Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 86 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (112)Rozsudok_9C-248-2012.pdf
PDF · 133.95 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/248/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Ilgovou v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, právne zastúpeného advokátskym spoločenstvom Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti odporkyni: Slovenská republika, konajúcej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republika, IČO: 00 166 073, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava-Staré Mesto, v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, takto
rozhodol:
I. Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a . II. Odporkyni sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Návrhom na začatie konania, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým by odporkyni uložil povinnosť nahradiť mu majetkovú škodu vo výške 175,00 € a nemajetkovú ujmu vo výške 221,28 €, ako aj trovy konania. Navrhovateľ svoj návrh na začatie konania odôvodnil tak, že nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin mu bola spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Navrhovateľ uviedol, že súdnemu exekútorovi navrhol vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, vyplývajúcu z neplnenia zmluvných a zákonných povinností zo strany dlžníka, C. N., nar. XX.XX.XXXX, v súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej poskytol navrhovateľ tomuto dlžníkovi úver. Súdny exekútor toto exekučné konanie vedie pod č. EX 1941/2010. Okresný súd Martin súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Následne navrhovateľ podal Okresnému súdu Martin návrh na zmenu exekútora. Okresný súd Martin o tomto návrhu až po viac ako 147 dňoch. Navrhovateľ uviedol, že Okresný súd Martin rozhodol o návrhu na zmenu exekútora po uplynutí zákonnej lehoty napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas, potrebný k jej posúdeniu a rozhodnutiu. Poukázal na ust. § 44 ods. 8 (resp. ust. § 44 ods. 7) Exekučného poriadku, podľa ktorého Okresný súd Martin mal o tejto žiadosti rozhodnúť do 15-tich dní. Podľa § 44 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), účinného od 01.12.2006, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Podľa § 44 ods. 7 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), účinného od 01.09.2005 do 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Takýto nesprávny úradný postup Okresného súdu Martin, spočívajúci v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, bol podľa navrhovateľa príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavili vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane. Navrhovateľ si preto z dôvodu tohto nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Martin ako exekučného súdu uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody vo výške, ktorá predstavuje náhradu nákladov, spojených s jeho činnosťou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu do rozhodnutia o nej, a to vo výške 70,00 € so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov jeho zamestnanca pomocou informačného systému, vo výške 40,00 € s udržiavaním a správou jeho informačného systému, vo výške 50,00 € s administráciou listín a komunikáciou s pôvodným súdnym exekútorom a vo výške 15,00 € s administratívnym spracovaním textov urgencií, adresovaných Okresnému súdu Martin, a s publikačnými výdavkami, spojenými s ich vyhotovením, a s poštovnými a telekomunikačnými výdavkami, spojenými s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania. Tieto sumy sú stanovené na základe paušalizácie skutočných vecných nákladov, nakoľko skutočnú škodu je možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Vyčíslenie vychádza z jeho účtovnej agendy, pričom nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, pracovné a obchodné zmluvy, a to z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií. Zároveň si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške, pretože bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prejednanie veci v primeranom čase, zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a samotné konštatovanie porušenia týchto práv nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vo výške, ktorá predstavuje pomernú časť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20 000,00 Sk (663,88 €) ročne (55,32 € mesačne), ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich nálezoch, navrhovateľom vymenovaných v návrhu na začatie konania, uznal za primeranú pri zbytočných prieťahoch v súdnom konaní. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ odôvodnil tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky, a taktiež došlo k vyvolaniu rizík, akými boli to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov, pretože neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov, pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, pretože úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové meškanie v rozhodnutí exekučného súdu spôsobilo zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, a hospodársku stratu na jeho strane, ale aj na strane jeho majiteľov, a pretože táto situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona. zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a písomnou žiadosťou požiadal odporkyňu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak odporkyňa do momentu podania návrhu na súd na žiadosť pozitívne nereagovala. Na dôkaz tejto skutočnosti žiadal navrhovateľ vyžiadať spis Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky k predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody a potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V priebehu ďalšieho konania navrhovateľ na základe opakovaných výziev súdu však do spisu nepripojil kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, podanú v súvislosti s týmto prípadom na Ministerstvo spravodlivosti SR, odvolával sa na skutočnosť, že v štyroch spisoch Okresného súdu Martin, ktoré sa týkali exekučných konaní, vedených proti povinných C. N., O. L., R. S. a D. V. pripojil potvrdenie Ministerstva spravodlivosti o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Avšak ani lustráciou v týchto príslušných spisoch sa nezistilo pripojenie takéhoto listinného dôkazu navrhovateľom. Na svojich tvrdeniach v návrhu na začatie konania navrhovateľ potom zotrval v priebehu celého konania a po nariadení pojednávania sa už vo veci meritórne nevyjadril.
Podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 04.07.2013, sa k návrhu na začatie konania vyjadrila odporkyňa, a to vyjadrením, ktoré podľa jeho záverečných ustanovení bolo relevantné pre všetky konania vo veciach spoločnosti Pohotovosť s.r.o. o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti odporkyni v senáte 9C Okresného súdu Martin a týmto vyjadrením sa odporkyňa vyjadruje ku všetkým týmto návrhom na začatie konania. V tomto všeobecnom vyjadrení odporkyňa uviedla, že navrhovateľ vo svojich návrhoch na začatie konania sa domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin, ktorú navrhovateľ videl v tom, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach alternatívne po 1/ nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, po 2/ rozhodol o poverení exekútora po 15. dňovej lehote, po 3/ rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote , po 4/ zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15.dňovej lehote. K predmetným návrhom na začatie konania odporkyňa vzniesla niekoľko námietok. Predovšetkým poukázala na zmätočnosť podania navrhovateľa, kde sú zmätočne označení povinní a najmä sú odlišne uvedené ich dátumy narodenia. Návrhy na začatie konania neobsahujú spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, a chýbajú relevantné údaje, akými sú dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti odporkyňa namieta, že navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania a vznik skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša navrhovateľ sám. Tvrdenia navrhovateľa, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám navrhovateľ uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora, pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi označené spisovými značkami dotknutých exekučných konaní. V tejto súvislosti si odporkyňa dovolila konajúcemu súdu navrhnúť aplikáciu ustanovenia § 43 ods.1 O.s.p. Odporkyňa poukázala, že z jednotlivých návrhov na začatie konania nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Navrhovateľ jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Uvádza tiež rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných návrhov na začatie konania nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si navrhovateľ uplatňuje škodu, keď v návrhoch na začatie konania sa tieto tituly prelínajú a navrhovateľ jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu uplatňuje svoj nárok. Nie je tak zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ navyše neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, pretože žiadosti o informácie o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, a k ich účinnému odstráneniu. Navrhovateľ totiž neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Odporkyňa má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu, alebo Ústavný súd SR. Vzhľadom na skutočnosť, že 23.4.2012 boli odporkyni doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, je zrejmé, že návrh na začatie konania z 27.9.2012 bola podaná pred uplynutím 6.mesačnej zákonnej lehoty. V rámci predbežného prerokovania niekoľko desiatok tisíc žiadostí navrhovateľ navyše odporkyni neposkytol potrebnú súčinnosť. Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, odporkyňa zdôrazňuje, že dôkazné bremeno v tomto smere nesie navrhovateľ. S poukazom na ustanovenie § 15 ods.1, § 16 ods.4 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odporkyňa namietala, že zo strany navrhovateľa ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Odporkyňa vyslovila právny názor, podľa ktorého predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je hmotno-právnou podmienkou pre podanie návrhu na začatie konania o náhradu škody a ak takáto žiadosť nebola podaná, resp. bola podaná, ale ešte neuplynula zákonná 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie takéhoto nároku zo strany príslušného orgánu, konajúceho za štát, nie je splnená základná hmotno-právna podmienka pre podanie návrhu na začatie konania a takáto predbežne podaný návrh na začatie konania musí byť ako nedôvodný a predčasne podaný zamietnutý.
Odporkyňa so svojom vyjadrení ďalej uviedla, že zákon č.514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánom verenej moci pri výkone verejnej moci, ktorými sú po 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, po 2/ vznik škody a po 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu, ktoré sa mal dopustiť súd nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote odporkyňa uviedla, že v praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie príslušného exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti, vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods.9 Exekučného poriadku. Odporkyňa pripustila, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30.dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť a v takýchto prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30.dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa, ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného v prípadoch podozrenia ak exekučný súd nekonal o návrhoch navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bez pochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu, proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods.7 v spojení s ustanovením § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z. o súdoch. Ak navrhovateľ tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Okrem toho odporkyňa v tejto súvislosti poukázala na judikatúru Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 16/02 a konštatovala, že vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda za nesprávny úradný postup. Odporkyňa zároveň poukazuje na ustanovenie § 44 ods.8,9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi z čoho vyplýva, že v súvislosti s nerozhodnutím v zákonnej lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Zároveň odporkyňa namietla, že podľa prechodného ustanovenia § 238 ods.1 Exekučného poriadku 30.-dňová lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora platí len v exekučných konaniach začatých po 1.9.2005. Dovtedy exekučný poriadok nestanovoval súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora. K námietke , že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť rozhodnutím o poverení exekútora po 15.dňovej lehote odporkyňa uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok najmä v prípade existencie dôvodov podľa § 45 ods.1 písm.c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. K tejto súvislosti poukázala na dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ ASTURCOM C-40/08, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní a na to, že unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Poukázala na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, účinného od 1.6.2011 a § 41 ods.2 písm.c/, d/ Exekučného poriadku a uviedla, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15.dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titulom, čo je znenie účinné od 1.6.2011. Ak bola teda žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred dňom 1.6.2011 s poukazom na ustanovenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku poukázala vo všeobecnosti na judikatúru Ústavného súdu a to vyššie citované rozhodnutie sp.zn. I.ÚS 16/02, z ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Ak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote, uviedla, že takto formulovaný postup, výsledkom ktorého je rozhodnutie a to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, nemôže byť nesprávnym úradným postupom, pretože akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí nemôže byť nesprávnym úradným postupom tak, ako ho definuje zákon č.514/2003 Z.z., ktorý možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu. Zodpovednosť štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto v takýchto prípadoch vylúčená. Súčasne však nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Takúto zodpovednosť totiž možno uplatniť, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť, príslušným orgánom a súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím takéhoto orgánu. Vzhľadom na ustanovenie § 6 ods.1 Zákona č.514/2003 ale aj ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení, alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku, podanom proti rozhodnutiu a táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu preto nie je možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Súčasne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 11/2010 a 5Cdo 291/2010, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. K nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal spočívať v udelení poverenia po 15.dňovej lehote odporkyňa uviedla, že z dikcie ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15.dňová lehota sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Ak súd exekútora nepoverí vykonaním exekúcie, 15.dňová lehota neplatí. V prípade, že nesprávny úradný postup mal byť spôsobený existenciou prieťahov v konaní, odporkyňa poukázala na ustanovenie § 9 ods.2 Zákona č.514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a konštatovala, že navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov odporkyňa má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v existencii prieťahov. Pokiaľ by totiž súd, konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdu by preskúmavali postup iných všeobecných súdov pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Následne vzniesla odporkyňa hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s neprávnym úradným postupom a to pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15.dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, resp. pri ktorom došlo k uplynutia 30.lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009, to znamená, tri roky pred dňom, kedy boli odporkyni doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. K nárokom na náhradu materiálnej škody navrhovateľ podľa námietok odporkyne neuviedol, či predmetné vecné nároky, ktoré v niektorých návrhoch na začatie konania uplatňuje predstavujú podľa § 17 ods.1 Zák.