Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_17Er-615-2010.pdf
PDF · 76.98 KB
Case nature
Subarea
Court name
Address
File mark
K3-17Er/615/2010
Uznesenie
Okresný súd Košice - okolie v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, proti povinnému: C. S., nar. XX.X.XXXX, bytom W. Y. XXX/XX, XXX XX Y. W. F., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na Exekútorskom úrade Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 2771/10u, v konaní o zastavenie exekúcie takto
rozhodol:
Exekúciu zastavuje.
Náhradu trov súdnemu exekútorovi nepriznáva.
odôvodnenie:
Dňa 18.2.2010 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je vykonateľné rozhodnutie Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. sp. zn. TP 2130/08 zo dňa 3.9.2008.
Okresný súd Košice - okolie ako súd exekučný dňa 5.5.2010 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti 769,17 Eur s prísl.
Súdny exekútor dňa 23.1.2014 podal na tunajší súd podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu nevymožiteľnosti pohľadávky pre nemajetnosť povinného zistenej exekučným šetrením.
Súdny exekútor navrhol exekúciu zastaviť z dôvodu že povinný nevlastní žiaden majetok vhodný na exekúciu. V rámci výkonu exekúcie zistil nasledovný stav u povinného v rámci súčinnosti: povinný je držiteľom ani vlastníkom motorového vozidla ( oznámenie dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach). Povinný nevlastní nehnuteľnosti a to ani spoluvlastníckym podielom (preverovanie vlastníctva nehnuteľnosti v Katastri nehnuteľnosti, živnostenskom registri), nie je v evidencii daňových subjektov (Daňový úrad). Povinný nemá známy majetok postihnuteľný exekúciou, nie je vlastníkom majetkových práv, nevykonáva podnikateľskú činnosť.
Podľa § 63 ods. 1 Exekučného poriadku, ak podkladom na exekúciu je exekučný titul, v ktorom sa ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, exekúciu možno vykonať rôznymi spôsobmi (zrážkami zo mzdy a iných príjmov, prikázaním pohľadávky, predajom hnuteľných vecí, predajom cenných papierov, predajom nehnuteľnosti, predajom podniku, príkazom na zadržanie vodičského preukazu).
Podľa § 64 Exekučného poriadku určí spôsob vykonania exekúcie exekútor.
Preskúmanie majetkových pomerov povinného je vecou súdneho exekútora, ktorý na základe toho určí, akým spôsobom exekúciu vykoná. Ako už bolo vyššie uvedené, exekúciu je možné vykonať rôznymi spôsobmi, nielen zrážkami zo mzdy a iných príjmov. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora, pričom súd následne po ich vyhodnotení si môže urobiť vlastný závere, či sú tu dôvody pre zastavenie exekúcie pre nemajetnosť alebo nie.
Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti / Exekučný poriadok/ v platnom znení, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Zastavenie exekúcie z uvedeného dôvodu nie je podmienené súhlasom oprávneného, ktorý môže mať výlučný záujem na pokračovaní exekúcie napr. i z dôvodu očakávania, že povinný v budúcnosti nadobudne nejaký majetok. Ale takéto očakávanie musí mať reálny podklad. Takže vyjadrenie oprávneného k podnetu exekútora nie je pre rozhodnutie exekučného súdu nevyhnutné bez toho, aby hrozilo reálne porušenie práv oprávneného.
Ústavný súd v podobnom prípade vo veci udáva (IV. ÚS 452/11), že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Keďže v uvedenej exekučnej veci boli s poukazom na citovaný § 58 ods. 1 Exekučného poriadku naplnené podmienky na zastavenie exekúcie aj ex offo, a nielen na základe návrhu povinnej, nedoručeniu návrhu resp. podnetu povinnej (v tomto prípade oprávnenej) na zastavenie exekúcie a jeho nepredloženiu na vyjadrenie sa druhému účastníkovi konania k nemu, ústavný súd tejto skutočnosti nepripisuje takú relevanciu, aby len na tomto základe bolo možné dospieť k záveru o porušení v sťažnosti označených práv sťažovateľa. Vzhľadom na to, že prvostupňový súd bol podľa citovaného zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, mohol tak urobiť aj bez vyjadrenia účastníkov konania, a preto uvedená námietka sťažovateľa nemohla zakladať dôvod na „zrušenie“ napadnutého uznesenia okresného súdu krajským súdom (podobne m. m. I. ÚS 359/2011, II. ÚS 421/2011, III. ÚS 432/2011, IV. ÚS 436/2011).
Konajúci súd uvádza, že z kontextu vyššie uvedeného nedochádza ani k porušeniu práva oprávneného na spravodlivý proces, nakoľko do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje v merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť
skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 37/1993).
I Najvyšší súd SR vo svojom stanovisku k prejednávanej problematike uviedol, že súd nie je povinný každú písomnosť založenú účastníkom konania doručovať protistrane. Takúto povinnosť mu Občiansky súdny poriadok ukladá len v prípade takých podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu. Takýmito podaniami účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú predovšetkým návrh na začatie konania (§ 79 ods. 4 O. s. p.), odvolanie (§ 209a ods. 1 O. s. p.), dovolanie, prípadne podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor prejednávanej veci. Súd nemá za povinnosť doručovať druhému účastníkovi odpoveď na podané odvolanie, podania, ktorých obsahom sú rôzne žiadosti účastníka (napr. žiadosť o urýchlenie vydania rozhodnutia) a pod. V prípade návrhov na zastavenie exekúcie išlo o procesné úkony, ktorých obsahom nebol skutkový, prípadne právny rozbor veci a neboli v nich uvedené žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné zaujímať stanovisko, prípadne na ich vyvrátenie navrhovať dôkazy.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že exekútor vykonal úkony súvisiace so zisťovaním majetku povinného, pričom zistil jeho nemajetnosť. Konajúci súd mal teda vykonaným dokazovaním za preukázané, že v tomto prípade sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekúcie z navrhovaného dôvodu, nakoľko podľa výsledkov šetrenia povinný nevlastní žiaden exekúciou postihnuteľný majetok a nie je predpoklad, že by v budúcnosti tento majetok nadobudol, pričom zmena tohto stavu je otázna a nepravdepodobná, preto ďalší výkon exekúcie by znamenal iba zbytočné navyšovanie trov exekúcie, ktoré by v konečnom dôsledku znášal oprávnený, keďže nie je predpoklad ich vymoženia od povinného a preto súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením exekúciu zastavil pre nemajetnosť povinného, nakoľko z majetku povinného nie je možné uhradiť ani trovy exekúcie, keďže lustráciou súdneho exekútora nebol zistený žiaden exekvovateľný majetok, pričom zisťovanie vykonané súdnym exekútorom bola skutočne rozsiahle a dostatočné, tak ako to vyplýva z predkladacej správy súdneho exekútora.
Podľa § 200 ods. 2 ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Súdny exekútor súdu oznámil, že si v exekučnom konaní neuplatňuje náhradu trov, ale keďže súčasťou rozhodnutia o zastavení exekúcie v zmysle cit. zák. ustanovenie je i výrok o trovách exekúcie, súd mu preto tieto nepriznal.
Poučenie:
Proti výroku o zastavení exekúcie možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na podpísanom súde v troch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3 OSP/ uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha a musí byť podpísané a datované a treba ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, inak súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Proti výroku o trovách exekúcie odvolanie nie je prípustné.