Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/188/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a členiek JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci žalobcov: 1/ B. M., trvale bytom L., Ul. R. L. XXXX/ XX, t.č. bytom L., W. X/XX, 2/ M. N., bytom L. XXX, 3/ D. T., bytom R. L. XXXX, všetci práv. zast. JUDr. Romanom Blažekom, advokátom so sídlom v Komárne, Pohraničná 4 proti žalovanému KARIM, spol. s r.o., so sídlom v Trenčíne, Horný Šianec 223, IČO 36 301 345, práv. zast. Mgr. Júliusom Meszárošom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Nám. sv. Anny 20B o neplatnosť právnych úkonov, zaplatenia mzdy a náhrady mzdy, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. mája 2013, č.k. -328, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania 10 % ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 1.432,55 € (43.157,- Sk), o zaplatenie úroku z omeškania 10 % ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 1.587,37 € (47.821,- Sk), o zaplatenie úroku z omeškania 10 % ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 749,32 € (22.574,- Sk). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ 123,19 € s 9% ročným úrokom z omeškania od 31.08.2004 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; žalobcovi 2/ 117,25 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 31.08.2004 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi 3/ 103,40 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 31.08.2004 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ; ,, , , ; ; , , , ; , , ; ; - 3; ; ; , , ; ; , , ; ; , ; , , účinného v tom čase, , , ; veta prvá, . V odôvodnení uviedol, že počas konania vzali žalobcovia 1/ až 3/ návrh v časti o zaplatenie úroku z omeškania 10 % ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 1.432,55 € (43.157,- Sk), v časti o zaplatenie úroku z omeškania 10 % ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 1.587,37 € (47.821,- Sk) a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 10 % ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 749,32 € (22.574,- Sk) späť. Súd prvého stupňa za súhlasu žalovaného v tejto časti konanie zastavil. V danom prípade sa žalobcovia 1/ až 3/ domáhali viacerých nárokov. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, súdu sa nepodarilo preukázať, kedy presne boli listy žalovaného zo dňa 31.05.2004, ktorým sa mal pracovný pomer skončiť, žalobcom 1/ až 3/ doručené, preto vychádzal z tvrdenia žalobcov, že ich prevzali v polovici júna 2004, a teda žaloba o určenie neplatnosti týchto úkonov bola podaná v lehote 2 mesiacov odvtedy, ako sa mal pracovný pomer skončiť. Súd sa zaoberal tým, či v danom prípade je na určení neplatnosti týchto úkonov daný naliehavý právny záujem. V tomto konaní žalobcovia 1/ až 3/ nepreukázali, aký majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti týchto úkonov žalovaného a v čom je ich právne postavenie bez takéhoto určenia

neisté. Žiaden z nich skončenie pracovného pomeru so žalovaným ukončením posledného turnusu v Chorvátsku nenamietal, žiaden z nich neprejavil záujem u žalovaného opätovne pracovať a všetci považujú pracovný pomer u žalovaného za ukončený. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti uvedených úkonov nie je daný. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v skutočnosti medzi žalovaným a žalobcami 1/ až 3/ vznikli v období od 02.09.2002 (žalobca 3/) a v období 17.03.2003 (žalobcovia 1/ a 2/) pracovné pomery, založené platnými pracovnými zmluvami, uzavretými na dobu určitú. Skutočnosť, že v pracovnej zmluve neboli presne špecifikované konkrétne práce, ktoré budú žalobcovia u zamestnávateľa vykonávať, v žiadnom prípade nezakladajú neplatnosť pracovnej zmluvy, uzavretej na dobu určitú, a nemajú za následok jeho zmenu na pracovný pomer na dobu neurčitú. Pracovná zmluva obsahovala všetky náležitosti, ktoré v tom čase vyžadovalo ustanovenie , a žiaden so žalobcov 1/ až 3/ nemal pochybnosti o tom, že jeho pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú, do doby, kým chorvátsky zamestnávateľ bude mať pre nich prácu. Z vykonaného dokazovanie jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia 1/ až 3/ sa po skončení pracovného turnusu dňa 18.05.2004, hoci ešte zamestnávateľ pre nich mal prácu, svojvoľne rozhodli, že sa do Chorvátska viac nevrátia, s tým, že vo vzťahu k zamestnávateľovi neurobili v tomto smere žiadny písomný právny úkon. Všetci tvrdili, že sa tam vrátia až vtedy, ak im bude doplatená chýbajúca mzda. Zamestnávateľ ich rozhodnutie viac pre neho nepracovať akceptoval a poslal im doklady, že ich pracovný pomer sa skončil dňa 31.05.2004 u žalobcov 1/ a 3/ z dôvodu podľa a u žalovaného 2/ dňom 08.06.2004 z tých istých dôvodov. V skutočnosti šlo o zastretý právny úkon, lebo ku skončeniu pracovného pomeru podľa ( účinného do 31.08.2007) nedošlo, dojednaná doba (do ukončenia prác) ešte neuplynula a je nepochybné, že pre absencie žalobcov v práci mal žalovaný problémy s objednávateľom prác, ktorý si účtoval za oneskorené dielo penále. Týmto úkonom sa mal zastrieť skutočný platný právny úkon ( ), ku ktorému došlo, a to bola dohoda o skončení pracovného pomeru bez udania dôvodu podľa ust. . Takáto dohoda je platná, ak bola uzavretá ústne alebo aj konkludentne. Nedostatok písomnej formy takejto dohody nemá za následok jej neplatnosť. Dohoda je konkludentne uzavretá, ak sa zmluvné strany dohodnú na súhlasnom prejave vôle skončiť pracovný pomer a na dni jeho ukončenia. Žalobcovia 1/ až 3/ akceptovali návrh žalovaného na skončenie pracovného pomeru dňom uvedenom v liste zo dňa 31.05.2004, ako aj vôľu viac pre žalovaného nepracovať, čiže došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou u žalobcov 1/ a 3/ ku dňu 31.05.2004 a u žalovaného 2/ ku dňu 08.06.2004. Za uvedenej dôkaznej situácie nie je daný žiadny právny nárok žalobcov 1/ až 3/ na zaplatenie náhrady mzdy za 2-mesačnú výpovednú dobu, lebo pracovný pomer bol skončený platne. Ak by aj súd dospel k záveru, že uvedené úkony vykonané zamestnávateľom a smerujúce ku skončeniu pracovného pomeru neboli platné, súd by náhradu mzdy podľa ust. žalobcom nepriznal pre zjavný rozpor výkonu práva s dobrými mravmi. Žalobcovia 1/ až 3/ sa svojvoľne rozhodli, že sa viac nevrátia do práce, bez toho, aby vo vzťahu k zamestnávateľovi urobili akýkoľvek právny úkon, smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, čo je hrubým porušením pracovnej disciplíny, a takéto konanie zamestnancov nemôže požívať právnu ochranu. Pokiaľ ide o ďalšie žalobou uplatnené mzdové nároky, súd prvého stupňa uznal za opodstatnený nárok žalobcov za nezaplatenú a nevyčerpanú dovolenku, pričom pokiaľ ide o jej rozsah, vo veci nariadil znalecké dokazovanie, nakoľko chýbali vypísané dovolenkové lístky, a súd nemal možnosť zistiť, koľko dovolenky vlastne žalobcovia vyčerpali. Súd vychádzal zo záverov súdnej znalkyne, ktorá zistila, že im prislúcha podľa mzdových podkladov nárok na 10,5 dňa nevyčerpanej dovolenky, ktorej výška sa odvíjala od priemerného zárobku 40,- Sk/hod. Skutočnosti tvrdené žalobcami, že mali dohodnutú mzdu 140,- Sk na hodinu, a preto im prináleží vyššia náhrada za dovolenku, súd v konaní nemal preukázané, ani zo mzdových podkladov to nevyplýva. Pokiaľ mali účastníci dohodnutú mzdu 140,- Sk/hod., išlo zjavne o dohodu aj so započítaním úhrady cestovných náhrad, cestovné náhrady však nie sú podkladom pre výpočet priemerného zárobku, tým je len mzda za vykonanú prácu v rozhodnom období. V konaní sa nepreukázalo, že by žalovaný pre neospravedlnené absencie niektorému so žalobcom akýmkoľvek spôsobom krátil dovolenku. Preto priznal ako opodstatnený a preukázaný nárok na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku žalobcovi 1 /v sume 123,19 €, žalobcovi 2/ v sume 117,25 € a žalobcovi 3/ sumu 103,40 €. Náhrada mzdy bola splatná ako mzda v danom prípade v najbližšom výplatnom termíne pri skončení pracovného pomeru. Ako vyplýva z dojednaných pracovných zmlúv, mzda bude uhradená pozadu za mesačné obdobie, najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Teda u žalobcov 1/ a 3/ sa pracovný pomer skončil dňa 31.05.2004, mzda bola splatná pozadu, teda za 5/2004 dňa 30.06.2004 a od 01.07.2004 bol žalovaný s platením náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku u žalobcov 1/ a 3/ v omeškaní. U žalobcu 2/ došlo k skončeniu pracovného pomeru dňa 08.06.2004, náhrada mzdy bola splatná za 6/2004 dňa 31.07.2004 a od 01.08.2004 bol žalovaný s platením v omeškaní. Takto vzniklo

žalobcom požadovať popri plnení aj úrok z omeškania vo výške stanovenej Žalobca si uplatnil úrok z omeškania v sadzbe 10 % od 31.08.2004, hoci bol žalovaný v omeškaní skôr. Súd priznal úrok tak, ako bol uplatnený v žalobe, teda od 31.08.2004 v sadzbe 9 % ročne. Výška úroku je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, a ku dňu 31.08.2004 bola sadzba 4,50 %, z toho 2-násobok je 9%. Vo zvyšku prevyšujúcej zákonom stanovený úrok z omeškania súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca 1/ si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie doplatku mzdy za 4 - 5/2004 v sume 1.543,-Sk a žalovaný 3/ sumu 18.326,- Sk ako neuhradenú mzdu za 5/2004. Za 4/2004 bola žalobcovi 1/ vyplatená čistá mzda 6.094,- Sk, diéty 22.583,- Sk, spolu 28.677,- Sk, za 5/2004 bola žalobcovi 1/ vyplatená čistá mzda 4.189,- Sk, diéty 10.291,-Sk, spolu 14.480,- Sk. Podľa zamestnávateľa mu za obdobie 4 - 5/2004 patrila celkove mzda + cestovné náhrady v sume 43.157,- Sk a táto mu bola aj zaplatená. Na základe akých právnych skutočností by mal žalobca 1/ dostať vyplatených ma mzde ešte ďalších 1.543,- Sk a za aké obdobie, nebolo ničím preukázané. Tento nárok súd preto zamietol. Žalobcovi 3/ bola za 4/2004 vyplatená čistá mzda 6.094,- Sk a diéty 16.060,- Sk, spolu 22.154,- Sk. Za 5/2004 nebola žalobcovi 3/ vyplatená žiadna mzda, lebo sa v konaní nepreukázalo, že v máji 2004 pracoval. Žalobcovia 1/ a 2/ tvrdili, že v máji 2004 žalobca 3/ pracoval, avšak ich výpovede sú v rozpore so záznamom z dochádzky za 5/2004, z ktorej nevyplýva, že by žalobca 3/ v tomto čase pracoval. Evidencia dochádzky sa viedla v Chorvátsku pracovníkom na to povereným, pričom každý zo zamestnancov mal k dispozícii magnetickú kartu, ktorá zaznamenávala príchody a odchody do zamestnania, tieto záznamy následne vyhodnotil pracovník v Chorvátsku, ktorý poslal e-mailom o tomto informáciu žalovanému. Takúto formu evidencie odpracovaných hodín potvrdil aj svedok žalobcov Q. W.. Zo záznamu za 5/2004 vyplýva, že žalobca 3/ nevykázal v tomto mesiaci žiadne odpracované hodiny. Z týchto dôvodov nebolo v konaní preukázané, že žalobca 3/ skutočnosti v máji 2004 pracoval, preto mu súd nemohol žiadnu mzdu za toto obdobie priznať. Z týchto dôvodov súd žalobu aj v tejto časti zamietol. O náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej v zmysle ust.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým súd prvého stupňa v zostávajúcej časti žalobu zamietol, podali včas odvolanie žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní namietali, že v prvom rade súd prvého stupňa pochybil, keď vôbec skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, čím vec nesprávne právne posúdil. Poukázali na množstvo judikatúry, v zmysle ktorej v obdobných konaniach sa nepreukazuje naliehavý právny záujem (rozsudok NS ČR zo dňa 16.04.2009, sp. zn ). Keby tomu tak aj nebolo, je predsa samozrejmé, že chcú a potrebujú vedieť kedy, akým spôsobom, z akého dôvodu a ku ktorému dňu skončil ich pracovný pomer. Obdobne súd prvého stupňa pochybil, keď konštatoval tvrdenia uvedené na začiatku druhého odseku strany 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku, čím súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napriek tomu, že nikto v konaní nespochybňoval platnosť pracovných zmlúv ako celku, nesúhlasili s konštatovaním súdu prvého stupňa, podľa ktorého účastníci konania uzavreli pracovný pomer na dobu určitú. Klauzula uvedená v bode 4. pracovnej zmluvy: ,,... na dobu určitú - do ukončenia dohodnutých prác" je v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1 Obč. zák., nakoľko je neurčitá a nezrozumiteľná. Nie je možné z uvedenej klauzuly objektívne zistiť kto, resp. medzi kým boli dohodnuté práce - či medzi účastníkmi konania navzájom, alebo medzi žalovaným a treťou osobou, a keď treťou osobou, kto bola tá osoba, o aké konkrétne práce sa malo jednať a v akom rozsahu a najmä aspoň kedy približne je možné predpokladať ukončenie prác. V konaní bolo preukázané, že chodili do Chorvátska pracovať na turnusy. Bolo by možné uvažovať o tom, že pred tým, ako išli na prvý turnus, tak boli medzi účastníkmi konania dohodnuté konkrétne práce, ktoré majú žalobcovia vykonať. Ale ak nastúpili na druhý turnus, podľa ustanovenia sa zmenil ich pracovný pomer na uzavretý na neurčitý čas. Zároveň poukázali na rozsudok NS ČR zo dňa 20.05.2003, sp. zn. , z dôvodu, že ak sa malo v bode 4. pracovnej zmluvy jednať o dohodnuté práce medzi žalovaným a treťou osobou, žalovaný mohol kedykoľvek jednostranne od tejto dohody odstúpiť, vypovedať ju. Ďalej namietali, že sporným zostáva dôvod, prečo žalovaný zaslal žalobcom oznámenia o ukončení pracovného pomeru podľa svojimi listami z 31.05.2004 a 08.06.2004. Nebolo to vôbec potrebné, pretože pracovný pomer uzavretý na dobu určitú sa končí uplynutím doby, t.j. na základe právnej udalosti bez potreby právneho úkonu smerujúceho ku jeho skončeniu (s. 447, , prof. JUDr. H. Barancová, DrSc., vydavateľstvo ŠPRINT, Bratislava, október 2005). Nakoľko bolo preukázané, že ak by sa vrátili do Chorvátska, tak by tam na nich čakala práca, najpravdepodobnejším dôvodom zaslania uvedených oznámení sa javí skutočnosť, že aj žalovaný si uvedomoval, že sa jedná

o pracovný pomer ešte neukončený a uvedenými listami ich ukončil. Iný dôvod nemohol mať. Ak by sa malo jednať o pracovný pomer dojednaný na dobu určitú, na základe oznámení žalovaného o ukončení pracovných pomerov podľa svojimi listami z 31.05.2004 a 08.06.2004 by im vznikol nárok uvedený v ustanovení , platného k 31.05.2004 a .06.2004. Žiadnym dôkazom v doterajšom konaní však nebolo preukázané, po akú dobu mal ich pracovný pomer u žalovaného trvať. Ani s ďalšími tvrdeniami súdu prvého stupňa sa nestotožnili. Na rozdiel od súdu prvého stupňa ani jeden z účastníkov konania nikdy netvrdil, že by ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť na základe dohody bez udania dôvodu podľa . A to ani ústne, ani konkludentne. V príkrom rozpore s výsledkami vykonaného dokazovanie je preto tvrdenie súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobcovia 1/ až 3/ akceptovali návrh žalovaného na skončenie pracovného pomeru dňom uvedeným v liste zo dňa 31.05.2004. Takýto skutkový záver nevyplýva z výpovede ani jedného z účastníkov konania. Súd prvého stupňa evidentne dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Sám súd prvého stupňa konštatoval, že všetci (žalobcovia) tvrdili, že sa tam vrátia až vtedy, ak im bude doplatená chýbajúca mzda. Z tejto vety nie je možné logicky, gramaticky a ani nijakým iným spôsobom vyvodiť záver, že žalobcovia pre žalovaného nechceli pracovať. A ani to, že konkludentne súhlasili s ukončením pracovného pomeru dohodou v zmysle listov žalovaného zo dňa 31.05.2004 a 08.06.2004 a ku týmto dňom, ktoré žalovaný podal poštovému prepravcovi v dňoch 08. a 09.06.2004. Ak im žalovaný zaslal oznámenia o ukončení pracovného pomeru podľa - čiže skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú - tak ani tento prejav vôle ani len nenaznačuje písomný či konkludentný súhlas žalovaného s ukončením pracovného pomeru dohodou v zmysle jeho listov zo dňa 31.05.2004 a 08.06.2004. Nie je možné logicky, gramaticky a ani nijakým iným spôsobom vyvodiť záver, že žalovaný mal uvedenými listami na mysli akúkoľvek dohodu. Ďalej sa nestotožnili s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, keď prijal právny názor o rozpore výkonu práva s dobrými mravmi, ak ,,svojvoľne" nenastúpili do práce, a preto nemajú nárok na náhradu mzdy podľa pre hrubé porušenia pracovnej disciplíny. Ďalej namietali, že zamestnávateľ si bez akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu nesplnil svoju zákonnú povinnosť stanovenú ustanovením , podľa ktorého je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu, alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť a súdu prvého stupňa evidenciu počas deväť rokov trvajúceho konania nepredložil. Nehovoriac o tom, že ju súd prvého stupňa v tak závažnej kauze od žalovaného nevyžiadal sám z vlastnej iniciatívy, ale ani na ich opakované návrhy. Evidentne ju žalovaný nepredložil zámerne, nakoľko ak by ju predložil, tak by boli preukázané nadčasy žalobcov - množstvo odpracovaných hodín, ktoré vyplývajú z ich výpovedí. Zámerne predložil iba evidenciu dochádzky za 05/2004, ktorá nepochopiteľne svedčí v neprospech žalobcu 3/, nakoľko ostatní žalobcovia potvrdili výkon jeho práce aj v máji. Tu poukázali na rozhodnutie zn. zo dňa 12.09.2010. Pre nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s výpoveďou svedka Q. W., ako aj s obsahom jeho čestného prehlásenia ním podpísaného dňa 18.06.2012 ohľadne množstva žalobcami odpracovaným hodín - cez pracovné dni 12 hodín, sviatky 8 hodín - ako aj o dohode žalobcov so žalovaným ako zamestnávateľom o výške hodinovej odmeny v sume 140,- Sk. Mzdové listy predložené žalovaným sú účelové, nevedené v súlade so skutočnosťou, a také sú potom aj závery znaleckých posudkov. Za účelom preukázania ich tvrdení navrhli vypočuť aj ďalších svedkov, avšak tento dôkaz pripustený nebol nepriamo z dôvodu, že konanie už trvá deviaty rok.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a zároveň aby zaviazal žalobcov k povinnosti zaplatiť mu náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení uviedol, že prvostupňový súd vo veci spoľahlivo zistil skutkový stav a tento sa odôvodnene stal základom pre rozhodnutie vo veci samej. Prvostupňový súd vykonal dostatočne široké dokazovanie, dôkazy správne vyhodnotil, a to jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné ustanovenia právneho predpisu, a preto je prvostupňové rozhodnutie súdu možné považovať za vecne správne. Prvostupňový súd sa v jeho rozhodnutí správne vysporiadal s otázkou dĺžky trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi, keď z vykonaného dokazovania ustálil, že sa jednalo o pracovný pomer na dobu určitú, túto skutočnosť po dobu celého konania na súde prvého stupňa žalobcovia ničím nespochybnili, až v odvolaní proti vyhlásenému rozsudku prvého stupňa tvrdia, že sa jednalo o pracovný pomer uzavretý medzi účastníkmi na dobu neurčitú. Bol toho názoru, že neobstojí tvrdenie žalobcov o tom, že ,,...ak nastúpili na druhý turnus, podľa ustanovenia sa zmenil ich pracovný pomer na uzavretý na neurčitý čas." Cestou jeho štatutárneho zástupcu na pojednávaní na súde dňa 09.10.2006

