Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19CoE/41/2014

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: V. V., nar. XX.XX.XXXX, M. XXX/X, F., o vymoženie 3.794,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. -13 zo dňa 14.11.2012 jednohlasne takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. , o ochrane spotrebiteľa, §, o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, , o spotrebiteľských úveroch, § až 4; ods. 1, , , §; ods. 1 Exekučného poriadku, až 3 zákona o rozhodcovskom konaní a aplikoval Smernicu rady 93/13/EHS, pričom konštatoval, že že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je vo veci exekučným titulom, je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a je neplatná v zmysle ust. . Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu má za následok nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Preto súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní. Zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Exekučný

súd musí s právoplatným rozsudkom rozhodcovského súdu nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou ust. Exekučného poriadku, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. ods. l písm. b/ prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl.1 ods. 1 veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh. Oprávnený mal v konaní pred Exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Oprávnený nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Voči povinnému je v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému musí vymáhať. Ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. V napadnutom uznesení viackrát konštatuje, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. . Nie je možné súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, respektíve že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, čo odôvodnil tým, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. .

Zároveň oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania argumentujúc tým, že úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky.

Uviedol tiež, že súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu a ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený spolu s odvolaním predložil súdu prvého stupňa návrh na prerušenie konanie postupom podľa ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu.

Oprávnený v predmetnom návrhu žiadal, aby súd na základe ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol tak, že konanie sa prerušuje podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. g) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

K odvolaniu oprávneného a k jeho návrhu na prerušenie konania odvolací súd konštatuje:

Súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

K dôvodom, pre ktoré súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný nepripustiť vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý stratil legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Na základe takéhoto titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému. Chýba mu totiž dôležitá vlastnosť, a to jej materiálna vykonateľnosť.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku.

Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. -15.

Z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodcovská doložka bola súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Zmluvné strany podpísali len Zmluvu o úvere a nie uvedené všeobecné podmienky (a teda aj rozhodcovskú doložku). Pokiaľ je rozhodcovská doložka súčasťou len Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, nie je možné tvrdiť, že je dojednaná individuálne a že nie je podmienkou poskytnutia úveru, keďže to vyplýva už len zo samotného názvu „podmienky poskytnutia úveru“.

Odvolací súd sa preto plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v tomto prípade nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná, v dôsledku ktorej nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu. Ním vydaný rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť vykonateľným exekučným titulom (a to bez ohľadu na charakter účastníkov konania), a preto prvostupňový súd správne exekúciu zastavil.

K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. ). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia ako vecne správne potvrdil.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza:

Podľa ustanovenia , súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že toto vyžaduje, aby v prípade, že súd konanie chce prerušiť, predtým rozhodol, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie je dôvod na aplikáciu ustanovenia , a to z dôvodu, odvolací súd takéto rozhodnutie nevydal.

Odvolací súd k uvedenému zároveň uvádza, že v danom konaní na poskytnutie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, nie je potrebný na rozhodnutie vo veci výklad práva Európskeho spoločenstva, podávaný Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke.

Tak ako vyplýva zo spisu, exekučným titulom v predmetnom konaní je rozhodcovský rozsudok.

Odvolací súd nepovažuje za aktuálne riešiť prejudiciálne otázky, nastolené oprávneným a to z dôvodu, že podľa judikatúry Súdneho dvora, je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“) vychádza zo vzorového okruhu klauzúl. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým Smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v §

53 ods. 1 , a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v .

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.

S takýmto záverom prvostupňového súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Vo vzťahu k otázkam, ktoré oprávnený žiadal predložiť Súdnemu dvoru EÚ, odvolací súd poznamenáva, že vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.

Zo Smernice Rady 93/13/EHS vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú, spotrebiteľskú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Vo vzťahu k zneniu prejudiciálnej otázky 2), ktorú žiadal predložiť oprávnený, odvolací súd konštatuje, čo tiež vyplýva z jeho viacerých predchádzajúcich rozhodnutí, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva štátny súd.

Príloha Smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod písm. q/,,... najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie Smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom „doložka“ alebo „podmienka“ v prílohe Smernice.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a všeobecným súdom nebráni súdnej kontrole zmluvných podmienok (vopred formulovaná zmluva bez možnosti zmeny jej obsahu, čl. 3 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c) zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.