Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/23/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Česká republika, s. r. o., Praha 4, Novodvorská 994, Česká republika, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: Z. Q., nar. XX. Z. XXXX, bytom M. A. XX, o 233,41 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Spotrebiteľské združenie OSA, Bratislava, Fedinova 9, zast. splnomocnenkyňou: HKP Legal, s. r. o., Bratislava, Sasinkova 6, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 2. apríla 2012 č. k. - 37 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 44,53 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 10,56 eur na ďalších trovách, oboje splnomocnenkyni žalobkyne do 3 dní.

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 212,41 eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 185,22 eur od 9. augusta 2008 do zaplatenia a to do 3 dní (od právoplatnosti rozsudku); II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanému uložil povinnosť žalobkyni „nahradiť“ (správne „zaplatiť“) „trovy“ (tu správne „náhradu trov“) konania vo výške 44,53 eur na trovách právneho zastúpenia a vo výške 10,56 eur na ďalších trovách, „na adresu právneho zástupcu“ žalobkyne, taktiež do 3 dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. , , a , , a a a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení) a „vyhl.“ (správne „nariadenia vlády“) č. ; vecne mal potom za to, že žaloba bola dôvodnou len čiastočne. Medzi účastníkmi (v skutočnosti medzi právnou predchodkyňou žalobkyne v osobe spoločnosti Beneficial Finance, a. s., reprezentovanej jej slovenskou organizačnou zložkou na jednej a žalovaným na druhej strane) totiž došlo k uzavretiu úverovej zmluvy so spotrebovaním a riadnym nesplatením poskytnutého úveru zo strany žalovaného (čo tento v konaní nesporoval). Pre spotrebiteľský charakter vzťahu bolo možno považovať za opodstatnené čiastkové požiadavky žalobkyne na tzv. istine vo výške nevráteného zvyšku úveru (185,22 eur) s úrokom vyčísleným do odstúpenia od zmluvy (27,19 eur) a úrokmi z omeškania v zákonom pripustenej výške, nakoľko zmluva bola uzavretá platne a k omeškaniu žalovaného nepochybne došlo; toto však naopak neplatilo u požiadavky na zmluvnú pokutu (48,19 eur), kde jej „dojednanie“ len v obchodných podmienkach žalobkyne spôsobilo, že tu chýbala zákonom predpísaná písomná forma

(prejav vôle žalovaného vyjadrený podpisom). Rozhodnutie o trovách konania (len medzi žalobkyňou a žalovaným, keďže k vstupu vedľajšieho účastníka do konania došlo až po vyhlásení rozsudku - pozn. odvolacieho súdu) bolo potom odôvodnené právne iba paušálnymi odkazmi na ust. ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) a celú vyhlášku č. (od odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „advokátska tarifa“), vecne potom prevažným čistým úspechom žalobkyne v rozsahu 64% (82 - 18) a jej akceptovateľnými trovami na súdnom poplatku (16,50 eur) a trovách právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby (po 25,90 eur), paušálne náhrady (po 8,89 eur) a DPH (podľa rozpisu v odôvodnení), z ktorých bolo namieste priznanie náhrady príslušným percentom a naopak nebola opodstatnenou požiadavka na honorovanie i ďalšieho úkonu právnej služby, predstavovaného tzv. predžalobnou výzvou (alebo tiež pokusom o zmier), nakoľko k vykonaniu tohto došlo ešte pred začatím konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len vedľajší účastník na strane žalovaného, napádajúci rozsudok priamo len vo vyhovujúcej časti vo veci samej a tu ho navrhujúci zmeniť zamietnutím žaloby aj tam, kde tak neurobil už súd prvého stupňa (spolu s uplatnením požiadavky na náhradu trov konania). V praktickej zhode s podaním oznamujúcim svoj vstup do konania poukázal na viaceré ustanovenia O. z. (o. i. tie o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a o nemožnosti odchyľovania sa nimi od ustanovení zákona slúžiacich na ochranu spotrebiteľa v neprospech tohto účastníka vzťahu) a jedno z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (vo veci vedenej takým súdom pod sp. zn. ) a namietal, že spotrebiteľské vzťahy (o aký ide aj v tomto prípade) sú vždy občianskoprávnymi, nie je tak rozhodným dojednané použitie Obch. z. (13/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a s prihliadnutím na časové súvislosti prípadu v tejto konkrétnej veci treba nároky žalobkyne považovať za premlčané.