č.514/2003 Z.z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Navrhovateľ by v takomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy, preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Keďže navrhovateľ je spoločnosťou, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nie len počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom nie len na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Preto akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala a vzniká navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje odporkyňa za účelové. Na druhej strane požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové pritom navrhovateľa od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje ani množstvo podaných návrhov na začatie konania, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Pokiaľ ide o uplatnenie majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom, je potrebné poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáhal. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. K tvrdenej nevymožiteľnosti pohľadávky odporkyňa uviedla, že navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul než rozhodcovský rozsudok a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácií, ktorú v návrhoch na začatie konania namieta. Ak by aj nastala situácia, že si toto právo navrhovateľ uplatnil novým návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v sume, v ktorej ich požaduje od odporkyne, čo nepreukázal a ani preukázať nemôže a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu. To znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Preto navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odporkyňa poukázala na ustanovenie § 17 ods.2 a ods.3 zák.č.514/2003 Z.z., poukázala na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v ktorých ústavný súd rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy konštatujúc, že vychádzať z paušálnej sumy požadovanej navrhovateľom, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Navyše pri svojom rozhodovaní Ústavný súd SR vždy vychádzal aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v prípade navrhovateľa ide o veľký spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ takýto prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných v návrhoch na začatie konania označených nálezoch ústavného súdu, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Na druhej strane vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti a neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keď si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011 vyplýva, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ neupresnil ani zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ktoré bližšie nekonkretizoval a neuviedol, ako vzniknutá situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Navrhovateľ súčasne zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené z návrhov na začatie konania nevyplýva a z tohto dôvodu odporkyňa nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Namietla, že navrhovateľ nepreukázala príčinnú súvislosť medzi konštatovaným porušením práva a vznikom škody a v závere navrhla, aby z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody podľa zák.č.514/2003 Z.z. súd navrhovateľa ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Odporkyňa si súčasne uplatnila právo na náhradu trov konania, ktoré však nevyčíslila. Súd dňa 15.05.2014 vykonal pojednávanie, na ktorom sa účastníci konania nezúčastnili. Odporkyňa ospravedlnila svoju neúčasť z dôvodu zachovania zásady hospodárnosti konania a nežiadala pojednávanie odročiť. Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil. Podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Vzhľadom na to, že účastníci konania sa pojednávania nezúčastnili a nepožiadali z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, súd vec prejednal v ich neprítomnosti. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v priebehu celého konania navrhovateľ hodnoverne nepreukázal podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odporkyni pred dňom podania návrhu na začatie konania na súde. Tieto skutočnosti preukazoval len predložením zoznamom podaných žiadostí, ktorý je súdu známy z rozhodovacej činnosti v iných podobných sporoch navrhovateľa. Na opakovanú výzvu súdu ho nepredložila ani odporkyňa. Zo spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 5Er 346/2002 súd zistil, že navrhovateľ podaním, doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Vladimírovi Rudlovi, s exekútorským úradom so sídlom Žilinská cesta 7, 034 01 Ružomberok, navrhol tomuto súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na
vymoženie pohľadávky, priznanej platobným rozkazom Okresného súdu Martin zo dňa 29.01.2002, sp.zn. 1Rob/1176/2001. Žiadosťou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 29.10.2002, súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Udelením poverenia č. 5506 021452 zo dňa 20.12.2002 súd žiadosti súdneho exekútora vyhovel. Podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 15.10.2009, navrhovateľ navrhol súdu zmenu exekútora. Dňa 29.10.2009 a 08.02.2010 súd vyzval pôvodného súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu za účelom rozhodnutia o návrhu navrhovateľa. Pôvodný súdny exekútor predložil súdu exekučný spis až dňa 04.03.2010. Uznesením zo dňa 04.03.2010, č.k. 5Er/346/2002-17, súd vyhovel návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora. Nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného od 01.01.2009 do 31.12.2010, teda v čase, kedy malo podľa tvrdení navrhovateľa v návrhu na začatie konania dôjsť k vzniku škody (ďalej len zákon). Podľa § 3 ods. 1 zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 5 ods. 1 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa § 9 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 2 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa § 15 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 1 zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa § 17 ods. 1 zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa § 17 ods. 5 zákona v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.
Podľa § 19 ods. 1 zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Podľa § 19 ods. 3 zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na súde je jeho predbežné prerokovanie na príslušnom orgáne štátu, ktorým v tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že sa vytýka nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Navrhovateľ aj v iných konaniach pripojil do spisu zoznam žiadostí, ktoré podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, a zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nebolo súdu oznámené, že by v tejto konkrétnej veci navrhovateľ takúto žiadosť nepodal. Preto mal súd aj vzhľadom na názor Krajského súdu v Žiline, vyjadrený v rozhodnutiach v obdobných konaniach, ktorými rozhodoval o odvolaniach navrhovateľa proti rozhodnutiam tunajšieho súdu, ktorými konanie pre nepredloženie rovnopisu žiadosti zastavil, za preukázané a nerozporované, že túto podmienku, vyžadovanú ust. § 15 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, navrhovateľ splnil. Navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania konštatoval, že mu mala vzniknúť škoda, keď súd rozhodol o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, resp. po veľmi dlhej dobe, teda postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Takéto tvrdenia navrhovateľa v konaní preukázané neboli. Z exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že po tom, čo dňa 15.10.2009 bol Okresnému súdu Martin doručený návrh navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora, súd dňa 04.03.2010 vydal rozhodnutie, ktorým tomuto návrhu vyhovel. Okresný súd Martin teda skutočne nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia takéhoto návrhu, teda nerozhodol v zákonnej lehote, ale nekonal svojvoľne a bezdôvodne, pretože Okresný súd Martin vyzval pôvodného súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu. V dôsledku tejto skutočnosti potom Okresný súd Martin rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehote, avšak hneď po predložení exekučného spisu pôvodným súdnym exekútorom. Nesprávny úradný postup navyše nie je jedinou podmienkou pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody, spôsobenej orgánom verejnej moci, a to v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Ďalším predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, resp. nemajetkovou ujmou ako protiprávnym následkom. Súd konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Žalobca predovšetkým v konaní neprodukoval žiadne dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia. Navyše si v súvislosti s dôkazným návrhom navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku znalcom z odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, súd dovoľuje poznamenať, že právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie (kam patria aj právne záväzné akty sekundárneho práva Európskej únie, ako nariadenia, smernice a rozhodnutia, ale aj judikatúra súdneho dvora) sú v zmysle ustanovenia § 121 O.s.p. skutočnosti, ktoré netreba dokazovať, a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady iura novit curia. Vzhľadom na túto zásadu platí, že odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou toho, že sudca tieto predpisy pozná a vie ich vykladať a správne aplikovať, preto by súd mal vedieť zodpovedať otázky, týkajúcej sa interpretácie a aplikácie aj smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru súdneho dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie skutočností, na ktoré treba mať odborné znalosti, ktorými by súd nedisponoval a teda by bolo nutné ustanoviť znalca v zmysle ustanovenia § 127 O.s.p.. Vzhľadom na konštatované, dôkazný návrh navrhovateľa o predložení takéhoto znaleckého posudku súdu javil sa byť ako neúčelný a vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci irelevantný pre právne posúdenie nároku navrhovateľa. Súd preto takýto dôkazný návrh zamietol a takýto dôkaz nevykonal. Navyše z vyjadrenia navrhovateľa nevyplývalo, v akom časovom horizonte mieni takýto znalecký posudok súdu predložiť a teda, či by vyčkávaním na predloženie takého dôkazu neboli v konaní spôsobené zbytočné prieťahy, ktoré navrhovateľ súčasne opakovane v súdnych konaniach vyčíta. Majúc preukázané vyššie konštatované skutočnosti a spravujúc sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, súd návrh navrhovateľa na začatie konania ako nedôvodný zamietol, nakoľko neboli splnené predpoklady, vyžadované zákonom č.514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom. V konaní totiž nebola preukázaná ani existencia
nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Vzhľadom na to, že vo veci mala plný úspech odporkyňa, súd by jej mal priznať náhradu trov konania proti navrhovateľovi ako účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Podľa § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V rozsudku, vyhlásenom na pojednávaní, konanom dňa 15.05.2014, súd priznal odporkyni náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Vzhľadom na to, že odporkyňa si trovy konania nevyčíslila, súd jej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.