Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Sas-7-2024.pdf
PDF · 127.24 KB
Case nature
Area
Subarea
13Sas/7/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach sudkynˇou JUDr. Zuzanou Berežnou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX D., právne zastúpený: JUDr. Vlasta Pastorková, advokátka so sídlom Strojárska 3998, 069 01 Snina, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa žalovaného č. 44267-6/2020-BA zo dňa 26.11.2020, takto
rozhodol:
I. Správnu žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
III. Žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania
1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné v zmysle § 13 ods. 1 písm. f) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa 06.07.2019.
2. Žalobca na predpísanom tlačive dňa 30.09.2019 požiadal o dávku v nezamestnanosti a v uvedený deň podal aj Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, z ktorého vyplýva, že do členského štátu EÚ odišiel vo februári 2015, vrátil sa v júli 2019, na územie SR prichádzal približne 3x ročne na dva týždne, dochádzal vlastným autom. Pracovný pomer mal dohodnutý na dobu určitú, jeho práca mala sezónny charakter. Pracovný pomer ukončil z dôvodu uplynutia trvania pracovnej zmluvy. Počas pobytu v inom členskom štáte EÚ sa s ním zdržiavali mama, otec a družka, býval s viacerými osobami v rodinnom dome v Holandsku od roku 2017. Na území SR počas návratov na územie SR býval u rodičov.
3. V Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné, bola so žalobcom dňa 23.01.2020 podľa § 189 zákona č. 461/2003 Z. z. spísaná zápisnica za účelom ústneho vypočutia vo veci posúdenia jeho centra záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti na území Holandska.
4. Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné, dňa 23.01.2020 vydala rozhodnutie č.: 646/2020-HE-DvN, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti nepriznala. Voči rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
5. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 26.11.2020 č. 44267-6/2020-BA zamietol odvolanie žiadateľa a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bydlisko žiadateľa bolo posúdené v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie, Európskeho združenia voľného obchodu - čl. 11 ods. 1 písm. a/ vykonávacieho nariadenia (prerušovane 4,5 roka), aj situácia žiadateľa - čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná a rodinná situácia v Holandsku, prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh od roku 2015, opakovaný návrat za prácou do Holandska, spoločný pobyt s najbližšími osobami - rodičmi, sestrou a družkou na území Holandska, primeraná bytová situácia v zahraničí, krátkodobá pracovná história na Slovensku, daňová povinnosť na území Holandska, deklarované návraty na území Slovenska, narodenie dcéry v novembri 2019 na Slovensku, t.j. aj po návrate zo zahraničia), a na skutočnosti deklarované žiadateľom (investovanie finančných prostriedkov do prestavby bytu na Slovensku, pomoc starým rodičom, ponechanie bankového účtu na Slovensku) preukazujú, že žiadateľ si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Holandsku, nezachoval.
Správna žaloba
6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 26.11.2020 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Humenné zo dňa 23.01.2020 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Nežiadal vo veci nariadiť pojednávanie.
7. Podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a taktiež nimi zistený skutkový stav bol nedostačujúci na riadne posúdenie veci.
8. Zvlášť rozhodnutie žalovaného považoval žalobca za nesprávne, neurčité, nezrozumiteľné, nakoľko v rozhodnutí je len citované množstvo paragrafových znení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a články základného nariadenia. Žalovaný mechanicky bez zohľadnenia špecifík konkrétneho prípadu do svojich rozhodnutí doplnil čísla rozhodnutí prvostupňového orgánu, vypísal body čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a k nim len doplnil zo stručného dotazníka dĺžku pobytu a miesto v členskom štáte, rodinný stav, bytovú situáciu a na základe toho len stroho skonštatoval, že centrum záujmov mal v inom členskom štáte.
9. Zdôraznil, že žalovaný nemôže presne a úplne zistiť skutočný stav veci na základe strohého dotazníka. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 195 ods. 1 a 2 zákona č.461/2003 Z.z. s tým, že žiadateľ predsa nemôže vedieť aké skutočnosti a aké dôkazy je potrebné doložiť. Žalobca nepredpokladal, že zistenie skutkového stavu len na základe odpovedí v dotazníku žalovaného je dostatočné. Na základe týchto skutočností považuje rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné, nejasné, nezrozumiteľné. Poukázal, že neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného ústavou je aj princíp právnej istoty, ktorý okrem iného spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať, čo vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR.
10. Poukázal, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s námietkami a výhradami žalobcu tvrdenými v odvolaní, a to najmä narodením dcéry na Slovensku, čestným vyhlásením E. F. zo dňa 20.02.2020, čestným vyhlásením družky, skutočnosťou, že pomáhal starým rodičom, investoval finančné prostriedky do prestavby bytu na Slovensku, kde mal ponechaný bankový účet. Žalovaný len stroho uviedol, že celková dĺžka pobytu a stabilita zamestnania na území Slovenska sú vyhodnotené silnejšie bez akéhokoľvek právneho a logického zdôvodnenia, vykazuje znaky arbitrárnosti.
11. Argumentoval, že ustanovenia Európskej únie o koordinácii sociálneho zabezpečenia majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi, tieto ustanovenia určujú spoločné pravidlá a postupy, ktoré musia dodržiavať všetky štátne orgány. Zásadou je, že žiadna osoba, ktorá odíde pracovať do niektorého členského štátu nemôže byť znevýhodnená oproti osobe, ktorá má v tom štáte bydlisko, prípadne tam aj pracuje. Bolo povinnosťou žalovaného preveriť centrum záujmu rodiny v zmysle koordinačných predpisov a legislatívy EÚ. Zdôraznil, že definícia bydliska uvedená v čl. 1 písm. j/ základného nariadenia bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva, súdny dvor už určil, že pojem bydlisko v tomto
zmysle znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a kde sa nachádza aj zvyčajné centrum ich záujmov. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.06.2013 sp. zn. 9Sžso 32/2012, v zmysle ktorého „bydlisko v inom členskom štáte nemusí v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte.
12. Žalobca citoval čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, z ktorého vyplýva, že na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako to vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Z čoho vyplýva, že v prípade pochybností o určení centra záujmov sa má posúdiť aj úmysel osoby, teda dôvody, ktoré viedli k jej odchodu do iného členského štátu Európskej únie, či dôvody návratu na Slovensko, čo žalovaný vôbec nezohľadnil. Uviedol, že nikdy nechcel žiť inde ako na Slovensku, počas doby práce v Holandsku udržiaval rodinné kontakty a väzby so starými rodičmi, ďalšími príbuznými a s družkou. Na určenie skutočného miesta bydliska osoby za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako to vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvodov, ktoré ju viedli k presťahovaniu, čo žalovaný orgán vôbec neskúmal. V Holandsku mal žalobca iba prechodné bydlisko a to z pracovných dôvodov. Jediným cieľom jeho pôsobenia v Holandsku a Nórsku bolo vyriešenie jeho finančnej situácie.
13. Zdôraznil, že išlo len o krátkodobé pracovné pomery v Nórsku aj v Holandsku. Na Slovensku si hľadal prácu, keďže chcel žiť s priateľkou na Slovensku, ktorá kvôli štúdiu sa nemohla presťahovať do Holandska a navyše na Slovensku mali zabezpečené bývanie. Do bytu vložil nemalé finančné investície, celý si sám prerobil, žije v ňom s partnerkou a ich dcérou G.. Na Slovensku vždy podával daňové priznania, v Holandsku býval len dočasne u rodičov. Slovensko navštevoval letecky, autom alebo autom so známymi. Podľa názoru žalobcu jeho väzby so Slovenskou republikou zostali zachované a stále ju považuje za štát svojho bydliska, aj keď sa prechodne zdržiaval v zahraničí z pracovných dôvodov. Opätovne zdôraznil, že je pre neho nepochopiteľné, že žalovaný vyhodnotil žalobcovu pracovnú situáciu ako stabilnú, pričom mal celkovo uzatvorených 5 pracovných pomerov, všetky na dobu určitú a posledný pracovný pomer v pozícii pracovník na farme. Táto práca mala len sezónny charakter a pracovný pomer bol ukončený uplynutím trvania pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 4Sžsp/1/2011 zo dňa 20.03.2012.
Argumentácia žalovaného
14. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 07.04.2021 k žalobe zotrval na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí. Navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.
15. V súvislosti so žalobnými námietkami žalobcu argumentoval, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní jeho bydliska a zachovania centra jeho záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí. Išlo najmä o listinné podklady (formulár U002 zo dňa 25.11.2019, formulár U1 zo dňa 30.10.2019, údaje, ktoré žalobca písomne uviedol v žiadosti a vo vyhlásení predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné dňa 30.09.2019), s dôrazom na osobný výsluch žalobcu v priebehu prvostupňového konania dňa 23.01.2020, v ktorom sa mu ponúkla možnosť doplniť ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli byť významné k posúdeniu zachovania väzieb a bydliska na Slovensku, tj. žalobca okrem položených otázok mal vyhradený dostatočný priestor pre vlastné vyjadrenia, návrhy, ďalších dôkazov a podobne. Rovnako bolo prihliadnuté na všetky dokumenty, ktoré žalobca predložil v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. To, že žalovaný dal napokon väčšiu váhu iným dôkazom ako navrhol žalobca (narodenie dcéry v novembri 2019 na Slovensku, t.j. po návrate zo zahraničia, investovanie finančných prostriedkov do prestavby bytu na Slovensku, deklarované návraty na Slovensko, pomoc starým rodičom a ponechanie bankového účtu na Slovensku) nemôže znamenať, že sa nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne sa vyhodnotili písomné dôkazy ohľadne dokazovania zachovania bydliska žalobcu na Slovensku. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na najnovšie rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veci posúdenia bydliska, ktorých spisové značky uviedol, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd SR stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadom bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci.
16. K žalobnej námietke žalobcu, že povinnosťou žalovaného bolo preveriť centrum záujmov rodiny, žalovaný uviedol, že dňa 29.04.2020 listom č. 44267-2/2020-BA v súlade s § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. požiadal príslušnú Holandskú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Holandska. O tejto skutočnosti upovedomil žalobcu, o predĺžení lehoty na rozhodnutie v súlade s § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z.. Nakoľko príslušná holandská inštitúcia nereagovala na písomnú žiadosť žalovaného zo dňa 29.04.2020, vydal žalovaný rozhodnutie dňa 02.06.2020 č. 44267- 4/2020-BA, ktorým prerušil konanie o odvolaní v s § 193 ods. 3 zákona č.461/2003 Z.z.. Dňa 17.09.2020 žalovaný opätovne listom urgoval príslušnú holandskú inštitúciu o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu, resp. určenia bydliska počas jeho posledného zamestnania na území Holandska, pričom v tejto žiadosti o spoluprácu uviedol, že ak príslušná holandská inštitúcia nesúhlasí s úsudkom žalovaného, že bydlisko žalobcu bolo v predmetnom období na území Holandska, nech voči uvedenému vznesie námietky do 31.10.2020. Do dňa vydania žalobou napadnutého rozhodnutia nebolo žalovanému doručené stanovisko príslušnej holandskej inštitúcie vo veci posúdenia bydliska žalobcu. Žalovaný dospel k záveru, že nakoľko holandská inštitúcia nevzniesla námietky voči záverom žalovaného vo veci posúdenia bydliska žalobcu, vyvodil žalovaný, že s takýmto posúdením súhlasí, a teda aj podľa názoru tejto inštitúcie mal žalobca v čase výkonu zárobkovej činnosti v Holandsku bydlisko na území Holandska.
17. K námietke žalobcu, že žalovaný opomenul ustanovenia Európskej únie o koordinácii sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred slovenským právnym poriadkom a že zásadou koordinačného ustanovenia je, že žiadna osoba, ktorá odíde pracovať do niektorého členského štátu, nemôže byť zvýhodnená oproti osobe, ktorá má v tomto štáte bydlisko, prípadne tam pracuje. Konštatoval, že žalobca túto svoju námietku bližšie nešpecifikoval a neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia Európskej únie o koordinácii sociálneho zabezpečenia boli v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti opomenuté. Zároveň upozornil, že žiadne ustanovenie základného ani vykonávacieho nariadenia nezakotvuje právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
18. K žalobnej námietke, že podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa v prípade pochybností o určení centra záujmov má posúdiť aj úmysel, teda dôvody odchodu žalobcu do zahraničia a taktiež jeho príchodu na Slovensko, žalovaný poukázal, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1 nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností a najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, na základe ktorých žalobca si centrum záujmov na Slovensku počas výkonu činnosti zamestnanca v Holandsku nezachoval. Vzhľadom na to, že o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné podľa čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. Žalovaný dal do pozornosti, že žalobca vo vyhlásení zo dňa 30.09.2019, rovnako aj vo výsluchu zo dňa 23.01.2020 uviedol, že počas pobytu v Holandsku si nehľadal prácu na Slovensku. Až v odvolaní uviedol, že počas jeho pobytu v zahraničí si intenzívne hľadal prácu na Slovensku. Toto tvrdenie však nepodložil žiadnym dokladom. Úmysel žalobcu teda nie je možné uplatniť automaticky, resp. jeho deklarovaným úmyslom nemôžu byť negované objektívne zistenia žalovaného podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Výstižne potom otázku úmyslu rieši judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 21.10.2018.
19. K tvrdeniu žalobcu, že nikdy nechcel žiť inde ako na Slovensku, v zahraničí sa zdržiaval iba prechodne z pracovných dôvodov, žalovaný dospel k záveru, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať v Holandsku. Nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko, ani to, že nikdy nemal úmysel trvalo ostať žiť na území Holandska. Pohnútka k odchodu do Holandska (finančná a pracovná situácia), ako aj pre návrat na Slovensko (začať spoločný život s družkou) je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, teda počas posledného zamestnania, za daných okolností irelevantná. Skutočnosť opakovaného návratu za prácou do Holandska a dlhodobého zotrvávania v zahraničí prerušovane 4,5 roka (Holandsko, Nórsko), nemožno považovať za prechodný, resp. krátkodobý pobyt.
Žalobca zvolením uvedeného územia (Holandsko) a stabilizovaného bývania v spoločnej domácnosti spolu s rodičmi, sestrou a družkou v dome, ktorý zakúpili rodičia žalobcu v roku 2017, na ňom trávil väčšinu času mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku, čím oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko. Bytovú situáciu žalobcu v Holandsku žalovaný považuje za stabilnú a primeranú pomerom súvisiacim s vykonávaním zárobkovej činnosti v Holandsku, nakoľko žil v spoločnej domácnosti v rodičmi.
20. Žalobca ďalej považoval úvahu žalovaného o stabilnej pracovnej situácii v Holandsku za arbitrárnu. Žalovaný na základe všetkých dostupných údajov vyhodnotil, že pracovná situácia žalobcu na území Holandska je aj napriek pracovným pomerom uzatvorených na dobu určitú stabilná, vzhľadom na opakovaný návrat žalobcu za prácou do Holandska (opätovne v januári 2017), dĺžku a trvanie pracovných pomerov na ich území, ktoré na seba nadväzovali, pričom posledné dva pracovné pomery nadväzovali bezprostredne (od 17.12.2018 do 06.01.2019 a od 07.01.2019 do 05.07.2019). Žalobca vo vyhlásení zo dňa 30.09.2019 uviedol, že posledný pracovný pomer na území Holandska bol ukončený uplynutím trvania pracovnej zmluvy, avšak následne pri osobnom výsluchu dňa 23.01.2020 uviedol, že predmetný pracovný pomer bol ukončený výpoveďou žalobcu z dôvodu návratu na Slovensko a tento spôsob skončenia pracovného pomeru súčasne osvedčila aj holandská inštitúcia vo formulári U002 (bod 7.1) zo dňa 25.11.2019. Žalobca sa medzi jednotlivými pracovnými pomermi zdržiaval v Holandsku. Okrem toho krátkodobo pôsobil aj na území Nórska (od septembra 2016 do decembra 2016), čím sa podľa žalovanej orientoval na zahraničný pracovný trh od roku 2015.
21. K žalobným námietkam, v ktorých žalobca poukázal na rozhodné skutočnosti, ktoré podľa neho preukazujú, že jeho centrum záujmov a bydlisko bolo aj naďalej na Slovensku, a to ponechanie bankového účtu, navštevovanie lekárov, navštevovanie príbuzných, návraty za tehotnou družkou, podávanie daňového priznania, žalovaný opätovne poukázal na stabilnú pracovnú a rodinnú situáciu žalobcu v Holandsku, primeranú bytovú situáciu v zahraničí, krátkodobú pracovnú históriu na Slovensku a daňovú povinnosť na území Holandska, čo preukazuje, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Holandska nezachoval. Zvlášť poukázal na to, že osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť v zahraničí častokrát využívajú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na Slovensku, jednak z finančných dôvodov, ale aj z dôvodov jazykovej bariéry, keďže nie je jednoduché komunikovať v špecifickej medicínskej terminológii v cudzom jazyku. Žalobca v zahraničí dosahované príjmy zdaňoval podľa zahraničných právnych predpisov a podávaním daňového priznania na Slovensku s nulovou daňou na úhradu si len plnil len oznamovaciu povinnosť, čo jednoznačne nepreukazuje zachovanie pevných väzieb a bydliska žalobcu na Slovensku. Podľa názoru žalovaného bývanie v rodičovskom byte v Snine, v ktorom žalobca býval počas návratov zo zahraničia a býva v ňom aj po návrate na Slovensko spoločne s družkou a dieťaťom v porovnaní s ďalšími zistenými skutočnosťami, a to dĺžkou pobytu žalobcu v zahraničí, stabilnou pracovnou a rodinnou situáciou v Holandsku, prioritnou orientáciou na zahraničný pracovný trh od roku 2015, spoločným pobytom s rodičmi, sestrou a družkou v Holandsku, primeranou bytovou situáciou v zahraničí, krátkodobou pracovnou históriou na Slovensku, daňovou povinnosťou na území Holandska), nepreukazuje zachovanie jeho bydliska na území Slovenska.
Priebeh súdneho konania
22. Krajský súd v Prešove ako pôvodný správny súd rozsudkom sp. zn. 4Sa/4/2021 zo dňa 15.3.2023 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
23. S účinnosťou od 1.6.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach (ďalej ako „správny súd“). V súlade s § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.6.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 1.6.2023 je na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach.
24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Ssk/106/2023 zo dňa 30.4.2024 rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Sa/4/2021 zo dňa 15.3.2023 zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku vyslovil záväzný právny názor, v zmysle ktorého žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza
z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaný uviedol, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu na území Holandska) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy zásadná. V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania v Holandsku si žalobca bydlisko na Slovensku nezachoval. Pokiaľ krajský súd spochybnil správnymi orgánmi vykonané dokazovanie k rozhodnutiu v danej veci, rozhodol nesprávne, nakoľko správne orgány pri ustálení skutkového stavu vychádzali primárne z príslušného vyhlásenia žiadateľa na účel posúdenia zachovania centra záujmov a výsluchu žalobcu, ktorý sa uskutočnil pred prvostupňovým správnym orgánom dňa 23.01.2020 v Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné.
Aplikovaná právna úprava
25. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
26. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
27. Podľa § 104 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
28. Podľa § 61 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej ako „základné nariadenie“), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
29. Podľa § 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
30. Podľa čl. 1 písm. i) základného nariadenia, "rodinný príslušník" znamená: 1. i) každú osobu definovanú alebo uznanú za rodinného príslušníka, alebo označenú za člena domácnosti právnymi predpismi, podľa ktorých sa poskytujú dávky; ii) so zreteľom na vecné dávky podľa hlavy III, kapitola 1 o nemocenských dávkach, dávkach v materstve a rovnocenných dávkach v
otcovstve, každú osobu definovanú alebo uznanú za rodinného príslušníka, alebo označenú za člena domácnosti podľa právnych predpisov členského štátu, v ktorom má daná osoba bydlisko; 2. ak právne predpisy členského štátu, ktorá sú uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa považujú za rodinných príslušníkov; 3. ak podľa právnych predpisov, ktoré je uplatniteľné podľa pododsekov 1 a 2, osoba sa považuje za rodinného príslušníka alebo člena domácnosti iba vtedy, ak daná osoba žije v tej istej domácnosti ako poistenec alebo dôchodca, táto podmienka sa považuje za splnenú, ak daná osoba je závislá hlavne od poistenca alebo dôchodcu;
31. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
32. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej ako „vykonávacie nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmu; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
33. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom príjmu v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítania ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
34. Správny súd je povinný postupovať v súlade s procesnými pravidlami, ktoré nastolil zákonodarca v prvej a tretej hlave tretej časti SSP, a to súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu vykonať v súlade s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v spojení so základným a vykonávacím nariadením.
35. Konajúci súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal (vrátane prvostupňového) nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP.
36. Po oboznámení sa so žalobou, vyjadreniami účastníkov konania a s obsahom predloženého administratívneho spisu dospel správny súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná a bolo potrebné ju podľa § 190 SSP zamietnuť z nasledovných dôvodov.
37. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím o zamietnutí žiadosti žalobcu o priznanie dávky v nezamestnanosti z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok, a to že poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
38. Dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Holandska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia je možné priznať iba v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Holandska. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobcom v žiadosti o dávku v nezamestnanosti.
39. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že centrum záujmov žalobcu v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti sa nachádzalo v Holandsku. Samotná skutočnosť, že žalobca finančné prostriedky získané v Holandsku preinvestoval do prestavby bytu svojich rodičov, ešte nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov zostalo žalobcovi zachované na Slovensku. Za tohto stavu potom na prijatie záveru o zachovaní centra záujmov žalobcu vo vzťahu k Slovenskej republike museli pristúpiť ďalšie zásadné skutočnosti podporujúce tvrdenie žalobcu. Podstatnou je skutočnosť, že žalobca počas celej rozhodnej doby okrem troch mesiacov, kedy sa zdržiaval v Nórsku, býval v Holandsku spolu s rodičmi, sestrou a družkou v rodičovskom dome v Holandsku, ktorý si tam rodičia kúpili a tú skutočnosť, že počas návratov a po návrate z Holandska býva spolu s družkou a dieťaťom, ktoré sa narodilo v novembri 2019 v byte rodičov v Snine. Takisto aj úmysel žalobcu, že chce zotrvať na Slovensku pre prejednávanú vec nebol relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i pri zvážení kritérií uvedených v odseku tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (na porovnanie rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016). Navyše úmysel žalobcu je v zmysle článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade rozdielneho stanoviska.
40. V predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou holandskou inštitúciou a žalovaným. Holandská inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala. Nakoľko k takémuto rozporu nedošlo, volil žalovaný priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1. K evidencii trvalého pobytu žalobcu na Slovensku správny súd uvádza, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátneho (zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky v registri obyvateľov Slovenskej republiky) nemožno stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter evidenčný, neodzrkadľujúci realitu.
41. Otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom, či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán niekedy v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (na porovnanie rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017).
42. Správny súd, viazaný právnym názorom kasačného súdu, dospel k záveru, že žalovaný správne posúdil žiadosť žalobcu o priznanie dávky v nezamestnanosti, dôsledne sa zaoberal všetkými zákonnými podmienkami pre priznanie tejto dávky na základe získaných podkladov a vo veci rozhodol tak, že rozhodnutie zodpovedalo zákonným kritériám uvedeným v § 209 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.
43. Nakoľko žalovaný správny orgán postupoval zákonne a vydal náležite odôvodnené rozhodnutie, súd v súlade s § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
44. Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
45. Podľa § 175 ods. 1 SSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
46. O trovách konania pred správnym súdom a o trovách kasačného konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP, tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech a keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.