Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/317/2013

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Romana Tichého v právnej veci navrhovateľov: 1/ Q. K., rod. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX S. str. XXXXX, K. D., X. a 2/ S. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom X K. O., XXXXX W. Z., X., obaja zastúpení advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová, s.r.o. so sídlom Vajanského 1/2765, Žilina, proti odporcovi: C. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. J. XXXX, F., právne zastúpený JUDr. Stanislavom Záhumenským, advokátom so sídlom N. XX, F. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č. k. -312 zo dňa 15. decembra 2009, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v rade 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 232 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 2.437,97 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľov Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s.r.o., Vajanského 1/2765, Žilina do troch dní.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovatelia v rade 1/ a 2/ sú každý v jednej polovici podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. XXXX v kat. území F., a to domu č. súpisné XXX, postavenom na zastavanej ploche KN parcela č. 994/1 a zastavanej plochy KN parcela č. 994/1 o výmere 264 m2, pôvodne zapísaných v pozemkovej knihe v protokole č. 3031 ako poschodový dom č. XXX s dvorom PK parcela č. 109904/e/2. Odporcovi uložil povinnosť uhradiť navrhovateľom v rade 1/ a 2/ na účet ich právnej zástupkyne trovy konania vo výške 10.403,78 €. Vzhľadom na charakter uplatneného nároku okresný súd skúmal, či navrhovatelia majú na nimi žiadanom určení naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia . Konštatoval, že tento záujem je daný z dôvodu, že bez autoritatívneho výroku súdu by nebolo možné odstrániť stav právnej neistoty na strane navrhovateľov, ktorí by nemohli byť zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností. Za nedôvodné považoval námietky odporcu, že navrhovatelia si mohli svoj nárok týkajúci sa predmetných nehnuteľností uplatniť v zmysle reštitučných zákonov, a to č. a č. . Konštatoval, že v prejednávanej veci nejde o situáciu, ktorá je riešená týmito právnymi predpismi, nakoľko v prejednávanej veci ide o typický vlastnícky spor, kde si navrhovatelia nárokujú vlastnícke právo na úkor odporcu. Vychádzajúc z týchto záverov zaoberal sa ďalej zisťovaním okolností existencie vlastníckeho práva tvrdeného navrhovateľmi. Vychádzal zo zistenia, že predmetné nehnuteľnosti boli pôvodne vlastníctvom právneho predchodcu navrhovateľov O. I. (otca navrhovateľov), ktorí ich v dedičskom konaní po jeho osobe nadobudli do podielového spoluvlastníctva každý v rozsahu 1.. Pokiaľ mal v konaní preukázanú existenciu dvoch scudzovacích zmlúv, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu sporných nehnuteľností z navrhovateľov na tretie osoby, konštatoval neplatnosť týchto právnych úkonov. Ďalej sa zaoberal posúdením nadobudnutia vlastníckeho práva sporných nehnuteľností vydržaním Okresným podnikom výroby a služieb ako prvého držiteľa sporných nehnuteľností, na základe týchto

