Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoP/15/2014

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Márie Vrtochovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: Ing. L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. W. XXX/XX, J. W., zastúpený: JUDr. Miroslava Žitníková, advokátka so sídlom Moyzesova 816/100, Považská Bystrica, proti odporkyni: Ing. O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. W. XXX/XX, J. W., zastúpená: JUDr. Zuzana Tomášová, advokátka so sídlom Železničná 90/12, Považská Bystrica, o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom P. a to J., nar. XX.XX.XXXX a U., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené opatrovníkom: Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica, pracovisko Púchov, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. - 29 zo dňa 20. januára 2014, jednohlasne, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Účastníci n e m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozviedol manželstvo účastníkov konania a na čas po rozvode zveril ich maloleté deti do osobnej starostlivosti matke, ktorá bude maloleté deti vychovávať, zastupovať a spravovať majetok v bežných veciach. Otca zároveň zaviazal prispievať na výživu mal. J. sumou 500,- Eur mesačne tak, že sumu 250,- Eur je povinný platiť k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred a sumu 250,- Eur je povinný poukazovať do 15. dňa v mesiaci vopred na účet maloletého dieťaťa, a taktiež na výživu mal. U. sumou 400,- Eur mesačne, s tým, že sumu 150,- eur je povinný platiť k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred a sumu 250,- Eur je povinný poukazovať do 15. dňa v mesiaci vopred na účet maloletého dieťaťa, ktoré je matka povinná v prospech detí zriadiť a oznámiť otcovi číslo účtov a peňažný ústav, v ktorom sú tieto účty zriadené. Ďalej rozhodol o oprávnení otca stýkať sa s maloletými deťmi každý nepárny víkend v mesiaci a to ihneď po právoplatnosti rozsudku od piatku od 18.00 hod. do nedele do 18.00 hod. s tým, že maloleté deti prevezme a odovzdá vždy pred bytom matky, v súvislosti s čím matke uložil povinnosť pripraviť deti s ich osobnými, učebnými, hygienickými a inými vecami a s kartičkou poistenca a riadne otcovi odovzdať a prevziať od otca. O trovách konania rozhodol konštatujúc, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu právo. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil poukázaním na ust. , , , , až 4, a veta prvá o rodine (ďalej len Zákon o rodine), keď z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že vzťahy medzi účastníkmi sú tak vážne narušené, že nie je možné očakávať do budúcnosti obnovenie manželského spolužitia. Dôvody rozpadu manželstva videl jednak v tom, že účastníci niekoľko rokov žili takým spôsobom, že navrhovateľ chodieval domov v podstate len každý druhý týždeň, nakoľko obtýždeň si brával deti do Otrokovíc, takže netrávili spolu tento víkend ako kompletná rodina. Aj tento spôsob života potom podľa jeho názoru prispel k tomu, že sa účastníci odcudzili, pričom u navrhovateľa to dospelo tak ďaleko, že v priebehu konania nadviazal známosť s inou ženou napriek tomu, že uviedol, že v čase keď podával návrh o rozvod manželstva, ktorý si vopred riadne rozvážil, túto známosť nemal, avšak v súčasnosti nepoprel, že žije s inou ženou.

Na základe týchto skutočností potom súd prvého stupňa manželstvo účastníkov konania rozviedol, keď dospel k záveru, že je trvalo a vážne rozvrátené. Na čas po rozvode zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky, ktorá sa o maloleté deti riadne stará, čo nepoprel ani otec detí. Pri úprave výživného rozhodol o jeho výške zhodne s rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č.k. - 34 zo dňa 12.júna 2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. - 54 zo dňa 07. novembra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.01.2014, nakoľko rozhodoval o práve dieťaťa na čas po rozvode, pričom od tejto úpravy výživného neuplynula taká doba (11 dní), za ktorú by došlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala upraviť výživné v inom rozsahu. V závere konštatoval, že obaja rodičia zhodne súhlasili s tým, aby bol uvedeným rozsudkom upravený aj styk otca s maloletými deťmi v podstate tak, ako sa dohodli a preto v napadnutom rozsudku upravil aj styk otca s maloletými deťmi.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne a navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na doplnenie dôkazov a nové rozhodnutie. Mala za to, že súd prvého stupňa rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý spôsobil, že vec nesprávne právne posúdil. Poukázala na skutočnosť, že manželstvo účastníkov bolo vcelku usporiadané a harmonické, účastníci konania si postavili rodinný dom, narodili sa im dve maloleté deti a ich spolužitie plnilo všetky svoje funkcie. Pripustila, že správanie navrhovateľa sa v poslednom období postupne menilo, keď vystupoval voči nej arogantne a aj pred deťmi ju ponížil. Postupne účastníci konania prestali spolu intímne žiť a do popredia sa zo strany navrhovateľa dostala otázka peňazí, majetkových pomerov a porovnávania príjmov. Zdôraznila, že vôbec neočakávala podanie návrhu na rozvod manželstva, túto okolnosť prijala ako neuvážené rozhodnutie najmä z dôvodu, že navrhovateľ odmietal, že by za týmto bol vzťah s inou ženou. Sama pritom mienila prehodnotiť celý vzťah medzi nimi, očakávala, že navrhovateľ si po návrate z Čiech zabezpečí prácu v mieste trvalého bydliska, na čom mala záujem ona ako aj deti. Domnievala sa, že prezentovanie túžby zotrvať v manželstve a nesúhlasu s rozvodom spôsobilo, že navrhovateľ postupne priznal vzťah s inou ženou, čo má viesť k rýchlejšiemu kladnému rozhodnutiu o rozvode manželstva účastníkov konania. Napriek uvedenému vyjadrila nesúhlas so záverom súdu prvého stupňa, že vzťahy medzi účastníkmi konania sú vážne narušené a najmä, že nie je možné v budúcnosti obnovenie manželského spolužitia, keď ešte pred rokom účastníci konania tvorili manželský pár a vychovávali maloleté deti. O zamietnutie návrhu na rozvod manželstva požiadala súd prvého stupňa aj poukazujúc na to, že je nábožensky založená a navrhovateľ bol stotožnený s jej hodnotami. Závery súdu prvého stupňa neakceptovala ani pokiaľ ide o určenie výživného, keď skonštatovala, že režim úpravy výživného na maloleté deti za trvania manželstva a po zániku manželstva vychádza z úplne odlišných skutočností, najmä v tom smere, že počas trvania manželstva sú maloleté deti súčasťou rodiny, ktorá má právo na rovnakú životnú úroveň a to vrátane manželky, resp. manžela, pričom náklady súvisiace s potrebami detí a rodiny sa delia medzi jednotlivých členov rodiny, resp. manželov úplne na základe iných kritérií, ako je to po rozvode manželstva. Zároveň považovala za nevyhnutné vysporiadať sa so skutočnosťou, že pôvodné výživné bolo určované z príjmu navrhovateľa za rok 2012 a rozhodnutie o rozvode a výživnom na maloleté deti bolo vyhlásené dňa 20.01.2014. Za nezákonné tak považovala, že súd prvého stupňa určoval výživné zo zdaňovacieho obdobia roku 2012, a nie z celého roku 2013, ktorý uplynul pred rozhodnutím súdu o výživnom a keď navrhovala, aby zabezpečil správu o takomto príjme od zamestnávateľa navrhovateľa, súd prvého stupňa návrh ako nedôvodný zamietol, čo podľa nej bolo nesprávne a nezákonné. Za nepochopiteľné označila určenie bežného výživného z príjmu 3.570,- Eur mesačne na úrovni 400,- Eur mesačne a s prihliadnutím na skutočnosť, že maloletým deťom uhrádza všetky mimoškolské záujmové aktivity, ako nelogická sa jej zdala tvorba úspor vo výške po 250,- Eur mesačne, keď deti majú mať zabezpečené všetky potreby v súčasnosti a tvorba úspor je nadstavbou okolnosťou v určení vyživovacej povinnosti. V danej súvislosti dôvodila, že nie je bežné, aby výživné, ktoré je poukazované matke v pravidelných mesačných intervaloch a má zabezpečovať pokrytie základných potrieb, bolo nižšie ako výživné určené na tvorbu úspor.

K odvolaniu odporkyne sa vyjadril navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Odvolanie považoval za nedôvodné, nezakladajúce sa na pravde, umelo vykonštruované a v neposlednom rade účelové. Poukázal na to, že to bola práve odporkyňa, ktorá arogantným spôsobom vystupovala voči nemu, časté bolo aj osočovanie pred deťmi. Rozhodnutiu o podaní návrh na rozvod manželstva podľa neho predchádzali dlhoročné dramatické hádky a spory. Pôvodne navrhol rozvod odporkyni ešte v prvej polovici roku 2012, odporkyňa však podľa jeho vyjadrenia využila svoje deti a bez akýchkoľvek výčitiek

tento návrh negatívnym spôsobom pred nimi prezentovala. Mal za to, že ich vzájomné vzťahy sú tak hlboko rozvrátené, že nie je možné obnoviť funkčnosť manželstva, keďže toto dlhodobo neplní a v budúcnosti už nemôže plniť svoj spoločenský účel. Rozvod zároveň podľa jeho názoru nebude v rozpore so záujmami maloletých detí, pretože stres a prostredie, v ktorom sa momentálne nachádzajú, spôsobené i dĺžkou rozvodového konania, nemôže priaznivo vplývať na ich psychiku. Ďalej zdôraznil, že v prípade odporkyne ide o druhé manželstvo, ktoré bolo naviac uzavreté na Okresnom úrade v Púchove, a nie v kostole, preto označil tvrdenia odporkyne o jej náboženskom založení za účelové. Považoval za nevyhnutné uviesť, že do podania návrhu na rozvod manželstva platil všetky náklady na domácnosť, hypotéku na dom, náklady na potreby detí, pričom v máji 2013 si odporkyňa vybrala zo spoločného bankového účtu cca 1.400,- Eur, určených na vyššie uvedené účely, čím mala navrhovateľovi spôsobiť zápis do registra neplatičov. Aj z tohto dôvodu stratil dôveru voči odporkyni a pravidelne platil už iba výživné na deti, okrem toho uhrádzal náklady detí i mimo vyživovacej povinnosti. Ďalej poukázal na to, že jeho čistý príjem sa medziročne znížil o 10.780,- Eur, ako aj na skutočnosť, že kurz českej koruny voči euru v porovnaní s rokom 2012 značne poklesol. Tieto skutočnosti majú podľa jeho názoru dopad na určené výživné a sporenie maloletých detí v tom rozsahu, že pri súdom určenom výživnom v celkovej výške 900,- Eur musí vynaložiť o 61,- Eur viac ako vynaložil v roku 2013. Zdôraznil, že deťom platí rôzne náklady v súvislosti so školou i záujmovými aktivitami, rovnako v rámci času stráveného s deťmi, kedy sa prispôsobuje programu ich záujmových aktivít a naďalej je v jeho záujme dopriať im aj výlety a dovolenky. V závere uviedol, že i odôvodnené potreby dieťaťa majú svoju konkrétnu hranicu, danú jeho spotrebným charakterom a preto je potrebné dbať i o to, aby výživné nad túto hranicu nepriamo neuspokojovalo z časti aj potreby iných osôb, v súvislosti s čím poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 18. júla 2008.

Opatrovník maloletých detí sa k odvolaniu odporkyne písomne nevyjadril.

Na vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu považovala odporkyňa za nevyhnutné zareagovať podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 28.03.2014, v ktorom zdôraznila, že v rámci starostlivosti o deti zabezpečuje absolútne všetky aktivity detí v škole i mimo nej, keďže navrhovateľ počas pracovného týždňa neprichádza do domácnosti vôbec. Ďalej poukázala na harmonogram záujmových aktivít svojich maloletých detí, na ktoré ich priváža a odváža motorovým vozidlom, ako aj na skutočnosť, že navrhovateľ deťom neplatí žiadne "rôzne náklady" súvisiace so školskými, resp. mimoškolskými aktivitami. Mala za to, že navrhovateľ tvrdeniami o tom, že s deťmi trávi každý víkend v mesiaci, len zavádza súd, pretože víkendy v Českej republike trávia deti každý nepárny týždeň. V závere uviedla, že napriek právoplatnému rozsudku si navrhovateľ riadne a včas svoju vyživovaciu povinnosť neplní, keďže na účet detí doposiaľ neposlal ani euro, hoci jeho povinnosťou je na každé z nich poukazovať sumu 250,- Eur.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. a zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvého sutpňa je potrebné v celom rozsahu potvrdiť podľa ust. ako vecne správny, pričom v zmysle ust. sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje za správne a na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Podľa ust. § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch.

Podľa ust. § 23 ods. 1 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel, ak od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

Podľa ust. § 23 ods. 2 Zákona o rodine súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi a pri rozhodovaní o rozvode sa na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí.

Podľa § 23 ods. 3 Zákona o rodine súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinnosti manželov podľa § 18 a § 19.

Základným predpokladom pre zrušenie manželstva rozvodom je vážny rozvrat medzi manželmi, ktorý neodčiniteľne bráni ďalšiemu plneniu spoločenského účelu manželstva. Rozvrat vo vzťahoch medzi manželmi v zmysle ust. § 23 Zákona o rodine nastáva vtedy, ak sa manželia neriadia vo vzájomnom správaní pravidlami, ktoré vyplývajú z jednotlivých ustanovení Zákona o rodine. Hĺbka rozvratu vo vzťahoch medzi manželmi závisí od toho, do akej miery sa nezhody manželov týkajú podstatných stránok ich spolužitia.

Dôležitosť jednotlivých úloh manželstva sa v jeho priebehu mení, a to v závislosti od dĺžky jeho trvania, veku partnerov a ich detí. V manželstve, z ktorého pochádzajú maloleté deti, vystupuje do popredia výchovná funkcia a s tým spojená povinnosť rodičov vytvárať pre ne zdravé rodinné prostredie.

Podľa ust. § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.

Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa o návrhu na rozvod manželstva účastníkov rozhodol správne a v súlade so zisteným skutkovým stavom. Zo spisu vyplýva, že vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené a hlboko rozvrátené, a preto manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel, čo je predpokladom pre jeho rozvod v zmysle ust. § 23 Zákona o rodine. K takémuto záveru dospel súd prvého stupňa s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré vyplynuli už aj z výsluchu účastníkov a predložených listinných dôkazov, keď obaja zhodne potvrdili, že problémy nastali v súvislosti s odchodom navrhovateľa na výkon zárobkovej činnosti do Českej republiky, v dôsledku čoho trávil v spoločnej domácnosti s odporkyňou a ich maloletými deťmi spočiatku iba víkendy, neskôr sa vracal domov iba každý druhý víkend, pričom v súčasnosti už viac ako rok účastníci konania spolu nežijú vôbec. O intenzite narušenia vzájomných manželských vzťahov pritom svedčí aj skutočnosť, že navrhovateľ na pojednávaní pred súdom prvého stupňa potvrdil, že nadviazal známosť s inou ženou, hoci k tomu malo dôjsť až po iniciovaní konania o rozvod manželstva s odporkyňou. Rozvrat vzťahov pretrváva v manželstve účastníkov už po dlhšiu dobu, pričom odvtedy nedošlo k obnoveniu spolužitia napriek tomu, že odporkyňa s rozvodom manželstva nesúhlasí. V prejednávanej veci odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že manželstvo účastníkov si neplní svoj spoločenský účel, existuje iba ako formálne pretrvávajúci zväzok muža a ženy bez vzájomnej citovej náklonnosti, bez vzájomnej manželskej podpory a starostlivosti. Vychádzajúc z dlhodobého charakteru rozvratu vzťahov v manželstve účastníkov konania treba podmienky na jeho rozvod považovať za splnené, pričom rozvod manželstva v danom prípade nebude ani v neprospech maloletých detí J. a U., nakoľko rodičia majú k obom deťom vytvorený veľmi dobrý vzťah a snažia sa im aj za súčasných podmienok vytvoriť prostredie vhodné pre ich všestranný rozvoj. Vzhľadom na takéto zistenia súdu prvého stupňa potom nie je ani predpoklad, že by bolo možné očakávať od manželov obnovenie ich manželského spolužitia, ale naopak, ide o stav, ktorý už podľa všetkého treba považovať za nezvratný.

Vzhľadom k tomu, že odporkyňa nesúhlasila s rozvodom manželstva, súd prvého stupňa správne rozhodol i o úprave práv a povinností k maloletým deťom J. a U. na čas po rozvode manželstva tak, že maloleté deti zveril do osobnej starostlivosti odporkyne, ktorá im zabezpečuje všetku potrebnú starostlivosť, deti sú v danom prostredí zvyknuté, viazané na starostlivosť matky, vo výkone ktorej ani odvolací súd nezistil žiadne nedostatky. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa mal aj odvolací súd za preukázané, že až do rozvodu manželstva výchovu maloletých detí J. a U. zabezpečovala matka detí a otec sa s deťmi stretáva. Každý nepárny víkend od piatku do nedele s ním deti trávia v jeho domácnosti v Českej republike. Záujem navrhovateľa, ako aj jeho prínos pre zdravý rozvoj maloletých detí bude zachovaný formou styku s maloletými, ktorý súd prvého stupňa upravil správne, pričom vychádzal zo súčasnej rozhodovacej praxe vo veci stretávania sa otcov s maloletými deťmi.

Pokiaľ ide o určené výživné, v prejednávanej veci treba s postupom súdu prvého stupňa súhlasiť v tom, že pri určení jeho výšky vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k.

- 54 zo dňa 07. novembra 2013, ktorým došlo k zmene rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. - 34 zo dňa 12. júna 2013 o určení výživného na maloleté deti a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. januára 2014. V predmetnom konaní sa odporkyňa (v procesnej pozícii navrhovateľky) domáhala zaviazania navrhovateľa (v procesnej pozícii odporcu) povinnosťou platiť výživné na ich spoločné maloleté deti ešte za trvania manželstva v dôsledku skutočnosti, že od mája 2013 na ich výživu riadne neprispieval. Odvolací súd pri zistenom skutkovom stave za primerané možnostiam a schopnostiam otca, ale aj veku a odôvodneným potrebám maloletých detí, považoval určenie výšky výživného v sume 500,- Eur na mal. J. a v sume 400,- Eur na mal. U. s tým, že z výživného vyčlenil časť platby vo výške 250,- Eur aj na tvorbu úspor. V danej súvislosti konštatoval, že mal. J. je vo veku 15 rokov, mal. U. vo veku 9 rokov a matka má s nimi výdavky primerané k ich veku a potrebám, pričom sumu 250,- Eur na mal. J. a sumu 150,- Eur na mal. Stanislavu považoval za dostatočnú na výživu detí vzhľadom na ich vek a odôvodnené potreby. Nad rámec uvedeného pripomenul, že odôvodnené potreby na výživu maloletých detí majú svoju konkrétnu hranicu, danú spotrebným charakterom výživného, a preto treba dbať aj o to, aby výživné nad túto hranicu nepriamo neuspokojovalo sčasti aj potreby iných osôb žijúcich s mal. deťmi v spoločnej domácnosti.

Vychádzajúc z dátumu vynesenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (20. januára 2014) je zrejmé, že od poslednej úpravy výživného na maloleté deti rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. - 54 zo dňa 07. novembra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. januára 2014, uplynula doba 11 dní, počas ktorej z pohľadu súdu prvého stupňa nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala iné rozhodnutie o výživnom. Odporkyňa v tejto časti vytýkala súdu prvého stupňa skutočnosť, že navrhovateľovi určil výživné zo zdaňovacieho obdobia roku 2012, hoci mal správne vychádzať z roku 2013. S prihliadnutím na výšku príjmu, ktorý navrhovateľ dosiahol v roku 2013, je však odvolací súd toho názoru, že predmetný pokles nemožno hodnotiť ako zásadnú zmenu pomerov, ktorá by sa mala ihneď prejaviť aj vo výške súdom určeného výživného a viesť tak k jeho stanoveniu na odlišnej úrovni, ako tomu bolo v bezprostredne predchádzajúcom konaní, preto považoval túto odvolaciu námietku za nedôvodnú.

Rovnako nevzhliadol ako relevantnú ani ďalšiu odvolaciu námietku odporkyne, v zmysle ktorej režim úpravy výživného na maloleté deti v čase jeho posledného určenia (t.j. ešte za trvania manželstva účastníkov konania) a v súčasnosti (t.j. po zániku manželstva účastníkov konania) má vychádzať z úplne odlišných skutočností. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. - 54 zo dňa 07. novembra 2013, ktorým došlo k zmene rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. - 34 zo dňa 12. júna 2013, bolo rozhodnuté o povinnosti navrhovateľa (v procesnej pozícii odporcu) prispievať v stanovenej výške na výživu výlučne maloletých detí (teda nie na výživu manželky), a to s prihliadnutím na faktický stav spočívajúci v absencii spoločného hospodárenia a neplnení si vyživovacej povinnosti otca na maloleté deti v doposiaľ zaužívanej forme a rozsahu. Krajský súd v Trenčíne tak v danom prípade rozhodoval zohľadňujúc skutkový stav, ktorého charakter, pokiaľ ide o okolnosti plnenia si vyživovacej povinnosti na maloleté deti, zostal aj po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva účastníkov konania v podstate zachovaný, preto je odvolací toho názoru, že z jeho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11 dní pred vynesením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, niet dôvodu nevychádzať, v dôsledku čoho považuje napadnutý rozsudok aj v tejto časti za vecne správny.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil v zmysle na ust. .

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. v spojení s ust. veta prvá tak, že účastníci nemajú ich náhradu právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .