Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/189/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcov 1. M. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., ul. Y. 6, 2. Z. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., ul. X. XX, X. Z. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., ul. D. XX, 4. K. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., ul. P. X, 5. S. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. S., ul. I. X a 6. Z. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. S., ul. I. X, právne zastúpených JUDr. Helenou Schneiderovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Floriánova 12 proti žalovaným 1. P. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. J. I. XX, právne zastúpenému JUDr. Katarínou Leškovou, advokátkou so sídlom v Prešove, ul. Plzenská 2, 2. S. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. J. I. XX, 3. Z. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. J. I. XX, 4. M. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., K. J. XX, 5. S. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom N., ul. L. XX/X, 6. Z. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. J. I. XX, 7. K. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. H. XX, 8. E. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. J. I., ul. I. XX, 9. M. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. J. I. XX, 10. S. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., ul. G. X a 11. K. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. J. I. XX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do majetku poručiteľov, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 31. 05. 2013, č. k. -151 takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej žalovaný v 1. rade je na LV č. XX, k. ú. U. J. I. vedený ako vlastník rodinného domu so súp. č. XX a pozemkov zapísaných ako parcely č. 94/1, č. 94/2 a č. 95/1. Tieto nehnuteľnosti pôvodne nadobudli právni predchodcovia účastníkov, a to Z. Y., zomrelý dňa XX. XX. XXXX a M. Y., zomrelá dňa XX. XX. XXXX. K zápisu žalovaného v 1.rade za vlastníka sporných nehnuteľností došlo na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnostiam spísaného formou notárskej zápisnice dňa 07. 10. 1993 pred notárom JUDr. Mariánom Petrom. Vydržanie je osobitným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona pri splnení zákonom požadovaných predpokladov. Musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, ktorým môže byť každá vec v právnom slova zmysle vrátane ideálneho spoluvlastníckeho podielu s výnimkou veci, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva iba štátu alebo určených právnických osôb. Držba musí byť oprávnená a nepretržitá počas celej zákonom ustálenej doby. U hnuteľných vecí vydržacia doba je 3- ročná a u nehnuteľností je 10-ročná. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych

predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť ako vec nadobudol a či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

Nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu previedli neformálnym spôsobom na žalovaného v 1.rade ešte jeho rodičia z dôvodu, že v tom čase bolo potrebné za zmeny v evidencii nehnuteľnosti platiť štátu poplatok, pričom ostatní súrodenci uvedenú vôľu rodičov rešpektovali, nakoľko žalovaný v 1.rade sa finančne, ako aj osobne v prevažnej miere podieľal na výstavbe rodinného domu a na zveľaďovaní sporných nehnuteľností.

Po uplynutí viac ako 20 rokov po smrti otca a viac ako 10 rokov od smrti matky na požiadanie žalovaného v 1.rade notár JUDr. Marián Petro dňa 07. 10. 1993 spísal osvedčenie o vyhlásení vydržania vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. K osvedčeniu bolo pripojené vyhlásenie dvoch súrodencov žalovaného v 1.rade a vyjadrenie Obce U. J. I.. Hoci vyhlásenia v súčasnosti už nebohých súrodencov žalovaného v 1.rade, ani vyjadrenie Obce U. J. I. sa nezachovali, uvedené nemožno z objektívneho hľadiska vykladať v neprospech žalovaného v 1.rade. Od vydania osvedčenia v roku 1993 už uplynula dlhšia doba a od žalovaného v 1.rade nemožno spravodlivo požadovať predloženie týchto písomností, nakoľko osoby spochybňujúce jeho vlastníctvo, vrátane nadobúdacieho titulu sa svojich práv začali domáhať po viac ako troch desaťročiach.

Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalovaný v 1.rade sa od smrti svojich nebohých rodičov správal vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam ako ich výlučný vlastník a s prihliadnutím na všetky okolnosti nebol dôvod pochybovať, že tieto nehnuteľnosti ako vlastník užíval. Jeho súrodenci ako zákonní dedičia po nebohých rodičov vlastnícke právo žalovaného v 1.rade nespochybňovali a nedomáhali sa dedičských podielov k nehnuteľnostiam. Obec U. J. I. vo svojom vyjadrení (č. l. 121 spisu) potvrdila, že od smrti otca Z. Y. zomrelého dňa XX. XX. XXXX daň z nehnuteľnosti až do súčasnosti platí žalovaný v 1.rade. Ako účelové sa vyhodnotilo tvrdenie žalobkyne v 1.rade uvedené v jej výpovedi, ako aj v písomnom podaní doručenom žalovanému v 1.rade v roku 2004, podľa ktorého doposiaľ neprebehlo dedičské konanie po nebohých rodičov. Z pripojených dedičských spisov nesporne vyplýva, že ešte v roku 1997 bolo ukončené náhradné dedičské konanie po nebohých rodičov žalobkyne v 1.rade vydaním osvedčenia o dedičstve. Návrh na náhradné dedičské konanie podal Z. Y., brat žalobkyne v 1.rade a právny predchodca žalobcov v 2. - 6.rade. Osvedčenia o dedičstva po nebohom Z. Y. a nebohej M. Y. boli žalobkyni v 1.rade doručené. Z dedičských spisov nepochybne vyplýva, že žiaden z právnych nástupcov nebohých Z. Y. a M. Y. sa nedomáhal dedičských podielov k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet sporu, a to i napriek vedomosti, že poručitelia boli zapísaní ako ich vlastníci.

Žalovaný v 1.rade sa od smrti svojho otca v roku XXXX správal k sporným nehnuteľnostiam ako vlastník majúc za to, že nehnuteľnosti na neho previedli rodičia neformálnym spôsobom, pričom žiaden zo súrodencov jeho vlastnícke právo nespochybňoval, nedomáhal sa dedičských podielov z majetku poručiteľov, nielen v pôvodnom, ale ani v náhradnom dedičskom konaní. Takéto správanie sa mohlo iba utvrdiť vnútorné presvedčenie žalovaného v 1.rade, že súrodenci, rešpektujúc vôľu rodičov, ho považujú za výlučného vlastníka nehnuteľnosti. Žalovaný v 1.rade od smrti otca všetky náklady spojené s údržbou nehnuteľnosti, vrátane vykonávania platieb dane z nehnuteľnosti až do súčasnej doby znášal sám.

v ust. vychádza z predpokladu, že v prípade pochybnosti sa oprávnenosť držby predpokladá. Ten kto popiera dobromyseľnosť držiteľa má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby. Toto dôkazné bremeno zo strany žalobcov unesené nebolo. S prihliadnutím na vyššie uvedené súd prvého stupňa žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol.

Výrok o trovách odôvodnil ust. .

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Navrhli rozsudok zmeniť tak, aby ich žalobe bolo vyhovené. Alternatívne požadovali rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedli, že v konaní sa nepreukázalo, aby pôvodní vlastníci nehnuteľnosti za svojho života písomne previedli na žalovaného v 1.rade. Podľa ust. , ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Písomnú formu v zmysle ust. musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Oprávnený držiteľ sa v súlade s ust. stáva vlastníkom veci ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnú vec, a po dobu 10 rokov ak ide o nehnuteľnosť. Uvedené ustanovenie upravuje vydržanie ako osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené tieto zákonné predpoklady, a to oprávnená držba, uplynutie vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Samotný žalovaný v 1.rade vo svojej výpovedi potvrdil, že k spísaniu zmluvy o prevode vlastníctva medzi ním a nebohými poručiteľmi nedošlo. Notárska zápisnica o vydržaní zo dňa 07. 10. 1993 neosvedčuje existenciu podmienok vydržania, ale iba pravdivosť toho, že ju spísal notár a že žalovaný v 1.rade urobil pred notárom vyhlásenie. Okrem žalovaného v 1.rade ako dedičia prichádzali do úvahy jeho ďalší súrodenci, resp. ich právni nástupcovia. Žalovaný v 1.rade nemohol nehnuteľnosti užívať v dobrej viere, nakoľko tieto mali byť predmetom dedenia.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. a zistil, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k vydržaniu je potrebné uviesť, že vydržanie predstavuje jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. Zákonnými podmienkami vydržania, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobúdania vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Pritom, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, právne následky nastavujú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho podmienky. V prejednávanej veci, ako to vyplýva z obsahu spisu k vstupu do držby sporných nehnuteľností zo strany žalovaného v 1.rade došlo na základe neformálneho prevodu uskutočneného za života jeho rodičov. K tomuto neformálnemu úkonu tak muselo dôjsť pred dňom XX. XX. XXXX, kedy zomrel otec žalovaného v 1.rade ako prvý z rodičov. Sporným medzi účastníkmi zostalo to, či ústna zmluva mohla byť titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

Obyčajové právo platné na území Slovenska do 31. 12. 1950 ani pri uzatváraní zmlúv týkajúcich sa nehnuteľností písomnú formu nevyžadovalo. Až v ust. zakotvil potrebu písomnej formy pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam. Písomná forma ako podmienka platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti bola prevzatá i v súčasnosti platným , čo vyplýva z ust. a tohto právneho predpisu. I po takomto sformálnení prevodov nehnuteľnosti v povedomí ľudí i naďalej pretrvávala predstava o možnosti uzatvárania neformálnych úkonov týkajúcich sa prevodov nehnuteľností vychádzajúca z dlhodobého vplyvu obyčajového práva na povedomie niekoľkých generácií obyvateľstva žijúceho na Slovensku. Toto povedomie zostalo zachované i po zmene právnej úpravy a ani po 01. 01. 1951 neboli ničím neobvyklé neformálne prevody uskutočňované, či už formou kúpnych, darovacích alebo zámenných zmlúv. Vychádzajúc z povahy občianskoprávnych vzťahov pri prevodoch nehnuteľnosti, realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu by odporovala požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany bežných ľudí upravujúcich formu uzatvárania právnych úkonov pri prevodoch nehnuteľností. Neplatnosť právneho úkonu pre nedodržanie písomnej formy nie je okolnosťou vylučujúcou možnosť vydržania. Preto i

nadobúdací titul, i keď neplatný pre nedostatok formy, môže viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

Oprávnená držba je faktické ovládanie veci alebo vykonávania práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva tieto patria. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať len z okolnosti, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. 12. 1950 pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Predpoklad oprávnenosti držby vyplýval aj z ust. . Rovnako v súčasnosti platný v ust. vychádza pri pochybnostiach z predpokladu oprávnenosti držby. Pri pochybnostiach o charaktere držby, všetky tri právne úpravy vydržania vychádzali z vyvrátiteľnej právnej domnienky, podľa ktorej sa držba považovala za oprávnenú. V takom prípade ten kto popiera dobromyseľnosť držiteľa má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.

V tejto súvislosti je právne významné ust. veta prvá , podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Cieľom dôkaznej povinnosti, vychádzajúc z tohto ustanovenia, je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácií dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Žalobcovia v priebehu celého konania neoprávnenosť držby zo strany žalovaného v 1.rade nepreukázali. Najpodstatnejšími dôkazmi svedčiacimi o dobromyseľnosti žalovaného v 1.rade sú pripojené dedičské spisy po poručiteľoch Z. Y. a M. Y.. Pôvodné dedičské konania po týchto poručiteľoch boli zastavené pre nemajetnosť a v náhradných dedičských konaniach začatých na návrh Z. Y., teraz už nebohého brata žalobkyne v 1.rade a žalovaných v 1. a 11.rade sa prejednali iné nehnuteľnosti než tie, ktoré tvoria predmet konania. Medzi spornými nehnuteľnosťami je pritom na LV č. XX, k. ú. U. J. I. zapísaný i rodinný dom so súp. č. XX, v ktorom deti poručiteľov ako ich zákonní dedičia prežili určitý úsek života a je len veľmi ťažko predstaviteľné, aby si na tak významnú nehnuteľnosť pri prejednávaní dedičstva nespomenul ani jeden z dedičov. Uvedené len podporuje tvrdenia žalovaného v 1.rade, že pred smrťou rodičov došlo k neformálnemu prevodu sporných nehnuteľností, o čom súrodenci žalovaného v 1.rade vedomosť mali, a preto tieto nehnuteľnosti nikto z nich nežiadal prejednať v dedičskom konaní.

Odvolací súd preto po úplnom sa stotožnení s odôvodnením napadnutého rozsudku postupom vyplývajúcim z ust. , rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. , podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa , o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.