Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoE/325/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., IČO: 36 432 105, so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, zastúpeného: verita, s.r.o., IČO: 36 432 105, so sídlom Karpatská 18, Bratislava, proti povinnému: R. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. X. XXXX/XX, Y. F., o žiadosti súdnej exekútorky Mgr. Jany Sitášovej, Exekútorský úrad Bratislava, so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, pod sp. zn. EX 21/2013, o udelenie poverenia, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. -13 zo dňa 21. marca 2013, t a k t o

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Právne rozhodnutie odôvodnil použitím ustanovení Exekučného poriadku, , , o rozhodcovskom konaní, , a nasl., , , a Smernicou Rady č. 93/13/ EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa mal za nesporné, že záväzkovo-právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a. s., Bratislava) a povinným vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 19. 5. 2006. Daný vzťah podlieha právnemu režimu ustanovení o spotrebiteľských úveroch a ustanovení a nasl. , keďže právny predchodca oprávneného - banka je podnikateľ a pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti (dodávateľ) a povinný je fyzická osoba, ktorá preukázateľne nekonala v tomto vzťahu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (spotrebiteľ). Súčasťou zmluvy boli aj Obchodné podmienky pre úver. Ich súčasťou je v bode 9.2 rozhodcovská doložka. V zmysle tohto ustanovenia sa strany „dohodli“, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené dohodou, inak bude spor predložený a riešený určeným rozhodcovským súdom s tým, že rozhodnutie bude pre sporové strany konečné a záväzné. V danom prípade súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ nevyjednal, ani nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu, núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, z ktorého dôvodu sa prieči dobrým mravom a preto je neprijateľná, a teda neplatná. Z tohto dôvodu preto nemalo prebehnúť ani rozhodcovské konanie, a predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa žiadosť exekútorky o udelenie poverenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. d/ tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa tým, že účastníkovi - oprávnenému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Uviedol, že pôvodný veriteľ Poštová banka, a.s. bola v čase uzatvárania úverovej zmluvy podľa z. č. o bankách povinná ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva podľa ZoRK zaväzuje aj právnych nástupcov strán a preto oprávnený nemal inú možnosť, ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach pre úver, bola dohodnutá riadne, v súlade so zákonom. Zmluva o úvere bola uzatvorená pred 1.1.2008, preto sa úprava na túto zmluvu nevzťahuje, keďže taxatívne vymedzoval, ktoré zmluvy možno považovať za spotrebiteľské. Platí pritom zásada zákazu retroaktivity. Ďalej poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. -25 zo dňa 26.6.2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -59, Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 21.12.2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.9.2011 ako i nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. z 3.11.2006, sp. zn. z 30.10.2007, sp. zn. z 29.9.2009, sp. zn. z 3.7.2008 a dôvodil, že prvostupňový súd rozhodol v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, čím zasiahol do princípu právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, t. j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova, predstavuje teda prekážku res iudicata. Prvostupňový súd išiel nad rámec zákona, keď nerešpektoval ustanovenie a a nasl. z. č. . Ani ustanovenie ZoRK neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu, vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Exekučný súd nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd, alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. Rozsah preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu rozhodovania o udelení poverenia totožný s rozsahom jeho preskúmavacej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom súdov. Môže skúmať právomoc rozhodcovského súdu, avšak nie hmotnoprávne aspekty uplatnenia tejto právomoci. Súdny dvor EÚ v žiadnom zo svojich rozhodnutí nevyslovil nekalosť dojednania rozhodcovskej doložky per se, ale trvá na tom, že jej nekalosť môže byť daná len za splnenia niektorých podmienok. Konaním prvostupňového súdu bolo oprávnenému odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím oprávnenému spôsobil ujmu, teda konal v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae, podľa ktorej nikomu nie je možné odoprieť spravodlivosť. Oprávnený ďalej poukazoval na to, že zmluva o úvere patrí podľa medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť bez ohľadu na povahu účastníkov. Predmetná zmluva a nároky z nej vyplývajúce vznikli pred 1.1.2008, preto na ňu nie je možné aplikovať ustanovenia účinného od 1.1.2008, ktorá podstatným spôsobom zmenila ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Zmluvu o úvere preto nie je možné považovať za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle , nemožno na ňu aplikovať ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Zmluva o úvere zo dňa 18.05.2006 bola uzavretá v súlade so zákonom, dlžník sa nedovolával neplatnosti jej ustanovení, ani nenapadol rozhodcovský rozsudok, preto je absurdné, aby túto vôľu nahrádzal súd. Poukázal na odlišné znenie slovenskej verzie ustanovenia prílohy bod 1, písm. q) smernice Rady č. 93/13/EHS. Podľa ostatných jazykových verzií smernica vyžaduje len toľko, že spory so spotrebiteľom nesmú byť riešené osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Rozhodcovské konanie v SR je upravené a rozhoduje sa v ňom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Preto rozhodcovská doložka, nie je v zmysle smernice nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Voľbou spotrebiteľa bolo uzavrieť zmluvu s uvedenou doložkou, čo potvrdila svojím podpisom, avšak súd svojím rozhodnutím vyslovil vôľu zmluvných strán za irelevantnú a nahradil ju svojím rozhodnutím. Zasiahol do zmluvnej voľnosti strán, odňal oprávnenému právo uspokojiť svoju pohľadávku, porušil princípy právneho štátu ako aj viaceré právne normy, odvolávajúc

sa na ochranu spotrebiteľa dôvodiac rozporom s dobrými mravmi. Rozhodcovské doložky nie sú v spotrebiteľských veciach paušálne zakázané. Rozhodcovský súd bol zriadený na základe zákona. Prvostupňový súd neodôvodnil, akú inú kvalitu či kvantitu by mali procesné práva účastníkov, ak by konanie prebiehalo na všeobecnom súde. Rozhodcovský súd postupoval v súlade so zákonom a nezasiahol do práv účastníkov. Na záver poukázal na právne závery vyjadrené v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 30.10.2009. Odmietnutie vydať poverenie na právnom základe odlišného názoru ako exekučného súdu na hmotnoprávne meritum veci, ako mal rozhodcovský súd, je podľa oprávneného odmietnutím spravodlivosti a zjavným porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné ( Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákona, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V prejednávanej veci bolo potrebné vyriešiť si otázku viazanosti exekučného súdu rozhodcovským rozsudkom (vzťah zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s k zákona o rozhodcovskom konaní) a jednak rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo fáze rozhodovania o udelení poverenia exekútorovi vo vzťahu k Zákona o rozhodcovskom konaní (vzťah Exekučného poriadku k Zákona o rozhodcovskom konaní).

Otázku viazanosti exekučného súdu rozhodcovským rozsudkom je potrebné hľadať vo vzájomnom vzťahu ZoRK v spojení s a ZoRK. Z ustanovenia ZoRK plynie, že rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Účinky právoplatného rozsudku v nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti: tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli. Príkladom takejto normy je , ktorý umožňuje orgánom činným v trestnom konaní neprihliadať na materiálnu právoplatnosť rozhodnutia vydaného iným orgánom verejnej moci, pokiaľ ide o otázku viny obvineného. Podobným príkladom je tiež ustanovenie Zákona o rodine, podľa ktorého sa za určitých podmienok neobnovuje manželstvo osoby, ktorá bola vyhlásená za mŕtvu, zrušením tohto vyhlásenia, teda sa prelamujú účinky materiálnej právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení vyhlásenia za mŕtveho, ktoré je inak záväzné pre každého.

Všetky tieto normy svedčia o tom, že materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť, či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom.

Poslednú a osobitnú výnimku z účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ustanovenia vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ustanovenie v týchto prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Súd rozhodujúci o mimoriadnom opravnom prostriedku by bol totiž pri doslovnom výklade viazaný rozhodnutím, ktoré preskúmava. Takýto výklad by však znefunkčnil, ba priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov, a tým by vlastne vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo obnove konania v občianskom súdnom konaní. Takéto dôsledky by však viedli k zjavnej absurdite. Preto je potrebné výkladom redukovať doslovné znenie tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia v zmysle tohto ustanovenia nie je viazaný súd, ktorý toto rozhodnutie preskúmava na základe mimoriadneho opravného prostriedku alebo obdobného právneho inštitútu.

Vzhľadom na ustanovenie § 35 ZoRK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 ZoRK o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 ZoRK vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol viazaný. Takýto výklad by však šiel zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v ZoRK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie ZoRK (v spojení s ) redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle tak treba vykladať aj ustanovenie § 15 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZoRK.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na účely ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v (resp. Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie ( ZoRK) potom treba považovať za ono „zákonné zmocnenie“, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.

Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZoRK), či v tejto veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom

alebo dobrými mravmi. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava, ako aj posúdením toho, či tento nárok riadne vznikol, existuje, je splatný a podobne.

Tomuto záveru napokon svedčí doslovné znenie ustanovenia § 35 ZoRK, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i s ohľadom na to, že rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na úroveň orgánov disponujúcim verejnou mocou.

Exekučný súd je už vo fáze rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) povinný prihliadať na dôvody zastavenia exekúcie uvedené v § 45 ods. 1 písm. b) a c) ZoRK a v prípade, že ich zistí, žiadosť o udelenie poverenia môže zamietnuť.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Zo zmluvy o úvere č. 7761840906 zo dňa 19. 5. 2006 bolo zistené, že pôvodný veriteľ spoločnosť Poštová banka, a.s. a povinný ako dlžník, uzavreli zmluvu o úvere vo výške 50.000,-Sk, ktorá mala byť zaplatená v 60 mesačných splátkach po 1.411,-Sk, kde neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú i obchodné podmienky pre úver. V článku 9 bod 9.2 týchto podmienok je obsiahnutá rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že: „akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh PB na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. Č. 3157/B [RAM] podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutia RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“

Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Na tom nič nemení ani zákonná povinnosť banky ponúknuť klientom riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31. 12. 1992 do 30. 6. 2007. Jeho ust. účinné v období od 1. 1. 2000 do 24. 11. 2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25. 11. 2004 (do 30. 6. 2007) citovaný zákon v definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 1. 7. 2007 nadobudol účinnosť nový , ktorý v pôvodnom znení v zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa alebo alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa , sa primerane použijú ustanovenia s účinnosťou od 1. 11. 2008. V ostatnom znení má zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

0/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. rozdielne v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007 a rozdielne v období od 1. 1. 2008. v znení v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa , ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1. 1. 2008 v spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa znenia v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi (uzavretá dňa 19. 5. 2006), zmluva o úvere, ktorá je upravená v pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. v znení od 25. 11. 2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. a nasl. nie je možné vyvodiť, že 5. hlava sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v , odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa a nasl. je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle . Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle a . S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je o spotrebiteľských úveroch, ako i

ust. a nasl. , má prednosť pred všeobecnou, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v , nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

V zmysle , v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

S účinnosťou od 1. 1. 2008 novelou vykonanou boli citované ustanovenia novelizované nasledovne:

V zmysle v znení účinnom od 1. 1. 2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r/ v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo.

Z cit. ust. vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27. 6. 2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka

o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Ako už bolo uvedené vyššie zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku v článku 9 bod 9.2 obchodných podmienok pre úver, v zmysle ktorej sa dohodli, že: „akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh PB na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. Č. 3157/B [RAM] podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutia RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí z 24. 2. 2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. a nasl. za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo. Ak teda podľa cit. rozhodnutia ÚS je neprijateľnou zmluvnou podmienkou rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje výber žalobcu, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo na štátnom súde, o to skôr ňou bude doložka ukladajúca spory riešiť výlučne pred rozhodcovským súdom, ako je tomu v danom prípade.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná výlučne určený rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s cit. ust. v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1. 1. 2008 neobsahoval a v zmysle vznik právnych vzťahov a nároky

vzniknuté pred 1. 1. 2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle a nasledujúcich , nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, ničotný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa a z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasom 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.