vysvetlil, prečo boli žalobcom doručené oznámenia o ukončení pracovného pomeru podľa . Uviedol, že žalobcovia pracovali u žalovaného najneskôr dňa 18.05.2004, po tomto termíne a vyčerpaní turnusového voľna svojvoľne nenastúpili do práce, takýto ich krok žalovanému ako zamestnávateľovi nijakým spôsobom neoznámili, pričom v tom období nebol zamestnávateľ vo vzťahu k výplate miezd a odôvodnených náhrad v omeškaní, nakoľko medzi účastníkmi bol podľa výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného Ing. D. zo dňa 09.10.2006 dohodnutý výplatný termín mzdy na 25. deň v mesiaci, pričom mzda sa vyplácala za mesiac uplynulý. Z uvedeného vyplýva, že v čase, kedy žalobcovia (18.05.2004) opúšťali dohodnuté miesto výkonu práce (lodenica v Rijeke, Chorvátsko), na ktoré sa viac nevrátili a do práce svojvoľne nenastúpili, neexistoval dôvod spočívajúci v nezaplatení miezd a odôvodnených náhrad, ktorý žalobcovia v odvolaní účelovo používajú v snahe ospravedlniť ich konanie. Až dodatočne získal informáciu o tom, že žalobcovia sa nevrátili v dotknutom čase z turnusového voľna preto, nakoľko po jeho ukončení si zabezpečili zamestnanie u iného zamestnávateľa pôsobiaceho v Spolkovej republike Nemecko, u ktorého aj bez skončenia pracovného pomeru s ním nastúpili do práce (práca v SRN bola dôvodom ich ospravedlnenej neúčasti aj na pojednávaniach v dňoch 09.10.2006 a 17.01.2007). Po nenastúpení žalobcov do práce po skončení turnusového voľna mohol využiť príslušné ustanovenia vo vtedy platnom znení, a skončiť ich pracovné pomery okamžite z dôvodu reťazovej neospravedlnenej absencie v práci, avšak len z dôvodu nedostatočnej znalosti túto možnosť nevyužil, naopak, žalobcom doručil listy zo dňa 31.05.2004 a 08.06.2004. Poukázal na skutočnosť, že v inkriminovanom čase, najmä po doručení vyššie uvedených listov žalovaného žiadny z účastníkov neprejavil záujem pokračovať v pracovnom pomere (žiaden zo žalobcov nijakým spôsobom nakontaktoval žalovaného s úmyslom pokračovať v práci, až neskôr spoločne cestou právneho zástupcu požadovali výplatu miezd od žalovaného), a preto sa mu ako správny javí právny názor súdu prvého stupňa o tom, že pracovné pomery žalobcov boli ukončené dohodou v zmysle vo vtedy platnom znení. Ako účelové sa javí tvrdenie žalobcov o tom, že sa vrátia k plneniu pracovných povinností k nemu až potom, ako dôjde k výplate ich meškajúcich miezd a oprávnených náhrad. Takéto účelové tvrdenie žalobcov vyvracia vyššie uvedená informácia žalovaného, že žalobcovia bez ukončenia pracovného pomeru u neho plynule prešli k inému zamestnávateľovi, pôsobiacemu v SRN, a preto nemohli nastúpiť naspäť k nemu, ani keby im tento obratom vyplatil požadované nároky. V konaní pred prvostupňovým súdom bol ako listinný dôkaz vypracovaný znalecký posudok zo dňa 15.02.2009 znalkyne Ing. Martiny Knorovej č. 10/2008 v znení jeho doplnenia č. l zo dňa 29.04.2011. V uvedenom znaleckom posudku znalkyňa jasne a prehľadne v číselnom vyjadrení uviedla výšku odôvodnených nárokov žalobcov, pričom predmetný znalecký posudok je spôsobilým základom, o ktorý súd oprel svoje rozhodnutie. Z vlastnej iniciatívy, ako aj na výzvu konajúceho súdu predložil požadované listiny, výpoveďou štatutárneho zástupcu Ing. D. vysvetlil súdu, ako dochádzalo ku vzniku pracovných pomerov žalobcov, aké boli dohodnuté podmienky výkonu práce v zahraničí, spôsob evidencie dochádzky do miesta výkonu práce (lodenica v Rijeke, Chorvátsko), ako aj výšku a spôsob dohodnutého vyplácania mzdy. Mal za to, že v konaní pred súdom prvého stupňa uniesol dôkazné bremeno na ním tvrdené skutočnosti. Žalobcovia naopak, ani prostredníctvom navrhovaných alebo označených dôkazov nepreukázali nimi tvrdené skutočnosti (napr. výšku dohodnutej mzdy, rozsah vykonávanej práce), a teda neuniesli dôkazné bremeno, ktoré na nich v tomto konaní spočívalo. Za správny považuje právny názor prvostupňového súdu, pokiaľ ide o otázku, na akú dobu bol medzi účastníkmi uzavretý pracovný pomer, otázku spôsobu jeho ukončenia, otázku odôvodnenej výšky uplatnených nárokov žalobcov a taktiež posúdenia nároku žalobcov na náhradu mzdy za dvojmesačnú výpovednú dobu.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť podľa , pričom v náväznosti na odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa sa v danom prípade síce nesprávne zaoberal tým, či v danom prípade je na určení neplatnosti úkonov daný naliehavý právny záujem, avšak následne na základe dostatočne vykonaného dokazovania vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Odvolací súd však považuje za potrebné k námietke žalobcov, týkajúcej sa posúdenia žaloby podľa , uviesť, že nie je správny názor, podľa ktorého právo „domáhať sa súdnej ochrany pred neoprávneným rozviazaním pracovného pomeru“ umožňuje „jedine “ a „nikdy “, lebo neplatnosť rozviazania pracovného pomeru urobeného iným spôsobom ako

výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže byť určená na základe žaloby podanej podľa , ak bude na takom určení naliehavý právny záujem.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že aj keď v rozväzovacom právnom úkone nie je uvedené ani označenie ani právna kvalifikácia ani zákonná skutková podstata žiadneho zo spôsobov skončenia pracovného pomeru, napriek tomu môže súd podľa skutkových okolností posúdiť, ktorým zo zákonných spôsobov skončenia pracovného pomeru bol pracovný pomer rozviazaný. Je to najmä v prípade, keď zamestnanec súčasne uplatňuje nároky na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, lebo tieto nároky môžu byť u jednotlivých spôsobov skončenia pracovného pomeru čo do výšky rozdielne.

Na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa mal aj odvolací súd za preukázané, že v skutočnosti medzi žalovaným a žalobcami 1/ až 3/ vznikli v období od 02.09.2002 (žalobca 3/) a v období 17.03.2003 (žalobcovia 1/ a 2/) pracovné pomery, založené platnými pracovnými zmluvami, uzavretými na dobu určitú. Skutočnosť, že v pracovnej zmluve neboli presne špecifikované konkrétne práce, ktoré budú žalobcovia u zamestnávateľa vykonávať, aj podľa názoru odvolacieho súdu v žiadnom prípade nezakladajú neplatnosť pracovnej zmluvy uzavretej na dobu určitú a nemajú za následok jeho zmenu na pracovný pomer na dobu neurčitú. K judikatúre, na ktorú žalobcovia poukazovali ohľadom pracovného pomeru uzatvoreného na dobu určitú a jeho zmeny na dobu neurčitú, odvolací súd uvádza, že táto judikatúra sa týkala iných prípadov, a nie prípadu, ktorý je posudzovaný v tomto konaní.

Pracovná zmluva teda obsahovala všetky náležitosti, ktoré v tom čase vyžadovalo ustanovenie , a žiaden so žalobcov 1/ až 3/ na základe ich výpovedí nemal pochybnosti o tom, že jeho pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú, do doby, kým chorvátsky zamestnávateľ bude mať pre nich prácu. Z vykonaného dokazovanie pred súdom prvého stupňa jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia 1/ až 3/ sa po skončení pracovného turnusu dňa 18.05.2004, hoci ešte zamestnávateľ pre nich mal prácu, rozhodli, že sa do Chorvátska viac nevrátia, s tým, že vo vzťahu k zamestnávateľovi neurobili v tomto smere žiadny písomný právny úkon. Všetci tvrdili, že sa tam vrátia až vtedy, ak im bude doplatená chýbajúca mzda. Zamestnávateľ ich rozhodnutie viac pre neho nepracovať akceptoval a poslal im doklady, že ich pracovný pomer sa skončil dňa 31.05.2004 u žalobcov 1/ a 3/ z dôvodu podľa a u žalovaného 2/ dňom 08.06.2004 z tých istých dôvodov. Súd prvého stupňa v danom prípade správne posúdil, že v skutočnosti išlo o zastretý právny úkon, lebo ku skončeniu pracovného pomeru podľa (účinného do 31.08.2007) nedošlo, dojednaná doba (do ukončenia prác) ešte neuplynula a bolo nepochybné, že pre absencie žalobcov v práci mal žalovaný problémy s objednávateľom prác, ktorý si účtoval za oneskorené dielo penále. Týmto úkonom sa mal aj podľa názoru odvolacieho súdu zastrieť skutočný platný právny úkon ( ), ku ktorému došlo, a to bola dohoda o skončení pracovného pomeru bez udania dôvodu podľa ust. . Žalobcovia 1/ až 3/ akceptovali návrh žalovaného na skončenie pracovného pomeru dňom uvedenom v liste zo dňa 31.05.2004, ako aj vôľu viac pre žalovaného nepracovať, preto aj podľa odvolacieho súdu došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou u žalobcov 1/ a 3/ ku dňu 31.05.2004 a u žalovaného 2/ ku dňu 08.06.2004, a z toho dôvodu nie je daný žiadny právny nárok žalobcov 1/ až 3/ na zaplatenie náhrady mzdy za 2-mesačnú výpovednú dobu, lebo pracovný pomer bol skončený platne.

Pokiaľ ide o ďalšie žalobou uplatnené mzdové nároky, súd prvého stupňa správne uznal za opodstatnený nárok žalobcov za nezaplatenú a nevyčerpanú dovolenku, pričom pokiaľ ide o jej rozsah, vo veci správne nariadil znalecké dokazovanie. Následne správne vychádzal zo záverov súdnej znalkyne, ktorá zistila, že im prislúcha podľa mzdových podkladov nárok na 10,5 dňa nevyčerpanej dovolenky, ktorej výška sa odvíjala od priemerného zárobku 40,- Sk/ hod. Skutočnosti tvrdené žalobcami, že mali dohodnutú mzdu 140,- Sk na hodinu a preto im prináleží vyššia náhrada za dovolenku, nebolo v konaní preukázané, ani zo mzdových podkladov to nevyplývalo. Pokiaľ mali účastníci dohodnutú mzdu 140,- Sk/hod., išlo aj podľa odvolacieho súdu zjavne o dohodu aj so započítaním úhrady cestovných náhrad, cestovné náhrady však nie sú podkladom pre výpočet priemerného zárobku, tým je len mzda za vykonanú prácu v rozhodnom období. V danom prípade aj odvolací súd považoval za opodstatnený a preukázaný nárok na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku žalobcovi 1/ v sume 123,19 €, žalobcovi 2/ v sume 117,25 € a žalobcovi 3/ sumu 103,40 €.

Čo sa týka žalobcom 1/ uplatneného nároku na zaplatenie doplatku mzdy za 4 - 5/2004 v sume 1.543,- Sk, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v konaní nebolo ničím preukázané,

na základe akých právnych skutočností by mal žalobca 1/ dostať vyplatených na mzde ešte ďalších 1.543,- Sk a za aké obdobie, nakoľko žalobcovi 1/ bola za 4/2004 vyplatená čistá mzda 6.094,- Sk, diéty 22.583,- Sk, spolu 28.677,- Sk, za 5/2004 bola žalobcovi 1/ vyplatená čistá mzda 4.189,- Sk, diéty 10.291,- Sk, spolu 14.480,- Sk a podľa zamestnávateľa mu za obdobie 4 - 5/2004 patrila celkove mzda + cestovné náhrady v sume 43.157,- Sk, a táto mu teda bola aj zaplatená. Preto súd prvého stupňa v tejto časti žalobu správne zamietol.

Čo sa týka žalobcom 3/ uplatneného nároku na zaplatenie sumy 18.326,- Sk ako neuhradenej mzdy za 5/2004, odvolací súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobcovi 3/ za 5/2004 nebola vyplatená žiadna mzda, lebo sa v konaní nepreukázalo, že v máji 2004 pracoval. Žalobcovia 1/ a 2/ síce tvrdili, že v máji 2004 žalobca 3/ pracoval, avšak ich výpovede sú v rozpore so záznamom z dochádzky za 5/2004, z ktorej nevyplýva, že by žalobca 3/ v tomto čase pracoval. Z týchto dôvodov nebolo teda v konaní preukázané, že žalobca 3/ v skutočnosti v máji 2004 pracoval, a preto mu súd nemohol žiadnu mzdu za toto obdobie priznať, a z týchto dôvodov súd prvého stupňa žalobu aj v tejto časti správne zamietol.

Čo sa týka námietky žalobcov, že žalovaný si nesplnil svoju zákonnú povinnosť stanovenú ustanovením , podľa ktorého je povinný viesť evidenciu pracovného času, odvolací súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že evidencia dochádzky sa viedla v Chorvátsku pracovníkom na to povereným, pričom každý zo zamestnancov mal k dispozícii magnetickú kartu, ktorá zaznamenávala príchody a odchody do zamestnania, tieto záznamy následne vyhodnotil pracovník v Chorvátsku, ktorý poslal e-mailom o tomto informáciu žalovanému, pričom takúto formu evidencie odpracovaných hodín potvrdil aj svedok žalobcov Q. W., preto odvolací súd ani túto námietku žalobcov nepovažoval za opodstatnenú.

K ďalšej námietke žalobcov, uvádzanú v odvolaní, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s výpoveďou svedka Q. W., ako aj s obsahom jeho čestného prehlásenia ním podpísaného dňa 18.06.2012 ohľadne množstva žalobcami odpracovaným hodín, ako aj o dohode žalobcov so žalovaným ako zamestnávateľom o výške hodinovej odmeny v sume 140,- Sk, odvolací súd uvádza, že tak, ako z čestného prehlásenia, ani z výpovede tohto svedka jednoznačne nevyplýva, akú mali žalobcovia so žalovaným dohodnutú hodinovú odmenu a ani to, že by v sume 140,- Sk neboli zahrnuté cestovné náhrady, pričom z jeho výsluchu ani nevyplýva, koľko hodín žalobcovia pracovali, a preto aj túto námietku považoval odvolací súd za neopodstatnenú.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd námietky žalobcov, uvádzané v odvolaní, považoval za neopodstatnené, a čo sa týka judikatúry, na ktorú poukazovali žalobcovia v odvolaní, odvolací súd konštatuje, že tá posudzovala iné prípady, odlišné od prípadu, ktorý je predmetom tohto konania.

V danom prípade teda súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, v konečnom dôsledku správne vec právne posúdil a dostatočne sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými žalobcami v odvolaní, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie výsluchmi navrhnutých svedkov.

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bolo konanie zastavené a v časti, v ktorej bolo návrhu žalobcov vyhovené, odvolaním napadnuté nebolo, a preto v tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p vo zvyšku poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .