Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)Rozsudok_17Co-150-2013.pdf
PDF · 105.49 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/150/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: CETELEM SLOVENSKO a.s., so sídlom Panenská 7, Bratislava, IČO: 35 787 783, zastúpený: JUDr. Helena Strachotová, usadená euroadvokátka so sídlom Hviezdoslavova 7, Martin, proti odporcom: 1/ U. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. M. P. č. XXX, 2/ Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. M. P. č. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka konania na strane odporcov: Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom Petrovská 10, Skalica, IČO: 42 264 154, zastúpený: JUDr. Jozef Kemp, advokát so sídlom Nám. Josipa Andriča 1, Chorvátsky Grob, o zaplatenie 7.227,76 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 14C/98/2012 - 98 zo dňa 31. októbra 2012, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Odporcom 1/ a 2/ a vedľajšiemu účastníkovi konania na strane odporcov sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcom povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia istinu vo výške 3.893,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01.02.2012 do zaplatenia. Zároveň uložil odporkyni 2/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 0,02 Eur, vo zvyšku návrh zamietol a o trovách konania rozhodol konštatujúc, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Rozhodnutie, ktoré po právnej stránke odôvodnil poukázaním na ust. § 40 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4, 5, 6, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 497, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 502 ods. 1, Obchodného zákonníka, ust. § 2 písm. a) a b), § 4 ods. 1, 2, 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., založil na tom skutkovom základe, že účastníci dňa 26.03.2008 uzavreli jedinú individuálne špecifikovanú zmluvu o úvere na sumu 250.000,- Sk a tento dlh obaja odporcovia 1/ a 2/ uznávali ako spoločný a nerozdielny. Predmetnú zmluvu považoval za spotrebiteľskú a konštatoval, že v rámci dojednania tohto záväzku navrhovateľ vnútil odporcom 1/ a 2/ aj iný úkon, ako ten, ktorý bol v čase uzatvárania tejto úverovej zmluvy predmetom ich záujmu. Z daného tlačiva vyplynulo, že podpisom uvedenej zmluvy v spodnej časti sa konajúca osoba podpisuje aj pod časť C/, z ktorej vyplýva, že podpisom zmluvy súhlasí, aby ju navrhovateľ zaradil do zoznamu žiadateľov o poskytnutie úverového rámca vo výške 20.000,- Sk a vydal úverovú kartu na jeho meno. Zároveň takýto žiadateľ podpisom zmluvy o úvere berie na vedomie, že jeho žiadosť bude posudzovaná najmä na základe údajov, uvedených v žiadosti o poskytnutie klasického úveru, a že súhlasí s platbami uvedenými v časti C1/, zaväzuje sa splácať úver a náklady v pravidelných splátkach vo výške minimálne 5% z poskytnutého úverového rámca do 10-teho dňa v mesiaci. Podpisom zmluvy o úvere sa tak
odporcovia 1/ a 2/ podľa názoru súdu prvého stupňa podpísali aj pod tú časť záväzku, ktorý nebol uzatváraný v deň jej podpisu a aj pod časť, ktorá sa týkala iného právneho vzťahu, bez možnosti úpravy tohto textu. Z bodu C/ formulára zmluvy pritom vyplývala len tá skutočnosť, že žiadateľovi zaradenému do zoznamu môže byť v budúcnosti poskytnutý úver vo forme platobnej karty. V dôsledku uvedeného zastával právny názor, že podpisom zmluvy zo dňa 26.03.2008 nedošlo k vzniku dvoch paralelných záväzkov a pokiaľ navrhovateľ chcel uzavrieť s odporcami novú zmluvu o úvere, bolo potrebné to urobiť spôsobom, ktorý vyžaduje ust. § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z.. Vychádzajúc z uvedeného dôvodil, že ak po uzavretí zmluvy o úvere dňa 26.03.2008 poskytol navrhovateľ niektorému z účastníkov sumu 20.000,- Sk bez osobitnej písomnej zmluvy, v ktorej bol tento vzťah špecifikovaný so všetkými zákonnými náležitosťami, nebola dodržaná zákonom predpísaná písomná forma úkonu a preto je zmluva neplatná. Bez písomnej zmluvy o poskytnutí úverovej karty neexistuje dohoda strán ani o výške úroku z úveru, úroku z omeškania, zmluvnej pokute, či poplatkoch, na ktoré si navrhovateľ uplatňoval nárok podľa sadzobníka. V danom prípade si na základe zmluvy č. 42660566729100 (úverová karta) navrhovateľ uplatňoval od odporcu (bez bližšej špecifikácie od ktorého) zaplatenie sumy 867,21 Eur s príslušenstvom, z čoho 63,48 Eur predstavovali dlžné úroky a poistenie (dlžné poistné 4,76 Eur, úroky 58,72 Eur) a 803,73 Eur úverová istina (dlžná úverová istina 194,38 Eur, úverová istina splatná ku dňu účinnosti odstúpenia 609,35 Eur) a tvrdil, že odporca 1/ vyčerpal z poskytnutého úverového rámca ku dňu 07.01.2010 sumu vo výške 1.237,12 Eur a uhradil iba časť dlhu v sume 1.240,07 Eur. Odporca 1/ však poprel, že by takúto úverovú kartu od navrhovateľa obdržal a tvrdil, že žiadne finančné prostriedky z tejto karty nečerpal. K čerpaniu finančných prostriedkov z tejto karty sa doznala výlučne odporkyňa 2/, ktorá vypovedala, že ponuku na platobnú kartu dostala len ona a len ona z nej čerpala finančné prostriedky a dlh na nej považuje za svoj osobný dlh. Vzhľadom k tomu, že zmluva o úverovej karte nemala náležitosti a pre nedostatok písomnej formy bola vyhodnotená ako neplatná, súd prvého stupňa dospel k záveru, že dlh z úverovej karty je nárokom z bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pričom bezdôvodne sa na úkor navrhovateľa obohatil ten účastník, ktorý peniaze z úverovej karty v skutočnosti vyčerpal. Ide o plnenie z neplatného právneho úkonu, kde účastník je povinný vrátiť to, čo na jeho základe dostal, to znamená vyčerpaný úverový rámec. V konaní mal za preukázané, že to bola odporkyňa 2/, ktorá vyčerpala z poskytnutého úverového rámca sumu 1.237,12 Eur, zaplatila celkovo 1.240,07,- Eur, čiže o 2,95 Eur viac. Vzhľadom k uvedenému konštatoval, že z titulu dlhu na úverovej karte nedlhuje navrhovateľovi nič. Odstúpenie od zmluvy o úverovej karte č. 42660566729100 odporcovia prevzali dňa 25.11.2011 a keďže len od platne uzavretej zmluvy sa dá odstúpiť, súd prvého stupňa tento doklad považoval za výzvu na úhradu dlhu. Ku dňu 25.11.2011 bol dlh v časti 1.140,07 Eur už uhradený, zostatok dlhu predstavoval sumu 97,05 Eur (1237,12 Eur - 1140,07 Eur). Dňa 29.02.2012 bola uhradená splátka vo výške 50,- Eur a dňa 30.04.2012 ďalšia v sume 50,- Eur. Navrhovateľovi tak vznikol nárok na zákonný úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo zostatku sumy 97,05 Eur od 26.11.2011 (deň nasledujúci po doručený výzvy na úhradu dlhu) do 28.2.2012 vo výške 2,27 Eur a 9% ročne zo sumy 47,05 Eur od 29.2.2012 do 29.4.2012 vo výške 0,70 Eur, spolu 2,97 Eur, takže na neuhradenom úroku mal ešte navrhovateľ voči odporkyni 2/ nárok z tohto úveru na kreditnej karte na zaplatenie sumy 0,02 Eur. Preto súd prvého stupňa zaviazal odporkyňu na zaplatenie sumy v uvedenej výške navrhovateľovi. Z vykonaného dokazovania mal ďalej za preukázané, že odporcovia 1/ a 2/ boli povinní z požičanej sumy 250.000,- Sk (8.298,48 Eur) vrátiť okrem istiny aj 5.593,45 Eur (168.508,- Sk) na úrokoch a nákladoch a tento dlh mali uhrádzať v 72 mesačných splátkach po 5.764,- Sk (191,33 Eur) splatných od 15.09.2008, posledná splátka tak mala byť zaplatená dňa 15.08.2014. Odporcovia 1/ a 2/ uhradili na úverovú zmluvu č. 42660566729002 len 34 splátok do 28.07.2011 v sume 6.571,13 Eur a po odstúpení od zmluvy dňa 29.02.2012 uhradili sumu 191,40 Eur, spolu na splanie dlhu zaplatili 6.762,53 Eur (203.727,98 Sk). Odporcovia 1/ a 2/ nedodržali splátkový kalendár a preto dňa 08.12.2011 navrhovateľ od zmluvy o úvere písomne odstúpil a zároveň im oznámil zosplatnenie celého dlhu, súčasne ich vyzývajúc na jeho úhradu. Odstúpenie od zmluvy bolo odporcom 1/ a 2/ doručené, čo obaja potvrdili, zostatok dlhu však neuhradili. V súvislosti s uvedeným súd prvého stupňa konštatoval, že odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušila od začiatku a každý bol povinný vrátiť to, čo na jej základe dostal. Keďže išlo o zmluvu spotrebiteľskú, na zrušenú zmluvu sa hľadelo ako na neuzavretú a preto boli žalovaní povinní vrátiť dlžnú a ešte neuhradenú istinu s obvyklým úrokom, požadovaným za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Zdôraznil pri tom, že ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. V danom prípade si účastníci dojednali neprimerane vysokú odplatu (úrok vo výške 16,89 % ročne) v porovnaní s úrokmi, aké poskytovali banky pri obdobných úveroch v čase uzavretia zmluvy, čo súd prvého stupňa hodnotil ako neprijateľnú zmluvnú spôsobujúcu neplatnosť takéhoto zmluvného dojednania. Keďže navrhovateľ požadoval od odporcov 1/ a 2/ neprimerane vysokú
odplatu za poskytnutý úver, súd prvého stupňa mu priznal len úrok pri obdobnom úvere poskytovanom bankou na obdobie dlhšie ako 5 rokov v marci 2008 vo výške 8,75% ročne, čo pri istine 250.000,- Sk za čas od 15.09.2008 (prvá splátka) do 13.12.2011 (odstúpenie od zmluvy) predstavovalo sumu 2.357,40 Eur. Ku dňu podania návrhu na začatie konania zaplatili odporcovia 1/ a 2/ na poskytnutom úvere celkove sumu 6.762,53 Eur a dlhujú na nezaplatenej istine a úrokoch, obvyklých v banke sumu 3.893,35 Eur (8.298,48 Eur + 2.357,40 Eur úrok - už zaplatených 6762,53 Eur). Súd prvého stupňa tak zaviazal odporcov 1/ a 2/ na úhradu zostatku dlhu a úroku po zrušení zmluvy v sume 3.893.35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od dňa uvedeného v návrhu, teda od 01.02.2012 do zaplatenia, aj keď žalovaní boli v omeškaní už skôr. Výšku úrokov z omeškania súd prvého stupňa stanovil podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov. Navrhovateľovi nepriznal nárok na 5 x 3,32 Eur za upomienku, lebo sa nepreukázalo, že nejaké upomienky boli odporcom 1/ a 2/ aj doručené. Ako neprijateľné vyhodnotil súd prvého stupňa aj zmluvné podmienky v časti uplatnenia poplatku za odklad, či zn. splátok a uplatnené poplatky za vstup pohľadávky do vymáhania 7x po 29,87 Eur, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 39,90 Eur a poplatok za omeškanie vo výške 15,31 Eur, lebo podľa jeho názoru išlo o neprimerane vysoké sumy zaťažujúce spotrebiteľa, ktoré znamenali neoprávnený majetkový prospech navrhovateľa a nebolo preukázané, aké výdavky vznikli navrhovateľovi za "vstup pohľadávky do vymáhania". Zaslanie výzvy na úhradu dlhu, ktorou si navrhovateľ uplatnil zročnosť celého dlhu, je zákonným predpokladom uplatnenia tohto práva podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka, preto spoplatnenie tohto úkonu neoprávnene zaťažuje spotrebiteľa. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na to, že navrhovateľ si uplatnil pohľadávku aj s úrokmi do 31.10.2012 v sume 8.784,57 Eur a bolo mu priznaných len 4.156,41 Eur s úrokom do 31.10.2012, teda v 47% mal navrhovateľ úspech a v 53% neúspech, rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa čo do zamietavého výroku a výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý navrhol rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť, vyhovieť návrhu alebo vrátiť vec súdu prvého stupňa k novému prerokovaniu veci. V danej súvislosti upresnil, že odvolanie sa týka poskytnutého úveru vo výške 8.298,48 Eur, nie revolvingového úveru, a vyjadril nesúhlas s právnym posúdením súdu prvého stupňa vo veci. Mal za to, že výška úroku dohodnutého v prejednávanej veci nie je v rozpore s dobrými mravmi, keďže kľúčovým faktorom pre posúdenie ceny úveru je podľa právnych predpisov výška RPMN, ktoré de