Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_27CoE-2-2014.pdf
PDF · 93.98 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoE/2/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti povinnému T. L., bytom G. č. XX, o vymoženie sumy 583,55 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného a vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5, proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 5Er/246/2006-43 zo dňa 26. novembra 2012, jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania.
M e n í uznesenie súdu prvého stupňa tak, že pripúšťa do konania vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5 ako vedľajšieho účastníka na strane povinného.
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu, nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len „Združenia“) do konania na strane povinného. Rozhodnutie o trovách exekúcie vylúčil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení konania. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané na základe exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 0979/06 zo dňa 04.04.2006 Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Výrok o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania súd prvého stupňa odôvodnil § 93 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), § 37 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku s tým, že inštitút vedľajšieho účastníctva je v exekučnom konaní už pojmovo vylúčený. V odôvodnení vychádzal o.i. tiež z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 106/2008. Výrok o zastavení konania odôvodnil § 57, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1, § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a, b/ zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, príslušných ustanovení smernice Rady č. 93/13/EHS. Využijúc oprávnenie dané Exekučným poriadkom, exekučný súd preskúmal predložený exekučný titul a jeho súlad so zákonom a dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spôsobujúcou značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, spotrebiteľa. čo je v rozpore s § 52 Občianskeho zákonníka a smernicou Rady č. 93/13/EHS. Exekúcia môže byť nariadená len na základe exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke materiálnej aj formálnej, čo rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorému nebola daná právomoc vo veci konať, nespĺňa. Súd je pri zistení týchto skutočností oprávnený exekúciu v ktoromkoľvek štádiu aj bez návrhu zastaviť.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okrem iného uviedol, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodcovských rozsudkov a ich vecnú správnosť a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutia predkladané ako exekučný titul. Porušuje tým zásadu rovnocennosti, právnej istoty a pripúšťa rozdielny postup súdov v prípadoch rôznych exekučných titulov. Účastník rozhodcovského konania má v zmysle príslušných ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní právo domáhať sa preskúmania rozhodcovského rozsudku na príslušnom súde a domáhať sa jeho zrušenia, preto by exekučný súd nemal nahrádzať možnosti dané účastníkovi týmto právnym predpisom. Oprávnený nesúhlasil s posúdením predmetnej zmluvy o úvere ako zmluvy uzavretej podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Je toho názoru, že súd porušil procesné práva oprávneného, keď mu nebola daná možnosť reagovať na postup súdu, ktorým došlo k opätovnej revízii exekučného titulu a následnému zastaveniu konania, čím mu bola odňatá možnosť konať, vyjadriť sa vo veci a predkladať dôkazy. Súd podľa názoru oprávneného nepostupoval správne, keď posúdil rozhodcovskú doložku ako nekalú zmluvnú podmienku bez toho, aby túto skutočnosť namietal povinný, resp. bez toho, aby súd vyzval povinného, či mieni namietať určité zmluvné podmienky. Oprávnený trval na tom, že uzavretá rozhodcovská doložka je platná, čím bola daná právomoc rozhodcovského súdu. Keďže vo veci už došlo k vydaniu poverenia, súd týmto overil platnosť exekučného titulu a jeho súlad so zákonom v zmysle postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom od vydania poverenia nedošlo k žiadnej zmene skutkového stavu, čo by mal za následok zmenu postoja súdu. Na zastavenie exekúcie preto nebol daný žiaden zákonný dôvod.
Zároveň s podaným odvolaním oprávnený podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podalo odvolanie tiež Združenie, v časti výroku, ktorým súd do konania vstup Združenia ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripustil. Žiadal, aby odvolací súd zrušil uznesenie v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia, keďže o prípustnosti vedľajšieho účastníka súd rozhoduje len vtedy, ak niekto z účastníkov namieta prípustnosť jeho vstupu do konania, pričom tomu tak nebolo. Pri aplikácii § 93 ods. 2 O.s.p. s ohľadom na účel zavedenia novej skupiny vedľajších účastníkov, ktorí vystupujú v súdnom konaní podľa ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je ich postavenie za účelom poskytovania vyššej ochrany nielen spotrebiteľa, ale aj všeobecne vyšších sociálnych princípov nepochybné. Nesprávnou interpretáciou právnych predpisov súdmi a obdobným postupom súdov dochádza takto k odňatiu práv účastníka na prístup k súdu.
Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu združenia uviedol, že nepripustenie účastníka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS považuje za zákonné a plne sa s ním stotožňuje.
Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, odvolanie Združenia dôvodné je.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejedať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (3Cdo 146/2011).
Pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru pod bodom 17., ktoré tvoria prílohu zmluvy o úvere zo dňa 08.08.2005 uzavretej medzi oprávneným a povinným nebola platne uzavretá, a tak
nebola spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky je základnou a nevyhnutnou skutočnosťou, bez ktorej právomoc rozhodcovského súdu nie je daná.
Na doplnenie argumentácie odvolací súd poukazuje na to, že pri uzatváraní rozhodcovskej doložky vo veci neboli pri dodržané zákonné podmienky podľa § 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čo má za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky bez ďalšieho.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z., rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Podľa § 4 ods. 3 nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.
Rozhodcovská doložka nebola uzavretá v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní, pretože nebola dodržaná jej písomná forma. Podmienku písomnej formy nespĺňa formálny odkaz v Zmluve o úvere na všeobecné podmienky poskytnutia úveru, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými zmluvnými dojednaniami formulárovej zmluvy. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami alebo vo vzájomných výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy, a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava formy rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu (pozri tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).
Ako je zrejmé z obsahu spisu a z formy zmluvy o úvere, je nesporné, že táto nespĺňa zákonné náležitosti. Zmluva neobsahuje zmienku o výslovnej dohode strán o riešení prípadných sporov formou rozhodcovského konania, nedošlo k podpisu všeobecných podmienok poskytnutia úveru zmluvnými stranami. Zo všeobecne formulovaného odkazu o tom, že sa dlžník oboznámil s obsahom zmluvy o úvere a že súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru nemožno nijako vyvodiť, že týmto bola prejavená nepochybná vôľa účastníkov zmluvy uzavrieť rozhodcovskú zmluvu a podrobiť sa prípadnému rozhodcovskému konaniu.
Ak má byť rozhodcovská zmluva, resp. doložka právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú rozhodcovskú doložku je nepochybne forma uzavretej zmluvy o úvere ako aj rozhodcovskej doložky; typová zmluva s rozhodcovskou doložkou ako neoddeliteľnou súčasťou všeobecných zmluvných podmienok, s ktorými netransparentne splynula a jej predloženie povinnému v pozícii spotrebiteľa bez možnosti zmeny jej obsahu či výberu konkrétneho rozhodcovského súdu, bez možnosti rozhodcovskú zmluvu neuzavrieť.
Podstatou a hlavnou črtou formulárových spotrebiteľských zmlúv, či všeobecných obchodných podmienok je, že pri uzatváraní zmluvného vzťahu sa nemenia, sú všeobecné a záujemca o službu tieto podmienky prijme alebo ich odmietne a zmluva nevznikne. Predovšetkým v tom spočíva faktická nerovnosť zmluvných strán. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície, ako aj čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37, a iné).
K námietke oprávneného, že uzavretá zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou odvolací súd odkazuje na § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa. Je nepochybné, že uzavretá zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, keďže § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere stanovuje, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Použitie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka teda nie je vylúčené. Súdu tak nič nebráni judikovať neplatnosť rozhodcovskej doložky pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 zákona Občianskeho zákonníka, v zmysle generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1, pre rozpor s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, v znení aktuálnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorých sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné.
Každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Za takéto zmluvné podmienky je možné považovať formulárové ustanovenia zmluvy, vopred pripravené poskytovateľom služby, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť, pričom výrazným spôsobom zasahujú do jeho postavenia v rámci zmluvného vzťahu. Zmluvné dojednanie, ktoré nie je spotrebiteľom individuálne vyjednané je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom rozhodcovská doložka uzavretá v takejto podobe je zároveň v rozpore s ústavným právom osoby na súdnu ochranu.
Je zrejmé, že pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Ak zohľadníme skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok v tejto veci vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, vydaný rozsudok nie je platný a takýto rozsudok nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pred nariadenie exekúcie. Na splnenie tejto podmienky musí exekučný súd prihliadať v každom štádiu exekučného konania. Práva oprávneného v tomto prípade, vzhľadom na prelomenie zásady res iudicatae, vo vzťahu k možnosti vymôcť pohľadávku voči povinnému, nie sú dotknuté.
K námietke oprávneného k otázke porušenia jeho práva na kontradiktórne konanie a možnosť vyjadriť sa k tomu, že súd bude opätovne skúmať exekučný titul, odvolací súd uvádza, že postup súdu prvého stupňa nie je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti, keďže namietaný nedostatok možno považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodených z ním predložených listinných dôkazov a k právnym záverom z toho vyplývajúcim, a to podaním odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, s ktorým oprávnený vyjadril svoj nesúhlas (tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS 38/2013 zo dňa 24.10.2013).
Súd prvého stupňa postupoval správne, keď opätovne preskúmal predložený exekučný titul a následne v súlade s postupom podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
Odvolací súd preto podľa § 219 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania ako vecne správne potvrdil.
K otázke prípustnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní odvolací súd uvádza:
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Zo znenia § 93 ods. 3 O.s.p. je zrejmé, že prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, keď účastník namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Súd preto pri rozhodovaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania nepostupoval správne, keď o vedľajšom účastníkovi rozhodoval bez návrhu, resp. námietky jedného z účastníkov.
Z obsahu spisu bolo zistené, že podaním zo dňa 15.08.2011 oznámilo Združenie vstup do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na strane povinného a zároveň podalo návrh na zastavenie exekúcie.
Ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. zaviedlo novú skupinu subjektov, ktorí môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. Medzi nich patria aj právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je o.i. ochrana spotrebiteľa. Zákonodarca v rámci novelizácie predmetného ustanovenia počítal práve so združeniami na ochranu spotrebiteľov, či napr. občianskymi združeniami, ktoré sa venujú ochrane pred rôznymi formami diskriminácie. Práve pri týchto subjektoch zameraných na ochranu práv spotrebiteľa je problematické preukazovať právny záujem na výsledku sporu ako dôvod na vstup do konania. Cieľom tejto právnej úpravy bolo umožniť širšiu ochranu nielen vo vzťahu ku konkrétnym osobám, u ktorých došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ale aj vo vzťahu k ochrane vyššieho verejného záujmu. Združenie je takýmto subjektom poskytujúcim ochranu práv spotrebiteľovi, a preto jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na základe zákona je možný. Niet preto rozumného dôvodu vylučovať z aplikácie v rámci exekučného konania práve ustanovenie § 93 ods. 2 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.
Odvolací súd dáva do pozornosti záver písomných pripomienok Európskej komisie k prejudiciálnej otázke položenej Súdnemu dvoru Európskej únie vo veci C-470/12, POHOTOVOSŤ c/a Vašuta: „Smernica č. 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pripustil vstup združenia na ochranu spotrebiteľov ako vedľajšieho účastníka v exekučnom súdnom konaní.“
Súd poukazuje na to, že vedľajšia intervencia vo svetle § 93 ods. 2 O.s.p. je ďalším z nástrojom ochrany spotrebiteľa, ktorý síce explicitne odporúčaný v smernici Rady č. 93/13/EHS nie je, avšak členským štátom EÚ nič nebránilo nad rámec smernice upraviť mechanizmy, ktoré považujú za efektívne. Takáto možnosť vyplýva z článku 8 citovanej smernice, podľa ktorého „členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“
Rovnako Európska komisia vo svojich pripomienkach v bode 21 vníma vedľajšiu intervenciu (§ 93 ods. 2 O.s.p.) ako úpravu založenú na článku 8 citovanej smernice.
„Smernica č. 93/13/EHS nestanovuje, že združenia na ochranu spotrebiteľa musia mať právo vstupovať do sporov o individuálnych záujmoch spotrebiteľov ako vedľajší účastníci. Článok 7 ods. 2 uvedenej smernice priznáva takýmto združeniam procesné práva, pokiaľ ide o ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Smernica teda mlčí o prípadnej účasti združení na ochranu spotrebiteľa v individuálnych sporoch. Toto mlčanie sa však v žiadnom prípade nemá chápať ako zákaz takejto účasti: z článku 8 smernice 93/13/EHS jasne vyplýva, že členské štáty môžu zaviesť opatrenia, ktorú sú priaznivejšie pre spotrebiteľov ako tie, ktorú sú stanovené v smernici. Takýmto opatrením môže byť aj pripustenie vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní.“
Odvolací súd s odkazom na vyššie uvedené závery má za to, že nesprávnym postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom a zároveň súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď nesprávne interpretoval zákonné ustanovenie § 93 ods. 2, 3 O.s.p.
Vzhľadom na námietku oprávneného vo vzťahu k účasti vedľajšieho účastníka v konaní na strane povinného, v súlade s § 93 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého sa o prípustnosti vedľajšieho účastníctva rozhoduje len na návrh, odvolací súd považoval za potrebné vysporiadať sa s touto námietkou a rozhodol preto tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že vstup Združenia ako vedľajšieho účastníka na strane povinného pripustil.
Pri rozhodovaní o trovách exekúcie v súvislosti s nárokom vedľajšieho účastníka exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný prihliadať na kvalifikovanosť, vecnosť a účelnosť jeho podaní vo vzťahu k priebehu konania.
Vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a jeho zamietnutiu odvolacím súdom je potrebné poukázať predovšetkým na to, že je vecou výlučne vnútroštátneho súdu, ktorý vo veci koná, posúdiť, či je v danej veci dôvod na prerušenie konania a podanie prejudiciálnej otázky. Účastník môže také prerušenie navrhnúť, ale súd nie je povinný návrhu vyhovieť. Tento procesný postup závisí výlučne od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor EÚ o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť automaticky vyvolaný podnetom, či návrhom účastníka. V tomto prípade má súd za to, že nie je namieste podávať prejudiciálne otázky, nakoľko oprávneným nastolená problematika už bola opakovane niekoľkokrát riešená ako vnútroštátnymi súdmi, tak aj európskymi inštitúciami.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v samostatnom rozhodnutí v súlade s postupom podľa § 224 ods. 4 O.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.