neplatných právnych úkonov a konštatoval, že neboli naplnené podmienky vydržania, nakoľko tento subjekt nebol dobromyseľným držiteľom. Rovnako ani jeho právny nástupca Podnik výroby a služieb „v likvidácii“ vzhľadom na okolnosti zápisu ich vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností. Potom zmluvy, ktorými boli predmetné nehnuteľnosti scudzované na ďalšie subjekty, vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, a to kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi Podnikom výroby a služieb „v likvidácii“ a obchodnou spoločnosťou STYK a spol., s.r.o. zo dňa 7.10.1993, ako aj následnú kúpnu zmluvu, ktorou táto spoločnosť previedla nehnuteľnosti na odporcu, zavkladovanú v katastri nehnuteľností pod V 192/07 zo dňa 29.5.2007. Keďže odporca v konaní poukazoval na to, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam jeho osobou, resp. jeho právnymi predchodcami, došlo aj spracovaním, okresný súd sa zaoberal posúdením aj tejto otázky a dospel k záveru, že k spracovaniu sporných nehnuteľností nedošlo, pretože nebolo preukázané, že pôvodná nehnuteľnosť zanikla a na jej mieste (pokiaľ sa týkalo stavby) vznikla stavba nová. O trovách konania rozhodol podľa a navrhovateľom ako účastníkom konaní v celom rozsahu úspešným priznal trovy konania pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov, hotových výdavkov a trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca, ktorým sa domáhal jeho zmeny tak, že návrh navrhovateľov bude zamietnutý a budú mu priznané trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia. Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcu rozsudkom z 09.03.2011 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti navrhovateľov zaplatiť odporcovi náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Dospel k záveru, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil. Vyslovil názor, že ak navrhovatelia tvrdili, že štát nadobudol držbu nehnuteľnosti neoprávnene - bez právneho titulu, mali si uplatniť nárok na reštitúciu majetku podľa . Keďže tento právny predpis má povahu špeciálnej právnej úpravy, bola tým zo strany navrhovateľov vylúčená možnosť domáhať sa nápravy podľa všeobecných predpisov.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie navrhovatelia, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. -423 zo dňa 31. júla 2013 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že právne posúdenie veci vykonané odvolacím súdom nebolo správne. Vyslovil názor, že pokiaľ nie je splnená podmienka domáhať sa ochrany vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu ako predpisu špeciálneho, naďalej zostáva zachovaná možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to je žalobou o určenie vlastníckeho práva. Určovacou žalobou sa v takomto prípade neobchádza zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, preto ju ako prostriedok ochrany práva nemožno vylúčiť. V prípade okupácie veci štátom, ak nie je daná možnosť domáhať sa vydania veci podľa reštitučných predpisov (napr. preto, že vlastník nespĺňal podmienky oprávnenej osoby), je určovacia žaloba jedinou možnosťou reálnej ochrany vlastníckeho práva. Otázka naliehavého právneho záujmu na takejto žalobe je preto závislá na posúdení konkrétnych okolností každej jednotlivej veci. V preskúmavanej veci bolo súčasťou skutkového stavu zistenie, že navrhovatelia nespĺňali podmienku štátneho občianstva a ani podmienku trvalého pobytu pre možnosť úspešného uplatnenia reštitučného nároku, konkurencia reštitučných a všeobecných predpisov tak neprichádzala do úvahy. Mali preto možnosť, domáhať sa ochrany vlastníckeho práva určovacou žalobou podľa všeobecných predpisov. Najvyšší súd konštatoval, že prípadná možnosť navrhovateľov splniť podmienku štátneho občianstva nie je spôsobilá tento záver spochybniť, pretože využitie tejto možnosti bolo právom navrhovateľov a jeho nevyužitie im nemôže byť na ujmu, prejavujúc sa v takom dôsledku, aký bol vyvodený odvolacím súdom.

Z dôvodu zrušenia rozsudku krajského súdu, opätovne sa súdená vec dostala do štádia odvolacieho konania, v ktorom odvolací súd preskúmava správnosť záverov prvostupňového rozsudku napadnutého odvolaním odporcu s tým, že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v zrušujúcom uznesení je pre neho v ďalšom konaní záväzný ( veta druhá ).

Odporca podaným odvolaním voči rozsudku okresného súdu žiadal tento zmeniť tak, že žalobný návrh bude v celom rozsahu zamietnutý. Namietal, že okresný súd sa dôsledne nevysporiadal s otázkou možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnym predchodcom odporcu formou spracovania napriek tomu, že takúto povinnosť mu uložil odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým jeho predchádzajúce rozhodnutie vo veci zrušil. Uviedol, že aj samotný odvolací súd konštatoval, že zo sprievodnej správy z apríla 1972 vyplynulo, že dom služieb bol riešený rekonštrukciou obytného

domu na priestory na výrobu a služby a došlo k zmenám dispozičných riešení. Ďalej odvolací súd nariadil okresnému súdu skúmať aj nadobudnutie vlastníckeho práva jeho právnych predchodcov titulom vydržania. Prvostupňový súd sa však podľa názoru odvolateľa dostatočne týmito závermi neriadil a nesprávne zistil skutkový stav veci, ktorý následne aj nesprávne právne posúdil. Podľa jeho názoru darovacia zmluva zo dňa 26.10.1972 uzatvorená formou notárskej zápisnice, ktorou navrhovatelia v rade 1/ a 2/ darovali S. J., ako obdarovanej, sporné nehnuteľnosti, je platným právnym úkonom urobeným v súlade s právom, účinným v tom období. Pokiaľ dňa 20.06.1972 bola uzatvorená aj kúpna zmluva medzi navrhovateľmi v rade 1/ a 2/ a odporcom v rade 3/, vlastníkom nehnuteľností sa stáva ten účastník zmluvy, ktorej vklad bol povolený ako prvý. Keďže ako prvý bol povolený vklad darovacej zmluvy, vlastníkom sa stala S. J.. Táto je osobou aktívne vecne legitimovanou na uplatnenie nároku, ktorý je predmetom konania. Ďalej odporca nesúhlasil so záverom okresného súdu, že neboli splnené podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva jeho právnych predchodcov formou vydržania. Okresný podnik výroby a služieb Čadca prevzal nehnuteľnosť v roku 1972 v dezolátnom stave a vlastne vystaval novú nehnuteľnosť, ktorú do roku 2001 aj nerušene užíval. Z tohto dôvodu si preto on ako odporca mohol započítať do doby vydržania 10-tich rokov aj dobu, počas ktorej užíval sporné nehnuteľnosti nerušene jeho právny predchodca. Odporca namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. Na vec bolo potrebné aplikovať ustanovenia reštitučného , ktorý ako špeciálny právny predpis vylučuje možnosť aplikácie všeobecných právnych predpisov na uplatnený nárok navrhovateľov.

Navrhovatelia vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadali rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Nestotožňovali sa s jeho námietkou o nesprávnom právnom posúdení veci prvostupňovým súdom. Podľa ich názoru okresný súd postupoval správne, pokiaľ vec posudzoval podľa , keďže neboli splnené podmienky pre aplikáciu reštitučného zákona. Rovnako okresný súd riadne zistil skutkový stav veci a následne aj vec správne právne posúdil.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( , v spojení s ), viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho podľa veta druhá rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa ust. .

Odvolací súd primárne poukazuje na to, že nie je dôvodná odvolacia námietka odporcu týkajúca sa nesprávneho posúdenia veci prvostupňovým súdom. Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu SR, vydaného v tejto veci, je nepochybné, že okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ustanovenia . Ako už bolo zdôraznené odvolacím súdom, Najvyšší súd vyslovil záver, že pokiaľ nie sú splnené predpoklady pre aplikáciu reštitučných zákonov, dôvodnosť uplatneného nároku na určenie vlastníckeho práva možno posúdiť podľa ustanovení všeobecného právneho predpisu, ktorým je v tomto prípade .

Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd nesporným spôsobom preukázané, že pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností bol O. I., po ktorom titulom dedenia vstúpili do jeho vlastníckych práv k sporným nehnuteľnostiam navrhovatelia v rade 1/ a 2/ každý v rozsahu 1-ice. Túto skutočnosť žiaden z účastníkov konania nerozporoval. Následne, okresný súd vychádzal z existencie dvoch scudzovacích zmlúv, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Kúpnu zmluvu zo dňa 20.06.1972 uzatvoril v mene S. I. a Q. I. Ing. Z. A., bytom K., H.. XX. Okresný súd nemal preukázané, že navrhovatelia skutočne prejavili vôľu splnomocniť Ing. Z. A. na dojednanie a následny predaj predmetných nehnuteľností. Naviac, ako predávajúca v tejto zmluve bola označená Q. I., ktorá nemala k predmetným nehnuteľnostiam žiaden právny vzťah, išlo o manželku navrhovateľa v rade 2/. Vychádzajúc z týchto skutočností okresný súd ustálil, že kúpna zmluva zo dňa 20.06.1972 je absolútne neplatný právny úkon, ktorý nespôsobuje žiadne právne následky. Správnosť týchto záverov odvolateľ nenamietal. Okresný súd mal platnosť uvedenej kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.1972 spochybnenú i tým, že bezprostredne dňa 26.10.1972 mala byť uzatvorená ďalšia zmluva medzi navrhovateľmi v rade 1/ a 2/ ako darcami a S. J. ako obdarovanou. Ak by navrhovatelia v rade 1/ a 2/ boli prejavili vôľu previesť vlastnícke právo k predmetu sporu na Okresný podnik výroby a služieb kúpnou zmluvou, nebola by vyhotovovaná aj ďalšia, už darovacia zmluva, ktorá sa vzťahuje na tie isté nehnuteľnosti. Po preskúmaní

tejto ďalšej zmluvy okresný súd ustálil, že ide o neplatný právny úkon. Jej uzatvoreniu malo predchádzať udelenie plnej moci navrhovateľkou v rade 1/ Q. K. navrhovateľovi v rade 2/ S. I.. Po preskúmaní plnej moci však okresný súd ustálil, že je neplaná z dôvodu svojej neurčitosti. Naviac predmetná plná moc, ktorá bola založená v pripojenom spise RI 516/1972 je len overenou kópiou listiny, na ktorej mala byť udelená prvá moc navrhovateľkou v rade 1/, z tejto kópie ani jednoznačne nevyplýva skutočnosť, že podpis Q. K. ako splnomocniteľky bol úradne overený a kedy malo k udeleniu plnej moci dôjsť. Vychádzajúc z týchto skutočností okresný súd teda ustálil že darovacia zmluva je neplatným právnym úkonom .

V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Odporca v odvolaní skutkové zistenia a následne právne závery okresného súdu o neplatnosti oboch kúpnych zmlúv konkrétne nespochybňuje. Obmedzil sa na všeobecnú argumentáciu, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam došlo S. J. ako obdarovanou z darovacej zmluvy zo dňa 26.10.1972 s tým, že táto je podľa jeho názoru zrozumiteľná a nie je v rozpore s ust. . Vychádzajúc zo zistení prvostupňového súdu však odvolací súd konštatuje, že táto námietka odvolateľa nie je opodstatnená.

Pokiaľ išlo o nadobudnutie predmetných nehnuteľnosti Okresným podnikom výroby a služieb v roku 1972, okresný súd konštatoval, že právny predchodcovia odporcu neboli dobromyseľnými držiteľmi sporných nehnuteľností. K tomuto záveru dospel potom, čo mal preukázané, že okresný podnik výroby a služieb po tom, ako mal uzatvoriť kúpnu zmluvu zo dňa 20.06.1972 s navrhovateľmi v rade 1/ a 2/ ako predávajúcimi sa následne dozvedel, že títo mali uzatvoriť dňa 26.10.1972 ďalšiu scudzovaciu zmluvu, v tomto prípade darovaciu s S. J. ako obdarovanou. Jeho vedomosť o tejto scudzovacej zmluve preukazuje obsah pripojeného spisu RI 516/1972, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že Okresný podnik výroby a služieb bol spolužiadateľom o registráciu tejto darovacej zmluvy na Štátnom notárstve v Čadci. Teda, ak by bol presvedčený, že mu predmet sporu patrí, na základe kúpnej zmluvy tým, že akceptoval existenciu následnej darovacej zmluvy, nemohla táto kúpna zmluva v ňom vyvolať objektívne predné presvedčenie, že mu predmet sporu patrí.

Následne súd skúmal aj ďalšiu scudzovaciu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k predmetu sporu, ktorú uzatvoril právny nástupca Okresného podniku výroby a služieb a to podnik výroby a služieb „ v likvidácii“ s obchodnou spoločnosťou STYK s.r.o . dňa 07.10.1993. Túto zmluvu vyhodnotil okresný súd ako absolútne neplatný právny úkon, keďže nebol preukázané, že predávajúci je vlastníkom sporných nehnuteľností, nemohol previesť na iného viac práv, ako sám mal. Spoločnosť STYK s.r.o. mohla na základe tejto zmluvy však byť objektívne presvedčená, že získala vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam a stala sa tak dobromyseľným držiteľom, avšak len do 21.12.2001, kedy táto spoločnosť prevzala výzvu navrhovateľov v rade 1/ a 2/ na vypratanie predmetu sporu. Následná kúpna zmluva uzatvorená medzi C. H. ako kupujúcim a spoločnosťou STYK s.r.o. je rovnako neplatným právnym úkonom, nakoľko spoločnosť STYK s.r.o. ako nevlastník nemohla previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na odporcu kúpnou zmluvou, ktorá bola zavkladovaná pod č. V 192/2007 dňa 29.05.2007. Naviac C. H. nadobudol sporné nehnuteľnosti v priebehu prebiehajúceho súdneho konania, teda nemohol byť dobromyseľným nadobúdateľom. Krajský súd sa s týmito závermi okresného súdu v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na tieto poukazuje ( ).

Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku odporcu o nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnym predchodcom odporcu Okresným podnikom výroby a služieb Čadca spracovaním. Okresný súd sa s možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva týmto spôsobom dôsledne zaoberal a obranu odporcu vyhodnotil vychádzajúc zo záverov vykonaného dokazovania. Krajský súd sa s týmito závermi v celom rozsahu stotožňuje a opätovne na ne v podrobnostiach poukazuje ( ). Prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí dôsledne vychádzal zo záverov krajského súdu, ktoré boli prezentované v jeho uznesení, ktorým zrušil už predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu vydané v prejednávanej veci (v poradí druhé). Uložil mu povinnosť dôsledne sa vyporiadať s obranou odporcu týkajúcou sa nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti právnym predchodcom odporcu spracovaním. Okresný súd túto skutočnosť dôsledne preskúmal a posúdil. Z pripojeného znaleckého posudku ustálil, že konštrukcie suterénu, prízemia, prvého poschodia a strop nad suterénom zostali zachované. Rovnako aj dispozičné rozmery stavby zostali nezmenené. Následne

jeho záver, že z dôvodu zachovania dispozičného riešenia stavby nedošlo k jej zániku ako predmetu právnych vzťahov sú správne a zodpovedajú aj ustálenej judikatúre týkajúcej sa vzniku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti spracovaním. Krajský súd nemá dôvod od týchto záverov sa odkloniť. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé tieto závery spochybniť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. veta tretia, v spojení s .

Navrhovatelia v rade 1/ a 2/ boli v odvolacom, ako aj dovolacom konaní úspešní, preto im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania voči neúspešnému odporcovi. Navrhovatelia si uplatnili trovy tohto konania v celkovej výške 4.076,36 Eur. Krajský súd priznal trovy odvolacieho a dovolacieho konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za podané dovolanie vo výške 199,- Eur a súdneho poplatku z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bo výške 33,- Eur, t. j. spolu 232,- Eur. Pri určení výšky odmeny za úkon právnej služby podľa , vyhlášky MS SR č. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej „vyhláška“) vychádzal z tarifnej hodnoty predmetu konania 28.043,82 Eur, uvedenej právnou zástupkyňou navrhovateľov v rade 1/ a 2/ v podaní zo dňa 14.8.2003, rovnako ako prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Výška odmeny tak predstavuje sumu 436,54 Eur. Navrhovatelia boli zastúpení jedným právnym zástupcom, preto v prípade spoločných úkonov sa základná sadzba tarifnej odmeny u každého z navrhovateľov podľa vyhlášky v znení do 30.5.2010 znížila o 20 % ( t.j. na sumu 349, Eur) a v znení od 1.6.2010 o 50 % ( t.j. na sumu 218,27 Eur) . Navrhovateľom v rade 1/ a 2/ priznal odmenu, režijný paušál a daň z pridanej hodnoty (ďalej „ DPH“) za nasledujúce úkony právnej pomoci:

- vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 19.04.2010 ( § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky v znení do 30.5.2010 ) ............698,46 Eur ( 2 x 349,23 Eur), režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky v znení do 30.5.2010 ) ...... 7,21 Eur, 19 % DPH ( § 18 ods. 3 vyhlášky v znení do 30.5.2010) zo sumy 705,67 ( odmena + režijný paušál) vo výške 134,08 Eur,

- pojednávanie na Krajskom súde v Žiline dňa 12.01.2011 ( § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky v znení od 1.6.2010) ............ 436,54 Eur ( 2 x 218,27), režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky v znení od 1.6.2010 ) ...........7,41 Eur, 20 % DPH ( § 18 ods. 3 vyhlášky v znení od 1.6.2010) zo sumy 443,95 ( odmena + režijný paušál) vo výške 88,79 Eur,

- pojednávanie na Krajskom súde v Žiline dňa 09.03.2011 ( § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky v znení od 1.6.2010) ............ 436,54 Eur ( 2 x 218,27), režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky v znení od 1.6.2010 ) ...........7,41 Eur, 20 % DPH ( § 18 ods. 3 vyhlášky v znení od 1.6.2010) zo sumy 443,95 ( odmena + režijný paušál) vo výške 88,79 Eur,

- podanie dovolania dňa 29.09.2011 ( § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky v znení od 1.6.2010) ............ 436,54 Eur ( 2 x 218,27), režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky v znení od 1.6.2010 ) ...........7,41 Eur, 20 % DPH ( § 18 ods. 3 vyhlášky v znení od 1.6.2010) zo sumy 443,95 ( odmena + režijný paušál) vo výške 88,79 Eur, spolu : .................... 2.437,97 Eur.

Krajský súd nepriznal navrhovateľom odmenu za úkon právnej služby - vyjadrenie k dôkazom zadováženým v odvolacom konaní zo dňa 07.03.2011. Vyjadrenie k týmto dôkazom bolo prezentované pred odvolacím súdom na pojednávaní konanom dňa 09.03.2011, na ktorom boli listinné dôkazy zabezpečené v rámci odvolacieho konania riadne oboznámené a ku ktorým mala možnosť právna zástupkyňa navrhovateľov sa vyjadriť. Pokiaľ tak urobila ešte osobitným písomným vyjadrením pred týmto pojednávaním, nepovažoval krajský súd odmenu za toto podanie ako účelne vynaložené trovy konania a preto ich navrhovateľovi v rade 1/ a 2/ nepriznal. Pri určení výšky DPH prihliadal na čas realizácie konkrétneho úkonu právnej služby, potom za úkony do 1.1.2011 priznal DPH 19 % a od 1.1.2011 vo výške 20 % podľa o DPH.

O povinnosti odporcu zaplatiť trovy konania k rukám právnej zástupkyne navrhovateľov rozhodol krajský súd podľa .

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.