Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozhodnutie_5CoPr-1-2014.pdf
PDF · 93.5 KB
Case nature
Subarea
5CoPr/1/2014
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Márie Vrtochovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľky Mgr. H. J., bytom Q. D., Y. XXX/ X, právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Trenčín, Piaristická 46, IČO: 36 837 857 proti odporcovi Fakultná nemocnica Trenčín, so sídlom Trenčín, Legionárska 28, IČO: 00 610 470, právne zastúpený JUDr. Ľudmilou Jurčovou, advokátkou, so sídlom Bratislava, Michalská 9, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. decembra 2013, č.k. 15Cpr/6/2013-77, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu písomnou výpoveďou zo dňa 10.12.2012 doručenou navrhovateľke dňa 18.12.2012 je neplatné. Zároveň návrh o zaplatenie náhrady mzdy v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď jej odporca umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru sa vylučuje na samostatné konanie. O náhrade trov konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012 ako aj ust. § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 7, § 77 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce v citovanom znení. Súd na základe skutočností zistených vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je dôvodný. V konaní mala za preukázané, že navrhovateľka pracovala u odporcu ako sestra v pracovnom pomere od 01.09.2008. Z tohto pracovného pomeru jej dal odporca dňa 10.12.2012 písomnú výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Písomná výpoveď bola navrhovateľke doručená 18.12.2012. V zmysle citovaných ustanovení § 62 Zákonníka práce mal potom pracovný pomeru u odporcu skončiť uplynutím výpovednej lehoty, ktorá bola dva mesiace a začala plynúť od 1.dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, teda dňa 01.01.2013. Výpovedná doba mala uplynúť dňom 28.02.2013. Navrhovateľka z danou výpoveďou nesúhlasila, čo odporcovi ako svojmu zamestnávateľovi oznámila a zároveň ho vyzvala, aby jej prideľoval prácu v zmysle pracovnej zmluvy. V lehote stanovej § 77 Zákonníka práce, teda do dvoch mesiacov odo dňa 28.02.2013 uplatnila navrhovateľka svoje právo na určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru návrhu na začatie konania podaním súdu dňa 26.04.2013.
Návrh bol tak podaný včas oprávnenou osobou a preto súd pristúpil k preskúmaniu platnosti skončenia pracovného pomeru.
Odporca dal navrhovateľke výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom toto menej závažné porušenie pracovnej disciplíny skutkovo odôvodnil tak, že poukázal na skutok zo dňa 22.10.2012, po ktorom bola navrhovateľka zo strany odporcu písomne upozornená na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, písomným upozornením zo dňa 30.11.2012. Ďalej bola na vyššie uvedený skutok zo dňa 23.10.2012 opakovane písomne upozornená navrhovateľka od odporcu na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť dania výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka upozornením zo dňa 10.12.2012.
Uvedený výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, teda pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny môže zamestnávateľ použiť, resp. ho odôvodniť len vtedy, ak bolo zamestnanec v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. Účelom tohto ustanovenia je, aby bola zamestnancovi upozornením zamestnávateľa daná možnosť uvedomiť si svoje konanie, ktoré viedlo k porušeniu pracovnej disciplíny, ako aj následky opakovaného porušenia pracovnej disciplíny, pričom zamestnancovi je daná možnosť vyvarovať sa ďalšieho porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by mohlo viesť ku skončeniu pracovného pomeru. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny len vtedy, keď v dobe 6 mesiacov pred týmto porušením pracovnej disciplíny, pre ktoré dáva zamestnancovi výpoveď, zamestnanca v súvislosti s iným prípadom porušenia pracovnej disciplíny upozornil na možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce.
