Bude úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní zabezpečiť doplnenie dôkazov a opätovne na základe z nich získaných zistení zaujať stanovisko k možnej aplikácii Zákona o DPH.

O trovách konania súd rozhodoval na návrh žalobcu, ktorý mal v konaní plný úspech, a preto mu súd podľa priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v celkovej výške 716, Eur. Za žalobcove účelne vynaložené trovy konania súd považoval trovy pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 70,- Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 646,04 Eur. Žalobca bol v konaní zastúpený advokátom JUDr. Jozefom Veselým na základe plnej moci zo dňa 19.08.2013, ktorý vyčíslil náhradu trov konania podaním doručeným súdu 09.06.2014. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za právne zastupovanie za 3 úkony právnej služby spolu vo výške 394,32 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prevej porady s klientom podľa vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - ďalej len „vyhl. č. “) vo výške 130,16 Eur, vypracovanie písomnej žaloby podľa vyhlášky vo výške 130, Eur, účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici dňa 05.06.2014 v zmysle vyhlášky vo výške 134,- Eur), pričom hodnota jedného úkonu právnej služby bola stanovená v súlade s vyhlášky vo výške 1/6 výpočtového základu, ďalej režijný paušál vo výške 23, Eur (2x režijný paušál 7, Eur, x režijný paušál 8,04 Eur) v zmysle vyhlášky, náhrada za stratu času v zmysle vyhlášky vo výške 80, Eur (cesta z Veľkého Krtíša do Banskej Bystrice na pojednávanie dňa 05.06.2014 a späť 6 začatých polhodín x 13,40 Eur), náhrada cestovného (základná náhrada + spotrebované pohonné hmoty v zmysle písm.

a/ vyhlášky vo výške 39,99 Eur - cesta osobným motorovým vozidlom BMW, ev. č. VK384BI z Veľkého Krtíša do Banskej Bystrice a späť,( 160 km, pri spotrebe 5,4l/100km, základná náhrada za 1km 0,183 Eur pri cene pohonných hmôt za 1l paliva 1,24 Eur (160 x 5,4 : 100 x 1,24 = 10,71 Eur + 160 x 0,183 = 29,28 Eur) a 20% DPH vo výške 107,67 Eur v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže splnomocnený zástupca žalobcu je platiteľom DPH, o čom predložil v konaní dôkaz - osvedčenie o registrácii DPH zo dňa 22.10.2004 (20% DPH z odmeny za právne služby vrátane režijného paušálu, náhrady cestového a náhrady za stratu času, spolu vo výške 538,37 Eur).

Podľa je žalovaný povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet splnomocneného zástupcu žalobcu.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.