Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-225-2013.pdf
PDF · 91.75 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/225/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: AX MERLIN, s.r.o., Hrnčiarovce nad Parnou, Dlhé Lúky 4, IČO: 36 533 033, zastúpený OV Legal, s.r.o., Babiná, Za Uličkou 22, IČO: 36 858 706, proti žalovaným: 1. Ing. R. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., A. XX, 2. Ing. G. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., A. XX, zastúpení advokátskou kanceláriou Lansky, Ganzger & Partner Rechtsanwälte, spol. s r.o., Bratislava, Zámocké schody 2/A, IČO: 36 851 710, o zaplatenie istiny vo výške 1.975,04 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 13C/169/2010-247 zo dňa 13. marca 2013 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím súd prvého stupňa uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.975,04 eura s úrokom z omeškania vo výške 0,05% za každý deň omeškania od 29.11.2008 až do zaplatenia. Žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1.341,88 eura. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané uzavretie zmluvy o dielo zo dňa 01.07.2005 medzi žalobcom a žalovanými (v ďalšom texte „Zmluva“). Podľa tejto zmluvy mal žalobca vykonať pre žalovaných dielo - výstavbu inžinierskych sietí a komunikácie a povinnosťou žalovaných bolo uhradiť cenu za zhotovenie diela vo výške 500.000,- Sk spolu s DPH (t.j. 16.596,95 eura). Pre prípad oneskorenia dokončenia diela bol dohodnutý poplatok z omeškania vo výške 0,05 % z dohodnutej ceny diela, resp. časti diela. Dielo malo byť zhotovené do 30.09.2006, k dokončeniu diela resp. jeho viacerých častí došlo oneskorene. Časť diela, týkajúca sa pozemných komunikácií, bola skolaudovaná rozhodnutím Mesta Trnava zo dňa 17.09.2008 a toto sa stalo právoplatným dňa 23.09.2008, a týmto dňom je možné považovať dielo zo strany žalobcu za odovzdané. Časť diela, týkajúca sa kanalizácie bola skolaudovaná rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia Trnava zo dňa 19.10.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.11.2007, a týmto dňom je možné považovať ho za odovzdané. Časť diela, týkajúca sa vodovodu, bola žalobcom prevedená spoločnosti Trnavská vodárenská spoločnosť, a.s. zmluvou zo dňa 23.08.2007, čo je možné považovať za odovzdanie tejto časti diela. Napokon, časť diela, týkajúca sa STL plynovodu a prípojok plynu, bola prevedená spoločnosti SPP - distribúcia, a.s., zmluvou zo dňa 27.03.2007, ktorý moment považoval súd prvého stupňa za odovzdanie tejto časti diela. Poslednú splátku ceny diela v sume 1.975,04 eura vrátane DPH, ktorá bola voči žalovaným uplatnená faktúrou vystavenou dňa 07.11.2008 so splatnosťou dňa 28.11.2008, žalovaní žalobcovi neuhradili. Listom zo dňa 25.06.2010 oznámili žalobcovi započítanie svojej pohľadávky vo výške 2.620,- eura a pohľadávky vo výške 7.238,50 eura s príslušenstvom príslušenstvo voči žalovanej pohľadávke žalobcu. Súd prvého stupňa nemal za jednoznačne preukázané, že žalovaní vykonali právny úkon, s ktorým sa má započítanie spájať. Tvrdenie žalovaných a ich požiadavka na započítanie pohľadávky je neurčitá, keďže nie je zjavné, ktorú z dvoch uplatnených pohľadávok je potrebné započítať s pohľadávkou žalobcu. Súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi žalovanú istinu spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry, teda
od 29.11.2008. Právne posúdil vec podľa ustanovení § 631 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 34 a § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 544 a § 580 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „OSP“).
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa včas podali odvolanie žalovaní. Vo svojom odvolaní poukázali na skutočnosť, že i keď je v čl. VI. bod 7 zmluvy dohodnutý poplatok z omeškania ako sankcia pre prípad oneskorenia dokončenia diela, od uzavretia zmluvy je aj žalobcovi jasné, že sa jedná o dojednanie zmluvnej pokuty. Žalobca v konaní inštitút zmluvnej pokuty, nárok na zaplatenie ktorej bol predmetom časti započítania, vôbec nespochybňoval. Inštitút poplatku z omeškania sa používa len pri nájme, pričom v danom prípade ide o zmluvu o dielo uzavretú podľa Občianskeho ako aj Obchodného zákonníka, ktorý naviac dáva stranám širokú zmluvnú voľnosť, a tak nie je možné túto riadne dohodnutú zmluvnú sankciu vykladať ani iným spôsobom, ako je zmluvná pokuta. Poukázali na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR, v zmysle ktorej je potrebné brať pri výklade zmluvy do úvahy aj vôľu zmluvných strán. V konaní pritom bolo spoľahlivo preukázané, že vôľou strán pri uzavretí zmluvy bolo dohodnúť si sankciu (vo forme zmluvnej pokuty) pre prípad oneskoreného zhotovenia diela žalobcom. V čI. VI. bode 5. zmluvy je dohodnutý poplatok z omeškania vo výške 0,05% z dlžnej sumy za každý deň omeškania na strane žalovaných s úhradou preddavku a faktúr. Tento poplatok z omeškania však súd prvého stupňa vyhodnotil ako úrok z omeškania, a to bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia, prípadne poukázania na rozdiely v bode 5. a 7. čl. VI. zmluvy. V danom prípade ide o nesprávne právne posúdenie veci a účastníkmi konania dohodnutá sankcia, označená ako poplatok z omeškania, má byť vyhodnotená ako zmluvná pokuta. Pokiaľ by mal súd za to, že takéto dojednanie sankcie je neplatné, nebol by oprávnený žalobcovi priznať úrok z omeškania vo výške podľa zmluvy (teda vo výške 0,05% denne), ale musel by priznať zákonný úrok z omeškania. Súd prvého stupňa dospel teda na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Je zrejmé, že pohľadávka žalovaných v časti zmluvnej pokuty, na ktorú mali nárok v zmysle čl. VI. bod 7 zmluvy, sa stretla s uplatňovanou pohľadávkou žalobcu v momente, keď mal vzniknúť žalobcovi nárok na zaplatenie uplatňovanej sumy. V tom istom okamihu došlo tiež k stretnutiu s pohľadávkou žalovaných, a to v časti ich nároku na zaplatenie plnení, ktoré žalobca získal prevodom sietí príslušným správcom sietí. Započítací prejav žalovaných zo dňa 25.06.2010 bol platný a účinný, z dôvodu právnej istoty a pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností zaslali žalobcovi písomnosť pod názvom započítanie dňa 07.02.2013, kde opätovne špecifikovali svoje pohľadávky, ktoré boli predmetom započítania voči pohľadávke žalobcu. S týmto dokumentom sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal. Žalovaní v započítacom úkone zo dňa 07.02.2013 dôvod a výšku jednotlivých častí pohľadávky jasne špecifikovali, preto pre určitosť započítania nie je rozhodujúce, ktorá z týchto častí pohľadávky sa má ponížiť. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku nijako nevysporiadal s listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu (započítanie zo dňa 07.02.2013, zmluvy týkajúce sa prevodu sietí). Rozsudok teda okrem toho, že obsahuje nesprávne právne posúdenie veci, je tiež nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čím súd odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Odporuje preto § 157 ods. 2 OSP, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom hrubo porušuje právo na spravodlivý proces. Odvolatelia žiadali, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania alebo rozsudok zruší a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaní si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.
K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/268/2011-223 zo dňa 27.11.2012 ako odvolacieho súdu, ktorým vrátil predmetnú vec prvostupňovému súdu na konanie. V tomto rozhodnutí odvolací súd jednoznačne konštatoval, že v Zmluve si zmluvné strany neplatne dohodli ako sankciu poplatok z omeškania, táto otázka je teda vyriešená. Odvolací aj prvostupňový súd vo svojich rozhodnutiach potvrdili, že žalovaným nevznikla (či už z titulu poplatku z omeškania, alebo iného dôvodu) taká pohľadávka voči žalobcovi, ktorú by mohli započítať voči žalovanému nároku žalobcu. Ak teda žalovaní nemali a ani nemajú pohľadávku spôsobilú na započítanie voči žalovanej sume, aj ostatné aspekty úkonu započítania sú irelevantné. Rozsudok Okresného súdu Trnava zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom je potrebné brať do úvahy jeho viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného vo vyššie uvedenom uznesení. Súd prvého
stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že žalobcovi priznal právo na zaplatenie žalovanej sumy a prečo nemohol akceptovať obranu žalovaných (ich úkon započítania proti žalovanej sume). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaných. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, podľa ktorého „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa alebo, aby tento zmenil tak, že žalovaní v I. a II. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 1.975,04 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 6,5 % ročne od 29.11.2008 až do zaplatenia a zaplatiť trovy konania navrhovateľa vo výške 1.341,88 eura.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP) v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Z obsahu preskúmavanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/169/2010-186 zo dňa 5. septembra 2011, ktorým návrh zamietol. Po odvolaní žalobcu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie po zistení, že svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s návrhmi účastníkov v súvislosti s vykonaným dokazovaním, čím sa jeho rozhodnutie stalo nedostatočne odôvodneným, a preto aj nepreskúmateľným. Nevyhodnotil správne vykonané dokazovanie, keď nepostupoval v súlade s dikciou ustanovenia § 132 OSP. Opomenul tiež aplikáciu ustanovenia § 118 ods. 2 OSP, pričom takýto nesprávny postup súdu určený zákonom sa prejavil v priebehu konania a následne pri rozhodovaní o uplatnenom nároku tým, že účastníkom bola odňatá možnosť zaujať postoj k úvahám súdu, navrhnúť relevantné dôkazy a konať tak, aby boli zachované základné princípy korektného procesu. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení nariadil súdu prvého stupňa, aby v súlade s ustanovením § 118 OSP po vykonaní ďalších úkonov opätovne posúdil nárok žalobcu a vo veci rozhodol, pričom svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodní.
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP).
Preskúmaním napadnutého rozsudku a obsahu spisového materiálu v preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa sa citovaným zákonným ustanovením neriadil, právny názor odvolacieho súdu nerešpektoval.
Napriek upozorneniu odvolacieho súdu na opomenutie aplikácie ustanovenia § 118 ods. 2 OSP v konaní pred súdom prvého stupňa so zdôraznením významu tohto ustanovenia pre realizáciu práva účastníkov na spravodlivý proces, súd prvého stupňa podľa tohto zákonného ustanovenia opäť nepostupoval. Po doručení zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu účastníkom konania a výzve, aby predložili písomné stanovisko ohľadom ďalšieho postupu vo veci, prípadne navrhli doplnenie dokazovania, nariadil súd prvého stupňa pojednávanie (na 13.03.2013), na ktoré účastníkov predvolal. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil písomnosť žalovaných zo dňa 07.02.2013 vo veci započítania, právni zástupcovia účastníkov predniesli svoje vyjadrenia a po vyhlásení dokazovania za skončené súd vo veci vyhlásil rozsudok. Súd prvého stupňa teda opäť neaplikoval ustanovenie § 118 ods. 2 OSP, napriek tomu, že ho odvolací súd na splnenie tejto zákonnej procesnej povinnosti upozornil.
V zrušujúcom uznesení zo dňa 27.11.2012 odvolací súd konštatoval, že po preskúmaní započítacieho prejavu žalovaných zo dňa 25.06.2010 zistil, že nemožno dovodiť, že došlo k takému úkonu zo strany žalovaných, s ktorým možno spájať účinné započítanie vzájomných pohľadávok voči žalobcovi. V konaní nebolo jednoznačne preukázané, že označení účastníci vykonali právny úkon, s ktorým sa má započítanie spájať. Po doručení zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu žalovaní predložili súdu prvého stupňa nový dôkaz (podaním zo dňa 27.02.2013), označený ako „Započítanie“ adresované žalobcovi dňa 07.02.2013. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 13.03.2013 vyplýva, že súd prvého stupňa tento dôkaz vykonal na pojednávaní prečítaním. V napadnutom rozsudku však tento dôkaz neuviedol, ani sa s ním nevysporiadal.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP súd rozhodnutie zruší ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Z dikcie citovaných ústavných noriem, premietnutých aj do ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP vyplýva, že každý má oprávnenie domáhať sa svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietnutému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 27.11.2012 konštatoval, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu opätovne konštatuje, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa nerešpektujúc právny názor odvolacieho súdu nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 118 ods. 2 OSP a § 132 OSP. Nevysporiadal sa s dôkazom, ktorý predložili žalovaní v súvislosti s nimi tvrdeným započítaním, čím jednak odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, jednak sa jeho rozhodnutie stalo nedostatočne odôvodneným, a preto aj nepreskúmateľným.
Vzhľadom na uvedené je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatuje, že povinnosťou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní riadiť sa vysloveným názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa ustanovenia § 226 OSP viazaný, a následne po aplikácii ustanovenia § 118 OSP po vykonaní ďalších úkonov opätovne posúdiť nárok žalobcu a vo veci rozhodnúť. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa náležite, podrobne a logicky odôvodní, vysporiada sa so všetkými vykonanými dôkazmi i prípadnými ďalšími návrhmi.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 3 OSP.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.