Táto podmienka výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce podľa súdu splnená nebola, pretože zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že navrhovateľka sa v konaní, ktoré odporca považoval za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny dopustila dňa 22.10. a 23.10.2012, teda deň po dni. Odporca však po porušení pracovnej disciplíny konaním navrhovateľky zo dňa 22.10.2012 neupozornil navrhovateľku na možnosť dania výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce predtým ako navrhovateľka opakovane dňa 23.10.2012 porušila pracovnú disciplínu, čo bolo dôvodom výpovede z pracovného pomeru. Upozornil ju až dňa 30.11.2012 upozornením z rovnakého dňa. V tom čase už navrhovateľka vykonala skutok dňa 23.10.2012. Podľa súdu tak navrhovateľka nebola zo strany odporcu pred svojím konaním dňa 23.10.2012, ktoré bolo posúdené odporcom ako opakované porušenie pracovnej disciplíny a dôvodom výpovede z pracovného pomeru upozornená zo strany odporcu na možnosť výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. V tomto zmysle sa potom navrhovateľka nedopustila menej závažného porušenia pracovnej disciplíny v dobe 6 mesiacov potom, čo v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny bola zo strany svojho zamestnávateľa písomne upozornená na možnosť výpovede. Podmienky uvedeného výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka tak u navrhovateľky splnené neboli.
Preto súd návrhu vyhovel. Určil, že skončenie pracovného pomeru je neplatné a čo sa týka návrhu na zaplatenie náhrady mzdy, súd vylúčil vec podľa § 112 ods. 2 O.s.p. na samostatné konanie s tým, že o trovách konania rozhodne súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p., do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne, prípadne alternatívne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pretože súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. ako aj z dôvodu zmätočnosti rozhodnutia, pre ktoré je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné. Poukázal pritom na základné zásady Zákonníka práce, z ktorých je zrejmé, že výkon práva a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nebolo na mieste požadovať zamestnávateľa, resp. by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby si všetky povinnosti splnil v čase od 14.30 hod. do 18.00 hod., resp. od 15.30 hod. dňa 22.10.2012, keďže navrhovateľka sa ďalšieho previnenia dopustila dňa 23.10.2012. Týmto sa súd pri hodnotení jednotlivých dôkazov vôbec nezaoberal. Poukázal na znenie ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, kedy z jazykového výkladu vyplýva, že pre tento výpovedný dôvod postačuje, ak bol zamestnanec v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. Navrhovateľka
bola upozornená o porušení pracovnej disciplíny na možnosť jej udelenia a to upozornením doručeným dňa 30.11.201 a dňa 18.12.2012. Výpoveď jej bola daná pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré mu predchádzali iné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 22.10. a 23.10.2012. Zákon neustanovuje lehotu, v ktorej má dôjsť k prvému upozorneniu od prvého skutku a neustanovuje lehotu na doručenie opakovaného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny. Konštatovanie súdu, že navrhovateľka mala byť na skutok, ktorý bol porušením pracovnej disciplíny upozornená ešte v ten deň je v zásade nemožné. Čo sa týka výpovedí jednotlivých svedkýň tieto nemali povinnosť navrhovateľku upozorňovať na porušenie pracovnej disciplíny a súd sa vôbec nevysporiadal s výpoveďou svedkyne Štefkovičovej, ktorá vypovedala, že bola navrhovateľkou zastrašovaná na základe čoho vyslovila strach vo veci vypovedať. Namietal, že pokiaľ sa zamestnanec domáha určenia neplatnosti výpovede, súd z hľadiska naplnenia výpovedného dôvodu je povinný skúmať, či zamestnávateľom vymedzený dôvod výpovede zakladá niektorý z dôvodov uvedených v zákone a či nastali také skutočnosti, ktoré právna norma predpokladá ako dôvod rozviazania pracovného pomeru. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že súd sa nijako nevyjadril k ďalším hmotnoprávnym predpokladom platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Zároveň žiadal, aby súd nezačal konanie o náhrade mzdy, pokiaľ nebude právoplatne ukončené konanie o určenie neplatnosti pracovného pomeru výpoveďou.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá žiadala rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na skutočnosť, že súd prvého stupňa mal v náväznosti na § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce za preukázané, že v posudzovanom prípade nebola splnená podmienka skončenia pracovného pomeru pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že v dobe pred druhým porušením pracovnej disciplíny navrhovateľka nebola na porušenie pracovnej disciplíny upozornená s možnosťou dania výpovede písomne. V samotnej žalobe ako aj v úvode prvého pojednávania na súde navrhovateľka namietala nezákonný proces uloženia disciplinárnych opatrení s tým, že vyslovila domnienku, že zo strany odporcu by sa mohlo jednať voči navrhovateľke o šikanózne konanie s poukazom na to, že na súde sa už predtým navrhovateľka musela domáhať ochrany proti nedôvodnému disciplinárnemu opatreniu, ktoré jej bolo dané zo strany odporcu. Toto konanie skončilo súdnym zmierom. Čo sa týka námietok odporcu v odvolaní, ktorý namieta, že je na mieste skúmať, či je spravodlivé od zamestnávateľa požadovať, aby za situácie ako sa skutky odohrali, t.j. deň po dni, je namieste očakávať, že zamestnávateľ zistí, prešetrí a právne posúdi a vypracuje písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a toto následne aj doručí zo zákona je nutné zo strany zamestnávateľa zistiť, prešetriť, právnej posúdiť a vypracovať písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a toto aj doručiť navrhovateľke, ale ešte predtým jej skutok s ňou prerokovať a dať jej možnosť sa vyjadriť. Súd vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal predloženými dôkazmi oboch sporných strán, vypočul všetkých navrhnutých svedkov a nemohol hodnotiť správanie zamestnávateľa, ak by si splnil svoje povinnosti zistiť, prešetriť, právne posúdiť a vypracovať písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Preto mala za to, že súd sa v rozsudku ani nemusel bližšie zaoberať a zaujať stanovisko k spôsobu akým zamestnávateľ hodnotil konanie navrhovateľky s tým, že súd ústne vyjadril účastníkom konania na pojednávaní ako sa mu na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci v súlade s ust. § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p.. Žiadala preto v konečnom dôsledku, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
Súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.
Podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012 zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre
menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.
Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovnoprávneho pomeru a spočíva v plnení povinností, ktoré sú stanovené právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné a ako dôvod k rozviazaniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť porušenie pracovných povinností zamestnancom zavinené aspoň z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.
V prípade porušenie pracovnej disciplíny najnižšej intenzity je dôvodom výpovede z pracovného pomeru len vtedy, ak sa jedná u zamestnanca o dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, čo však nie je prejednávaný prípad, alebo v prípade, že sa jedná o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podmienkou pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny je, že bol zamestnanec v dobe posledných šiestich mesiacov v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny upozornený na možnosť výpovede, čo je prejednávaný prípad.
Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že pri porušovaní pracovnej disciplíny je z hľadiska primeranej časovej súvislosti potrebné, aby jednotlivé porušenia pracovnej disciplíny boli v takom časovom intervale, že možno hovoriť o slede jednotlivých na seba naväzujúcich porušeniach pracovnej disciplíny.
Písomné upozornenie zamestnanca na možnosť výpovede nie je právnym úkonom, pretože sa nejedná o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo zánik práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Súdna prax v tomto smere zaujala už skôr stanovisko, že sa jedná len o skutočnosť, t.z. faktický úkon, ktorý je hmotnoprávnym predpokladom pre právny úkon - pre výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce.
Povinnosť písomne upozorniť zamestnanca na možnosť výpovede z pracovného pomeru Zákonník práce ukladá zamestnávateľovi bez toho, aby výslovne stanovil, pri ktorom menej závažnom porušení pracovnej disciplíny má byť vykonané. Upozorňovacia povinnosť zamestnávateľa je daná v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny a pretože účelom a zmyslom tejto povinnosti je, aby zamestnanec vedel o následkoch, ktoré bude (budú), prípadne môžu byť jeho prípadné ďalšie menej závažné porušenia pracovnej disciplíny a aby tým bol od ďalšieho porušovania pracovnej disciplíny odradený. Z tohto je potom možné dovodiť tak, ako správne uzatvoril súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaní v plnom rozsahu stotožňuje, že ak má byť daná výpoveď pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny tak, ako to predpokladá ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce platným právnym úkonom, musí byť tento zamestnanec aspoň raz písomne upozornený na možnosť výpovede, najmenej pri menej závažnom porušení pracovnej disciplíny, ktoré predchádzalo ďalšiemu menej závažnému porušeniu pracovnej disciplíny.
V prejednávanej veci je nesporné a medzi účastníkmi nepochybné, že navrhovateľka síce bola upozornená na možnosť dania výpovede písomným upozornením zo dňa 30.11.2012 pre skutok, ktorý sa mal stať dňa 22.10.2012, avšak rovnako faktom je, že v čase doručenia prvého písomného upozornenia sa stal už skutok v poradí druhý dňa 23.10.2012, pričom v čase, kedy sa stal tento druhý skutok, t.z. dňa 23.10.2012 navrhovateľka o možnosti výpovede z pracovného pomeru pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny upozornená nebola, pretože preukázateľne jej toto druhé upozornenie bolo doručené až dňa 10.12.2012.
Z tohto potom vyplýva, že tu nebol daný hmotnoprávny predpoklad na danie výpovede, pretože navrhovateľka síce bola upozornená na možnosť dania výpovede, avšak v čase, kedy toto prvé upozornenie obdržala už prebehol ďalší skutok, pretože tieto nasledovali deň po dni.
Pokiaľ teda súd prvého stupňa uzavrel, že v prejednávanej veci nebola splnená hmotnoprávna podmienka výpovede tak, ako to predpokladá ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce a to písomné upozornenie zamestnávateľa na porušenie pracovnej disciplíny, v ktorom by mala byť navrhovateľka upozornená na možnosť dania výpovede, nebolo potrebné, aby sa súd prvého stupňa zaoberal ďalším podmienkami výpovede, prípade z hľadiska skutkového tým, či skutočne k porušeniu pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľky došlo. Pokiaľ Zákonník práce predpokladá podmienku dania výpovede a to písomné upozornenie upozornením o možnosti dania výpovede s tým, že pokiaľ zamestnávateľ v tomto prípade odporca nepreukázal splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky, nie je potrebné sa zaoberať v konaní ďalšími navrhovanými dôkazmi a ďalšími podmienkami danej výpovede.
Čo sa týka samotného skončenia pracovného pomeru, týmto sa rozumie zánik pracovného pomeru ako jedného zo základných pracovnoprávnych vzťahov na základe právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, s ktorým podľa zákona je spojený takýto právny následok. Zánik pracovnoprávneho pomeru neznamená súčasne, že by zanikli záväzky, ktoré sú z pracovnoprávneho vzťahu odvodené. V právnej úprave skončenia pracovnoprávneho prejavu sa však prejavuje osobitne základná zásada pracovnoprávnych vzťahov, ktorá vyjadruje zvláštnu zákonnú ochranu postavenie zamestnanca a je výslovne ovplyvňovaná dokumentami Medzinárodnej organizácie práce a Rady Európy s tým, že ťažko tu argumentovať zo strany zamestnávateľa konaním v rozpore s dobrými mravmi, pretože pokiaľ mal za to, že navrhovateľka opakovane porušila pracovnú disciplínu menej závažným spôsobom a dal jej z tohto dôvodu výpoveď bez toho, aby ju už pri prvom porušení pracovnej disciplíny riadne upozornil na možnosť dania výpovede tak, aby ako bolo vyššie konštatovanie, táto mala možnosť svoje konanie napraviť, nespĺňa tým hmotnoprávnu podmienku pre danie výpovede a preto ako správne konštatoval súd prvého stupňa je daná výpoveď neplatná.
Pre posúdenie hmotnoprávnej podmienky dania výpovede nie je podstatné, ktorá osoba mala povinnosť, resp. možnosť navrhovateľku písomne upozorniť na možnosť skončenia pracovného pomeru, avšak faktom je, že táto hmotnoprávna podmienka pre výpoveď zo strany odporcu voči navrhovateľke splnená nebola.
Vo zvyšku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré zároveň poukazuje tak, ako to predpokladá ust. § 219 ods. 2 O.s.p., pretože na rozdiel odvolateľa
- odporcu mal za to, že súd prvého stupňa sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie a preto v konečnom dôsledku krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol postupom podľa § 224 ods. 4 O.s.p., kedy ak odvolací súd rozhodne o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .