Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Sa-4-2021.pdf
PDF · 179.74 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sa/4/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, D., právne zastúpený JUDr. Vlastou Pastorkovou, advokátkou so sídlom Snina, Strojárska 3998, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava, so sídlom Bratislava, ul. 29. augusta 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 26. novembra 2020 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné zo dňa 23.01.2020 číslo: XXX/XXXX-HE-DvN na základe správnej žaloby v sociálnych veciach
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 26. novembra 2020 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné zo dňa 23.01.2020 číslo XXX/XXXX-HE-DvN a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie.
P r i z n á v a žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej s tým, že o jej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné vydala dňa 23.01.2020 rozhodnutie číslo: XXX/XXXX-HE-DvN, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov (zákon č.461/2003 Z.z.) a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) rozhodla, že A. B. (ďalej „žiadateľ, žalobca“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia prvostupňový správny orgán citoval ust. § 104 ods. 1, 6 zákona č.461/2003 Z.z., čl. 61 ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia a uviedol, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné dňom 06.07.2019 zaradil žiadateľa do evidencie uchádzačov o zamestnanie a dňa 30.09.2019 si žiadateľ uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, tj. v období od 06.07.2015 do 05.07.2019 na území Slovenskej republiky žiadateľ nepreukázal doby poistenia v nezamestnanosti. Na území iného členského štátu Európskej únie žiadateľ preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 06.07.2015 do 11.09.2016 434 dní Holandské kráľovstvo; od 12.09.2016 do 04.11.2016 54 dní Nórske kráľovstvo; od 04.11.2016 do 15.12.2016 42 dní Nórske kráľovstvo; od 19.01.2017 do 05.05.2017 107 dní Holandské kráľovstvo; od 09.05.2017 do 30.11.2018 571 dní Holandské kráľovstvo; od 17.12.2018 do 06.01.2019 21 dní Holandské kráľovstvo a od 07.01.2019 do 05.07.2019 180 dní, Holandské kráľovstvo.
Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie dospela Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné, k nasledovným záverom:
1. dĺžka a trvalosť pobytu na území členského štátu Európskej únie
- na území Holandska sa žiadateľ zdržiaval od 02/2015 do 09/2016, od 01/2017 do 07/2019 a na území Nórska od 09/2016 do 12/2016, t.j. spolu cca 4,5 roka.
- na územie Slovenska sa vracal 1-3 krát ročne na cca 2 týždne vlastným autom alebo prepravcom (bez dokladov). 2. pracovná situácia na území dotknutých členských štátov Európskej únie
- na území Slovenska žiadateľ pred odchodom do Holandska bol zamestnaný na dohodu u zamestnávateľa E. F. – ORION, Bratislava, od 04.09.2012 do 31.12.2012
- počas pobytu v Holandsku a Nórsku bol zamestnaný spolu u siedmych zamestnávateľov: od 12.02.2015 do 11.09.2016 na dobu určitú, u zamestnávateľa KRP-Flex
Personeelsdiensten BV, Holandsko, 2) od 12.09.2016 do 04.11.2016 na dobu určitú, Nórsko. 3) od 04.11.2016 do 15.12.2016 na dobu určitú u zamestnávateľa NORDFJORD KJOTT AS, 6783 STRYN, Nórsko. 4) od 19.01.2017 do 05.05.2017 na dobu určitú, u zamestnávateľa Carriere Personeelsdiensten BV, Holandsko. 5) od 09.05.2017 do 30.1 1.2018 na dobu určitú, u zamestnávateľa Orión Services BV, Holandsko, 6) od 17.12.2018 do 06.01.2019 na dobu určitú, u zamestnávateľa Logistic Force Payroll BV, Holandsko, 7) od 07.01.2019 do 05.07.2019, na dobu určitú, u zamestnávateľa AB Service Midden Nederland BV, Holandsko, ako robotník na farme - skleníkové záhradníctvo. Pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zo strany zamestnanca z dôvodu návratu na Slovensko.
- výmera dovolenky počas posledného zamestnania bola 21 dní ročne.
- medzi jednotlivými zamestnaniami sa žiadateľ zdržiaval na území Holandska.
- počas pobytu v Holandsku si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti, ani na inú sociálnu dávku.
- počas pobytu v Holandsku si na území Slovenska nehľadal zamestnanie.
3. rodinná situácia: žiadateľ je slobodný, v Holandsku bol spolu s rodičmi, sestrou a družkou. 4. vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti: inú nezárobkovú činnosť ani členstvo v športových kluboch, záujmových združeniach a neziskových organizáciách žiadateľ neuviedol. Túto činnosť nevykonával ani na území Holandska. 5. bytová situácia v členskom štáte EU/na území SR: počas pobytu v Holandsku žiadateľ býval spolu s rodičmi, sestrou a družkou v rodičovskom dome (rodičia kúpili v roku 2017 nehnuteľnosť - dom); na území Slovenska nie je vlastníkom nehnuteľnosti na bývanie; počas návratov z Holandska na území SR býval v nehnuteľnosti, ktorej vlastníkmi sú rodičia, a kde v súčasnosti po návrate s družkou a dieťaťom býva. 6. iné skutočnosti :daňové a odvodové povinnosti si žiadateľ plnil v Holandsku, nakoľko tam bol zamestnaný. Celková dĺžka pobytu na území Holandska a Nórska (cca 4,5 roka), periodicita návštev na územie Slovenskej republiky, spoločný pobyt spolu s rodičmi, sestrou a družkou na území Holandska, plnenie daňových a odvodových povinností na území Holandska v porovnaní so skutočnosťami, ktoré ste uviedli ako väzby k Slovenskej republike, nasvedčujú bližší vzťah k Holandsku. Existencia stabilného a trvalého zamestnania, celková prítomnosť na území členského štátu Európskej únie sú primárnym kritériom pre určenie bydliska a centra záujmov. Ako vyplýva zo všetkých dostupných a preukázaných údajov, za štát bydliska žiadateľa na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti.
Vzhľadom nato, že bezprostredne pred uplatnením nároku nadávku v nezamestnanosti žiadateľ neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na neho nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Proti rozhodnutiu pobočky Humenné podal žiadateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, nakoľko rozhodnutie považuje za nesprávne, nedostatočne odôvodnené, Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné nedostatočne a nesprávne vyhodnotila písomné dôkazy ohľadne dokazovania zachovania jeho bydliska na Slovensku. Celková dĺžka jeho pobytu v zahraničí (Holandsko, Nórsko) v trvaní 4,5 rokov z dôvodu výkonu zamestnania nestačí pre záver, že v danom období mal bližší vzťah k Holandsku ako k Slovensku. Vždy mal bližší vzťah k Slovensku kvôli prítomnosti priateľky a ich spoločnej dcéry, ďalej kvôli pomoci starým rodičom, intenzívnemu hľadaniu práce, investovaniu finančných prostriedkov do bytu, ponechaniu bankového účtu, navštevovaniu lekárov a príbuzných a podávaniu daňových priznaní). Poukázal, že ustanovenia Európskej únie o koordinácii sociálneho zabezpečenia majú prednosť pred Slovenským právnym poriadkom a tieto musia dodržiavať všetky štátne orgány, pričom zásadou je, že žiadna osoba, ktorá odíde pracovať do niektorého členského štátu nemôže byť zvýhodnená oproti osobe, ktorá má v tom štáte bydlisko, prípade tam aj pracuje. Povinnosťou správneho orgánu je preveriť centrum záujmu, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžso/32/2012. Zdôraznil, že v zahraničí nikdy nechcel žiť, pôsobil tam len kvôli finančnej situácii a chcel začať spoločný život s priateľkou na Slovensku. V zahraničí mal iba prechodné bydlisko z pracovných dôvodov, nakoľko sa nevedel zamestnať na Slovensku. Žiadal vyhovieť odvolaniu v plnom rozsahu a zameniť napadnuté rozhodnutie tak, že má nárok na dávku v nezamestnanosti.
Žalovaná ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 26.11.2020 č. XXXXX-X/XXXX-BA zamietla odvolanie žiadateľa a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že bydlisko žiadateľa bolo posúdené v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie, Európskeho združenia voľného obchodu – čl. 11 ods. 1 písm. a/ vykonávacieho nariadenia (prerušovane 4,5 roka), aj situácia žiadateľa – čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná a rodinná situácia v Holandsku, prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh od roku 2015, opakovaný návrat za prácou do Holandska, spoločný pobyt s najbližšími osobami – rodičmi, sestrou a družkou na území Holandska, primeraná bytová situácia v zahraničí, krátkodobá pracovná história na Slovensku, daňová povinnosť na území Holandska, deklarované návraty na území Slovenska, narodenie dcéry v novembri 2019 na Slovensku, t.j. aj po návrate zo zahraničia, a na skutočnosti deklarované žiadateľom (investovanie finančných prostriedkov do prestavby bytu na Slovensku, pomoc starým rodičom, ponechanie bankového účtu na Slovensku) preukazujú, že žiadateľ si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Holandsku, nezachoval.
II.
Argumenty žalobcu v žalobe
Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovanej zo dňa 26.11.2020 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Humenné zo dňa 23.01.2020 a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje nárok na náhradu trov konania. Nežiadal vo veci nariadiť pojednávanie.
Podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a taktiež nimi zistený skutkový stav bol nedostačujúci na riadne posúdenie veci.
Zvlášť rozhodnutie žalovanej považuje žalobca za nesprávne, neurčité, nezrozumiteľné, nakoľko v rozhodnutí je len citované množstvo paragrafových znení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a články základného nariadenia. Žalovaná mechanicky bez zohľadnenia špecifík konkrétneho prípadu do svojich rozhodnutí doplnila čísla rozhodnutí prvostupňového orgánu, vypísala body čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a k nim len doplnila zo stručného dotazníka dĺžku pobytu a miesto v členskom štáte, rodinný stav, bytovú situáciu a na základe toho len stroho skonštatovala, že centrum záujmov mal v inom členskom štáte.
Zdôraznil, že žalovaná nemôže presne a úplne zistiť skutočný stav veci na základe strohého dotazníka. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 195 ods. 1 a 2 zákona č.461/2003 Z.z. s tým, že žiadateľ predsa nemôže vedieť aké skutočnosti a aké dôkazy je potrebné doložiť. Žalobca nepredpokladal, že zistenie skutkového stavu len na základe odpovedí v dotazníku žalovanej je dostatočné. Na základe týchto skutočností považuje rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné, nejasné, nezrozumiteľné. Poukázal, že neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného ústavou je aj princíp právnej istoty, ktorý okrem iného spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať, čo vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR.
Poukázal, že žalovaná sa vôbec nevysporiadala s námietkami a výhradami žalobcu tvrdenými v odvolaní, a to najmä narodením dcéry na Slovensku, čestným vyhlásením G. F. zo dňa 20.02.2020, čestným vyhlásením družky, skutočnosťou, že pomáhal starým rodičom, investoval finančné prostriedky do prestavby bytu na Slovensku, kde mal ponechaný bankový účet. Žalovaná len stroho uviedla, že celková dĺžka pobytu a stabilita zamestnania na území Slovenska sú vyhodnotené silnejšie bez akéhokoľvek právneho a logického zdôvodnenia, vykazuje znaky arbitrárnosti.
Argumentoval, že ustanovenia Európskej únie o koordinácii sociálneho zabezpečenia majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi, tieto ustanovenia určujú spoločné pravidlá a postupy, ktoré musia dodržiavať všetky štátne orgány. Zásadou je, že žiadna osoba, ktorá odíde pracovať do niektorého členského štátu nemôže byť znevýhodnená oproti osobe, ktorá má v tom štáte bydlisko, prípadne tam aj pracuje. Bolo povinnosťou žalovanej preveriť centrum záujmu rodiny v zmysle koordinačných predpisov a legislatívy EÚ. Zdôraznil, že definícia bydliska uvedená v čl. 1 písm. j/ základného nariadenia bydlisko znamená miesto kde osoba zvyčajne býva, súdny dvor už určil, že pojem bydlisko v tomto zmysle znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a kde sa nachádza aj zvyčajné centrum ich záujmov. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.06.2013 sp.zn. 9Sžso 32/2012, v zmysle ktorého „bydlisko v inom členskom štáte nemusí v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte.
Žalobca citoval čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, z ktorého vyplýva, že na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako to vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Z čoho vyplýva, že v prípade pochybností o určení centra záujmov sa má posúdiť aj úmysel osoby, teda dôvody, ktoré viedli k jej odchodu do iného členského štátu Európskej únie, či dôvody návratu na Slovensko, čo žalovaná vôbec nezohľadnila. Uviedol, že nikdy nechcel žiť inde ako na Slovensku, počas doby práce v Holandsku udržiaval rodinné kontakty a väzby so starými rodičmi, ďalšími príbuznými a s družkou. Na určenie skutočného miesta bydliska osoby za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako to vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvodov, ktoré ju viedli k presťahovaniu, čo žalovaný orgán vôbec neskúmal. V Holandsku mal žalobca iba prechodné bydlisko a to z pracovných dôvodov. Jediným cieľom jeho pôsobenia v Holandsku a Nórsku bolo vyriešenie jeho finančnej situácie.
Zdôraznil, že išlo len o krátkodobé pracovné pomery v Nórsku aj v Holandsku. Na Slovensku si hľadal prácu, keďže chcel žiť s priateľkou na Slovensku, ktorá kvôli štúdiu sa nemohla presťahovať do Holandska a navyše na Slovensku mali zabezpečené bývanie. Do bytu vložil nemalé finančné investície, celý si sám prerobil, žije v ňom s partnerkou a ich dcérou H.. Na Slovensku vždy podával daňové priznania, v Holandsku býval len dočasne u rodičov. Slovensko navštevoval letecky, autom alebo autom so známymi. Podľa názoru žalobcu jeho väzby so Slovenskou republikou zostali zachované a stále ju považuje za štát svojho bydliska, aj keď sa prechodne zdržiaval v zahraničí z pracovných dôvodov. Opätovne zdôraznil, že je pre neho nepochopiteľné, že žalovaná vyhodnotila žalobcovu pracovnú situáciu ako stabilnú, pričom mal celkovo uzatvorených 5 pracovných pomerov, všetky na dobu určitú a posledný pracovný pomer v pozícii pracovník na farme. Táto práca mala len sezónny charakter a pracovný pomer bol ukončený uplynutím trvania pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 4Sžsp/1/2011 zo dňa 20.03.2012.
III.
Vyjadrenie žalovanej k žalobe
Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 07.04.2021 k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí. Navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, súhlasila s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.
V súvislosti so žalobnými námietkami žalobcu argumentovala, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní jeho bydliska a zachovania centra jeho záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí. Išlo najmä o listinné podklady (formulár U002 zo dňa 25.11.2019, formulár U1 zo dňa 30.10.2019, údaje, ktoré žalobca písomne uviedol v žiadosti a vo vyhlásení predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné dňa 30.09.2019), s dôrazom na osobný výsluch žalobcu v priebehu prvostupňového konania dňa 23.01.2020, v ktorom sa mu ponúkla možnosť doplniť ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli byť významné k posúdeniu zachovania väzieb a bydliska na Slovensku, tj. žalobca okrem položených otázok mal vyhradený dostatočný priestor pre vlastné vyjadrenia, návrhy, ďalších dôkazov a podobne. Rovnako bolo prihliadnuté na všetky dokumenty, ktoré žalobca predložil v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. To, že žalovaná dala napokon väčšiu váhu iným dôkazom ako navrhol žalobca (narodenie dcéry v novembri 2019 na Slovensku, t.j. po návrate zo zahraničia, investovanie finančných prostriedkov do prestavby bytu na Slovensku, deklarované návraty na Slovensko, pomoc starým rodičom a ponechanie bankového účtu na Slovensku) nemôže znamenať, že sa nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne sa vyhodnotili písomné dôkazy ohľadne dokazovania zachovania bydliska žalobcu na Slovensku. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na najnovšie rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veci posúdenia bydliska, ktorých spisové značky uviedla, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd SR stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadom bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci.
K žalobnej námietke žalobcu, že povinnosťou žalovanej bolo preveriť centrum záujmov rodiny žalovaná uviedla, že dňa 29.04.2020 listom č. XXXXX-X/XXXX-BA v súlade s § 195 ods. 1 zákona č.461/2003 Z.z. požiadala príslušnú Holandskú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Holandska. O tejto skutočnosti upovedomila žalobcu, o predĺžení lehoty na rozhodnutie v súlade s § 210 ods. 2 zákona č.461/2003 Z.z.. Nakoľko príslušná holandská inštitúcia nereagovala na písomnú žiadosť žalovanej zo dňa 29.04.2020, vydala žalovaná rozhodnutie dňa 02.06.2020 č. XXXXX-X/XXXX-BA, ktorým prerušila konanie o odvolaní v s § 193 ods. 3 zákona č.461/2003 Z.z.. Dňa 17.09.2020 žalovaná opätovne listom urgovala príslušnú holandskú inštitúciu o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu, resp. určenia bydliska počas jeho posledného zamestnania na území Holandska, pričom v tejto žiadosti o spoluprácu uviedla, že ak príslušná holandská inštitúcia nesúhlasí s úsudkom žalovanej, že bydlisko žalobcu bolo v predmetnom období na území Holandska, nech voči uvedenému vznesie námietky do 31.10.2020. Do dňa vydania žalobou napadnutého rozhodnutia nebolo žalovanej doručené stanovisko príslušnej holandskej inštitúcie vo veci posúdenia bydliska žalobcu. Žalovaná dospela k záveru, že nakoľko holandská inštitúcia
nevzniesla námietky voči záverom žalovanej vo veci posúdenia bydliska žalobcu, vyvodila žalovaná, že s takýmto posúdením súhlasí, a teda ja podľa názoru tejto inštitúcie mal žalobca v čase výkonu zárobkovej činnosti v Holandsku bydlisko na území Holandska.
K námietke žalobcu, že žalovaná opomenula ustanovenia Európskej únie o koordinácii sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred slovenským právnym poriadkom a že zásadou koordinačného ustanovenia, že žiadna osoba, ktorá odíde pracovať do niektorého členského štátu, nemôže byť zvýhodnená oproti osobe, ktorá má v tomto štáte bydlisko, prípadne tam pracuje. Konštatovala, že žalobca túto svoju námietku bližšie nešpecifikoval a neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia Európskej únie o koordinácii sociálneho zabezpečenia boli v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti opomenuté. Zároveň upozornila, že žiadne ustanovenie základného ani vykonávacieho nariadenia nezakotvuje právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
K žalobnej námietke, že podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa v prípade pochybností o určení centra záujmov má posúdiť aj úmysel, teda dôvody odchodu žalobcu do zahraničia a taktiež jeho príchodu na Slovensko, žalovaná poukázala, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1 nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností a najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, na základe ktorých žalobca si centrum záujmov na Slovensku počas výkonu činnosti zamestnanca v Holandsku nezachoval. Vzhľadom na to, že o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné podľa čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. Žalovaná dala do pozornosti, že žalobca vo vyhlásení zo dňa 30.09.2019, rovnako aj vo výsluchu zo dňa 23.01.2020 uviedol, že počas pobytu v Holandsku si nehľadal prácu na Slovensku. Až v odvolaní uviedol, že počas jeho pobytu v zahraničí si intenzívne hľadal prácu na Slovensku. Toto tvrdenie však nepodložil žiadnym dokladom. Úmysel žalobcu teda nie je možné uplatniť automaticky, resp. jeho deklarovaným úmyslom nemôžu byť negované objektívne zistenia žalovanej podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Výstižne potom otázku úmyslu rieši judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 21.10.2018.
K tvrdeniu žalobcu, že nikdy nechcel žiť inde ako na Slovensku, v zahraničí sa zdržiaval iba prechodne z pracovných dôvodov, žalovaná dospela k záveru, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať v Holandsku. Nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko, ani to, že nikdy nemal úmysel trvalo ostať žiť na území Holandska. Pohnútka k odchodu do Holandska (finančná a pracovná situácia), ako aj pre návrat na Slovensko (začať spoločný život s družkou) je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, teda počas posledného zamestnania, za daných okolností irelevantná. Skutočnosť opakovaného návratu za prácou do Holandska a dlhodobého zotrvávania v zahraničí prerušovane 4,5 roka (Holandsko, Nórsko), nemožno považovať za prechodný, resp. krátkodobý pobyt. Žalobca zvolením uvedeného územia (Holandsko) a stabilizovaného bývania v spoločnej domácnosti spolu s rodičmi, sestrou a družkou v dome, ktorý zakúpili rodičia žalobcu v roku 2017, na ňom trávil väčšinu času mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku, čím oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko. Bytovú situáciu žalobcu v Holandsku žalovaná považuje za stabilnú a primeranú pomerom súvisiacim s vykonávaním zárobkovej činnosti v Holandsku, nakoľko žil v spoločnej domácnosti v rodičmi.
Žalobca ďalej považoval úvahu žalovanej o stabilnej pracovnej situácii v Holandsku za arbitrárnu. Žalovaná na základe všetkých dostupných údajov vyhodnotila, že pracovná situácia žalobcu na území Holandska je aj napriek pracovným pomerom uzatvorených na dobu určitú stabilná, vzhľadom na opakovaný návrat žalobcu za prácou do Holandska (opätovne v januári 2017), dĺžku a trvanie
pracovných pomerov na ich území, ktoré na seba nadväzovali, pričom posledné dva pracovné pomery nadväzovali bezprostredne (od 17.12.2018 do 06.01.2019 a od 07.01.2019 do 05.07.2019). Žalobca vo vyhlásení zo dňa 30.09.2019 uviedol, že posledný pracovný pomer na území Holandska bol ukončený uplynutím trvania pracovnej zmluvy, avšak následne pri osobnom výsluchu dňa 23.01.2020 uviedol, že predmetný pracovný pomer bol ukončený výpoveďou žalobcu z dôvodu návratu na Slovensko a tento spôsob skončenia pracovného pomeru súčasne osvedčila aj holandská inštitúcia vo formulári U002 (bod 7.1) zo dňa 25.11.2019. Žalobca sa medzi jednotlivými pracovnými pomermi zdržiaval v Holandsku. Okrem toho krátkodobo pôsobil aj na území Nórska (od septembra 2016 do decembra 2016), čím sa podľa žalovanej orientoval na zahraničný pracovný trh od roku 2015.
K žalobným námietkam, v ktorých žalobca poukázal na rozhodné skutočnosti, ktoré podľa neho preukazujú, že jeho centrum záujmov a bydlisko bolo aj naďalej na Slovensku, a to ponechanie bankového účtu, navštevovanie lekárov, navštevovanie príbuzných, návraty za tehotnou družkou, podávanie daňového priznania žalovaná opätovne poukázala na stabilnú pracovnú a rodinnú situáciu žalobcu v Holandsku, primeranú bytovú situáciu v zahraničí, krátkodobú pracovnú históriu na Slovensku a daňovú povinnosť na území Holandska, čo preukazuje, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Holandska nezachoval. Zvlášť poukázala na to, že osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť v zahraničí častokrát využívajú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na Slovensku, jednak z finančných dôvodov, ale aj z dôvodov jazykovej bariéry, keďže nie je jednoduché komunikovať v špecifickej medicínskej terminológii v cudzom jazyku. Žalobca v zahraničí dosahované príjmy zdaňoval podľa zahraničných právnych predpisov a podávaním daňového priznania na Slovensku s nulovou daňou na úhradu si len plnil len oznamovaciu povinnosť, čo jednoznačne nepreukazuje zachovanie pevných väzieb a bydliska žalobcu na Slovensku. Podľa názoru žalovanej bývanie v rodičovskom byte v Snine, v ktorom žalobca býval počas návratov zo zahraničia a býva v ňom aj po návrate na Slovensko spoločne s družkou a dieťaťom v porovnaní s ďalšími zistenými skutočnosťami, a to dĺžkou pobytu žalobcu v zahraničí, stabilnou pracovnou a rodinnou situáciou v Holandsku, prioritnou orientáciou na zahraničný pracovný trh od roku 2015, spoločným pobytom s rodičmi, sestrou a družkou v Holandsku, primeranou bytovou situáciou v zahraničí, krátkodobou pracovnou históriou na Slovensku, daňovou povinnosťou na území Holandska), nepreukazuje zachovanie jeho bydliska na území Slovenska.
IV.
Skutkové zistenia a právne závery správneho súdu
Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP).
Podľa § 23 ods. 2 písm. b/ SSP, sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach.
Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa § 202 ods. 2 veta prvá SSP, správnu žalobu (v sociálnych veciach) fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby (v sociálnych veciach) nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a/ bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b/ ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f/ skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g/ došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
Krajský súd ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Podľa § 137 ods. 4 SSP, o veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. S poukazom na citované ustanovenie upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu od 10.03.2023 do 16.03.2023. Rozsudok správny súd verejne vyhlásil vyvesením písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní (§ 137 ods. 3 SSP) dňa 15.03.2023.
Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým rozhodol, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa článku 61 základného nariadenia, nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, nakoľko žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, a doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Holandska a Nórska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1 základného nariadenia nebolo možné zohľadniť, lebo nebolo preukázané zachovanie pevných väzieb a bydliska na území SR žalobcu počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z., z poistenia v nezamestnanosti sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje dávka v nezamestnanosti.
Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatne zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba mala bydlisko v členskom štáte inom ako je príslušný štát, a ktorá ma naďalej bydlisko v tomto štáte alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý čl. 64 úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
Podľa čl. 65 ods. 5 základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa čl. 11 ods. 1, ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby, vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (1).
Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu (2).
Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a predchádzajúceho postupu správneho orgánu je posúdiť; či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia; či zistil vo veci skutočný stav dostatočne a riadne; či konal v súčinnosti s účastníkmi konania; či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda musel skúmať namietané pochybenia správneho orgánu v žalobe, či uvedené pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Správny súd mal za preukázané, že žalobca dňa 30.09.2019 požiadal Sociálnu poisťovňu, pobočku Humenné o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné číslo: HE2/RSO/ZAM/2019/18550 zo dňa 16.07.2019, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 06.07.2019. V posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 06.07.2015 do 05.07.2019 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca teda nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie a Európskeho združenia voľného obchodu – Holandska a Nórska. Príslušná holandská inštitúcia osvedčila vo formulári U002 zo dňa 25.11.2019 v bode 4.1. – obdobie poisteného zamestnania 07.01.2019 do 05.07.2019; od 17.12.2018 do 06.01.2019; od 09.05.2017 do 30.11.2018; od 19.01.2017 do 05.05.2017; od 12.02.2015 do 11.09.2016 a v bode 7.1 – dôvod ukončenia zamestnania – výpoveď zo strany zamestnanca. Príslušná nórska inštitúcia osvedčila vo formulári U1 zo dňa 30.10.2019 v bode 2.1. – poistené zamestnanie od 12.09.2016 do 04.11.2016; od 04.11.2016 do 15.12.2016 a v bode 3.7. – dôvod ukončenia zamestnania
- iný dôvod nezdokumentovaný. V bode 6.2. – držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti o úradu, ktorý vydal formulár. Nakoľko žalobca dosiahol v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie a Európskeho združenia voľného obchodu, bolo v konaní o jeho dávke v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či je možné takéto doby zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
Správny súd konštatuje, že v zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie resp. Európskeho združenia voľného obchodu, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie resp. Európskeho združenia voľného obchodu zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky z zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia.
Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Holandska a Nórska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si žalobca zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Holandska a Nórska, a to na základe zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U002 zo dňa 25.11.2019, z formulára U1 zo dňa 30.10.2019, z údajov uvedených žalobcom v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné dňa 30.09.2019, z informácií získaných výsluchom žalobcu dňa 23.01.2020, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú žalobca osvedčil svojim podpisom.
Správne orgány obidvoch stupňov konštatovali, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, lebo zo všetkých dostupných a preukázaných údajov získaných správnymi orgánmi vyplýva, že za štát jeho bydliska na účely aplikácie čl. 61 základného nariadenia je potrebné považovať štát, kde vykonával zárobkovú činnosť, t.j. Holandsko.
Medzi účastníkmi tohto konania, t.j. medzi žalobcom a správnymi orgánmi je sporný výklad čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku, kedy sa za štát bydliska na účely aplikácie čl. 61 základného nariadenia nepovažuje štát výkonu zárobkovej činnosti, ale štát, kde si zamestnanec zachoval bydlisko v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia, t.j. v danom prípade Slovenská republika, čo by znamenalo, že aj keď žalobca pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy, bolo by možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, ale len v prípade preukázania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Holandska. Správny súd poukazuje, že žalobca mal v Holandsku iba prechodné bydlisko z pracovných dôvodov, keďže sa na území Slovenskej republiky nemohol zamestnať. Jediným cieľom jeho pôsobenia bolo vyriešenie finančnej situácie. Priateľku mal na Slovensku, ktorá na Slovensku študovala a nemohla sa presťahovať do Holandska. V Holandsku prechodne býval u rodičov. Na území Slovenska investoval finančné prostriedky zarobené v Holandsku do bytu, v ktorom žije s partnerkou a ich spoločným dieťaťom. Podľa názoru správneho súdu táto pre posúdenie veci podstatná skutočnosť nebola zo strany správnych orgánov v potrebnom rozsahu správne posúdená a vyhodnotená, keďže aj podľa správneho súdu logicky nasvedčovala úmyslu žalobcu zachovať si bydlisko v Slovenskej republike, zabezpečiť si finančné prostriedky na ďalšie fungovanie rodiny na Slovensku.
Správny súd zdôrazňuje, že v súvislosti s kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia síce žalovaná vykonala dokazovanie, nedostatočne však postupovala podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, nedostatočne zistila samotný úmysel žalobcu, pohnútky a dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby odišiel do Holandska a z akého dôvodu tam ostal pracovať. V prípade pochybností o určení centra záujmov je dôležité posúdiť úmysel osoby, teda dôvody, ktoré viedli túto osobu k odchodu do iného členského štátu Európskej únie, či dôvody návratu na Slovensku, čo správne orgány v rozhodnutiach žiadnym spôsobom nevyhodnotili a z rozhodnutí nevyplýva, aby túto skutočnosť skúmali.
Správny súd je toho názoru, že vlastníctvo nehnuteľností je jedna zo skutočností, ktorú je v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácií. Táto skutočnosť však musí byť vyhodnotená v celkovom kontexte spolu so všetkými skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Žalobca je vlastníkom bytu na území SR, v Holandsku sa prechodne zdržiaval v rodinnom dome, ktorý vlastnili jeho rodičia.
Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by došlo k jednotným stanoviskám dotknutých inštitúcií sociálneho zabezpečenia Holandska a Slovenska o určení bydliska žalobcu a žalovaná preto nesprávnym postupom posudzovala centrum záujmov žalobcu, keď vychádzala z toho, že bydliskom žalobcu v čase jeho zamestnania a poistenia na území iného členského štátu bolo územie Holandska.
Podľa názoru správneho súdu je nepostačujúce, ak žalovaná konštatovala, že holandská inštitúcia nereagovala na písomnú žiadosť žalovanej, a že nevzniesla námietky voči záverom žalovanej vo veci posúdenia bydliska žalobcu a z toho sama žalovaná vyvodila, že s posúdením žalovanej holandská inštitúcia súhlasí. Žalovaná iba formálne vyhodnotila skutkové okolnosti, ktoré mala k dispozícii z formuláru U002 zo dňa 25.11.2019. Žalovaná sa dôsledne nezaoberala skutočnosťou, že všetky pracovné pomery boli len sezónneho charakteru uzatvorené na dobu určitú, a taktiež dostatočným spôsobom nevyhodnotila dôvody odchodu žalobcu z Holandska.
Správny súd sa nestotožňuje s argumentáciou, že napadnuté rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, pretože správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali so skutočnosťami, ktoré uvádzal žalobca v administratívnom konaní.
V súvislosti so správnym stanovením bydliska žiadateľa o dávky v nezamestnanosti správny súd poukazuje na právne závery v obdobnej veci uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžso/35/2012, podľa ktorého: „...vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 stanovuje postup pri vykonávaní základného nariadenia č. 883/2004, a preto názor žalovanej, že skutočnosti uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia majú len dokresľujúci charakter pri posudzovaní situácie dotknutej osoby, a že tieto skutočnosti nie sú rozhodujúce, nie je správny. Práve naopak, skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania. Zobrať do úvahy je potrebné i ďalšie, nielen tak ako príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti. Okolnosť, že dôvodom odchodu žalobkyne do iného členského štátu Európskej únie bolo nájsť si prácu a následná kúpa bytu na území SR zjavne nasvedčujú úmyslu žalobkyne trvalo žiť na území SR. Žalovaná vyvodila záver o primárnej väzbe žalobkyne na štát zamestnania len z doby trvania zamestnania na území Veľkej Británie. Pokiaľ za potvrdenie takéhoto záveru považovala obmedzený počet návštev žalobkyne v Slovenskej republike, takú okolnosť vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania so zohľadnením možnosti pracovného voľna (dovolenky) nemožno považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov na území SR.“
Obdobnou problematikou sa zaoberal Najvyšší súd SR aj v konaní sp.zn. 9Sžso/11/2015, keď v rozsudku zo dňa 25.01.2017 vyslovil názor... „Pokiaľ žalovaná poukazuje na to, že pri posudzovaní bydliska je rozhodujúcou stabilita zamestnania, ktorú je v zmysle rozsudku Súdneho dvora zo dňa 17.02.1977, C 76-76 potrebné posudzovať nielen z hľadiska povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ale vhodné je vziať do úvahy aj charakter zamestnania, potrebe posudzovania v takom rozsahu je potrebné prisvedčiť. Žalovaná však opomenula, že sama také posudzovanie nevykonala a v rozhodnutí neuviedla; okrem poukázania na ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia a judikatúru ESD iba konštatovala, že „so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky a takisto ani doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Vyhodnotenie všetkých dostupných informácií však v jej rozhodnutí absentuje. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že z dôvodov Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.02.1977, C 76-76 - Silvana, Di Paolo proti Office National de ľemploi vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte.“ Z citovaného rozsudku súčasne vyplýva, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska pred tým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností.
Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. sp.zn. 10Sžso/36/2013 zo dňa 09.04.2014 a sp.zn. 10Sžso/24/2014 zo dňa 27.05.2015) konštatoval, že pri ustálení bydliska je potrebné brať zreteľ na najpevnejšie vzťahy, teda kde sa do budúcnosti bude chcieť žiadateľ usadiť a cítiť najlepšie sociálne i spoločensky ukotvený, prihliadnuc na rodinné, spoločenské, ale aj pracovné väzby. Uvedený záver Najvyšší súd SR vyvodil zo skutočností, že odkazujúc na judikatúru ESD, ktorého prioritou je voľný pohyb osôb, kapitálu a služieb v rámci v EÚ pred viazanosťou a s viazanosťou občanov jednotlivých členských
štátov Európskej únie a ich systémami sociálneho zabezpečenia a poistenia, cieľom EÚ je vytvoriť taký systém, aby osoba pracujúca v ktoromkoľvek členskom štáte mohla uplatniť požiadavky na sociálne zabezpečenie alebo poistenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte Únie, najmä však v štáte, kde má bydlisko, kde sa vrátil, alebo tam bydlisko mala a je s týmto štátom rôznymi odôvodniteľnými väzbami, resp. dokonca v štáte kde sa rozhodne usadiť.
Správny súd zdôrazňuje, že v predmetných konaniach o nároku na dávku v nezamestnanosti rozhodujú súdy individuálne, nakoľko skutkový stav a okolnosti, na základe ktorých žiadatelia žiadajú tento nárok je odlišný (individuálny) v závislosti od skutkových zistení správnych orgánov, ako aj ich následným právnym posúdením. V týchto konaniach nie je správne porovnávať prípady žiadateľov, ktorý sa dlhodobo zdržiavali na území iného členského štátu s cieľom získania väčších finančných prostriedkov ako na území SR. Uvedený typ konania býva rozdielny, a to predovšetkým s dôrazom na osobu, ktorá žiada predmetný nárok v tom zmysle, že v jednom konaní ide o osobu slobodnú bez vyživovacej povinnosti, ktorá v priebehu administratívneho konania mení svoje vyjadrenia. Následne tieto vyjadrenia riadne doplní resp. nepreukáže a v inom konaní môže ísť o fyzickú osobu, ktorá na území SR má vyživovacie povinnosti ktorá so správnym orgánom v administratívnom konaní spolupracuje.
Správny súd konštatuje, že podľa dôvodovej správy k zákonu č. 461/2003 Z.z., konanie vo veciach sociálneho poistenia je rozčlenené na konanie vo veciach dávok sociálneho poistenia, ktorého súčasťou je aj konanie o dávke v nezamestnanosti a o dávke garančného poistenia a na konanie v iných než dávkových veciach. Vzhľadom na verejnoprávny charakter Sociálnej poisťovne sa v konaní vo veciach sociálneho poistenia postupuje výlučne podľa tohto zákona.
Konanie o priznanie dávky sa začína vždy na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby, ktorá si uplatňuje nárok na dávku a nárok na jej výplatu. Za žiadosť o dávku v nezamestnanosti sa považuje potvrdenie o zaradení do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie alebo oznámenie o nezaradení do tejto evidencie.
Podľa § 195 ods. 1 zákona č.461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Podľa § 195 ods. 2 zákona č.461/2003 Z.z., podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Podľa § 195 ods. 3 zákona č.461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
Podľa § 196 ods. 6 zákona č.461/2003 Z.z., účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.
Podľa § 196 ods. 7 zákona č.461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.
Podľa § 209 ods. 1 zákona č.461/2003 Z.z., rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 209 ods. 2 zákona č.461/2003 Z.z., rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu.
Podľa § 209 ods. 3 zákona č.461/2003 Z.z., výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.
Podľa § 209 ods. 4 zákona č.461/2003 Z.z., v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
S poukazom na vyššie uvedené ustanovenia upravujúce postup správneho orgánu v konaní, správny súd zastáva názor, že žalovaná vyvodila tvrdenie o primárnej väzbe žalobcu na štát zamestnania len na základe nesporného zistenia o dobe a existencii samotného zamestnania v Holandsku z obmedzeného počtu návštev, čo je vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania pochopiteľné. Žalobca tvrdí, že odišiel do Holandska za zárobkovou činnosťou z dôvodu, aby si vytvoril finančné podmienky pre život na Slovensku. Žalobca prejavil nielen úmysel, ale aj konal v záujme zachovania bydliska a centra záujmov v SR, o čom svedčí skutočnosť prípravy bývania po návrate z Holandska, aj samotné vlastníctvo nehnuteľnosti (bytu) na území SR.
Žalovaná a ani jej organizačná zložka (pobočka) dostatočným spôsobom neskúmali na jednej strane pohnútky odchodu žalobcu do zahraničia a dôvody jeho práce mimo územia SR, a na strane druhej ani jeho pohnútky a dôvody vlastníctva nehnuteľnosti na území SR. Správne orgány sa mali tiež dostatočným spôsobom zaoberať aj pohnútkami a dôvodmi návratu žalobcu na územie SR, a to vo vzájomných súvislostiach.
Správny súd dáva do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 7Sžsk/3/2021 zo dňa 21.apríla 2021 ( ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.2Sa/30/2019 zo dňa 25.09.2020 o zamietnutí žaloby tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie), z ktorého vyplýva:... „najvyšší súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané vo Veľkej Británii môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm. j/ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling,
body 28 a 29). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.
Žalovaná vo svojom rozhodnutí uviedla, že rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v článku 11 Vykonávacieho nariadenia, pričom po vyhodnotení dĺžky prítomnosti na území členského štátu, ako aj situáciu žalobcu (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, rodinná situácia, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) dospela k záveru, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachoval. Odhliadnuc od skutočností uvádzaných v predchádzajúcom bode, najvyšší súd uvádza, že skúmanie okolností uvedených v článku 11 Vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania. Nakoľko sa jedná o demonštratívny výpočet, je totiž potrebné vziať v úvahu i ďalšie, nielen tam ako príklad uvedené okolnosti, a to v ich vzájomnej súvislosti a až na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami (bez ohľadu na fiškálny záujem štátu) ustáliť relevantný záver o zachovaní, alebo nezachovaní bydliska / centra záujmov na území iného členského štátu. V tejto súvislosti najvyšší súd ďalej uvádza, že najvyšší súd vyhovel účastníkom konania dokonca aj v prípadoch, kedy títo nevlastnili na Slovensku žiadnu nehnuteľnosť (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžsk/2/2020, sp. zn. 9Sžso/11/2015, sp. zn. 10Sžso/24/2014), alebo až v priebehu pobytu v inom členskom štáte nadobudli nehnuteľnosti / spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžso/44/2012, sp. zn. 9Sžso/31/2012, sp. zn. 9Sžso/35/2012, sp. zn. 10Sžso/15/2012), prípadne až po návrate z iného členského štátu si zakúpili z finančných prostriedkov nadobudnutých počas pobytu v inom členskom štáte nehnuteľnosti (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžso/39/2012, sp. zn. 9Sžso/45/2014). Najvyšší súd len dopĺňa, že každú jednu žiadosť o dávku v nezamestnanosti je potrebné posudzovať prísne individuálne s tým, že vyššie označené rozsudky predstavujú aspoň v hrubých črtách príkladmý judikatórny pohľad na uvedenú problematiku. V tomto smere stojí aj za zmienku rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 17. februára 1977, C-76-76 Silvana Di Paolo proti Office national de ľemploi, podľa ktorého bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Z uvedeného rozsudku súčasne vyplýva, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností, prípadne rozsudok z 01. októbra 2015, C-3/08 Leyman, podľa ktorého cieľ článku 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie by nebol dosiahnutý, ak by mali migrujúci pracovníci v dôsledku uplatnenia svojho práva na voľný pohyb stratiť výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré im zaisťuje právna úprava členského štátu. Taký dôsledok by totiž mohol odradiť pracovníka v Únii od výkonu svojho práva na voľný pohyb a predstavovať tak prekážku tejto slobody“.
Správny súd na základe vyššie uvedených skutočností podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP (rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) a podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP (rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov) zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím pobočky a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.
V ďalšom konaní je správny orgán v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. povinný riadne zistiť skutkový stav veci, v tomto smere vykonať potrebné dokazovanie a až tak posúdiť otázku rodinných väzieb a okolností, ktoré spôsobili, že žalobca odišiel za prácou do Holandska, a na základe akých dôvodov sa žalobca vrátil na územie SR, to všetko v súlade s vyššie citovanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Žalobca s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR má právo na doručenie takého rozhodnutia, ktoré bude jasne, presvedčivo odôvodnené tak, aby bolo zrozumiteľné jemu ako účastníkovi konania.
Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
Žalovaná je povinná po tom ako riadne zistí skutkový stav opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu o nároku na dávku v nezamestnanosti, a to v súlade s § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
a vyššie citovanými ustanoveniami základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a následne vydať rozhodnutie v súlade s § 209 zákona č. 461/2003 Z.z.. V odôvodnení nového rozhodnutia je povinná uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri využití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.
Podľa § 152 ods. 4 Ústavy SR, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je porušením ústavného práva navrhovateľa na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko sa účastníkovi správneho konania dotknutého na jeho právach odopiera možnosť efektívne spochybniť takéto rozhodnutie, a preto nie je možné označiť napadnuté rozhodnutie ako spravodlivé.
Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Nestačí len citácia príslušného právneho predpisu, ale je žiaduce, aby správny orgán vyložil aj obsah právnej normy tak, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením veci. Nepreskúmateľnosť z „nedostatku dôvodov“ neznamená len absolútny nedostatok odôvodnenia, ale zahŕňa aj prípady, keď pre dané rozhodnutie nebol dostatok dôvodov.
Úlohou súdu pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nie je nahrádzať ich činnosť pri zisťovaní skutkového stavu, ani dopĺňať, resp. nahrádzať odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov, prípadne poskytovať výklad ich rozhodnutí.
O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej s tým, že v zmysle § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
Správny súd poznamenáva, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vyplýva, že úlohou súdu nie je argumentovať ku každej žalobcom vznesenej žalobnej námietke, ale vysporiadať sa s tými, ktoré sú pre konanie podstatnými. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Sžo/24/2013 zo dňa 18.06.2014 uviedol, že súčasťou základného práva účastníka na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo „na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“. Zároveň uviedol, že všeobecný súd „nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam“. Následne uviedol, že rozhodnutie musí „obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky“. Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako uviedol: „Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: ... „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn.2 Sžo/24/2013 zo dňa 18.06.2014 uviedol: „Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).