Žalobkyňa navrhla odvolanie vedľajšieho účastníka odmietnuť, argumentujúc ako možnosťou uplatnenia námietky premlčania len dlžníkom (aké postavenie však vedľajšiemu účastníkovi v osobe spotrebiteľského združenia neprislúcha), tak i názorom o neoprávnenosti vedľajšieho účastníka na podanie odvolania a do tretice tiež názorom o neúčelnosti právneho zastupovania vedľajšieho účastníka (požadujúc pritom tiež náhradu vlastných trov odvolacieho konania na právnej službe v sume 35,27 eur s DPH).

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa a vec v medziach odvolania (teda správnosť rozhodnutia rozsudkom vo veci samej v tej časti, kde bolo žalobe vyhovené, ako aj v časti trov konania - pretože čiastkový výrok rozsudku o zvyškovom zamietnutí žaloby by bola subjektívne oprávnená napadnúť len žalobkyňa a tá tak neurobila) a to podľa bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec prejednal na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (vyhovujúcej) časti vo veci samej treba považovať za správny a toto až na nie celkom správnu formuláciu príslušného čiastkového výroku je namieste konštatovať aj v prípade rozhodnutia (rozsudkom) o trovách konania.

Takto bolo treba na vec nazerať predovšetkým preto, že odvolací súd sa nemohol (pri viazanosti nielen rozsahom odvolania, ale i jeho dôvodmi) stotožniť (inak obdobne ako v inej skôr ním prejednanej druhovo totožnej veci za účasti tej istej žalobkyne i vedľajšieho účastníka, vedenej Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. a Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. ) s jediným argumentom z odvolania vedľajšieho účastníka, ktorým tu bolo, že spotrebiteľských vzťahoch by malo byť celkom vylúčené použitie Obch. z. a preto sa aj posudzovanie otázky včasnosti uplatnenia práva (a behu premlčacej doby) má riadiť úpravou z O. z. (pretože táto je pre spotrebiteľa priaznivejšou); popri tom však považuje za celkom legitímne urobenie predmetom diskusie i toho, či vedľajšieho účastníka možno

považovať za osobu s oprávnením dovolať sa (samostatne) premlčania práva (uplatňovaného voči tomu účastníkovi hmotnoprávneho vzťahu, na podporu ktorého vedľajší účastník v konaní vystupuje).

Podľa § 54 ods. 1 O. z. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie; podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona potom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 100 ods. 1 O. z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110); na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka a ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 O. z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; podľa § 107 rovnakého zákona potom právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (odsek 1); najneskôr sa však právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (odsek 2).

Podľa § 1 ods. 1 Obch. z. tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona; ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva; ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. z. touto časťou zákona (rozumej treťou časťou nazvanou „Obchodné záväzkové vzťahy“ a zahŕňajúcou ustanovenia §§ 261 až 755 Obch. z. - pozn. odvolacieho súdu) sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov (aj) záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497).

Podľa § 387 ods. 1 Obch. z. právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom; podľa § 388 ods. 1 takéhoto zákona premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby a podľa § 391 ods. 1 rovnakého zákona pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 394 ods. 1 Obch. z. potom pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil a napokon podľa § 397 zákona, o ktorom je tu reč, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Tzv. kľúčovou otázkou nastolenou odvolaním a majúcou sa vyriešiť v odvolacom konaní tu je, či v právnych vzťahoch zakladaných zmluvami spadajúcimi pod zákonnú definíciu spotrebiteľskej zmluvy a dojednávanými za stavu potreby ich primárneho riadenia sa (či už pre povahu príslušného zmluvného typu alebo pre voľbu práva vykonanú účastníkmi právneho vzťahu) obchodným právom má byť použitá úprava premlčania podľa Obch. z. alebo naopak tá podľa O. z. Práve o taký prípad malo inak ísť prinajmenšom počnúc 1. januárom 2008 (teda od účinnosti , ako jednej z novelizácií O. z.) aj v prejednávanej veci, pominúc na tomto mieste zrušenie skoršieho o ochrane spotrebiteľa (v znení neskorších zmien a doplnení) a to vrátane jeho ust. (obsahujúceho definíciu spotrebiteľskej zmluvy odchylnú od tej v O. z. a zahŕňajúcu medzi spotrebiteľské zmluvy aj tie podľa Obch. z.) novším už s účinnosťou od 1. júla 2007, nadobudnutie účinnosti novej právnej úpravy spotrebiteľskej zmluvy v ust. O. z. (ktorou mali byť už odstránené skoršie pochybnosti o tom, či aj zmluvy podľa Obch. z. sú spotrebiteľskými) až 1.

januára 2008 (tu por. i čl. II body 1 a 14 a čl. VII ) a uzavretie úverovej zmluvy právnej predchodkyne žalobkyne a žalovaného z prejednávanej veci 23. decembra 2007 (paradoxne práve v čase, v ktorom skoršia definícia zo zákona o ochrane spotrebiteľa už neplatila a tá nová z O. z. ešte len na nadobudnutie účinnosti čakala). Korektné zodpovedanie takejto otázky pritom podľa názoru odvolacieho súdu nebolo (a nie je) možným bez dôsledného pochopenia vzťahu oboch právnych predpisov, prichádzajúcich tu do úvahy a tiež bez podrobnejšej analýzy toho problému, či záujem na prakticky bezvýnimočnej aplikácii (v spotrebiteľských vzťahoch) len všeobecnej občiansko-právnej úpravy (najmä ustanovení O. z.) a to s logickým následkom v podobe vyradenia paralelne existujúcej úpravy z Obch. z. je (vždy a za každých okolností) postupom v medziach inak legitímneho cieľa ochrany spotrebiteľa.

Pri vyjdení z takýchto východísk musí byť celkom zrejmé, že pomer Obch. z. k O. z. je vzťahom predpisu osobitnej povahy (Obch. z. ako lex specialis) k predpisu povahy všeobecnej (O. z. ako lex generalis), pričom v rámci Obch. z. existuje celý rad ustanovení normujúcich týmto zákonom upravené inštitúty komplexne (teda s vylúčením možnosti, žeby tu mohlo prísť do úvahy vypomáhanie si úpravou z O. z., v tejto súv. por. napr. úpravu zmluvy o dielo v ust. §§ 536 - 565 Obch. z. aj v ust. §§ 631 - 656 O. z.), popri nich však aj ustanovenia upravujúce len isté špecifiká pre oblasť vzťahov pomenovaných zákonodarcom za obchodné záväzkové a majúce charakter len fragmentov ucelenej úpravy (v tomto prípade por. najmä časti úpravy v Obch. z., nadpísané názvami začínajúcimi slovným spojením „Niektoré ustanovenia o ...“, napr. §§ 266 - 268, 269 - 288, 293 - 296, 297 - 302, 344 - 357 alebo 358 - 364 Obch. z.) a napokon i prípady, v ktorých existuje len úprava v jednom alebo druhom zákone (napr. úprava aj tu diskutovanej úverovej zmluvy len v ust. § 497 - 507 Obch. z., alebo úprava počítania času len v ust. § 122 O. z.). V práve spomenutých prípadoch komplexnej úpravy v Obch. z. pritom nie je (pokiaľ ide o vzťah definične zaraditeľný pod úpravu takéhoto zákona) de facto (ani de iure) žiaden priestor pre použitie úpravy z O. z. (a predmetom diskusie tu tak môže byť len samotný fakt, či na vzťah možno nazerať ako na obchodný záväzkový vzťah v zmysle ust. § 261 a nasl. Obch. z.), v prípadoch len čiastočnej úpravy v Obch. z. sa logicky úprava musí doplniť (na použiteľný celok) práve použitím predpisov občianskeho práva (s tým, že tu až z podrobného rozboru úpravy ako celku môže vyplynúť, čo zo všeobecnej občianskoprávnej úpravy je aj reálne použiteľným bez toho, aby tu nastal konflikt s osobitnými ustanoveniami, vyjadrujúcimi záujem na predsa len odchylnej regulácii obchodných záväzkových vzťahov) a napokon v prípadoch úpravy niektorého inštitútu len v O. z. (keďže pomer špeciálneho ku všeobecnému platí len v pomere Obch. z. ku O. z., nie však aj naopak) je tu samozrejmá potreba postupu len podľa takejto úpravy.

Okrem práve uvedeného však rozhodne nie je zanedbateľným ani to, že ochrana poskytovaná spotrebiteľom všeobecnými výkladovými pravidlami z ust. § 54 ods. 1 a 2 O. z. dopadá len na posudzovanie prípadných problematických zmluvných podmienok. To znamená jednak to, že posudzovanie možných odchýlok alebo tiež excesov (vybočení) od zákonnej úpravy sa môže týkať len dispozitívnych právnych noriem (keďže u kogentných alebo tiež kategorických ustanovení žiadna odchýlka od zákonnej úpravy možnou nie je), najmä však to, že posudzovanie či už jednotlivých zmluvných podmienok, alebo aj obsahu spotrebiteľských zmlúv ako celku z pohľadu ich prospešnosti alebo priaznivosti pre spotrebiteľa sa nemôže týkať použitia konkrétnych ustanovení alebo aj celých častí právneho poriadku, majúcich byť použitých buď priamo na základe zákona (spravidla preto, že tu ide o zmluvný typ, normovaný priamo v takomto zákone), alebo na základe vôle účastníkov právneho vzťahu (v tomto prípade obvykle preto, že účastníci vzťahu inak nespadajúceho pod ktorýkoľvek z definičných znakov obchodných záväzkových vzťahov si formou voľby práva dojednajú, že ich právny vzťah sa bude riadiť práve , tu por. i Obch. z.). I keď samozrejme nemožno vylúčiť, že voľba Obch. z. či použitie konkrétneho zmluvného typu tu môžu byť motivované snahou eliminovať dopady noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na konkrétny vzťah (keďže vo viacerých tunajším súdom v minulosti posudzovaných veciach to bolo presne tak), neprijateľnou (a neplatnou) alebo pre spotrebiteľa neprospešnou, resp. preňho menej priaznivou nemôže byť voľba práva sama osebe ani samo rozhodnutie sa (nech aj často nie dostatočne informované) pre určitý zmluvný typ, ale takéto následky - zákonom považované za nedovolené a nemajúce požívať právnu ochranu - možno vztiahnuť len na dojednania strán zmluvy, u ktorých je priamym dôsledkom spravovania sa nimi poškodenie spotrebiteľa alebo už hrozba, že k tomuto dôjde.

Aj úprava premlčania v Obch. z. má vyššie priblížený charakter do tej miery komplexnej úpravy, pre ktorú ustanovenia O. z. o premlčaní použiteľnými nemôžu byť. Je to tak nielen pre vyjadrenie zákonodarcom i slovne, že tu nejde len o „Niektoré ustanovenia o premlčaní“, ale o „Premlčanie“ (v uvedenej súv. por. názov dielu IX, hlavy I tretej časti zákona), ale predovšetkým preto, že Obch. z. tu upravil všetky rozhodné aspekty diskutovanej problematiky (nech aj s môžbyť nadbytočným formulovaním pravidiel významovo totožných s tými v O. z., resp. urobenia tak aj len za cenu použitia iných než v O. z. používaných výrazov

- tu por. napr. pojmy „dlžník“ v O. z. a „povinná osoba“ v Obch. z.) a aj vo vzťahu k odchylnej dĺžke premlčacej doby v jednom i druhom zákone neposkytol priestor pre sanovanie či už výpadku úpravy v Obch. z. alebo vedomého opomenutia tam niečo upraviť podporným použitím úpravy v O. z.

Obstáť pritom nemôže ani tá námietka, že úprava premlčania v Obch. z. je pre spotrebiteľa menej prospešnou, resp. priaznivou (a naopak úprava rovnakej otázky v O. z. prospešnejšou alebo priaznivejšou) už z podstaty uzákonenia v Obch. z. dlhšej premlčacej doby. Takáto výhoda (spojená s kratší alebo dlhší čas trvajúcou neistotou, či nároky plynúce zo zmluvy alebo aj po jej zániku bude možné uplatňovať bez rizika úspechu námietky premlčania) môže byť totiž pre spotrebiteľa výhodou len vtedy, ak bude v spore žalovaným, keďže len vtedy mu môže byť na prospech interpretácia o potrebe postupu podľa ustanovení o premlčaní v O. z. Ak však naopak spotrebiteľ bude žalobcom, tá istá výhoda sa razom zmení na nevýhodu, nakoľko mu na uplatnenie jeho práv proti dodávateľovi (veriteľovi) ostane kratšia lehota (hoci práve vtedy by sa mu nepochybne - a to i pri rešpektovaní faktoru úrovne právneho vedomia na oboch stranách tu diskutovaného vzťahu - viac hodila dlhšia lehota podľa Obch. z.). Ak potom už Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 24. júla 2012 sp. zn. uzavrel (nech aj vo vzťahu k ust. , platiaceho v Českej republike), že neprijateľným je výklad, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositeľa práva alebo v pozícii osoby majúcej povinnosť a podľa toho umožňoval použitie príslušného ustanovenia o premlčaní v Občianskom alebo (podľa konkrétnej situácie) a k rovnakému záveru treba podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu dospieť tiež výkladom slovenskej (vyššie citovanej, i keď v porovnaní s tou českou nie celkom totožnej) úpravy; muselo to v prejednávanej veci viesť k tomu, že i vedľajší účastník obraznou „stávkou na jedného koňa“ zariskoval a to tak, že sa mu podstúpené riziko (predstavované aj tu naplnenou možnosťou neprijatia jedinej odvolacej námietky v spojení s neposkytnutím už žiadnej inej) nevyplatilo.

Odvolaciemu súdu tak ani neostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej podľa a potvrdiť.

Pre úplnosť v tejto časti (k veci samej) odvolací súd považuje za vhodné doplniť ešte nasledovné :

1/ Výklad zhora odvolací súd považuje i za najviac šetrný k požiadavke výkonu práv a povinností z právnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi a navyše i za taký, ktorý treba považovať za čestný (keďže čestné je sa k prípadným požiadavkám iného účastníka konania postaviť „čelom“ a brániť sa im vecne, nie teda len využiť len obranu založenú na plynutí času, ktorá pri dovedení do dôsledkov vedie aj k získaniu takého majetkového prospechu, na ktorý niet právneho dôvodu).

2/ V prípade problému oprávnenia vedľajšieho účastníka namietať premlčanie použitie (zákonodarcom v oboch inkriminovaných ustanoveniach § 100 ods. 1 O. z. aj § 388 ods. 1 Obch. z.) výrazov „dlžník“, resp. „povinná osoba“ zjavne nasvedčuje uprednostneniu takého výkladu, ktorý príslušné oprávnenie zveruje len účastníkovi hmotnoprávneho vzťahu (pričom tým spotrebiteľské združenie z povahy veci nie je a ani byť nemôže). I keď s takouto interpretáciou zaiste ide polemizovať či snažiť sa jej čeliť úpravou z ust. vety prvej (podľa ktorého v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník - rozumej tzv. hlavný, ktorému vedľajší v spore pomáha), nevyhnutnou podmienkou vážneho zaoberania sa takouto polemikou aj vyslovenia sa (objektívne akceptovateľným spôsobom) v prospech možnosti uplatnenia námietky premlčania tiež vedľajším účastníkom by musela byť aj rozumná odpoveď na otázku (zjavne predstavujúcu následok nie celkom uváženého a premysleného prístupu k jednej z početných novelizácií základného predpisu tuzemského procesného práva), ako je to v prípade vedľajších účastníkov podľa (tých, ktorí vystupovaním v konaní nesledujú vlastný záujem, ale len záujem nimi podporovaného a často celkom nečinného účastníka) s použiteľnosťou

úpravy z ustanovení vety druhej a tretej (čiže ako a či vôbec sa má v prípadoch vedľajšej účasti spotrebiteľských združení vykladať to, že takýto účastník koná iba sám za seba a ako a či vôbec možno aj v takýchto prípadoch zistiť prípadný rozpor úkonov vedľajšieho účastníka s úkonmi toho, kto je takto podporovaný a za predpokladu, že takýto rozpor nastane, čo má byť onými všetkými okolnosťami, majúcimi byť v procese posudzovania relevancie úkonov vedľajšieho účastníka uváženými súdom).

3/ Napokon k tej procesnej stránke problému, ktorou bola žalobkyňou taktiež namietaná samotná možnosť podania odvolania vedľajším účastníkom, možno len zopakovať to, na čo tunajší súd poukázal taktiež už skôr (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. októbra 2013 č. k. -132, vydané vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. ) a síce, že súčasnú podobu ustanovenia nemožno považovať za prekážku, pri ktorej by na vedľajšieho účastníka v osobe tzv. spotrebiteľského združenia bolo treba hľadieť ako na osobu bez oprávnenia na podanie odvolania (samozrejme s výnimkou už spomenutou vyššie). Aj v tomto prípade totiž ide len o zjavnú nedôslednosť zákonodarcu, ktorý či už pre nedostatok znalosti systematiky alebo pre nedostatočnú pozornosť v legislatívnom procese opomenul buď už v súvislosti s doplnením zákona o dnešný odsek 2 ( s účinnosťou k 15. októbru 2008) alebo neskôr korigovať tiež ustanovenie viažúce právo vedľajšieho účastníka podať odvolanie na existenciu určitého spôsobu vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, vyplývajúceho z právneho predpisu (ktorý spôsob tu, ako je známe, v prípade spotrebiteľov a tzv. spotrebiteľských združení nie je); úpravu z uvedeného pohľadu pochybnú však možno (a aj treba) vyložiť eurokonformne (teda v prospech zjednania priechodu ochrane spotrebiteľa a teda i práva vedľajšieho účastníka podať odvolanie, neobmedzovaného tu v zákone uvádzanou podmienkou - čo samozrejme môže znamenať len vecnú prejednateľnosť odvolania, nie teda i to, že vedľajší účastník s brojením proti rozhodnutiu súdu vždy uspeje).

Len v podstate (čo do vyhodnotenia úspechu oboch strán sporu, určenia osoby povinnej na náhradu a tiež výšky náhrady prislúchajúcej účastníkovi s prevažným úspechom v konaní) bol správnym rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania, keďže aj tu (obdobne ako v skoršej už vyššie spomínanej veci tunajšieho súdu jeho sp. zn. ) došlo k chybe v podobe nie celkom správnej formulácie tzv. náhradového výroku (v ktorom uložením povinnosti na peňažné plnenie spôsobom umožňujúcim neskoršiu exekúciu je použitie výrazu „zaplatiť“ a trovy konania si platí - najmä podľa - každý účastník sám, pričom priznáva sa - alebo aj nepriznáva - iba ich náhrada).

Odvolací súd preto v takejto časti rozsudok súdu prvého stupňa fakticky potvrdil ( ), právne ho však podľa zmenil spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu.

Napokon v odvolacom konaní i pri zachovaní spôsobu rozhodnutia vo veci samej a tým danom úspechu žalobkyne bolo namieste nepriznanie žalobkyni náhrady podľa , a (navzdory návrhu žalobkyne, aby jej aj v tomto prípade bola priznaná náhrada). Dôvody hodné osobitného zreteľa pre takýto postup odvolací súd videl v tom, že na náhradu by tu principiálne mal byť povinný žalovaný, hoci proti rozhodnutiu v prvom stupni vôbec nebrojil a trovy majúce sa nahradiť zapríčinil výlučne vedľajší účastník na jeho strane. Tomu potom tzv. náhradovú povinnosť uložiť nebol dôvod preto, že k potvrdeniu rozsudku v časti dotknutej odvolaním (teda k vecnému rozhodnutiu o odvolaní a nie k odmietnutiu odvolania navrhovanému žalobkyňou) nedošlo z dôvodov použitých vo vyjadrení žalobkyne (k odvolaniu vedľajšieho účastníka) a konkrétny spôsob obrany rozhodnutia v prvom stupni tak nešlo považovať za účelné bránenie práva (zasluhujúce si náhradu trov). Vedený týmito úvahami a v neposlednom rade tiež okolnosťou doterajšieho nie celkom uspokojivého riešenia problému konkurencie ustanovení o premlčaní podľa Obch. z. a O. z. (v spotrebiteľských vzťahoch), ku ktorému tunajší súd povedal svoje až relatívne nedávno (a takto aj bez reálnej možnosti účastníkov na vývin judikatúry náležite procesne zareagovať), preto o trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté spôsobom podávajúcim sa z tretej vety výroku tohto jeho rozsudku.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote (počítanej od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu), možno sa ich splnenia domáhať exekučne.