Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/71/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: U.. Z. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. XXXX/XX, XXX XX V., zastúpený: Advokátska kancelária Perhács, s.r.o., so sídlom Jelenec 353, 951 73 Jelenec, IČO: 51 864 983, proti žalovanej: Slovenská republika, v konaní zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 3. mája 2022, č. k.: -296, v spojení s opravným uznesením zo dňa 26. mája 2022, č. k.: -326, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. p o t v r d z u j e . II. Rozsudok okresného súdu vo výroku III. mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 16 800 EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. II. Vo zvyšku žalobu zamieta. III. Žalovaná má nárok na náhradu trov tohto konania voči žalobcovi podľa pomeru úspechu v konaní vo výške 48,52 %, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanej v lehote 3 dní odo dňa rozhodnutia o výške trov samostatným uznesením.“ 2. Na základe odvolania žalobcu, resp. návrhu na opravu okresný súd opravným uznesením rozhodol, že: „I. Výrok rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.: - 296 opravuje vo výroku I., ktorý má správne znieť: ,,Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 13.800 EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia“. II. V ostatných častiach zostáva rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. - 296 zo dňa 03. 05. 2022 nezmenený. III. Výrok rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -296 opravuje vo výroku III., ktorý má správne znieť: ,,Žalovaná má nárok na náhradu trov tohto konania voči žalobcovi podľa pomeru úspechu v konaní vo výške 53,02 %, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanej v lehote 3 dní odo dňa rozhodnutia o výške trov samostatným uznesením.“ 3. V danej veci sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej ne a navrhol, aby mu žalovaná zaplatila náhradu škody 4 991,90 EUR a nemajetkovú ujmu 75.000 EUR. 4. Nárok uplatnil z dôvodu, že uznesením vyšetrovateľa 3. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. I. zo dňa 7. 9. 2011 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa . Proti tomuto uzneseniu žalobca podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry zo dňa 19. 10. 2011, sp. zn. OPv 62/11 zo dňa 19. 10. 2011 zamietnutá. Dňa 24. 4. 2013 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I obžalobu, rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. zo dňa 20. 3. 2015 bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Prokurátor podal proti rozsudku opravný prostriedok, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. 11. 2015, sp. zn. odvolanie zamietol. Žalobca ako poškodený podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ktorý Generálna prokuratúra SR neuspokojila. 5. Výška náhrady škody pozostávala zo sumy, ktorú vyúčtovali advokáti za poskytnutie právnych služieb vo výške 3.104,36 EUR a 1.887,54 EUR (spolu 4.991,90 EUR) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 75.000 EUR. Pri nemajetkovej ujme tvrdil, že trestné stíhanie malo negatívny vplyv na pohľad verejnosti a spolupracovníkov na jeho osobu, začali sa mu vyhýbať, odmietli s ním podnikať, dokonca musel byť vymazaný z obchodného registra, nakoľko klienti spoločnosti odmietali podnikať so spoločnosťou, kde bol spoločníkom, začatie trestného stíhania mu spôsobilo a urýchlilo zdravotné problémy, keď sa prejavila rakovina lymfatických uzlín, o čom svedčia lekárske potvrdenia. Tiež to malo negatívny dopad na spoločenský a rodinný život. 6. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, keď poukázala na to, že rozhodnutia súdov nie sú založené na skutočnosti, že by sa skutok nestal, ale sú založené na zásade in dubio pro reo. Zároveň argumentovala neprimeranosťou uplatnenej výšky. Popierala samotný základ nároku. 7. Okresný súd svojím prvým rozhodnutím rozhodol rozsudkom č. k. -144 zo dňa 14. 06. 2017 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 44 991,90 EUR a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu vo výške 40 000 EUR. 8. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 10. 04. 2019, č. k.: -176 potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi 4.991,90 EUR. Rozsudok vo výroku, ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 40.000 EUR a vo výroku o trovách konania vec zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie s poukazom na ust. a judikatúru NS SR ako aj rozhodnutia ESĽP s poukazom na neprimeranosť priznanej výšky nemajetkovej ujmy a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere. 9. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol (v poradí druhým rozhodnutím), ktoré je predmetom tohto prieskumu. Po vykonanom dokazovaní konštatoval, že nezákonné trestné stíhanie trvalo od 07. 09. 2011 do 18. 11. 2015, za čo mu priznal nemajetkovú ujmu vo výške vo výške 13.800 EUR s tým, že za prvých 24 mesiacov priznal žalobcovi sumu 250 EUR mesačne a ďalších 26 mesiacov sumu 300 EUR mesačne. Vo zvyšku žalobu zamietol. Pri rozhodovaní mal preukázané, že trestné stíhanie malo dopad na spoločenský, rodinný, pracovný život, ale aj na zdravie žalobcu. Vo veci aplikoval, okrem iného, predovšetkým až 4 . Vychádzal z názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom rozsudku a tam konštatovanej platnej judikatúry, a to uznesenia NS SR č. k. , č. k. , na rozhodnutia NS SR zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn. uverejneného v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR 1/2016 pod poradovým číslom 6, , zo dňa 24. 07. 2018 NS SR, zo dňa 17. 10. 2018, ÚS ČR Nález zo dňa 31. 03. 2005, v Nález ÚS SR -42 zo dňa 24. 01. 2017, stanovisko občiansko-právneho a obchodného kolégia NS ČR zo dňa 13. 04. 2011 sp. zn. Cpjn 206/2010. O trovách rozhodol podľa pomeru úspechu v konaní. 10. Proti rozsudku sa odvolal žalobca, a to proti výroku o trovách. Uplatnil odvolací dôvod podľa , , . Poukázal na dôvodovú správu k , podľa ktorého nárok žalobcu na plnú náhradu trov konania je podporený názorom, v zmysle ktorého zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ v zmysle , keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 8. 2. 2017. Rozsudok Okresného súdu v napadnutej časti žiadal zmeniť tak, že zaviaže žalovanú na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 11. Proti rozsudku sa odvolala aj žalovaná, a to proti výroku I. a III. Napadnutý rozsudok žiadala zmeniť tak, že žalobu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá ešte zostala predmetom sporového konania zamietne. Odvolanie odôvodnila s poukazom na , . 12. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa nestotožnila. Namietala, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že boli splnené podmienky

pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanú náhradu považuje za neprimeranú, lebo neboli preukázané také skutočnosti, resp. tak závažné následky trestného stíhania, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a už vôbec nie v tak vysokej sume. 13. Žalovaná nespochybnila, že vedenie trestného stíhania môže pre obvineného znamenať určitý duševný diskomfort, či psychickú záťaž. Dokazovaním nebolo preukázané, že tento duševný diskomfort mohol do takej miery zasiahnuť do osobného a spoločenského života žalobcu, aby odôvodňoval peňažnú kompenzáciu v tak značnej výške. Na základe vykonaného dokazovania je toho názoru, že síce bolo preukázané, že trestné stíhanie zasiahlo do pracovnej sféry žalobcu, ako aj do jeho rodinného života, nešlo však o tak závažný zásah, ktorý by odôvodňoval priznanie peňažnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu, ale v danom prípade postačuje samotné konštatovanie porušenie práva. 14. Bolo potrebné zobrať do úvahy aj to, že žalobca nebol stíhaný za závažný trestný čin, za ktorý by mu hrozil vysoký trest, keď obvinenie mu bolo vznesené za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa , za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody na 2 roky až 5 rokov. Žalobca nebol stíhaný väzobne. Nepreukázal, ani netvrdil, že v priebehu trestného stíhania by boli realizované také procesné úkony, ktoré by výraznejším spôsobom zasahovali do jeho základných ľudských práv a slobôd, ako napr. domová prehliadka, osobná prehliadka a pod.. Tiež nepreukázal, že by došlo k medializácii jeho trestnej veci, v dôsledku čoho by o nej získala vedomosť široká verejnosť. 15. Za nepreukázané považovala všeobecné tvrdenia o dopade trestného stíhania na jeho psychiku, keď toto tvrdenie považuje za nedôveryhodné, pretože v tejto súvislosti nevyhľadal odbornú pomoc psychológa či psychiatra. Zdôraznila, že nemajetková ujma musí mať určitú intenzitu a musí znamenať zmenu v osobnom, profesionálnom a rodinnom živote poškodeného po nastaní skutočnosti, ktorá ju spôsobila. Zostávajú tak pochybnosti o jej existencii, ale najmä o intenzite týchto následkov, ktoré malo trestné stíhanie u žalobcu vyvolať. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.800 EUR považuje za neprimeranú aj v porovnaní s právnou úpravou odškodňovania obetí trestných činov. 16. Ak by maximálna výška nemajetkovej ujmy v prípade smrteľného následku trestného činu bola 19.000 EUR (50 násobok minimálnej mzdy určenej na rok 2015, kedy bol žalobca oslobodený spod obžaloby) a maximálna výška nemajetkovej ujmy obete, ktorej bola spôsobená morálna škoda niektorým z vyššie špecifikovaných trestných činov proti slobode a ľudskej dôstojnosti, 3.800 EUR (10 násobok minimálnej mzdy určenej na rok 2015), potom rozsudkom priznanú náhradu 13.800 EUR považuje za neprimeranú, nakoľko žalobcovi z označeného nezákonného rozhodnutia nebola spôsobená ani len porovnateľná ujma s tou, ktorá vzniká v prípade smrteľného následku trestného činu alebo s morálnou škodou, ktorá vzniká obeti trestného činu proti ľudskej dôstojnosti. V prípade obetí násilných trestných činov dochádza nepochybne k závažnejším zásahom do ich zdravia, či dokonca života. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, keby sa výška priznanej náhrady približovala k maximálnemu limitu možného odškodnenia za spôsobenú škodu na zdraví, či dokonca na živote. V tejto súvislosti poukázala na stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 206/2010 zo dňa 13. 4. 2011, podľa ktorého sa základná suma, z ktorej sa pri určovaní výšky priemerného zadosťučinenia vychádza, pohybuje v rozmedzí medzi 15.000 Kč až 20.000 Kč (600-800 EUR) 17. Súd prvej inštancie sa riadil týmto stanoviskom, ale len v časti, v ktorej najvyšší súd považoval za spravodlivé, aby sa prvé 2 roky trestného stíhania odškodňovali nižšou sumou ako zvyšné, pričom pokiaľ ide o samotnú výšku odškodnenia za 1 rok trestného stíhania, súd sa odchýlil od označeného stanoviska. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 4. 2019, č. k. -176, ktorým rozhodol o odvolaní v tejto veci a ktorým sa okresný súd neriadil. 18. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa , 380 ods. 1, 2 a bez nariadenia pojednávania podľa (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa , potvrdil vo výroku, ktorým súd rozhodol o výške nemajetkovej ujmy. Rozsudok vo výroku o trovách prvoinštančného konania zmenil podľa . 19. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 20. Predmetom odvolacieho konania zostala uplatnená suma vo výške 40.000 EUR, nakoľko v prevyšujúcej časti o sumu o 35.000 EUR po rozhodnutí odvolacieho súdu rozsudkom zo dňa 10. apríla 2019, č. k.: -176 zostala táto suma po zamietajúcom výroku odvolaním nedotknutá. 21. Obrana žalovanej počas konania spočívala v popieraní základu nároku žalobcu i napriek tomu, že ide o objektívnu zodpovednosť a na názore zotrvávala aj po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý poukázal na judikatúru ESĽP i konštantnú judikatúru NS SR. Prvotným rozsudkom bola

žalovaná zaviazaná na zaplatenie náhrady škody spočívajúcej z trov za právne zastupovanie žalobcu v trestnom konaní, rozsudok sa v tejto časti stal právoplatný. Pokiaľ by základ nároku nebol daný v zmysle argumentácie žalovanej, nebolo by možné priznať ani tento nárok. Nie je pochybné, že základ nároku je daný. 22. Žalovaná popierala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako takej, keď síce pripustila, že žalobcovi trestné stíhanie žalobcovi spôsobilo určitý duševný diskomfort. Neargumentovala proti záveru, že bolo preukázané, že trestné stíhanie zasiahlo do pracovnej sféry žalobcu, ako aj do jeho rodinného života. Namietala však, že nešlo o tak závažný zásah, ktorý by odôvodňoval priznanie peňažnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu, ale postačuje samotné konštatovanie porušenie práva. Odvolací súd tento názor nezdieľa. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, s čím sa stotožňuje aj žalovaná, že došlo k vyššie uvedenému zásahu. Nie je potom zrejmé, akým spôsobom by iba konštatovanie, teda rozsudok ako taký, ktorý nie je známe všeobecnému okruhu osôb, zabezpečil nápravu, teda vedomie o nevine žalobcu, keďže rozsudky nie sú verejne prístupné a nemožno očakávať, že je v silách žalobcu, aby s rozsudkom oboznamoval potencionálny okruh osôb, ktoré by mohli mať o veci vedomosť, čo je v podstate nemožné. O veci vedel s vysokou pravdepodobnosťou širší neurčitý okruh osôb, nielen tie, ktoré napr. boli vypočuté v postavení svedka v tomto konaní. Nepostačuje, že zadosťučinenie by malo dopadať len na samotného žalobcu a jeho psychiku, či najbližších, ale musí byť odčinené to, čo to spôsobilo, teda vedomosť o stíhaní žalobcu sa dostala do povedomia okruhu osôb, či už z pracovného prostredia, z prostredia podnikania, širšej rodiny, prípadne v oblasti spoločenského života. Aj keď určitá skupina osôb sa môže dozvedieť o oslobodení žalobu, môžu zostať pochybnosti, prípadne sa to ani nedozvedia. Nepochybne tak nepostačuje len konštatovanie, ale odškodnenie určitého nezvratného stavu o názore na žalobcu, keď bolo preukázané, že mal z tohto dôvodu problémy aj pri podnikaní. 23. Za nepodstatné k rozhodnutie okresného súdu odvolací súd nepovažuje argument, že nebol stíhaný za závažný trestný čin ani väzobne. Okresný súd o týchto skutočnostiach vedel a akceptoval ich, nezaoberal sa ujmou, ktorá by nastala v prípade väzby, pretože by posudzoval iné hľadiská. Okresný súd použil relevantnú právnu úpravu, keď podľa zákona ods. 1 až 4 č. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. 24. Z právnej úpravy nevyplýva, že súd posudzuje následky vo vzťahu výške možnej sadzby vo vzťahu k závažnosti spáchaného trestného činu. Okresný súd posudzoval tvrdené následky, pričom ich čiastočne akceptoval a nie všetky argumenty žalobcu uznal ako náležité, napr. vo vzťahu k príčinnej súvislosti so zhoršením zdravotného stavu (onkologické ochorenie). V konaní bolo preukázané, že o trestnom stíhaní vedela dostatočne široká verejnosť na to, aby mu to spôsobilo problémy, predovšetkým v podnikaní, či osobnom živote. Ide o sféry života, ktoré majú podstatný vplyv na kvalitu života, duševnú pohodu. Ak žalobca podnikal a klienti zohľadňovali skutočnosť, že je stíhaný, prichádzal tak o možnosť obživy, aspoň v určitom rozsahu. Odvolací súd nie je toho názoru, že by danú sféru bolo možné bagatelizovať. Pre zásah do práv žalobcu by nebola ani tak podstatná medializácia, t. j. vedomosť jemu neznámych osôb, ako vedomosť osôb v jeho práci, ktorú už ďalej nemohol vykonávať, prípadne vo vzťahu k potencionálnym klientom v podnikaní a obchodných vzťahoch. Argument, že žalobca nemusel navštíviť psychológa alebo psychiatra, nie je rozhodujúca, pretože ide o individuálnu záležitosť každej osoby, či znáša danú skutočnosť, aký je odolný a či sa rozhodne vyhľadať pomoc. Nemožno vysloviť záver, že každá obvinená osoba musí zákonite navštíviť psychológa alebo psychiatra. 25. Podstatná argumentácia smerovala k výške priznaného odškodnenia. Odvolací súd poukazuje na citovanú judikatúru okresným súdom ako aj na judikatúru, ktorú uviedol v predchádzajúcom rozhodnutí v danej veci. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu, NS SR, s poukazom na rozhodnutia sp. zn. a sp. zn. , každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné a tým pádom vec spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v neprospech žalobcu.

26. Z rozhodnutia z 27. augusta 2019 sp. zn. NS SR vyplýva, že „Za nesplniteľné dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) v takej situácii najvyšší súd označuje požiadavky odvolacieho súdu na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (porov. , bod 4.1.vi.). Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka; a to sa sudcom odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ, nepodarilo, lebo aj oni postavili žalobcu do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov činných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak sa musí podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol nevinný, čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné. Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“ 27. Z týchto istých záverov vychádzal NS SR aj v rozhodnutí z 21. októbra 2020 sp. zn. , v ktorom svoju argumentáciu doplnil o tieto závery: „Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli, totiž nemožno následne, ex post, preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Absolútna istota teda nie je dôkazný štandard, ktorý je možné v súdnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je , podľa ktorého sú si všetky strany sporu v konaní rovné tak, aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju, z pohľadu konania ako celku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom k protistrane. Cieľom zásady rovnosti je potom dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť strán sporu spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena, ktoré je na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané, lebo v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé. Tento všeobecný princíp rovnosti strán bolo potom nutné premietnuť aj do činnosti nižších súdov pri dokazovaní škody (nemajetkovej ujmy) a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi protiprávnosťou a vznikom škody. Nižšími súdmi uloženie nesplniteľného dôkazného bremena iba na žalobcov, ako jednu stranu civilného sporu, bolo zjavným porušením zásady rovnosti zbraní ( ) (porov. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Metalco Bt. v. Maďarsko z 1. februára 2011, sťažnosť č. 34976/05, ). ... už len tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv bolo dôvodom pre priznanie finančného zadosťučinenia [nemajetkovej ujmy (porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Danev v. Bulharsko z 2. septembra 2010, sťažnosť č. 9411/05)]. 28. Trestné stíhanie žalobcu trvalo 50 mesiacov, čo malo za následok kriminalizáciu jeho osoby, pričom celé trestné stíhanie vnímal ako krivdu, nakoľko existovali dôkazy, ktoré vylučovali protiprávnosť jeho konania, pričom vedenie trestného konania psychicky poznačilo nielen osobu žalobcu, ale aj jeho blízku rodinu, nakoľko žalobca nebol nikdy doposiaľ trestne stíhaný, trestné konanie negatívne ovplyvňovalo osobný, spoločenský, pracovný život žalobcu. 29. Na doplnenie odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiam vyšších súdnych autorít poukazuje na rozhodnutie z 24. júla 2018 sp. zn. , kde sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa ustanovenie môže, resp. nemôže vzťahovať na právne vzťahy založené pred 1. januárom 2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení

iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa , nezmenili neskôr nič ani , ani Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej ne tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. 30. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. 25. V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike. 31. Obdobne odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR z 30. septembra 2013 sp. zn. , názor Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). 32. Pre rozhodnutie sú tiež relevantné rozhodnutia NS SR sp. zn. , sp. zn. , kde najvyšší súd vyslovil, že: ... právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených . Uvedený prístup nepopiera princíp úplného odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Nejde teda o retroaktívnu aplikáciu ustanovenia , pričom poukazuje na rozdiel medzi priamou aplikáciou predmetného ustanovenia (ku ktorej nedochádza) a zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy (ku ktorému dochádza) predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. 33. Z vyššie uvedenej ustálenej praxe vychádzal NS SR aj v rozhodnutí zo dňa 3.12.2022. Priznaná výška nemajetkovej ujmy nijako nevybočuje z rámca rozhodovacej činnosti. Okresný súd pri rozhodnutí vychádzal z platnej judikatúry ako aj vysloveného názoru odvolacím súdom, ktorý vo svojom zrušujúcom rozhodnutí len poukázal na to, že okresný súd v prvotnom rozhodnutí nerešpektoval v tom čase už známu judikatúru, limity možnosti priznania ujmy a poukázal príkladmo na rozhodovaciu prax napr. v Českej republike. Okresný súd následne vo veci ďalej konal a rozhodol na základe zisteného skutkového stavu, pričom vychádzal z pokynov odvolacieho súdu.

34. Rozhodovacia prax súdov v poslednom čase vychádza z premisy, že primeranou je až suma 100 EUR za mesiac, napr. rozsudok krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. 1. 2020, . Okresný súd správne postupoval, čo nenamieta ani žalovaná, že rozdelil dané obdobie na dve časti v zmysle pokynu odvolacieho súdu. Odvolací súd považuje dané rozhodnutie za správne, preto ho potvrdil vo výroku I. 35. Proti rozhodnutiu podal odvolanie žalobca vo vzťahu k trovám konania. Odvolací súd sa s jeho argumentami uvedenými v odvolaní plne stotožňuje, keď správne poukázal na príslušnú odbornú judikatúru. 36. Podľa Základných princípov v zmysle ods. 2 právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods. 3 ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. 37. Podľa ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. 38. Podľa (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 39. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu. Je preto spravodlivé, aby až súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v návrhu uplatnená) bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že strana je zastúpená advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu. Predkladateľ v dôvodovej správe uviedol, že v sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti, určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, ale náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške. Počas účinnosti k danej problematike zaujal názor napríklad Krajský súd v Trnave z 13. decembra 2017, sp. zn. , ktorý vo svojom rozsudku uviedol, že zásadu úspechu vo veci ( ) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce.Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napríklad výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. 40. Z uznesenia Ústavného súdu SR 56/2017 z 8.2.2017 vyplýva, že právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v , ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v spravuje zásadou úspechu v konaní/ spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej , ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v . Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy. Zároveň odvolací súd dodáva, že dané rozhodnutie, na ktoré odkazuje žalobca, podporuje uvedené závery, avšak je zrejmé, že ústavný súd sťažnosť odmietol. 41. Odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax súdov SR, ale aj na uznesenie NS SR z 13.12.2022, ktorým dovolanie odmietol pričom odvolací súd zmenil rozhodnutie o trovách konania v zmysle vyššie uvedeného názoru. Aj v danom prípade výška nároku závisela od úvahy súdu, preto je namieste vychádzať zo záveru, že žalobca bol v plnom rozsahu úspešný a patrí mu nárok na náhradu trov konania z priznanej výšky plnenia.

42. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením , a , keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). 43. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ods. ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.

( )

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Ak má dovolanie vady podľa a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.