Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4CoE-97-2013.pdf
PDF · 111.3 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/97/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému Z. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom: T., t.č.: O. K. XXXX/XX, T., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom exekútorského úradu Borovianska 17, Zvolen , pod sp. zn. EX 1249/05 na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 775,84-Eur s prísl., o odvolaniach oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/912/2005-48 zo dňa 31.10.2012, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu vo výroku č. I p o t v r d z u j e.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
odôvodnenie:
Exekučný súd napadnutým uznesením v prvom výroku zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Exekučný poriadok“). V druhom výroku uznesenia oprávneného podľa § 203 ods.1 Exekučného poriadku zaviazal na úhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške 21,28-Eur, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V treťom výroku uznesenia návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekúciu podľa § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil, nakoľko uznesením č.k. 11Er/912/2005-23 zo dňa 31.03.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15CoE/278/2010-29 zo dňa 27.10.2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.04.2011. Odmenu uplatnenú súdnym exekútorom okresný súd krátil na 21,28-Eur, a na jej náhradu zaviazal podľa § 203 ods.1 Exekučného poriadku oprávneného, nakoľko sa domáhal vykonania exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Ďalej uviedol, že v priebehu konania po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú podaním súdu doručeným dňa 07.09.2012 oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie dve prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Je možné za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EU také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom vtom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku hypotetickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EU. Konanie podľa či. 267 Zmluvy o fungovaní EU je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru (porov. napr. nález ÚS SR č.k. II. ÚS 163/2010-70 zo dňa 18.04.2012).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejuduciálnu otázku, konkrétne ak
odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie právneho
základu na rozhodnutie vo veci samej,
ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na
to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé"), alebo ak
je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
K prvej otázke považuje súd za potrebné na prvom mieste uviesť uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 11Er/912/2005-23 zo dňa 31.03.2010 ako aj uznesenie odvolacieho súdu č.k. 15CoE/278/2010-29 zo dňa 27.10.2010 sa vo svojom odôvodnení neopreli o argumentáciu, že jednostranný právny úkon
- splnomocnenie udelené na spísanie notárskej zápisnice, ktorá je v predmetnej exekučnej veci exekučným titulom je neprijateľnou podmienkou v zmysle príslušných ustanovení smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, resp. v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Tu je však potrebné poukázať na tú skutočnosť, že posúdenie otázky, či je niektoré zmluvné ustanovenie spĺňa kritériá neprijateľnej zmluvnej podmienky patrí do právomoci vnútroštátneho súdu. Uvedené stanovisko zaujal Súdny dvor EU napr. vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet
Sustikné Gyórfi, keď vo výrokovej časti bod 3 uviedol, že vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Pričom obdobné stanovisko Súdny dvora EU zaujal aj vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ proti P. E., keď uviedol, že je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere, aká je vo veci samej, upravujúca podľa zistení tohto súdu sankciu v neprimerane vysokej výške na ťarchu spotrebiteľa vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia tejto zmluvy považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13. V prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Na základe uvedeného je teda zrejmé, že položenie prejudiciálnej otázky v znení a s obsahom ako ju navrhol položiť Súdnemu dvoru EU oprávnený je hypotetické a pre právne posúdenie danej veci nemajúce žiaden význam. Vzhľadom na právne posúdenie predmetnej exekučnej veci v rozhodnutiach súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, v ktorých nebolo vnútroštátne procesné a hmotné právo aplikované s odkazom na ustanovenia smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je stanovisko exekučného súdu k položeniu druhej otázky Súdnemu dvoru rovnaké ako v prípade prvej otázky. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad úniového práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu prvá ani druhá otázka oprávneného nesmeruje.
Na základe uvedeného exekučný súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie (podané na poštovú prepravu dňa 13.02.2013) oprávnený. V odvolaní okrem iného uviedol, že:
- všeobecný súd mal primárne rozhodovať o podaní prejudicialnej otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, aby tak zabezpečil rozhodovanie podľa správneho právneho základu. Učiniť tak mal samostatným rozhodnutím (uznesením), ktoré by riešilo prístup súdu v tom smere či dôjde, alebo nedôjde k podaniu prejudicialnej otázky. Ak súd spojil toto rozhodnutie s rozhodnutím o prerušení konania, nepostupoval správne a o to viac je nutné pripustiť možnosť korekcie jeho rozhodnutia prostredníctvom opravného prostriedku,
- uznesenie je v časti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nevyhnutné považovať za arbitrárne, svojvoľne, a tým priamo zasahujúce do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, tento oprávneným prednesenú podstatnú argumentáciu odôvodňujúcu nutnosť prerušenia konania za účelom uskutočnenia postupu podľa čl.267 Zmluvy o fungovaní EÚ právne neposúdil, čím napadnuté uznesenie nie je v súlade s § 157 ods.2 O.s.p. v spojení s § 167 ods.2 O.s.p.,
- súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva,
- konanie je v štádiu prejednávania odvolania možné prerušiť v záujme účastníkov na zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky, a to podľa § 109 ods.1 písm. c) O.s.p a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (zákonný dôvod prerušenia konania existuje),
- uplatnená požiadavka oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. c) O.s.p., ktorej cieľom je predloženie prejudiciálnej otázky vo formulovanom znení Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je legitímna a súd sa ňou musí riadne zaoberať a právne ju posúdiť na základe komplexného zhodnotenia celej právnej argumentácie oprávneného.
V závere odvolania navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Proti uvedenému uzneseniu oprávnený podal v zákonom stanovenej lehote ďalšie odvolanie (podané na poštovú prepravu dňa 20.02.2013), ktoré je totožné s odvolaním, podaným na poštovú prepravu dňa 13.02.2013.
Proti uvedenému uzneseniu oprávnený podal v zákonom stanovenej lehote ďalšie odvolanie (podané na poštovú prepravu dňa 20.02.2013). V odvolaní uviedol, že naďalej nesúhlasí s uznesením okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a v celom rozsahu odkazuje na argumentáciu v podanom odvolaní voči uvedenému uzneseniu; a taktiež sa nestotožňuje s rozhodnutím napadnutého uznesenia z nasledovných dôvodov:
- všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie akoby bol exekučný titul zrušený, k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu s výsledkom absolútnej nerozpornosti,
- bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi, práve notár napráva takéto situácie napríklad v prípade neúmerne vysokých úrokov v zmluvách o pôžičke, neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, nie exekučný súd,
- z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje,
- exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným titulom nakladať ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti,
- exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou,
- exekučný súd svojim postupom porušil princíp rovnosti zbraní, s negatívnym dopadom pre oprávneného,
- plnomocenstvo vôbec nebolo možné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože nebolo zmluvným ustanovením, a preto nebolo možné naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „OZ“),
- v predmetnej exekúcii nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú je nezákonné.
V odvolaní oprávnený navrhol, aby súd napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.“) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Povinný sa k podaným odvolaniam nevyjadril.
Napadnuté rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.“), nakoľko odvolaniu nemienil vyhovieť.
Odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu k odvolaniam oprávneného proti výroku č. III uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania, voči ktorému zo zákona odvolanie nie je prípustné /§ 202 ods.3 písm. o) O.s.p./, došlo ich podaním k zrušeniu uvedeného výroku ex lege (§ 374 ods.4, posledná veta O.s.p.) a vo veci bude opätovne rozhodovať sudca okresného súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku č. I podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na zákonné ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekučný súd rozhodol o zastavení exekúcie, pretože v predmetnom konaní predchádzalo konanie na exekučnom súde a uznesením č.k. 11Er/912/2005-23 zo dňa 31.03.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15CoE/278/2010-29 zo dňa 27.10.2010 bola vyhlásená exekúcia za neprípustnú. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.04.2011. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú už nadobudlo právoplatnosť. Zákonným predpokladom pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku je to, že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Ak došlo k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú právoplatným uznesením súdu, podľa názoru odvolacieho súdu už nie je možné namietať proti zastaveniu exekúcie poukazovaním na neexistenciu dôvodov, pre ktoré bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, ale je možné namietať nevyhlásenie exekúcie za neprípustnú, t.z. nesplnenie zákonného predpokladu pre zastavenie exekúcie. O otázke vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bolo už právoplatne rozhodnuté. Odvolací súd rešpektujúc princíp právnej istoty nie je v tomto konaní oprávnený, spochybňovať právoplatnosť a záväznosť rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.
Po preskúmaní predmetného konania sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou exekučného súdu o zastavení exekúcie. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku č. I o zastavení exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom so sídlom Exekútorského úradu vo Zvolene pod sp. zn. EX 1249/05, potvrdil tak, ako je vo výrokovej časti tohto rozhodnutia uvedené.
Výrok č. II uznesenia okresného súdu o náhrade trov exekúcie ako odvolaním nenapadnutý zostáva nedotknutý.
Odvolací súd preskúmaním veci taktiež zistil, že oprávnený v odvolaní navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (Ad A) bod 19) , a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí
odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).
Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania vyhodnotil ako nedôvodný z obidvoch dôvodov.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.