Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-37-2013.pdf
PDF · 127.28 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/37/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., zo sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: 1/ D. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom D. T. U. XXX XX, H. XXXX/XX, štátny občan SR, 2/ D. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom D. T. U. XXX XX, H. XXXX/XX, štátna občianka SR, o zaplatení 1419,63 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 9C/137/2012-35 zo dňa 27.11.2012, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti vo vzťahu k žalovanej v 2. rade.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu na uloženie povinnosti žalovaným zaplatiť žalobcovi 1.419,63 eur, 400,37 eur úroku z omeškania a ročného úroku z omeškania 9,5 % zo sumy 1.419,63 eur od 26.11.2009 do zaplatenia.
Ako dôvod uviedol, že dňa 20.12.2003 uzavrel žalovaný v 1. rade ako nájomca zo spoločnosťou Quatro, a.s., ako prenajímateľom zmluvu o prenájme č. 6308257241, ktorou sa prenajímateľ zaviazal, že nájomcovi poskytne do prenájmu predmety prenájmu a žalovaný v 1. rade sa zaviazal cenu predmetu prenájmu v sume 43.069,- Sk, uhradiť v pravidelných mesačných splátkach po 2.154,- Sk. Žalovaný neuhradil žiadnu počiatočnú platbu. Žalobca
dňa 11.6.2012 vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy v celkovej výške 2.997,56 eur do 18.6.2012. Z dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznanie záväzku zo dňa 22.8.2009 súd zistil, že zmluvnými stranami boli žalobca ako veriteľ a žalovaný v 1. rade ako dlžník. V bode 1.3 je uvedená žalovaná v 2. rade ako osoba pristupujúca k záväzku podľa § 533 a nasl. Občianskeho zákonníka. V článku 2. Uznanie záväzku žalovaná v 2. rade uznala čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s postupcom s tým, že bežná suma pozostáva z istiny v sume 1.429,63 eur, z príslušenstva a pohľadávky v sume 149,37 eur. Podľa čl. 3. Forma splatenia záväzku, bod 3.1 osoby uvedené v bode 1.2 a 1.3 sa zaväzujú splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach po 40,- eur, vždy k 28. dňu v mesiaci. Dátum prvej splátky bol určený na 28.9.2009. Osoby uvedené v bode 1.2 a 13 zároveň vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Na uvedený právny vzťah je potrebné aplikovať zák. č. 634/1992 Z z. účinný v čase uzavretia zmluvy a vychádza pritom z ustanovenia § 23 a ods. 1,2. Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa. Pri závere, že spornú zmluvu je potrebné považovať
za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaná v 2. rade vzniesla námietku premlčania a preto bolo úlohou súdu sa ňou vysporiadať. Právny vzťah medzi účastníkmi konania je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu žalovaným. Žalobca svoj nárok uplatňuje z uznania záväzku a prehlásenia žalovanej v 2. rade o vedomosti premlčania dlhu a jeho následkoch. Záväzok žalovaná v 2. rade uznala dňa 22.8.2009. Jedná sa o pasívnu solidaritu na strane žalovaných, nakoľko žalovaná v 2. rade podpisom dohody pristúpila k záväzku dlžníka podľa § 533 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom dlžníkom bol žalovaný v 1. rade. Pri závere o tom, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, aj na právne úkony nadväzujúce na uzavretie zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenia upravujúce spotrebiteľské vzťahy. Je zrejme, že k uznaniu dlhu žalovanou v 2. rade došlo v čase, keď bol dlh premlčaný, keď premlčacia doba začala plynúť najneskôr dňom 21.8.2005, teda dňom, kedy sa stala splatnou posledná z dvadsiatich dojednaných splátok v zmysle zmluvy o prenájme. Pri všeobecnej trojročnej dobe podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka uplynula dňa 21.8.2008. Uznanie bolo vykonané až dňa 22.8.2009. Aj keď námietku premlčania vzniesla len žalovaná v 2. rade, má tento úkon právne účinky aj voči žalovanému v 1. rade. Tento názor súd zdôvodnil citáciou § 533 a § 534 Občianskeho zákonníka. Uznanie záväzku bolo vykonané na predtlači žalobcu, pričom listina bola označená ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznanie záväzku, ktoré označenie môže u bežného občana - spotrebiteľa s minimálnym právnym vedomím za určitých vedomostí, keď je zo strany veriteľa, resp. jeho právneho nástupcu, či už písomne alebo ústne, telefonicky či iným spôsobom upozorňovaný, keď nie aj zastrašovaný možným súdnym konaním a následnou exekúciou, priviesť k rozhodnutiu uzavrieť takúto dohodu o splátkovom kalendári v snahe zabrániť jeho postihu a urovnať svoje záväzky voči druhej strane. V ďalšom si však možno často ani neuvedomuje, aké ďalšie prehlásenie podpísal, prípadne, k akým ďalším povinnostiam, alebo sankciám sa zaviazal. Navyše, keď samotná dohoda je vypísaná vo všetkých bodoch zástupcom druhej strany. Vzhľadom na výpoveď žalovanej v 2. rade, že dohodu po uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku síce podpísala, ale nevedela, že v čase podpisu dohody bola už pohľadávka žalobcu premlčaná, má súd za to, že prehlásenie o vedomosti premlčania dlhu a jeho následkoch zo dňa 22.8.2009 nezakladá právny následok uznania premlčaného dlhu tak, ako to vyžaduje § 558
Občianskeho zákonníka. V danej veci začala plynúť premlčacia doba 21.8.2005, ktorá uplynula dňa 21.8.2008. Žalobca podal žalobu až na 23.7.2012, teda až po uplynutí premlčacej doby, pričom žalovaná v 2. rade zniesla námietku premlčania s právnymi účinkami aj pre žalovaného v 1. rade, keďže sa jedná o pasívnu solidaritu na strane žalovaných v zmysle § 533 Občianskeho zákonníka a súd tento jej úkon považuje za účinné dovolanie sa premlčania. Súd nemohol žalobcovi premlčané právo priznať. Preto súdu nezostalo nič iné ako žalobu zamietnuť.
Ďalším výrokom v rozsudku bolo rozhodnuté, že sa žalovanému náhrada trov konania nepriznáva.
Tento výrok súd zdôvodnil odkazom na § 142 ods.1 O.s.p. a na úspech žalovaných ktorí však náhradu trov konania nežiadali a zo spisu im žiadane trovy nevyplynuli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Alternatívne navrhol rozsudok zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť, alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne uviedol, že odvolanie podáva len do určitej časti rozsudku, ktorou súd zamietol nárok žalobcu voči žalovanej v 2. rade. Dňa 22.8.2009 žalovaná v 2. rade podpísala Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, prostredníctvom ktorej pristúpila k záväzku žalovaného v 1. rade a zároveň uznala tento záväzok voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o prenájme, čo do dôvodu a výšky a zaviazala sa splatiť tento záväzok v splátkach uvedených v dohode. Dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť pristúpenia a uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prístup dlžníka tento dlh zaplatiť. Žalobca poukázal na čl. 3, bod 3.4 dohody, v ktorom je jednoznačne, zrozumiteľne a jasne uvedené: „dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch“. Obsahom dohody je uznanie dlhu zo strany žalovaného ako právny inštitút o zakotvenie v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva je prerušenie plynutia premlčacej doby a začatie plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby, a to priamo zo zákona. Zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania
vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods.1, veta 2. Občianskeho zákonníka nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ.. Uznanie premlčaného práva v zmysle § 110 ods.1 OZ. nie je viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní vedel, alebo nie. Úprava obsiahnutá v § 558 OZ spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh, o jeho premlčaní, so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. To znamená, že ustanovenie § 110 OZ nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal, o jeho premlčaní a jeho následkoch. Sudca sa len stotožnil jednostranne s právnym vyjadrením žalovanej v 2. rade, že o premlčaní dlhu nemala vedomosť, a to napriek tomu, že žalobca predložil relevantný jednoznačný dôkaz, že žalovaná 2. rade uznala svoj záväzok voči žalobcovi, v ktorom zároveň potvrdila svoju vedomosť o premlčaní dlhu. Daným prístupom súdu dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a neprimeranej ochrane spotrebiteľa, vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie si svojich povinnosti. Žiadne zákonné ustanovenie nebráni súdnemu uplatneniu aj premlčaného práva. Premlčaný dlh nezaniká, a teda nemožno ani pri najmenšom hovoriť o použití nekalých obchodných praktík. Konanie žalovaných nemožno považovať za morálne a čestné a preto
nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Svoj právny názor týkajúci sa právnych účinkov spojených s uznaním práva podľa § 110 ods. 1, druhá veta OZ súd zdôvodnil odkazom na rozsudky Najvyššieho súdu ČR 3Cz/6/68, 33Cdo155/2007, 33Odo934/2005, 33Odo1039/2004, Odo133/2005. Podpísaná dohoda neobsahuje žiadne zložité, ani zavádzajúce právne formulácie. Dohodu podpisovala žalovaná vo svojom bydlisku, mala možnosť si ju v pokoji prečítať a v prípade, ak mala záujem uzatvoriť dohodu s takýmto obsahom, vysloviť s ňou svoj súhlas svojím podpisom, resp. odmietnuť ju a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasila. Dohodou došlo k zmene obsahu záväzkov zmluvných strán v spôsobe plnenia záväzku. Dohoda o zmene v obsahu záväzku je zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným, ako dlžníkom, pričom žalobca ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej zmluvy. Ustanovenie dohody o tom, že žalovaná uznala svoj záväzok, nemohlo byť žalovanej vnútené ako neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluve a na dohodu sa nesťahuje ustanovenie o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Menovaná v 2. rade nebola k podpisu dohody žiadnym spôsobom donútená. Uzatvorením dohody nedošlo k zhoršeniu jej postavenia ako spotrebiteľa, ale naopak, žalobca poskytol žalovanej v 2. rade možnosť plniť už existujúci splatný záväzok v splátkach.
Žalovaná v 2. rade sa k odvolaniu nevyjadrila.
Dohoda zo dňa 22.8.2009 „o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku“ - ďalej len dohoda, ktorú uzavrel žalobca zo žalovanou v 2. rade, je podľa svojho obsahu aj dohodou o prevzatí dlhu podľa § 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi. Námietky, ktoré má voči veriteľovi pôvodný dlžník, môže uplatniť aj osoba, ktorá dlh prevzala. Veriteľ môže požadovať plnenie na ktoromkoľvek z dlžníkov bez toho, že by sa musel obrátiť najprv na pôvodného dlžníka. Plnením jedného z dlžníkov zaniká v rozsahu tohto plnenia aj záväzok druhého dlžníka. Keďže dohoda neobsahuje záväzok žalovanej v 2. rade, že plní za dlžníka jeho peňažitý záväzok, nedošlo uzavretím dohody k pristúpeniu žalovanej v 1. rade k záväzku podľa § 533 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 531 ods. 2 na rozdiel od § 533 Občianskeho zákonníka, neobsahuje záväzok oboch dlžníkov zaplatiť spoločne a nerozdielne. Uzavretím takejto dohody vzniká alternatívny záväzok oboch dlžníkov podľa § 561 Občianskeho zákonníka a nie akcesorický záväzok, ako v prípade ručenia podľa § 546 a násl. Občianskeho zákonníka. Plnením jedného z dlžníkov zaniká v rozsahu tohto plnenia aj záväzok druhého dlžníka. Zmena v osobe dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby a teda započítava sa do nej aj doba, ktorá už uplynula doterajšiemu dlžníkovi (§ 111 Občianskeho zákonníka).
Podaným odvolaním nebol dotknutý výrok rozsudku v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba podaná voči žalovanému v 1. rade. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a tak ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods.1, 3 a § 206 ods.2 O.s.p.). Podaným odvolaním žalobca výslovne napadol len výrok rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba voči žalovanej v 2. rade. V zmysle § 533 Občianskeho zákonníka zodpovedá žalovaná v 2. rade za dlh žalovaného v 1. rade spoločne
a nerozdielne. So vznikom takejto pasívnej solidarity nadobúda veriteľ právo žalovať buď všetkých, alebo ktoréhokoľvek zo solidárnych dlžných osôb. Pre konanie v preskúmavanej veci je však dôležité ustanovenie § 91 ods.1 O.s.p., podľa ktorého, v prípade solidárne žalovaných dlžníkov v konaní koná
každý sám za seba a jeho procesné úkony nezaväzujú ostatných účastníkov. Pokiaľ preto žalobca podal odvolanie výslovne len voči tej časti rozsudku, ktorá bola zamietnutá žaloba voči žalovanej v 2. rade., účinky tohto odvolania sa nevzťahujú na tú časť rozsudku, v ktorej bola zamietnutá žaloba voči žalovanému v 1. rade.
Pri preskúmavaní odvolaním napadnutej časti rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený túto časť rozsudku preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1.3 O.s.p.). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť vyhlásený verejne, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli spdu (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
Napadnutú časť rozsudku odvolací súd preskúmal bez zopakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom 1. stupňa a preto bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutej časti rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je opodstatnené.
Na veci správnosti rozsudku nemení nič čiastočne nesprávne právne posúdenie.
Právny predchodca žalobcu uzavrel zo žalovaným v 1. rade zmluvu o podnikateľskom nájme hnuteľných veci v zmysle § 721 až § 723 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1. rade uzavrel túto zmluvu ako spotrebiteľ, správne prvostupňový súd dospel k záveru o právnom posudzovaní tejto zmluvy podľa § 23 a) zákona č. 637/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ako typovej zmluvy. Táto skutočnosť má za dôsledok, že Dohoda o uzavretí splátkového kalendáru a uznaní záväzku zo dňa 22.8.2009, uzavretá medzi terajším žalobcom a žalovanou v 2. rade v časti o uzavretí splátkového kalendára je dohodou o zmene pôvodnej spotrebiteľskej zmluvy a preto aj ona samotná má charakter spotrebiteľskej zmluvy.
Na tomto právnom názore ničím iným nemení ani novela Zákona o ochrane spotrebiteľa uskutočnená zákonom č.102/2014 Z. z., účinná od 1.5.2014, keďže podľa § 29 b) tejto novely, sa vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. májom 2014, posudzujú podľa predpisov účinných do 30.4.2014.
Ani v prípade, že súd pri svojom rozhodovaní aplikuje občiansko právnu úpravu, sa súdna prax nezjednotila v názore, či nová 10 ročná premlčacia doba začne plynúť aj v prípade uznania premlčaného záväzku, ktorý o tomto premlčaní nevedel. Podľa názorov prezentovaných napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSR R51/1968, z ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nijako nevyplýva, že by nebolo možné uznať dlh už premlčaný. Uznanie premlčaného dlhu nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že dlh je premlčaný. Totožné stanovisko zaujal aj po 1.1.1991 Najvyšší súd ČR, napr. v rozsudku sp. zn. 33Odo934/2005 zo dňa 22.8.2007, 33Cdo155/2007 zo dňa 28.2.2007, 33Odo1039/2004 zo dňa 15.9.2006, 33Odo133/2005 zo dňa 27.9.2006.
Naproti tomu Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Cdo/197/2009 zo dňa 25.3.2010 zaujal názor, že „pokiaľ žalobca nevyzval žalovanú do apríla 2001, t. j. do konca všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť nasledujúceho dňa po poskytnutí pôžičky v apríli 1998 a žalovaná až následne listom z 18.9.2001 uznala svoj dlh čo do dôvodu aj výšky (§ 558 Občianskeho zákonníka), nevediac pritom, že uznáva premlčaný dlh, takýto uznávací prejav žalovanej nezaložil plynutie novej 10-ročnej premlčacej doby podľa § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka ....“.
Ustanovenie § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu 15.12.2003 sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujú spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často, vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu, nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu, pretože ju uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný v 1. rade ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah obchodných podmienok, bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu. Preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie, je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len “smernica“).
Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Je možné súhlasiť s názorom, že Dohoda o uzavretí splátkového kalendára zo dňa 22.8.2009, je z hľadiska svojho obsahu dohodou o zmene tej časti zmluvy o úvere zo dňa 15.12.2003, ktorou bolo dohodnuté, že žalovaný v 1. rade bude splácať nájomné vo forme 20 mesačných splátok. Preto aj táto Dohoda má charakter spotrebiteľskej zmluvy, a to bez ohľadu na to, že terajší žalobca nadobudol vecne aktívnu legitimáciu len na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Platnosť dohody o uzavretí splátkového kalendára zo dňa 22.8.2009 nikto nespochybnil. Na základe tejto dohody došlo zo strany niektorého zo žalovaných
k zaplateniu čiastky 10,- eur, čo vyplýva z porovnania výšky uznaného dlhu s výškou vymáhaného dlhu vo výzve zo dňa 11.6.2012.
Napriek tomu uznanie záväzku ako také, je jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý si svoj charakter jednostrannosti zachováva aj v prípade, že bol zapracovaný do iného dokumentu, v tomto prípade do Dohody o splátkovom kalendári. Pre posudzovanie platnosti takéhoto jednostranného právneho úkonu však platia ustanovenia § 37 až § 40 Občianskeho zákonníka.
Výkon práva a povinnosti vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práva oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Aj fyzické osoby dbajú o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou (§ 3 Občianskeho zákonníka).
Každý je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku (§ 415 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný aj ten právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Nie je spravodlivé poskytovať rovnakú právnu ochranu spotrebiteľovi, ktorý si svoj záväzok splnil a od ktorého sú vymáhané len nároky majúce charakter neprijateľnej (nekalej) zmluvnej podmienky v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka a rovnakú ochranu aj spotrebiteľom, ktorí svoj záväzok v podstatnej časti nesplnili, či dokonca ani nezačali splniť.
Nemožno stotožňovať ochranu spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami dojednaným v spotrebiteľských zmluvách s ochranou dlžníkov, ktorí takéto zmluvy uzavreli s úmyslom nesplniť si svoje povinnosti z nich vyplývajúce. Ochrana, ktorú poskytuje spotrebiteľovi spotrebiteľské právo, nemôže viesť k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania a k spôsobovaniu ujmy predávajúcim či veriteľom.
Vychádzajúc z obsahu spisu žalovaný v 1. rade, napriek uzavretiu zmluvy dňa 15.12.2003, nezaplatil až do 22.8.2009 žiadnu čiastku, na ktorú sa touto zmluvou zaviazal. Aj po uznaní záväzku a uzavretí dohody o splátkovom kalendári zo dňa 22.8.2009 malo dôjsť podľa spisových údajov k zaplatenie len čiastky 10,- eur.
Pritom však žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu zo dňa 15.12.2003 ako spotrebiteľ. Preto sa musia súdy vysporiadať s tým, či prejav vôle žalovanej v 2. rade zo dňa 22.8.2009 o uznaní záväzku, zapracovaný do Dohody o uzavretí splátkového kalendára, neodporuje alebo neobchádza zákon, alebo sa neprieči dobrým mravom.
Podľa § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie konať v rozpore z dobrými mravmi. Konanie z tohto zákona sa rozumie také konanie, ktorého vybočením spravidla morálky je poskytovanie služby a môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného sťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom
sa využíva omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Pokiaľ dlžník písomne urobenom uznaní záväzku podľa § 558 Občianskeho zákonníka uvedie, že je mu známe, že uznáva premlčaný dlh, nie je možné dodatočne účinne zmariť právne dôsledky takéhoto prehlásenia tvrdením, že si listinu obsahujúcu takýto uznávací prejav vôle neprečítal. Obdobne nemožno akceptovať ani obranu vo forme, že takémuto prehláseniu nerozumie. Podpísanie tejto listiny účastníkom vylučuje účinnosť obrany dlžníka, že nebol upozornený na premlčanie zo strany veriteľa. Pokiaľ aj v skutočnosti účastník listinu podpísal bez jej prečítania, nie je možné takýto jeho prístup k veci klásť na ťarchu veriteľa.
Vychádzajúc z obsahu listiny o uznaní dlhu odvolací súd považuje za nehodnovernú obranu žalovanej v 2. rade, že nevedela o tom, že uznáva premlčaný dlh. Pritom nie je v rozpore z dobrými mravmi, ani nejde o nekalé obchodné konanie, pokiaľ veriteľ sa snaží vymôcť svoju hoci už premlčanú pohľadávku. Uplynutím premlčacej doby právo nezaniká, len sa oslabuje. Pokiaľ veriteľ po uplynutí premlčacej doby navrhne dlžníkovi, aby uznal záväzok, nejde zo strany veriteľa o konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Prvostupňový súd nezamietol podanú žalobu z dôvodu, že uznanie záväzku by malo byť nekalou obchodnou praktikou zakázanou § 7 ods.1 Zák. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti (§ 7 ods.2 pís. a) citovaného zákona).
Obchodnou praktikou sa pritom rozumie konanie, opomenutie konania, spôsob spracovania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi.
Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. p), u), citovaného zákona).
Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do
omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna (§ 8 ods. 1 citovaného zákona).
Za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v § 8 ods. 1 cit. zákona alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, iba že je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ príjme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal (§ 9 ods. 4 citovaného zákona).
Táto verejnoprávna norma stanovuje sústavu orgánov verejnej správy vo veciach ochrany spotrebiteľa a v ustanoveniach § 23 a § 24 sankcie, ktoré sú oprávnené tieto orgány ukladať tomu, kto poškodí práva spotrebiteľa.
Naplnenie skutkovej podstaty niektorej zo skôr vymenovaných nekalých obchodných praktík nemusí mať za dôsledok čo aj len čiastočnú neplatnosť právneho úkonu, spravidla zmluvy, ktorá bola za takýchto podmienok uzavretá.
K takémuto právnemu dôsledku možno dospieť predovšetkým za predpokladu, že takáto obchodná praktika bola zapracovaná do zmluvy a stala sa neprijateľnou (nekalou) zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Samotná existencia nekalých obchodných praktík bez spojenia s konkrétne uzavretou (spotrebiteľskou) zmluvou nemôže byť právne významná ani za splnenia podmienok § 37 až § 40 Občianskeho zákonníka. Len ak sa zmluva uzavrie, pričom nekalá obchodná praktika sa prejaví pri jej uzatváraní, formulovaní jej obsahu, pri plnení si povinností zo strany dodávateľa, či pri omeškaní spotrebiteľa, môže byť predmetom preskúmavania súdom aj z hľadiska porušenia povinnosti dodávateľov (predajcov) podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa, či podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.
Nie je možné automaticky stotožňovať napr. zákaz nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 1 cit. zák. s neplatnosťou právneho úkonu, prostredníctvom ktorého sa mohla takáto praktika realizovať. Právnym dôsledkom nekalosti obchodnej podmienky sú osobitné sankcie, ktoré možno uložiť podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie každá nekalá obchodná podmienka má za dôsledok neplatnosť právneho úkonu, ktorého bola súčasťou. Neplatnosť právneho úkonu, napr. zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, by totiž mala za dôsledok vznik povinnosti oboch zmluvných strán vrátiť všetko, čo na základe takého úkonu získali (§ 457 Občianskeho zákonníka).
Sankciu za jej uplatnenie upravenú v Občianskom zákonníku je teda možné aplikovať v prípade, keď po 1.4.2004 má takýto úkon charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a do 31.3.2004 charakter neprimeranej podmienky podľa § 23a ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. v znení účinnom do 24.11.2004, pričom sa jedná o inú spotrebiteľskú zmluvu, než zmluvu úverovú.
Pokiaľ nekalá obchodná praktika bola urobená vo forme právneho úkonu, mohla byť platnosť takéhoto právneho úkonu posudzovaná aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka ako
právny úkon, ktorý svojim účelom odporuje zákonu, prípadne ako právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom.
Nie je možné vyhlásiť uznanie záväzku ako celok za neplatný právny úkon len z dôvodu, že bolo zapracované do iného platného dvojstranného právneho úkonu - dohody o splátkovom kalendári uzavretej s odkazom na § 558 Občianskeho zákonníka, keď súčasne s uznaním premlčaného dlhu si účastníci dohodnú splátkový kalendár výhodný pre dlžníka. Uznanie dlhu podľa tohto ustanovenia výslovne vyžaduje k svojej platnosti aj prejav vôle dlžníka, že uznaný dlh zaplatí, čo môže prejaviť aj vo forme dohody o splátkovom kalendári.
Uznanie záväzku z úverovej zmluvy urobené v súlade s § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka na rozdiel od uznania podľa § 558 Občianskeho zákonníka, k platnému vzniku nevyžaduje vedomosť dlžníka o premlčaní jeho záväzku.
Doterajšia súdna prax je zo skôr uvedených dôvodov nejednotná. Časť súdov uznáva za nekalú obchodnú praktiku majúcu za následok neplatnosť uznania záväzku, samotný fakt, že vyhlásenie dlžníka o tom, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch, je uvedené v inom bode tej istej listiny obsahujúcej takýto prejav vôle.
Je diskutabilný názor, že samotné uvedenie state o vedomosti dlžníka o premlčaní záväzku do iného ustanovenia listiny obsahujúcej uznávací prejav vôle, je nekalou obchodnou praktikou, majúcou dokonca za dôsledok neplatnosť samotného uznania pre rozpor s dobrými mravmi.
Uznanie záväzku urobené podľa § 558 Občianskeho zákonníka, je povinne spojené s prehlásením dlžníka, že svoj dlh zaplatí. Takéto prehlásenie môže mať aj formu dohody s veriteľom, v ktorej prehlásenie dlžníka nadobudne konkrétny obsah vyhovujúci obom stranám.
Pokiaľ súčasťou takejto dohody je aj prehlásenie dlžníka, že má vedomosť o premlčaní záväzku a o jeho dôsledkoch, je diskutabilné, či je možné dôvodne označiť umiestnenie takéhoto prehlásenia za nekalú obchodnú praktiku, či dokonca za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Obchodného zákonníka, alebo za neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Súdna prax, ktorou sa cíti byť viazaný odvolací senát rozhodujúci v tejto veci, uznáva za nekalú obchodnú podmienku majúcu za následok neplatnosť uznania záväzku vyhláseniu dlžníka o tom, že má vedomosť o premlčaniu dlhu a o jeho následkoch, pokiaľ je uvedené v inom bode listiny obsahujúcej takýto prejav vôle.
Treba súhlasiť s tým, že v danom prípade pri uzatváraní Dohody došlo k obchodnej praktike naplňujúcej znaky nekalosti. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľom, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť a ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi a všeobecne zásade dobrej viery, ktorá by mala byť uplatňovaná v jeho oblasti činnosti.
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu 1. stupňu v jeho napadnutej časti ktorou bola zamietnutá žaloba vo vzťahu k žalovanej v 2. rade.
Úspech v odvolacom konaní mala žalovaná v 2. rade. Tejto v priebehu odvolacieho konania žiadne trovy nevznikli pričom nepodala ani návrh na prejednanie takejto náhrady. V dôsledku toho Odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1 (§ 3 ods. 9 zák. č.757/2004 Z. z. o súdoch )
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.