facto stanoví celkovú cenu úveru vrátane úroku a ostatných nákladov na úver. Považoval pre to za nevyhnutné aplikovať na posudzovanie primeranosti úroku práve výšku RPMN, stanovenú nariadením vlády č. 238/2008 Z.z.. Z internetového portálu Ministerstva financií zistil, že za 1. štvrťrok roku 2008 bola výška priemernej úrokovej miery pre spotrebiteľské úvery nad 200.000,- Sk na dobu splácania vyše 5 rokov vo výške 21,60% p.a.. Vychádzajúc z uvedeného nemožno podľa jeho názoru úrokovú mieru určenú úverovou zmluvou hodnotiť ako neprimerane vysokú, nakoľko dojednaný úrok bol 16,89% a výška RPMN 21,24%. Taktiež zdôraznil, že súd pri posudzovaní výšky úrokovej miery musí brať do úvahy aj povahu subjektu poskytujúceho úver a rozsah zaistenia splácania úveru. Nie je tak možné zrovnávať banku a nebankový subjekt, ktorý poskytuje úvery s väčším rizikom ako banky, keď tieto úvery sú nezaistené, a preto je takéto riziko drahšie, pričom cena rizika sa prejavuje práve vo výške odplaty za poskytnutý úver. Zároveň vyjadril nesúhlas s názorom súdu prvého stupňa, že zmluva sa odstúpením od počiatku ruší. Mal za to, že postup navrhovateľa bol v súlade s ust. § 13 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonodarca v zmluvách o úvere pri právnom úkone odstúpenia od úverovej zmluvy nezamýšľal definovať odstúpenie ako zrušenie zmluvy od počiatku, nakoľko spotrebiteľ má povinnosť zaplatiť istinu a úrok z tejto istiny do dňa splatenia istiny. V ustanoveniach ohľadne odstúpenia od úverovej zmluvy teda nie je možné subsidiárne sa opierať o Občiansky zákonník, nakoľko tento inštitút je priamo upravený v zákone o spotrebiteľských úveroch.
Odporcovia 1/ a 2/ ani vedľajší účastník na strane odporcov sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrili.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p a zistil, že rozsudok v napadnutej zamietavej časti je potrebné potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Odvolaním navrhovateľa bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa iba čo do zamietavého výroku v časti zmluvných úrokov, preto odvolací súd preskúmaval iba túto odvolaním napadnutú časť rozhodnutia a rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšnej časti ostal právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil, preto jeho rozsudok v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny s tým, že v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa dopĺňa:
Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa zmluvu o úvere správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože hoci predmetom konania bol záväzok odporcov 1/ a 2/, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere, ktorá predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na odporcov 1/ a 2/ je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľov, pretože pri jej uzavieraní nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah. Preto na právny vzťah navrhovateľa a odporcov 1/ a 2/ založený zmluvou o úvere súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). Je zrejmé, že na uvedený právny vzťah bolo zároveň potrebné aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (účinného v čase vzniku spotrebiteľsko-právneho vzťahu), pričom odvolací súd konštatuje, že so závermi súdu prvého stupňa možno súhlasiť pokiaľ ide o preverenie existencie všetkých povinných náležitostí zmluvy o úvere v zmysle ust. § 2 predmetného zákona a vyhodnotenie úverovej karty č. 4266 056 672 9100 - žiadosti o zaradenie do zoznamu žiadateľov o poskytnutie revolvingového úveru, ako aj poplatku za odklad, zníženie splátky a vstup pohľadávky do vymáhania, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a poplatku za omeškania ako neprijateľných zmluvných podmienok (nakoniec právne posúdenie týchto otázok nebolo navrhovateľom v odvolaní namietané).
Z obsahu zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 26.03.2008 vyplýva, že navrhovateľ poskytol odporcom 1/ a 2/ úver vo výške 250.000,- Sk (8.298,48 Eur) na nákup spotrebného tovaru. Odporcovia 1/ a 2/ sa zaviazali splatiť úver v 72 mesačných splátkach po 191,33 Eur (5.764,- Sk) splatných vždy k 15-temu dňu v mesiaci, počnúc dňom 15.09.2008. Zmluva o úvere obsahovala ročnú úrokovú sadzbu 16,89% a RPMN 21,24%. Odporcovia 1/ a 2/ svoj záväzok riadne a včas neplnili, uhradil len 34 splátok do 28.07.2011 celkom v sume 6.571,13 Eur a preto navrhovateľ jednostranným právnym úkonom, adresovaným odporcom 1/ a 2/, odstúpil od zmluvy o úvere. Zo zákonnej úpravy ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Odstúpenie od zmluvy bolo odporcom 1/ a 2/ doručené dňa 13.12.2011.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní považuje za nesprávny záver súdu prvého stupňa o tom, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany navrhovateľa došlo k zrušeniu zmluvy od začiatku. Uvedený záver vyplýva z ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti zo zrušenej zmluvy (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Odporcovia 1/ a 2/ preto boli povinní navrhovateľovi vrátiť to, čo na základe zmluvy úvere od neho dostali. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností, vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, vždy evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa, vrátane platenia zmluvnej pokuty a úrokov aj po zrušení zmluvy s účinkami ex tunc, pritom postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Dôsledky odstúpenia od zmluvy v
zmysle dojednania medzi účastníkmi konania možno v danom prípade hodnotiť ako nevýhodnejšie v porovnaní s dôsledkami odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku. Spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky, koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy, ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v objektívne právo). Je potrebné pritom prihliadať aj na okolnosť, že je to práve dodávateľ - navrhovateľ, ktorý naformuloval zmluvu a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia, s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata výhody splátok). Ustanovenie zmluvy o úvere, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je upravené pre odporcov 1/ a 2/ výhodnejšie práve v ust. § 48 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto vec správne posúdil, keď dospel k záveru, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany navrhovateľa došlo k zrušeniu zmluvy o úvere od začiatku.
Pokiaľ ide námietku navrhovateľa, že v ustanoveniach ohľadne odstúpenia od úverovej zmluvy nie je možné subsidiárne sa opierať o Občiansky zákonník, nakoľko tento inštitút je priamo upravený v zákone o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd uvádza, že ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, na ktorý sa navrhovateľ podľa všetkého odvoláva (t.j. zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) sa na predmetný právny vzťah neaplikujú, keďže vychádzajúc z času vzniku spotrebiteľsko-právneho vzťahu bola pre posúdenie tejto zmluvy rozhodujúca práva úprava obsiahnutá v predchádzajúcom zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinnom do 01.04.2010. Odhliadnuc od uvedeného, spomenuté ust. § 13 ods. 3 aktuálne účinného zákona č. 129/2010 Z.z. zakotvuje právo spotrebiteľa (nie dodávateľa) odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy bez uvedenia dôvodu v lehote do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo odo dňa, keď sú spotrebiteľovi doručené zmluvné podmienky podľa § 9 alebo § 10 predmetného zákona, prípadne od okamihu obdržania absentujúcich zmluvných podmienok zo strany spotrebiteľa.
Navrhovateľ ďalej namietal, že kľúčovým faktorom pre posúdenie ceny úveru je výška RPMN, ktorá bola v danom prípade dohodnutá na úrovni 21,24%. Odvolací súd sa s týmto jeho názorom nestotožňuje a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zmluvné úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle imperatívu dobrých mravov v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Zároveň na tomto mieste poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.
V predmetnej veci dohodnutý úrok z úveru vo výške 16,89% ročne presahoval úroky, za ktoré v tom čase (marec 2008) poskytovali úvery peňažné ústavy a ktoré sa podľa štatistických údajov zverejnených na internete pri obdobných úveroch pohybovali ročne na úrovni 8,75%. V danom prípade, ako už bolo vyššie uvedené, ročný úrok dohodnutý medzi účastníkmi predstavoval 16,89%, čo je rozdiel o 8,14% v porovnaní s priemernou úrokovou sadzbou úverov poskytovaných bankami v tomto období (ide teda o úrok v takmer dvojnásobnej výške, teda podstatne presahujúci jeho obvyklú výšku). Aj podľa názoru odvolacieho súdu zmluvné úroky za poskytnutý úver dojednané v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere sú neprimerané a v rozpore s dobrými mravmi, no čom nič nemení ani skutočnosť, že nepresahujú maximálnu výšku odplaty podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. Povinnosťou odporcov 1/ a 2/ po odstúpení navrhovateľa od zmluvy preto bolo vrátiť navrhovateľovi dlžnú (neuhradenú) istinu s obvyklým úrokom. Pokiaľ tak súd prvého stupňa navrhovateľovi priznal úrok vo výške 8,75% ročne, t.j. vo výške zodpovedajúcej úrokom, za aké poskytovali obdobné úvery banky v čase uzavretia zmluvy, a návrh na začatie konania vo zvyšnej časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal plnenia prevyšujúceho výšku sadzby úroku, zamietol, jeho rozhodnutie možno považovať za správne. Preto bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdený.
O trovách odvolacieho konania, ktorých náhrada by s poukazom na procesný úspech v odvolacom konaní prislúchala odporcom 1/ a 2/, ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov, rozhodol odvolací súd tak, že im túto nepriznal, nakoľko si trovy konania neuplatnili (ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .