Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-387-2013.pdf
PDF · 117.95 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/387/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Sninskej v právnej veci navrhovateľa M.. A. O., advokáta so sídlom T. XX, N. N. zapísaného v zozname advokátov SAK pod č. XXXX, zastúpeného JUDr. Kornéliou Múkerovou, advokátkou so sídlom T. XX, N. N. proti odporcovi L.. M. G., nar. XX. XX. XXXX, obchodné meno L.. M. G. - obchodná firma s miestom podnikania N. XX, N. N., IČO:14 419 963, zastúpenému Lion Law Partners, s. r. o., Horná 32, 974 01 Banská Bystrica, IČO:36 862 461, o zaplatenie 1.677,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/212/2010-150 zo dňa 5. novembra 2013 takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/212/2010-150 zo dňa 5. novembra 2013 v napadnutej časti výroku, ktorým súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 905,09 eur spolu so 14 % úrokom z omeškania ročne a v napadnutej časti výroku, ktorým súd rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania potvrdzuje.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom konanie do výšky istiny 378,41 eur spolu s 13 % úrokom z omeškania ročne od 26. 7. 2005 do zaplatenia a do výšky istiny 360,49 eur spolu so 14,75 % úrokom z omeškania ročne od 14. 11. 2006 do zaplatenia zastavil. Vrátil navrhovateľovi súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 37,87 eur. Odporcovi vrátil súdny poplatok za odpor vo výške 37,87 eur. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 905,09 eur spolu so 14 % úrokom z omeškania ročne, a to zo sumy 189,67 eur od 19. 12. 2006 do zaplatenia a zo sumy 715,42 eur od 14. 11. 2006 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 1.677,18 eur s prísl. Okresný súd vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal odporca v zákonnej lehote odpor, v ktorom poukázal na nedôvodnosť uplatneného nároku a vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa v časti týkajúcej sa sumy 378,41 eur. Ešte pred začatím pojednávania vo veci samej podaním zo dňa 28. 12. 2010 zobral navrhovateľ svoj návrh na začatie konanie do výšky 738,90 eur s príslušenstvom späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť. Na základe prejavu navrhovateľa okresný súd v súlade s ust. § 96 ods. 1 O. s. p. konanie v časti istiny 378,41 eur a 360,49 eur spolu s príslušenstvom zastavil a zároveň vrátil navrhovateľovi súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 37,87 eur a odporcovi súdny poplatok za odpor vo výške 37,87 eur. Po čiastočnej úprave žalobného návrhu zostalo predmetom sporu zaplatenie sumy 938,29 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 206,27 eur od 19. 12. 2006 do zaplatenia a zo sumy 732,02 eur od 14. 11. 2006 do zaplatenia ako aj náhrada trov súdneho konania. Navrhovateľ uviedol, že na základe ústne uzavretej zmluvy o poskytovaní právnej pomoci
poskytol odporcovi právne služby, zastupovanie v súdnom konaní, dôkazom o uzavretí ústnej zmluvy medzi navrhovateľom a odporcom je podpísanie splnomocnení zo dňa 14. 4. 2005 a 29. 6. 2006, v ktorých sa odporca zaviazal, že v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb zaplatí odmenu za poskytnuté právne služby. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo opakovane k ústnemu uzavretiu mandátnej zmluvy v zmysle ust. § 566 ods. 1 Obch. zák., na základe ktorej poskytol navrhovateľ odporcovi právne služby a za ktoré poskytnutie mu vznikol nárok na odmenu (odplatu). K ústnemu uzavretiu mandátnej zmluvy došlo dňa 14. 4. 2005, kedy odporca podpísal navrhovateľovi plnú moc na zastupovanie vo veci: vymáhanie pohľadávok od odberateľov tovaru, všetky hmotno-právne a procesno-právne úkony s tým súvisiace MANA ŠPORT, s. r. o., IČO:36 208 931, na zaplatenie sumy 217.295,--Sk s príslušenstvom. K ďalšiemu ústnemu uzavretiu mandátnej zmluvy došlo dňa 29. 6. 2006, kedy odporca podpísal navrhovateľovi plnú moc na zastupovanie voči povinnému MANA ŠPORT, s. r. o., IČO:36 208 931 vo veci 32 Cb 348/05-32, vymôcť pohľadávku vo výške 217.295,--Sk s prísl., podať návrh na exekúciu, zastupovať v celom exekučnom konaní. K poslednému uzavretiu mandátnej zmluvy došlo dňa 25. 10. 2006, kedy odporca podpísal navrhovateľovi plnú moc najmä na podanie návrhu na vykonanie exekúcie od povinného HUMA ŠPORT, s. r. o., Viktorínova 2, Bratislava, IČO:35 811 871 vo výške 135.849,--Sk s prísl. a na zastupovanie v uvedenom konaní. Súd bol toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo vo všetkých týchto prípadoch k ústnej dohode o podielovej odmene 5 % z vymoženej sumy, a že táto má prednosť pred dohodou o tarifnej odmene. Navrhovateľ jednoznačne existenciu takejto ústnej dohody s odporcom odmietol, avšak odporca trval na tom, že bola medzi nimi dohodnutá podielová odmena vo výške 5 % z vymoženej sumy. Keďže účastníci konania neuzatvorili vyššie dohodnuté mandátne zmluvy písomne, súd vykonal dokazovanie dostupným dôkazným prostriedkom produkovaným stranou odporcu, a to výsluchom svedkyne L.. C. H.. Z výpovede tejto svedkyne vyplynulo, že táto nebola priamym a bezprostredným účastníkom rokovaní medzi navrhovateľom a odporcom ohľadne výšky dohodnutej odmeny za poskytnutie právnych služieb navrhovateľom. Jej výpoveď nepovažoval súd za postačujúcu na prijatie záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá dohoda o podielovej odmene 5 % z vymoženej sumy. Ani samotná skutočnosť, že svedkyňa sa počas rokovaní medzi účastníkmi pohybovala v ich blízkosti, nepostačuje na potvrdenie dohody účastníkov konania o podielovej odmene 5% z vymoženej sumy. Jej výpoveď by bola právne relevantná vtedy, keby sa aktívne rokovaní medzi účastníkmi konania zúčastňovala, čo sa však nestalo. Podľa názoru okresného súdu tento dôkazný prostriedok nepotvrdil tvrdenia odporcu o tom, že s navrhovateľom uzatvoril ústnu dohodu o podielovej odmene 5 % z vymoženej sumy a vzhľadom na to, že v konaní nebola preukázaná dohoda účastníkov konania o podielovej odmene, bol súd toho názoru, že k dohode advokáta - navrhovateľa a klienta - odporcu o podielovej odmene nedošlo, a preto na určenie odmeny advokáta bolo potrebné použiť ustanovenia Vyhlášky o tarifnej odmene tak ako to tvrdil samotný navrhovateľ v žalobnom návrhu, ale aj počas celého súdneho konania. Vychádzajúc z takejto právnej úvahy potom považoval súd obranu odporcu spočívajúcu v tom, že žaloba bola podaná predčasne, nakoľko nedošlo k vymoženiu dlžných pohľadávok odporcu v prebiehajúcich exekučných konaniach za neopodstatnenú. Súd následne pristúpil k preskúmaniu výšky žalobou uplatneného nároku , t. j. či navrhovateľ ako advokát a v akom rozsahu poskytol odporcovi ako klientovi právne služby na základe ústne uzavretých mandátnych zmlúv. Z faktúry č. 200625 za oprávnenú uznal súd odmenu vo výške 473,--eur, ktorá mu bola právoplatne uznaná, ďalej súd považoval za oprávnené trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 242,42 eur a z faktúry č. 200629 súd za oprávnené považoval trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 189,67 eur. Po preskúmaní výšky žalobou uplatneného nároku dospel okresný súd k záveru, že navrhovateľovi bolo možné priznať ako oprávnené trovy právneho zastúpenia spolu vo výške 905,09 eur, t. j. 473,--eur + 242,42 eur + 189,67 eur. Keďže sa odporca dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, priznal súd navrhovateľovi popri istine aj zákonný 14 % úrok z omeškania ročne, a to zo sumy 189,67 eur od 19. 12. 2006 do zaplatenia a zo sumy 715,42 eur od 14. 11. 2006 do zaplatenia, teda v obidvoch prípadoch odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr. Iná splatnosť nebola medzi účastníkmi konania dohodnutá a keďže v konaní bolo preukázané, že odporca obdržal od navrhovateľa uvedené faktúry, mal súd za to, že do omeškania sa dostal odo dňa nasledujúceho po splatnosti obidvoch faktúr. Okresný súd ďalej uviedol, že začiatok omeškania nie je v neprospech odporcu, keďže k poskytnutiu právnych služieb došlo zo strany navrhovateľa skôr ako k fakturácii odmeny. Ďalej okresný súd uviedol, že predmetom súdneho konania bolo zaplatenie odmeny za právne služby poskytnuté navrhovateľom odporcovi, čo je potrebné odlíšiť od náhrady trov konania, a preto neobstojí obrana odporcu, že trovy právneho zastúpenia boli navrhovateľovi priznané právoplatným rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 32 Cb 348/05-32
zo dňa 7. 2. 2006. V prevyšujúcej časti súd návrh navrhovateľa zamietol, pretože ho v tejto časti nepovažoval za dôvodne uplatnený.
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože každý účastník mal vo veci úspech len čiastočný. Navrhovateľ sa podanou žalobou domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 1.677,18 eur. Po podaní odporu zo strany odporcu a ešte pred začatím pojednávania vo veci samej zobral navrhovateľ svoj návrh na začatie konania čiastočne do výšky 738,90 eur späť bez uvedenia dôvodu. To znamená, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania vo výške 738,90 eur, v ktorej časti nebola žaloba podaná dôvodne, čo sa v súdnej praxi považuje pri rozhodovaní za neúspech navrhovateľa. Taktiež súd zamietol návrh do výšky istiny 33,20 eur (2 x 16,60 eur) s príslušenstvom a zamietol aj úrok z omeškania vo výške 0,75 % ročne. Žalobou uplatnený nárok vo výške 1.677,18 eur predstavoval 100 %, súdom priznaný nárok vo výške 905,09 eur predstavoval 53,96 %. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľ mal vo veci úspech 53,96 % a neúspech 46,04 % (ako úspech odporcu). Potom čistý úspech navrhovateľa predstavoval 7,92 % s tým, že čistý úspech účastníka v konaní nižší ako 10 % sa v praxi súdov považuje za pomerne nepatrný prevažný úspech a v tomto prípade sa aplikuje ust. § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.
Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový súd sa nevysporiadal v celej obsahovej a argumentačnej šírke so skutkovou a právnou argumentáciou odporcu obsiahnutou v jeho vyjadrení zo dňa 3. 5. 2013 a aj z toho dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozsudku nepreskúmateľné pre nedostatok konkrétnej vysvetľujúcej argumentácie. Navrhovateľ si v žalobnom návrhu zo dňa 21. 10. 2010 nesplnil základné procesné povinnosti vyplývajúce mu z § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O. s. p. a zvlášť k podstatnej a kľúčovej skutkovej informácii o druhu (výške) ústne dohodnutej odmeny medzi advokátom a klientom neuviedol žiadnu relevantnú informáciu. Až na pojednávaní dňa 24. 5. 2013 z výsluchu navrhovateľa vyplynulo, že tento uplatňuje tzv. tarifnú odmenu podľa vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. V tejto súvislosti súd nerešpektoval zistený skutkový stav ďalšej dôležitej skutkovej informácie, keď sám navrhovateľ tvrdil, že k uzavretiu dohody o druhu a výške odmeny došlo v priestoroch firmy odporcu, v ktorých sa bežne z titulu plnenia pracovných povinností pohybovala svedkyňa L.. H.. S prihliadnutím na skutočnosť, že podľa tvrdenia odporcu ponuka navrhovateľa na poskytnutie právnej pomoci za podielovú odmenu 5 % bola realizovaná počas lyžiarskych tréningov na S. a tam bola aj odporcom prijatá, nadväzujúce úkony prebiehajúce medzi advokátom a klientom v priestoroch firmy odporcu mohli len následne dokresľovať obsah dohody uzavretej ústne na S.. Podľa názoru odporcu má svedecká výpoveď L.. H. dôležitý skutkový význam, lebo v reálnom čase potvrdila autentickú reakciu (nesúhlas) odporcu s vyfakturovanou tarifnou odmenou zo strany navrhovateľa. Nie je preto namieste hodnotenie tejto svedeckej výpovede v tom ponímaní ako to urobil súd, pretože uprednostnil hypotetický stav pred skutočným obsahom tejto výpovede v kontexte celkovej dôkaznej situácie. Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ predložil do konania ako listinný dôkaz rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63 Cb 152/2009, z odôvodnenia ktorého okrem iného vyplynulo, že už v tomto konaní sa odporca bránil rovnakým tvrdením o dohodnutej podielovej odmene vo výške 5 %. Uvedenú skutočnosť súd nijako nehodnotil, hoci jednoznačne potvrdzovala obranu odporcu. Rovnako žiadne hodnotenie súd nevenoval skutkovým zisteniam, že vymáhané pohľadávky boli potvrdené ako nevymožiteľné, čo by nasvedčovalo tvrdeniu odporcu, že pri spornom výsledku vymáhania uprednostnil čo najefektívnejšiu podielovú odmenu vo výške 5 % z vymoženej sumy. Za ďalšie pochybenie v konštrukcii odôvodnenia napadnutého rozsudku považuje odporca absenciu konkrétneho právneho zdôvodnenia, na základe ktorých konkrétnych skutkových okolností súd dospel k záveru o stanovení tarifnej odmeny na vzájomný vzťah účastníkov konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd len všeobecne citoval zákonné ustanovenia, ale nevykonal ich konkrétne aplikáciu a interpretáciu na zistený skutkový stav. Takéto odôvodnenie nespĺňa zákonné kritériá v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Súd dôsledne nerozlišoval situáciu, keď k dohode medzi advokátom a klientom vôbec nedôjde a vtedy platí nevyvrátiteľná domnienka o tarifnej odmene od situácie, keď tvrdenia o druhu a výške dohodnutej odmeny sú medzi účastníkmi sporné a protichodné. Potom aj záver súdu o prednosti tarifnej odmeny pred zmluvne dohodnutou odmenou nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Uviedol, že vo vyjadrení zo dňa 3. 5. 2013 poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9. 5. 2012 sp. zn. 3 M Cdo 8/2011, ktoré je aplikovateľné aj na prejednávanú vec a
v podrobnostiach naň odporca poukazuje. Napriek nespochybniteľnej príbuznosti, ba až totožnosti skutkovej situácie v rozhodujúcich parametroch prejednávaného prípadu s uvedeným rozhodnutím NS SR, súd nevyužil judikačný potenciál použitej argumentácie a neriadil sa ním. Ďalej poukázal na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia s tým, že odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a že nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať na logickej súladnosti a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia. V danom prípade tomu tak nie je. Preto sa odporca podaným odvolaním domáha zjednania nápravy.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že má za to, že súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom sa komplexne vysporiadal so všetkými zisteniami a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.
Odporca uviedol, že podáva odvolanie voči rozsudku, pričom okresný súd napadnutým rozsudkom okrem iného konanie v časti o zaplatenie sumy 738,90 eur s príslušenstvom na základe späťvzatia žaloby navrhovateľom zastavil, vrátil navrhovateľovi súdny poplatok z návrhu na začatie konania, odporcovi vrátil súdny poplatok za odpor, zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 905,09 eur spolu s 14 % úrokom z omeškania, v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa § 201 O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Právo na podanie odvolania možno priznať len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach. Pod ujmou treba rozumieť ujmu formálnu aj materiálnu. Keďže výrokmi, ktorými okresný súd čiastočne konanie zastavil, vrátil navrhovateľovi aj odporcovi súdny poplatok a návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietol nebola odporcovi spôsobená žiadna ujma, nemohol odporca do týchto výrokov rozhodnutia okresného súdu podať odvolanie. Preto odvolací súd považoval za oprávnené odvolanie odporcu len odvolanie, ktoré podal v časti výroku rozhodnutia, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 905,09 eur spolu so 14 % úrokom z omeškania ročne, a to zo sumy 189,67 eur od 19. 12. 2006 do zaplatenia a zo sumy 715,42 eur od 14. 11. 2006 do zaplatenia a v časti výroku, ktorým súd rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa pôvodným návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 1.677,18 eur titulom poskytnutých právnych služieb, zastupovania v civilnom konaní na základe ústne uzavretej zmluvy o poskytovaní právnej pomoci keď uviedol, že dôkazom o uzavretí ústnej zmluvy medzi navrhovateľom a odporcom je podpísanie splnomocnení zo dňa 14. 4. 2005 a zo dňa 29. 6. 2006, v ktorých sa odporca zaviazal, že v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška“) zaplatí odmenu za poskytnuté právne služby. Vo svojom návrhu navrhovateľ uviedol, že predmetom poskytnutia právnych služieb bolo zastupovanie navrhovateľa vo veci vymáhania pohľadávok od dlžníkov MANA ŠPORT, s. r. o. Košice a HUMA ŠPORT, s. r. o. Bratislava s tým, že za poskytnuté právne služby vystavil navrhovateľ odporcovi predmetné faktúry a výzvami zo dňa 10. 12. 2008, 16. 12. 2008 a 20. 9. 2010 vyzval odporcu na uhradenie svojich pohľadávok. Odporca na výzvu nereagoval a navrhovateľ uviedol, že ku dňu podania návrhu eviduje voči odporcovi pohľadávku vo výške 1.677,18 eur. Okrem istiny si uplatnil aj úrok z omeškania. Po vydaní platobného rozkazu, pred zahájením pojednávania vzal navrhovateľ čiastočne svoj návrh späť, a to do výšky 738,90 eur spolu s príslušenstvom, v tejto časti okresný súd konanie podľa ust. § 96 ods. 1 O. s. p. zastavil a zároveň vrátil navrhovateľovi súdny poplatok za návrh a odporcovi súdny poplatok za odpor. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že uzavrel s odporcom ústnu zmluvu o poskytovaní právnej pomoci, ktorú správne okresný súd vyhodnotil ako mandátnu zmluvu v zmysle ust. § 566 ods. 1 Obch. zákonníka, na základe ktorej poskytol navrhovateľ odporcovi právne služby, za ktoré poskytnutie mu vznikol nárok na odmenu. Medzi účastníkmi konania bola sporná výška dohodnutej odmeny za poskytovanie právnych služieb, keď odporca v konaní tvrdil, že sa dohodol s navrhovateľom na podielovej odmene vo výške 5 % z vymoženej sumy. Uvedenú skutočnosť navrhovateľ popieral a
tvrdil, že sa s odporcom dohodol na odmene za poskytnuté právne služby v súlade s Vyhláškou. V predložených plných mociach zo dňa 14. 4. 2005 a 29. 6. 2006 odporca uviedol, že vie, že podľa zmluvy o poskytovaní právnej pomoci patrí odmena za toto zastupovanie spolu s výdavkami a náhradou za stratu času advokátovi podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, čo sa ako splnomocniteľ zaväzuje zaplatiť, prípadne aj zaplatiť zálohu. Odmenu sa zaväzuje zaplatiť bez ohľadu na to, či bola náhrada odmeny a trov konania priznaná súdom či iným konajúcim orgánom od protistrany. Odvolací súd z odporu podaného odporcom proti platobnému rozkazu zistil, že v uvedenom odpore odporca neuviedol, že sa s navrhovateľom dohodol na podielovej odmene vo výške 5 % z vymoženej sumy, len uviedol, že v súvislosti s faktúrami navrhovateľa upozorňuje na nedostatočnú špecifikáciu rozsahu služieb dodaných navrhovateľom, ktorý vo faktúrach len všeobecne odkazuje na vyhlášku č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, bez bližšej špecifikácie, o ktoré ustanovenia vyhlášky sa pri výpočte odmeny opieral, ktorých konkrétnych právnych úkonov sa odmena týkala a akým výpočtom dospel k jej konkrétnej výške, zároveň vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa v časti týkajúcej sa faktúry č. 200534. Odpor bol odporcom podaný dňa 3. 12. 2010. Až v písomnom vyjadrení z 3. 5. 2013 odporca uviedol, že trvá na tom, že medzi ním ako klientom a navrhovateľom ako advokátom existovala ústna zmluva o poskytnutí právnej pomoci, predmetom ktorej bola dohoda o podielovej odmene vo výške 5 % z reálne vymoženej sumy pohľadávok odporcu voči jeho dvom dlžníkom spoločnosti MANA ŠPORT, s. r. o. a HUMA ŠPORT, s. r. o. Uviedol, že dohoda o odmene s poukazom na ust. § 24 ods. 3 zákona o advokácii a ust. § 1 ods. 2 Vyhlášky má prednosť a zákonná domnienka o použití mimozmluvnej (tarifnej) odmeny advokáta sa uplatňuje výlučne iba v prípade neexistencie dohody. V uvedenom vyjadrení odporca zároveň poukázal na uznesenie NS SR z 9. mája 2012 sp. zn. 3 M Cdo 8/2011, ktoré sa týkalo obdobnej veci.
Podľa § 566 ods. 1 Obch. zák. mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.
Podľa § 566 ods. 2 Obch. zák. ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá.
Podľa § 24 ods. 3 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení živnostenského zákona v znení účinnom v čase poskytovania právnej pomoci navrhovateľom, odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a klientom; ak nedôjde k dohode, patrí advokátovi tarifná odmena.
Podľa § 1 ods. 2 Vyhlášky v znení účinnom v čase poskytovania právnej pomoci navrhovateľom, odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom ( ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14).
V konaní nebolo sporné, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu mandátnej zmluvy v zmysle ust. § 566 ods. 1 Obch. zák., na základe ktorej poskytol navrhovateľ odporcovi právnej služby a za ktorých poskytnutie mu vznikol nárok na odmenu. Sporná bola výška odmeny, keď odporca v konaní tvrdil, že sa s navrhovateľom dohodol na podielovej odmene 5 % z vymoženej sumy a takto dohodnutú odmenu navrhovateľ popieral, keď tvrdil, že v splnomocneniach zo dňa 14. 4. 2005 a zo dňa 29. 6. 2006, podpísanie ktorých je dôkazom o uzavretí ústnej zmluvy medzi navrhovateľom a odporcom sa odporca zaviazal v súlade s Vyhláškou zaplatiť odmenu za poskytnuté právne služby.
Preskúmaním veci prišiel odvolací súd k záveru, že odporca neuniesol v konaní dôkazné bremeno ohľadne dohody na 5 % podielovej odmene s navrhovateľom, o čom okrem iného podľa názoru odvolacieho súdu svedčia aj podpísané plné moci, v ktorých odporca uviedol, že podľa zmluvy o poskytovaní právnej pomoci patrí navrhovateľovi za toto zastupovanie spolu s výdavkami a náhradou za stratu času odmena podľa Vyhlášky. Ani z predložených plných mocí nevyplýva uzavretie dohody medzi navrhovateľom a odporcom o podielovej odmene vo výške 5 % z vymoženej sumy. Uvedená skutočnosť sa podľa názoru odvolacieho súdu nepotvrdila ani výpoveďou svedkyne L.. H., ktorá je jednak
sestrou odporcu a jednak nebola priamou účastníčkou rokovaní medzi navrhovateľom a odporcom ohľadne týchto skutočností, a preto ani odvolací súd nepovažoval takúto výpoveď za postačujúcu na preukázanie tvrdenia odporcu. Navrhovateľ predložil do spisu rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Cb 152/09-72 zo dňa 19. 7. 2010 medzi totožnými účastníkmi konania, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 772,--eur spolu s úrokom z omeškania a nahradiť mu trovy konania na tom istom skutkovom základe, keď navrhovateľ svoj nárok odôvodnil ústne uzavretou zmluvou medzi ním a odporcom, na základe, ktorej sa odporca zaviazal v súlade s Vyhláškou zaplatiť tarifnú odmenu za zastupovanie odporcu navrhovateľom. V predmetnom konaní odporca namietal, že obsahom uzatvorenej mandátnej zmluvy medzi účastníkmi konania bola dohoda o 5 % podielovej odmene z vymoženej pohľadávky veriteľa a náhrada preukázaných účelne vynaložených nákladov a nie dohoda o tarifnej odmene. V tejto súvislosti navrhol odporca taktiež vypočuť svedka C. H. a navrhovateľ aj v tomto konaní popieral tvrdenia odporcu o 5 % podielovej odmene na zastupovanie odporcu. Okresný súd aj v tomto konaní dospel k záveru, že účastníci konania uzatvorili zmluvu o poskytovaní právnej pomoci, o čom svedčí vystavená plná moc medzi účastníkmi konania zo dňa 14. 4. 2005, keďže medzi účastníkmi konania nebola uzavretá táto zmluva v písomnej forme. Okresný súd uviedol, že nemal preukázanú dohodou o uzavretí podielovej odmeny podľa tvrdení odporcu, a preto bol navrhovateľ povinný v zmysle ust. § 1 ods. 2 Vyhlášky za poskytnuté služby vyúčtovať tarifnú odmenu. Odporca v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu v konaní 60 Cb 212/2010 tvrdí, že aj tento rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, teda rozsudok sp. zn. 63 Cb 152/2009 je dôkazom o tom, že už v tomto konaní sa odporca bránil rovnakým tvrdením o dohodnutej podielovej odmene vo výške 5 %. K tomu odvolací súd uvádza, že voči rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63 Cb 152/2009-72 zo dňa 19. 7. 2010 zrejme nebolo zo strany odporcu ani podané odvolanie, nakoľko rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3. 9. 2010 a vykonateľnosť dňa 7. 9.2010. Uvedený rozsudok potom odvolací súd vyhodnotil v prospech navrhovateľa, keďže odporcovi sa ani v tomto konaní nepodarilo preukázať, že mal s navrhovateľom dohodnutú podielovú odmenu vo výške 5 % z vymoženej sumy.
Čo sa týka námietky odporcu, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu je nedostatočné a nespĺňa zákonné kritériá v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je tá časť rozsudku, ktorá je veľmi významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia tým, že okrem iného musí obsahovať zhrnutie dôkaznej situácie, kde súd uvedie, z ktorých dôkazov vychádzal, to znamená, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal, prečo ich vykonal, resp. prečo ich nevykonal. Rovnako musí súd uviesť, akými úvahami sa spravoval pri uvedení týchto dôkazov s tým, že v slovenskom civilnom procese platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Napriek tomu by táto časť odôvodnenia mala vyznieť mimoriadne logicky a konzistentne, čo znamená, že súd musí posúdiť všetky dôkazy predovšetkým v ich vzájomných súvislostiach tak, aby presvedčivo vyargumentoval dôkazmi na zistený skutkový stav. Zároveň súd musí uviesť právne posúdenie veci, t. j. ako daný skutkový stav právne posúdil, ktorú právnu normu na daný stav aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu aplikoval. Odvolací súd z rozhodnutia okresného súdu zistil, že tento sa riadil uvedenými zásadami, rozhodnutie okresného súdu je dostatočne obšírne jasne a zrozumiteľne odôvodnené. Okresný súd uviedol, z akých dôkazov vychádzal, ktoré považoval za preukázané, ktoré nie. Podrobne sa zaoberal aj výškou nároku navrhovateľa, keď po čiastočnom späťvzatí žaloby zostalo predmetom konania suma 938,29 eur, z ktorej súd priznal navrhovateľovi sumu 905,09 eur s tým, že v prevyšujúcej časti súd návrh navrhovateľa zamietol a v odôvodnení rozsudku podrobne uviedol, akú sumu z faktúry č. 200625 a z faktúry č. 200629 považuje za oprávnenú.
Čo sa týka poukazovania odporcu na uznesenie Najvyššieho súdu SR 3 M Cdo 8/2011, odvolací súd uvádza, že sa s uvedeným uznesením oboznámil, v danej veci nie je týmto rozhodnutím viazaný a pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä z tvrdenia účastníkov konania, jednak z dôvodov žaloby, v ktorej sa navrhovateľ odvolával jednak na podpísanie plných mocí, v ktorých sa odporca zaviazal v súlade s Vyhláškou zaplatiť navrhovateľovi za poskytovanie právnych služieb odmenu a zároveň v nej vyšpecifikoval faktúry, zaplatenia ktorých sa predmetnou žalobou domáha. Odvolací súd ďalej vychádzal z odporu odporcu, v ktorom ako už vyššie odvolací súd uviedol, odporca vôbec neuviedol tú skutočnosť, že by sa s navrhovateľom dohodol pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní právnych služieb na podielovej odmene vo výške 5 % z vymoženej sumy a začal sa touto skutočnosťou brániť až vo svojom písomnom vyjadrení z 3. 5. 2013 a tiež za smerodajnú odvolací súd pri svojom rozhodovaní považoval skutočnosť, že odporca v konaní 63Cb 152/2009, ktoré sa týkalo tých istých účastníkov a toho istého skutkového základu, nepodal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu, hoci v tomto konaní okresný súd tiež dospel
k záveru, že odporca nepreukázal, že by sa s navrhovateľom dohodol na podielovej odmene vo výške 5 % z vymoženej sumy.
Čo sa týka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu poukazuje odvolací súd na konštantnú judikatúru Ústavného súdu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), ktorý tiež vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ( čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho odôvodnenia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav veci, rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil, rozhodnutie je správne aj v časti výroku o náhrade trov konania, keďže účastníci konania mali približne rovnaký úspech a neúspech, preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti výroku, ktorým súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 905,09 eur spolu s príslušenstvom a v časti výroku, ktorým súd rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože navrhovateľ, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, návrh na rozhodnutie o trovách nepodal (§ 151 O. s. p.).
Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.