Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9CoE-72-2014.pdf
PDF · 104.49 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/72/2014
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova 25 a Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: V. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XXX, o vymoženie 836,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 10. mája 2012 č. k. 14Er/1363/2005-23, takto
rozhodol:
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1, 2, § 58 ods. 1, § 41 ods. 1, 2 písm. c) Exekučného poriadku, ako aj § 22 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Po preštudovaní spisového materiálu zistil, že obsahom notárskej zápisnice ako exekučného titulu je vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku, súhlas s vykonateľnosťou a tiež súhlas s exekúciou. Okrem toho zistil, že Mgr. Tomášovi Kušnírovi bolo plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice udelené povinnou osobou pri uzavretí Zmluvy o úvere zo dňa 22. 03. 2005. Konštatoval, že predtlačený formulár zmluvy o úvere, ktorého obsah povinná nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť, preukazuje, že Mgr. Tomáš Kušnír pred uzavretím uvedenej zmluvy jednal so spoločnosťou oprávneného, nakoľko tento opakovane vystupuje aj v ďalších exekúciách ako splnomocnenec povinných, teda ide o osobu, ktorú si povinná slobodne nezvolila, ale ide o zástupcu vopred určeného oprávneným, čo bolo podľa názoru súdu v rozpore so zákonom a takáto notárska zápisnica, kde ako splnomocnený zástupca povinnej vystupuje zástupca oprávneného na základe predtlačenej plnej moci, je nespôsobilý exekučný titul. Zároveň ustálil, že plnomocenstvo udelené povinnou v citovanej zmluve nemá náležitosti zodpovedajúce § 31 Občianskeho zákonníka a to presné vymedzenie jeho rozsahu, pretože obsahuje len právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR z 12. mája 2011 č. k. IV.ÚS 183/2011-16 exekúciu zastavil. Konštatoval pritom, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officioo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov bol podľa súdu aj relevantný exekučný titul, bez existencie ktorého exekúciu nemožno vykonať. V tejto súvislosti poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, alternatívne prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a predloženia Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky v znení špecifikovanom v odvolaní. Odvolanie postavil na základných štyroch bodoch, v rámci ktorých vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a v neposlednom rade nesprávne
právne posúdenie veci. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 58 Exekučného poriadku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Mal za to, že ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou zo zákonom a dobrými mravmi (§ 36 ods. 1 Notárskeho poriadku). Zároveň poukázal aj na ustanovenie § 43 ods. 1 Notárskeho poriadku. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Dodal, že exekučný súd nie je oprávnený ani posudzovať vecnú správnosť, nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, ako ani nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Zároveň pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zastal tiež názor, že plnomocenstvo nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, nakoľko nie je zmluvným ustanovením. Mal za to, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Dodal, že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej vzniká a z toho dôvodu nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ustanovenie § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal aj na absurdnosť záveru súdu, že povinný sa udelením plnomocenstva vzdal akéhokoľvek práva, pričom dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Záverom namietal aj nesprávny záver o tom, že by zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nebola v jeho prospech. Uvedené považoval za nesprávny záver, nevyplývajúci z vykonaného dokazovania, ale predstavujúci iba domnienku a subjektívny názor súdu, pretože zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Okrem toho sa nestotožnil ani s tým,
že by notárska zápisnica musela byť spísaná aj oprávneným. Mal za to, že uvedený záver súdu je v priamom rozpore so súdnou praxou a to konkrétne uznesením Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Co 7/2007. Dodal, že rovnaký záver vyplýval aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 5/2000. Naviac, zvýraznil aj skutočnosť, že otázka, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Záverom sa vyjadril k svojmu návrhu na prerušenie konania.
Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.
Z odvolania vyplýva, že v priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Okrem toho s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol konanie tiež prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní veci dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Na margo návrhov na prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, je vymedzený v § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec, alebo nie sú upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje.
K povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odvolací súd dodáva, že táto platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Aj súd rozhodujúci v poslednom stupni má však výlučné právo posúdiť, či je predloženie prejudiciálnej otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci samej.
Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného
v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).
Zmyslom predbežnej otázky teda nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, v danom prípade bolo podstatnou právnou otázkou posúdenie, či sú splnené predpoklady na vedenie exekučného konania, na ktoré je súd povinný prihliadať počas celého konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. S poukazom na to, že v každej konkrétnej veci súd rozhoduje na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidí význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako i odvolacieho súdu, sa opiera o ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka, a nie o právne normy komunitárneho práva a už vôbec v danom prípade nedošlo k aplikácii vnútroštátnych procesných a hmotnoprávnych ustanovení s odkazom na smernicu 93/13/EHS a k určeniu zmluvnej podmienky za neprijateľnú na základe právnych noriem transponovaných na základe komunitárneho práva. Naviac, podľa odvolacieho súdu, zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.
Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP zamietol a zaoberal sa posúdením dôvodnosti odvolania oprávneného voči napadnutému uzneseniu.
V prejednávanej veci exekučné konanie začalo dňa 8. decembra 2005 podaním návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi Ing. Karolovi Nagyovi, Exekútorský úrad Galanta, Mierové nám. 4, na vykonanie exekúcie pre sumu 25.200,-Sk s príslušenstvom, ktoré tvorili trovy notára za spísanie NZ v sume 2.463,-Sk, trovy exekúcie v sume 500,-Sk, trovy právneho zastúpenia v sume 1.650,-Sk, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 2.625,-Sk, poplatok za zasielanie upomienok v sume 120,- Sk, úroky z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 25.200,-Sk od 27. 05. 2005 do zaplatenia. Exekučným titulom je Notárska zápisnica č. N 4013/2005, NZ 39938/2005, NCRLs39402/2005, spísaná dňa 28. 08. 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír na základe splnomocnenia povinnej v zmluve o úvere zo dňa 22. 03. 2005 uznal jej dlh voči oprávnenému v celkovej výške 29.433,-Sk. Dňa 02. 01. 2006 vydal súd prvého stupňa poverenie na vykonanie exekúcie. Podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 11. 06. 2007 oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora. Súd prvého stupňa o žiadosti oprávneného rozhodol uznesením zo dňa 2. júla 2007 č. k. 14Er/1363/2005-15 tak, že žiadosti oprávneného o zmenu exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie, vedenej na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod spisovou značkou 14Er 1363/05, súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Bratislava, Záhradnícka č. 62. Následne súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým uznesením.
Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa § 41 odsek 2 písmeno c) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne postupoval, keď skúmal súlad exekučného titul so zákonom, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru. Žiadne z ustanovení Exekučného poriadku nevylučuje preskúmavanie exekučného titulu exekučným súdom aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení. Ako už bolo uvedené, oprávnený vedie exekúciu na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 4013/2005, NZ 39938/2005, NCRLs39402/2005 spísaná dňa 28. 08. 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. V zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku notárska zápisnica je spôsobilým titulom na vykonanie rozhodnutia iba za predpokladu, že bola spísaná predpísaným spôsobom a obsahuje náležitosti predpokladané ustanovením § 46 a nasl. Notárskeho poriadku.
Povinnosť plnenia na základe notárskej zápisnice možno charakterizovať ako plnenie, ktoré má svoj základ v procesnom práve, teda bez vzťahu na hmotnoprávny titul. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má povahu verejnej listiny a ako každá verejná listina aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu, vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať (§ 46 a nasl. Notárskeho poriadku), aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola exekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu. V prípade notárskej zápisnice so súhlasom s vykonateľnosťou treba mať na zreteli osobitné znaky tohto exekučného titulu v porovnaní s inými exekučnými titulmi. Takáto zápisnica nie je rozhodnutím (súdu alebo iného orgánu) a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája a nie je vybavená účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, ktoré majú napríklad rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní (§ 159 OSP). Absencia zákonom stanovených formálnych náležitostí má za následok, že listina označená ako notárska zápisnica nie je verejnou listinou, u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený, predpokladá v zmysle § 134 OSP a ani spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Dôsledkom takéhoto zistenia je potom postup exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) a to zastavenie exekúcie, keďže jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania. Jeho podmienkou však je, že tento dôvod vznikol po vydaní exekučného titulu a rozhodnutím súdu bolo vyslovené, že exekúcia je neprípustná, pričom nie je vylúčené, aby súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení jedným uznesením. Simultánny spôsob rozhodovania o týchto procesných skutočnostiach je dovolený, keďže osobitné rozhodovanie o prípustnosti a o zastavení exekúcie by odporovalo hospodárnosti a účelu exekučného konania.
Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedeného a po preskúmaní spisu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je správne. Súd prvého stupňa síce správne postupoval, keď preskúmaval splnenie predpokladov na vedenie exekučného konania, pričom správne ustálil, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul a bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Okrem toho správne ustálil, že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. Tomášovi Kušnírovi v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom, preto Mgr. Kušnír nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej, a to pre rozpor
záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Avšak napriek uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci exekúciu zastavil bez toho, aby ju vyhlásil za neprípustnú, urobil tak v rozpore s vyššie uvedenými skutočnosťami, preto jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Zároveň odvolací súd dáva súdu prvého stupňa do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 51/2004 z 29. septembra 2005, z ktorého vyplýva, že ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd konanie zastaví podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Predpokladom je však vydanie rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie.
Podľa § 25l ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučného poriadku) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 OSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 169 ods. 1 OSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia. Ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti (§ 171 ods. 3), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť rozhodnutia.
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné ( Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa okrem nesprávnej aplikácie právneho predpisu zistil, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnil, keď neuviedol, na základe akého ustanovenia exekúciu zastavil, čím založil nepreskúmateľnosť zastavenia exekúcie odvolacím súdom, preto je jeho rozhodnutie nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatku dôvodov alebo jeho nezrozumiteľnosti je vždy dôvodom na zrušenie takéhoto rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí byť dostatočne odôvodnený a dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, nemožno za taký považovať. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v nezrozumiteľnosti a tým aj nepreskúmateľnosti dôvodov, prípadne nedostatku dôvodov, čo nedáva podklad pre výrok. Pritom nie je rozhodujúce, že výrok by bol pri správnom odôvodnení správny. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces a táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) OSP.
Pretože prvostupňový súd sa uvedenými skutočnosťami vôbec nezaoberal, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie (ods. 2), v ktorom je súd prvého stupňa právnym názorom vyššie vysloveným viazaný (§ 226 OSP).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.