Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_5CoE-74-2014.pdf
PDF · 105.66 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/74/2014
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti povinnému: Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. X, o vymoženie pohľadávky vo výške 1.026,93 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/637/2012-42 zo dňa 30. októbra 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa) zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka č. 60, zo dňa 25.04.2012 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. 9Er/637/2012, EX 5905/12. Vec právne posúdil podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej iba ,,Exekučný poriadok"), § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii, § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že oprávnený sa zápisnicou spísanou u súdneho exekútora zo dňa 23.4.2012 domáhal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky voči povinnému vo výške 1.026,93 eura s príslušenstvom. Súd prvého stupňa mal z obsahu spisového materiálu za preukázané, že exekučným titulom v tomto konaní je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie vydaný rozhodcom Mgr. Petrom Hlaváčom pod sp. zn. II/2011-1712 zo dňa 17.8.2011. S poukazom na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 a č. k. 6Cdo/143/2011 zo dňa 18.01.2012, exekučný súd skúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Za týmto účelom súd preskúmal Zmluvu o kontokorentnom úvere zo dňa 1.12.2004, uzavretú medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného. Zároveň zistil, že v záverečnej časti C., v bode 18.1 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú v zmysle predkladaného znenia predmetnej zmluvy jej súčasťou, je uvedené: "Banka a Klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri nasledovných bankových produktoch alebo v súvislosti s nimi: ..., ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich tieto Bankové produkty alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd." V tomto smere zastal názor, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Zdôraznil, že takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Poukázal na to, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Mal za to, že takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je podľa občianskeho zákonníka neplatná. Naviac poukázal na to, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinný, teda spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podľa názoru súdu, podpis na úverovej zmluve nemožno, považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. S poukazom na uvedené skutočnosti bolo zistené, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom na to je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekučného konania. Na základe vyššie uvedených skutočností, súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Podľa jeho názoru súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu. Skúma iba materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu, pričom z žiadneho predpisu nevyplýva, že exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Poukázal na to, že rozhodnutie ASTURCOM ukladá exekučnému súd členského štátu imperatív, preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky, a tým zasiahnuť do princípu nezmeniteľnosti konečných rozhodnutí (princíp res iudicata) bez ohľadu na to, či právna úprava členského štátu preskúmavanie platnosti rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní umožňuje alebo vylučuje. Zdôraznil, že exekučný súd nie je v zmysle rozhodnutia ASTURCOM povinný vykonať procesnú aktivitu smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu okolností prípadu. S poukazom na § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 159 zák. č. 99/1963 Zb. mal za to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. V slovenskom práve je výslovne zakotvený postup pre prípad, ak sa neplatnosť rozhodcovskej doložky zistí v zákonom na tento účel určenom konaní o neplatnosť rozhodcovského nálezu. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a), c) pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z uvedeného vyplýva, že slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku ASTURCOM povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučného súdu, aby vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávneho dôvodu vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. V slovenskom právnom poriadku je príslušný na posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy súd, ktorý rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom ak tento súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. Okrem iného uviedol, že neprijateľnosť rozhodcovskej doložky nie je možné skonštatovať ani s odvolaním sa na ustanovenia Smernice 93/13/EHS v kontexte úvah vyplývajúcich z prílohy 1 písm. q) tejto smernice, ktorá hodnotí, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku. V tomto kontexte potom nemožno dojednanie rozhodcovskej doložky hodnotiť za nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou civilného práva. Zastal názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže
založiť zodpovednosť štátu za škodu. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Exekučné konanie začalo dňa 23.04.2012 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, pričom exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov pred rozhodcom Mgr. Petrom Hlaváčom, vedený pod sp. zn. II/2011-1712 zo dňa 17.08.2011, ktorý podľa vyznačených doložiek nadobudol právoplatnosť dňa 24. 11. 2011 a vykonateľnosť dňa 27. 11. 2011. V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 1.026,93 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,00 % p.a. zo sumy 603,72 eura odo dňa 16.10.2009 do zaplatenia a trovy konania vo výške 222,38 eura, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava podal dňa 02. 05. 2012 na Okresný súd Komárno žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu "rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné konanie.
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzacieho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady "nepreskúmateľnosti" vecnej správnosti niektorých rozhodnutí - exekučných titulov. Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorých neprijateľnosť (neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu rozhodnutia alebo exekučného súdu pri nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vydaného orgánmi a postupom podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V procesnom postupe exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 EP, ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje a zároveň súd v exekučnom konaní zaväzuje (ex offo), aby v prípade, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane iba čo do objektívne nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno bez ďalšieho vyčítať "vnútornú stránku" nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej, obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením (uvedeným v enunciáte rozhodnutia), ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského rozsudku by sa míňal práve eurokonformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.
Uvedený právny vzťah bol súdom prvého stupňa správne posúdený ako vzťah ochraňovaný kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva. Účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a dodávateľa, pretože zo všetkých skutočností daného prípadu vyplýva, že spĺňajú definíciu pojmov dodávateľ a spotrebiteľ tak ako ich opísal súd prvého stupňa.
V tejto súvislosti, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 225/2011 zo dňa 11. 12. 2012 v obdobnej situácii, "že v danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších stupňov
(správne) posúdená ako nekalá. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na zákon č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2004 (teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) a zakotvil do právneho poriadku Slovenskej republiky inštitút spotrebiteľských zmlúv. Aj keď predmetný zákon zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské priamo neoznačuje, dospel dovolací súd k záveru, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter (viď slovo "najmä" v úvodnej časti ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktoré sám Občiansky zákonník označuje za neplatné".
Odvolací súd ďalej uvádza, že spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, ktorý bol predmetom rozhodcovského "nachádzania" je spotrebiteľským právnym vzťahom pre jeho charakter, za ktorý ho považuje zákon v ust. § 52 ods. 1 OZ v spoj s ust. § 879j OZ, teda zákon poukazuje na potrebu posudzovať právne vzťahy splňujúce spotrebiteľskú definíciu a ich charakter právneho vzťahu splňujúceho podmienky uvedené v § 52 ods. 1 OZ ako právne vzťahy spotrebiteľské, aj napriek skutočnosti, že tieto vznikli skôr. Totiž vznik a nároky vyplývajúce z tohto vzťahu v sebe nezahŕňajú posudzovanie charakteru právneho vzťahu. Vznik vzťahu (posudzovanie platnosti a účinku založeného právneho vzťahu) a z neho vyplývajúce nároky sa posudzujú podľa práva účinného skôr. Pretože ale ust. § 879j OZ výslovne stanovuje, že právne vzťahy sa spravujú ustanoveniami tohto zákona (zák. č. 568/2007 Z. z.) je potrebné prikloniť sa k záveru, že takéto vzťahy sa posudzujú a charakterom zodpovedajú definícii spotrebiteľského právneho vzťahu účinného práva. Ak charakter skôr založeného právneho vzťahu sa má v rámci posudzovania právneho vzťahu spravovať ustanoveniami "tohto zákona"
- neskoršieho, teraz účinného práva, potom to vo svojom dôsledku znamená, že novelizovanými ustanoveniami zákona č. 568/2007 Z. z. sa má zdôvodňovať aj charakter právneho vzťahu, ktorý bol založený skôr, ale jeho spotrebiteľské účinky pretrvávajú aj naďalej. Spravovanie právneho vzťahu teda v sebe bez pochýb zahŕňa aj charakter právneho vzťahu s dôsledkami z toho zo zákona vyplývajúcimi.
V ďalšom odvolací súd uvádza, že predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá vo všeobecných zmluvných podmienkach v čl. 18 VOP, ktoré sú svojím charakterom predtlačené všeobecné obchodné podmienky. V zmysle doložky zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré v budúcnosti vzniknú, budú rozhodované Rozhodcovským súdom, pričom aj v prípade iných otázok doložka zakladá právomoc Rozhodcovského súdu. Doložka upravuje aj ďalšie otázky týkajúce sa založenia právomoci rozhodcovského súdu.
Takto koncipovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to na škodu spotrebiteľa. Problematickým sa zdá byť skutočnosť, že predmetná doložka ako podmienka vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu "úverového" (poprípade pôžičkového, revolvingového) plnenia oprávneného (veriteľa - dodávateľa), je viac ako predpokladané, že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred povolaným orgánom, bude práve oprávnený, a povolaným orgánom pre možné "efektívnejšie" dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou VOP k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tomto prípade je nutné konštatovať, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu teda, na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, založená platne nebola. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné. Na základe uvedeného prvostupňový súd správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.
Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov "obchodných" - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred "silnejšími" subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je ale založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je tiež najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu podľa uváženia spoločnosti, ktorý vec prejedná patrí tiež do množiny neprijateľnej praktiky, podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odstavcoch tohto rozhodnutia. Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných "motivačných" podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní, bude sa takáto doložka - zmluvná podmienka viac približovať vyváženej a zákonom aprobovanej zmluvnej podmienke.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.