Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14C-171-2004.pdf
PDF · 124.11 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/171/2004
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Milinou Jánoškovou v právnej veci navrhovateľov: 1/ B. M., nar. X.X.XXXX, trvale bytom L., Ul. R. L. XXXX/XX, t.č. bytom L. W. X/XX, 2/ M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXX, 3/ D. T., nar. X.X.XXXX, bytom R. L. XXXX, všetci práv. zast. JUDr. Romanom Blažekom, advokátom so sídlom v Komárne, Pohraničná 4 proti odporcovi KARIM, spol. s r.o., so sídlom v Trenčíne, Horný Šianec č. 223, IČO 36 301 345, práv. zast. Mgr. Júliusom Meszárošom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Nám. sv. Anny 20B o neplatnosť právnych úkonov, zaplatenia mzdy a náhrady mzdy takto
rozhodol:
Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania 10% ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 1.432,55€ (43.157,-Sk) s a z a s t a v u j e.
Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania 10% ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 1.587,37€ (47.821,-Sk) s a z a s t a v u j e.
Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania 10% ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 749,32€ (22.574,-Sk) s a z a s t a v u j e.
Žalovaný j e p o v in n ý zaplatiť žalobcovi 1/ 123,19€ s 9% ročným úrokom z omeškania od 31.08.2004 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2/ 117,25€ s 9% ročným úrokom z omeškania od 31.08.2004 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3/ 103,40€ s 9% ročným úrokom z omeškania od 31.08.2004 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V zostávajúcej časti s a žaloba z a m i e t a.
O náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
odôvodnenie:
Žalobcovia 1/ až 3/ sa podaným návrhom domáhali, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru dané listom žalovaného dňa 31.05.2004 žalobcom 1/ a 3/ a listom zo dňa 08.06.2004 žalobcovi 2/ je neplatné; ďalej sa domáhali od žalovaného zaplatenia sumy 148.534,-Sk s 10% ročným úrokom z omeškania od 31.8.2004 do zaplatenia pre žalobcu 1/, zaplatenia sumy 148.534,-Sk s 10% ročným úrokom z omeškania od 31.08.2004 do zaplatenia pre žalobcu 2/, zaplatenia sumy 129.437,-Sk s 10% ročným úrokom z omeškania od 31.08.2004 do zaplatenia pre žalobcu 3/ a náhrady trov konania. Uviedol, že žalobcovia uzavreli so žalovaným pracovné zmluvy dňa 2.9.2002 a 17.3.2003. Listami zo
dňa 31.05.2004 a 08.06.2004 žalovaný skončil pracovný pomer žalobcov „ v zmysle ust. § 71 ZP“. Toto je neplatné, lebo takýto dôvod skončenia pracovného pomeru Zákonník práce nepozná aj preto, lebo v časti bodu 4. je pracovná zmluva neplatná. Je tam totiž uvedené, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú - „ do ukončenia dohodnutých prác“. V pracovnej zmluve však žiaden dohodnuté práce neboli a z toho vyplýva, že pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a predmetné oznámenia je potrebné považovať za okamžité skončenie pracovného pomeru a toto je neplatné s poukazom na ust. § 68 Zákonníka práce. Taktiež nie je možné ukončiť pracovný pomer spätne , pred prevzatím oznámenia o skončení pracovného pomeru. Žalovaný vo svojich listoch uvádza udáva skorší dátum skončenia pracovného pomeru, ako žalobcovia prevzali oznámenie, pričom žalobcovia ho prevzali v polovici mesiaca jún 2004. Aj formálne je pracovný pomer skončený neplatne, oznámenie bolo doručené v rozpore s ust. § 38 Zákonníka práce doporučene, namiesto do vlastných rúk. Preto si žalobcovia uplatnili náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods.4 Zákonníka práce za 2 mesiace trvania výpovednej lehoty, vypočítanej z priemerného zárobku : žalobca 1/ a 2/ každý sumu 69.226,-Sk a žalovaný 3/ sumu 59.032,- Sk. Ďalej požadovali zaplatiť náhradu mzdy za 21 dní nevyčerpanej dovolenky za rok 2003 podľa ust. § 116 ods.3 Zákonníka práce : žalobcovia 1/ a 2/ každý v sume 34.608,-Sk a žalobca 3/ sumu 29.505,- Sk a nevyplatenú mzdu za 4/ a 5/2004: žalobcovia 1/ a 2/ každý sumu 44.700,-Sk a žalobca 3/ sumu 40.900,-Sk. Pred prvým pojednávaním, dňa 10.01.2005 vzal žalobca návrh späť v časti o zaplatenie mzdy u žalobcu 1/ vo výške 43.157,-Sk (1.432,55€), u žalobcu 2/ v sume 47.821,-Sk(1.587,37€) a u žalovaného 3/ v sume 22.574,-Sk (749,32€), z dôvodu, že žalovaný poslal žalobcom 1/ až 3/ tieto sumy na účet v 11/2004. Uznesením č.k. 14C/171/2004 -24 zo dňa 21.3.2005 súd v tejto časti konanie zastavil. Počas konania, dňa 21.5.2012 vzali žalobcovia návrh späť v časti 10% úroku z omeškania z týchto súm. Predmetom sporu o mzdu a jej náhradu tak zostalo už len zaplatenie časti mzdy za 4-5/2004 u žalobcu 1/ v sume 1.543,-Sk u žalobcu 3/ neuhradená mzda v sume 18.326,-Sk a u všetkých žalobcov 1/ až 3/ náhrada za nevyčerpanú dovolenku a náhrada mzdy za 2 mesiace výpovednej lehoty. Celkove tak žalobcovia 1/ a 3/ žiadali zaplatiť nasledovné sumy : žalobca 1/ sumu 105.377,-Sk, žalobca 2/ sumu 100.713,-Sk a žalobca 3/ sumu 106.863,-Sk. Žalobca 1/ uviedol, že vykonával pre žalovaného prácu zámočníka, posledný turnus mu skončil 18.5.2004, po návrate domov telefonoval konateľovi Senešimu, že si berie dovolenku a viac sa do Chorvátska nevrátil. Potom mu bola doručená výpoveď a on sa žiadnej práce u žalovaného nedomáhal. Žalobca 2/ uviedol, že pracoval v Rijeke v lodenici ako zámočník, ukončil turnus 18.05.2004 , tiež si vypýtal dovolenku, ktorá mu bola schválená a čerpal 2 týždne a potom dostal výpoveď, napriek tomu, že sa chcel do Chorvátska vrátiť. Seneši mu vyhovel, stým, že mu znížia mzdu zo 140,-Sk na 120,-Sk na hodinu, s čím nesúhlasil. V súčasnosti nemá záujem pracovať pre žalovaného. Žalobca 3/ tvrdil, že pracoval aj v máji 2004, lebo sa spolu so žalobcami 1/ a 2/ vrátili 18.05.2004 späť domov. Žalobca 3/ uviedol, že po návrate domov dňa 18.05.2004 sa sami rozhodli, že sa do práce viac nevrátia, lebo im firma dlhovala peniaze na výplatu za predchádzajúci mesiac. Konateľ E. bol informovaný o tom, že sa vrátia až potom, čo im bude zaplatené za vykonanú prácu, pričom práce sa písomne nedomáhali.
Žalovaný uviedol, že pokiaľ súd uzná, že pracovné pomery neboli skončené platne, namieta výšku uplatneného nároku, pokiaľ ide o dĺžku dovolenky na ktorú zamestnancom vznikol nárok, a takisto výšku uplatnenej náhrady mzdy. Žiadal, aby sa rozhodlo podľa ust. § 79 ods.4 Zákonníka práce so zohľadnením listinných dôkazov. Žalovaný uviedol, že ich firma posiela zamestnancov do zahraničia, budúci zamestnanci sa hlásia na inzerát a pokiaľ ich je viac, zavezú ich priamo na miesto výkonu práce v cudzine a tam im prinesú na podpis aj pracovné zmluvy a oboznámia ich s dohodnutými platovými podmienkami. V danom prípade postupovali rovnako aj so žalobcami, pričom zmluvy sa im dávali na podpis v V., a každý bol upovedomený o tom, že budú pracovať podľa potrieb chorvátskeho zamestnávateľa s tým, že pokiaľ oni budú mať robotu, budú tam pracovať a pokiaľ ich nebudú potrebovať, pôjdu domov. Žiaden zamestnanec nemal uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú, ale na výkon konkrétnych prác. Pracovali v A. v závode X.mája a po dohode so zamestnávateľom chodili na 5 až 6-týždňové turnusy .Je pravda, že dňa 18.5.2004 prišli žalobcovia na E. a naspäť sa už nevrátili. Boli v kontakte s konateľom žalovaného E., avšak žiadnej práce sa nedomáhali. Do V. sa viac nevrátili a chorvátska firma si kvôli ich neprítomnosti účtovala ich firme náhradu spôsobenej škody. Pokiaľ ide o výplatný termín, tento bol vždy 25-teho dňa v mesiaci a je pravda, že sa stávalo, že mzda v tomto termín nebola zaplatená a že sa účtovala a platila naraz za 2 mesiace, prípadne v neskoršom termíne, podľa toho, ako prišli peniaze z V.. Žalobcovia vedeli, že to takto funguje. Výplatné pásky za doručovali zamestnancom osobne v V., nie však na podpis. Nikdy sa nestalo, že by ich firma zamestnancom nezaplatila za prácu. Žalovaný poukázal na to, že žalobcov potom už nemohli zohnať a dozvedeli sa, že títo robia niekde inde. Žalovaný im nechcel robiť problémy a preto im doporučene
oznámili, že pracovný pomer sa skončil podľa § 71 Zákonníka práce , čiže z dôvodu ukončenia prác. Nakoniec zaplatili mzdu žalobcom 1/ a 2/ za mesiace 4/-5/2004 a u žalobcu 3/ len za 4/2004, pretože podľa výkazov od zamestnávateľa v 5/2004 nepracoval a čerpal náhradné voľno. Poukázal na to, že v prípade žalobcov 1/ až 3/ išlo o reťazovú absenciu a mal skončiť pracovný pomer okamžite z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, on však ustupoval. Z tohto dôvodu nebola žalobcom zaplatená náhrada za nevyčerpanú dovolenku, lebo zamestnávateľ má právo podľa § 109 ods.2 Zákonníka práce krátiť na nárok na dovolenku z dôvodu neospravedlnenej absencie.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, vypočul svedka Q. W., oboznámil pracovné zmluvy žalobcov, výpis z obchodného registra žalovaného, skončenie pracovného pomeru zo dňa 31.05.2004 a 08.06.2004, oznámenie o úhrade časti mzdových nárokov žalovaným, dodatok č.1 k pracovnej zmluve, náhrada škody za oneskorenie výstavby, mzdové podklady od zamestnávateľa - mzdové listy, rozpis nárokov na dovolenku), výpis z evidencie dochádzky za 5/2004, znalecký posudok č. 10/2008 s doplnkom č. 1, čestné prehlásenie zo dňa 18.06.2012 a zistil nasledovný skutkový stav veci : Žalobca 1/ uzavrel so žalovaným dňa 17.03.2003 pracovnú zmluvu na funkciu montér-zámočník s miestom výkonu práce : podľa potreby zamestnávateľa - V. republika s dátumom nástupu do práce od 17.3.2009. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú- do ukončenia dohodnutých prác so skúšobnou dobou 3 mesiace. V čl. 6 bola dohodnutá mesačná mzda 40,-Sk/hod.; 0-100% prémií, diéty v zmysle zákona o cestovných náhradách, pričom výplatný termín nebol určený, mzda bude uhradená pozadu za mesačné obdobie, najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. V čl. 6 bol dohodnutý týždenný pracovný úväzok 40 hod., nárok na základnú výmeru dovolenky 4 týždne, v prípade ak má zamestnanec nárok na dlhšiu dovolenku, bol to povinný zamestnávateľovi preukázať. V čl. 8 bolo okrem iného dohodnuté, že zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu mzdu za vykonanú prácu ...a zamestnanec sa zaviazal vykonávať práce osobne podľa pokynov zamestnávateľa v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Žalobca 1/ uzavrel so žalovaným dňa 17.03.2003 pracovnú zmluvu na funkciu montér-zámočník s miestom výkonu práce: podľa potreby zamestnávateľa - V. republika s dátumom nástupu do práce od 17.03.2009. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú- do ukončenia dohodnutých prác so skúšobnou dobou 3 mesiace. V čl. 6 bola dohodnutá mesačná mzda 40,-Sk/hod.; 0-100% prémií, diéty v zmysle zákona o cestovných náhradách, pričom výplatný termín nebol určený, mzda bude uhradená pozadu za mesačné obdobie, najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. V čl. 6 bol dohodnutý týždenný pracovný úväzok 40 hod., nárok na základnú výmeru dovolenky 4 týždne, v prípade ak má zamestnanec nárok na dlhšiu dovolenku, bol to povinný zamestnávateľovi preukázať. V čl. 8 bolo okrem iného dohodnuté, že zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu mzdu za vykonanú prácu ...a zamestnanec sa zaviazal vykonávať práce osobne podľa pokynov zamestnávateľa v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Žalobca 1/ uzavrel so žalovaným dňa 02.09.2002 pracovnú zmluvu na funkciu montér-zámočník s miestom výkonu práce : podľa potreby zamestnávateľa - V. republika s dátumom nástupu do práce od 17.3.2009. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú- do ukončenia dohodnutých prác so skúšobnou dobou 3 mesiace. V čl. 6 bola dohodnutá mesačná mzda 40,-Sk/hod.; 0-100% prémií, diéty v zmysle zákona o cestovných náhradách, pričom výplatný termín nebol určený, mzda bude uhradená pozadu za mesačné obdobie, najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. V čl. 6 bol dohodnutý týždenný pracovný úväzok 40 hod., nárok na základnú výmeru dovolenky 4 týždne, v prípade ak má zamestnanec nárok na dlhšiu dovolenku, bol to povinný zamestnávateľovi preukázať. V čl. 8 bolo okrem iného dohodnuté, že zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu mzdu za vykonanú prácu ...a zamestnanec sa zaviazal vykonávať práce osobne podľa pokynov zamestnávateľa v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Dňa 18.05.2004, po ukončení pracovného turnusu žalobcovia 1/ až 3/ odcestovali späť na E. a viac sa do V. nevrátili. Žalovaný listom zo dňa 31.5.2004 zaslal všetkým žalobcom skončenie pracovného pomeru „v zmysle ust. § 71 Zákonníka práce“ s tým, že u žalobcu 1/ a 3/ sa končí pracovný pomer dňa 31.5.2004 a u odporcu 2/ dňom 08.06.2004. Mzda za 4-5/2004 v sume 43.157,-Sk (1.432,55€) pre žalobcu 1/; v sume 47.821,-Sk(1.587,37€) pre žalobcu 2/ za rovnaké obdobie a pre žalovaného 3/ v sume 22.574,-Sk (749,32€) len za 4/2004 bola zaplatená až v 11/2004.
Z evidencie zamestnávateľa - žalovaného vyplýva, že za 4/2004 bola žalobcovi 1/ vyplatená čistá mzda 6.094,-Sk, diéty 22.583,-Sk, spolu 28.677,-Sk, žalobcovi 2/ bola vyplatená čistá mzda 6.094,-Sk, diéty 22.583,-Sk, spolu 28.677,-Sk a žalobcovi 3/ čistá mzda 6.094,-Sk a diéty 16.060,-Sk, spolu 22.154,- Sk. Za 5/2004 bola žalobcovi 1/ vyplatená čistá mzda 4.189,-Sk, diéty 10.291,-Sk, spolu 14.480,-Sk, žalobcovi 2/ bola vyplatená čistá mzda 4.156,-Sk, diéty 14.988,-Sk, spolu 19.144,-Sk.
Z evidencie dochádzky od chorvátskej zamestnávateľa za máj 2004 vyplýva, že žalobca 3/ v tomto mesiaci nepracoval.
Zo znaleckého posudku súdnej znalkyne B.. G. L. vyplýva, že zamestnanci mali podľa predložených mzdových listov počas celej doby trvania pracovného pomeru vyplatenú len základnú mzdu, priemerný zárobok bol 40,-Sk /hod. Podľa znaleckého posudku patrí žalobcovi 1/ až 3/ každému náhrada za 10,5 dňa nevyčerpanej dovolenky a to v sume : 123,19€ (3.711,-Sk) pre žalobcu 1/, v sume 117,25€ ( 3.532,- Sk) pre žalobcu 2/ a v sume 103,40€ (3.115,-Sk) pre žalobcu 3/. Znalkyňa skonštatovala, že pokiaľ boli žalobcom na účet pripísané iné sumy, pozostávali z iných plnení, napr. z cestovných náhrad, tieto sa však nezapočítavajú do mzdy pre výpočet náhrady za nevyčerpanú dovolenku, ale vychádza sa len z priemerného zárobku.
Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 1 ods.1, 2 Zákonníka práce (účinného do 30.06.2004) tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti so zamestnávaním fyzických osôb právnickými osobami alebo fyzickými osobami a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.
Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 41a ods.1, 2 Občianskeho zákonníka ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.
Podľa § 15 Zákonníka práce (účinného do 30.06.2003) prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
Podľa § 42 Zákonníka práce (účinného do 30.06.2003) pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
Podľa § 43 ods.1 Zákonníka práce (účinného do 30.06.2003) v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma (opis pracovných činností),
b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto),
c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
Podľa § 43 ods.2 Zákonníka práce (účinného do 30.06.2003) zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby.
Podľa § 43 ods.5 Zákonníka práce (účinného do 30.06.2003) ak je miesto výkonu práce v cudzine, zamestnávateľ v pracovnej zmluve ďalej uvedie
a) dobu výkonu práce v cudzine,
b) menu, v ktorej sa bude vyplácať mzda, prípadne jej časť,
c) ďalšie plnenia spojené s výkonom práce v cudzine v peniazoch alebo naturáliách,
d) prípadné podmienky návratu zamestnanca z cudziny.
Podľa § 48 ods.1 Zákonníka práce (účinného do 30.06.2003) pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer je uzatvorený na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne.
Podľa § 60 ods.1-3 Zákonníka práce (účinného do 30.06.2004) ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. Jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.
Podľa § 71 ods.1 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007) pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa skončí uplynutím tejto doby.
Podľa § 77 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007) neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 38 ods. 1,2 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2011) písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou ako doporučenú zásielku. Písomnosti doručované poštou zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk".
Podľa § 38 ods.4 (účinného do 31.08.2011) Zákonníka práce povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju pošta vrátila zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.
Podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007)ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods.3 (účinného do 31.08.2007) Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods.4 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007) v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Podľa § 80 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007) pri neplatnej dohode o skončení pracovného pomeru sa postupuje pri posudzovaní nároku zamestnanca na náhradu ušlej mzdy obdobne ako pri neplatnej výpovedi danej zamestnancovi zamestnávateľom.
Podľa § 118 ods.1 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007) zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007) mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.
Podľa § 129 ods.1 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007) mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.
Podľa § 129 ods. 3 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007) pri skončení zamestnania vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia zamestnania, ak sa nedohodli inak.
Podľa § 109 ods.2,5,6 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007) za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú. Dovolenku za odpracované dni a dodatkovú dovolenku možno krátiť iba z dôvodov ustanovených v odseku 2. Dovolenka, na ktorú vznikol nárok v príslušnom kalendárnom roku, sa kráti len z dôvodov, ktoré vznikli v tom roku.
Podľa § 116 ods.3 Zákonníka práce (účinného do 31.08.2007 ) za dovolenku alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Podľa § 517 ods.1 veta prvá, ods.2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods.1 nar. vlády č. 87/1995 Zb. v znení nesk. predpisov (účinného do 31.12.2008 )výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 96 ods.1,2,3 O.s.p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie a to sčasti, alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí. Nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie.
Počas konania vzali žalobcovia 1/ až 3/ návrh v časti o zaplatenie úroku z omeškania 10% ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 1.432,55€ (43.157,-Sk), v časti o zaplatenie úroku z omeškania 10% ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 1.587,37€ (47.821,-Sk) a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 10% ročne od 31.08.2004 až do zaplatenia zo sumy 749,32€ (22.574,-Sk) späť. Súd za súhlasu žalovaného v tejto časti konanie zastavil.
V danom prípade sa žalobcovia 1/ až 3/ domáhali viacerých nárokov. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, súdu sa nepodarilo preukázať, kedy presne boli listy žalovaného zo dňa 31.05.2004, ktorým sa mal pracovný pomer skončiť žalobcom 1/ až 3/ doručené, preto súd vychádzal z tvrdenia žalobcov, že ich prevzali v 1-ici júna 2004 a teda žaloba o určenie neplatnosti týchto úkonov bola podaná v lehote 2 mesiacov odvtedy, ako sa mal pracovný pomer skončiť. Súd sa zaoberal tým, či v danom prípade je na určení neplatnosti týchto úkonov daný naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté a výrok súdu o určení potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby sa ukladalo splnenie nejakej povinnosti. V tomto konaní žalobcovia 1/ až 3/ nepreukázali, aký majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti týchto úkonov žalovaného a v čom je ich právne postavenie bez takéhoto určenia neisté. Žiaden z nich skončenie pracovného pomeru so žalovaným ukončením posledného turnusu v V. nenamietal, žiaden z nich neprejavil záujem u žalovaného opätovne pracovať a všetci považujú pracovný pomer u žalovaného za ukončený. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti uvedených úkonov nie je daný.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v skutočnosti medzi žalovaným a žalobcami 1/ až 3/ vznikli v období od 02.09.2002 (žalobca 3/) a v období 17.03.2003 ( žalobcovia 1/ a 2/) pracovné pomery, založené platnými pracovnými zmluvami, uzavretými na dobu určitú. Skutočnosť, že v pracovnej zmluve neboli presne špecifikované konkrétne práce, ktoré budú žalobcovia u zamestnávateľa vykonávať, v žiadnom prípade nezakladajú neplatnosť pracovnej zmluvy uzavretej na dobu určitú a nemajú za následok jeho zmenu na pracovný pomer na dobu neurčitú. Pracovná zmluva obsahovala všetky náležitosti , ktoré v tom čase vyžadovalo ustanovenie § 43 ods.1, 5 Zákonníka práce a žiaden so žalobcov 1/ až 3/ nemal pochybnosti o tom, že jeho pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú, do doby, kým chorvátsky zamestnávateľ bude mať pre nich prácu. Z vykonaného dokazovanie jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia 1/ až 3/ sa po skončení pracovného turnusu dňa 18.05.2004 , hoci ešte zamestnávateľ pre nich mal prácu, svojvoľne rozhodli, že sa do V. viac nevrátia, s tým, že vo vzťahu k zamestnávateľovi neurobili v tomto smere žiadny písomný právny úkon. Všetci tvrdili, že sa tam vrátia až vtedy, ak im bude doplatená chýbajúca mzda. Zamestnávateľ ich rozhodnutie viac pre neho nepracovať akceptoval a poslal im doklady, že ich pracovný pomer sa skončil dňa 31.5.2004 u žalobcov 1/ až 3/ z dôvodu podľa § 71 Zákonníka práce a u žalovaného 2/ dňom 8.6.2004 z tých istých dôvodov. V skutočnosti šlo o zastretý právny úkon, lebo ku skončeniu pracovného pomeru podľa § 71 ods.1 Zákonníka práce ( účinného do 31.8.2007) nedošlo, dojednaná doba (do ukončenia prác) ešte neuplynula a je nepochybné, že pre absencie žalobcov v práci mal žalovaný problémy s objednávateľom prác, ktorý si účtoval za oneskorené dielo penále. Týmto úkonom sa mal zastrieť skutočný platný právny úkon ( § 41a ods.2 Občianskeho zákonníka), ku ktorému došlo a to bola dohoda o skončení pracovného pomeru bez udania dôvodu podľa ust. § 60 ods.1 Zákonníka práce. Takáto dohoda je platná, ak bola uzavretá ústne alebo aj konkludentne. Nedostatok písomnej formy takejto dohody nemá za následok jej neplatnosť. Dohoda je konkludentne uzavretá ak sa zmluvné strany dohodnú na súhlasnom prejave vôle skončiť pracovný pomer a na dni jeho ukončenia. Žalobcovia 1/ až 3/ akceptovali návrh žalovaného na skončenie pracovného pomeru dňom, uvedenom v liste zo dňa 31.05.2004 ako aj vôľu viac pre žalovaného nepracovať, čiže došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou u žalobcov 1/ a 3/ ku dňu 31.05.2004 a u žalovaného 2/ ku dňu 08.06.2004. Za uvedenej dôkaznej situácie nie je daný žiadny právny nárok žalobcov 1/ až 3/ na zaplatenie náhrady mzdy za 2-mesačnú výpovednú dobu, lebo pracovný pomer bol skončený platne. Ak by aj súd dospel k záveru, že uvedené úkony vykonané zamestnávateľom a smerujúce ku skončeniu pracovného pomeru neboli platné, súd by náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce žalobcom nepriznal, pre zjavný rozpor výkonu práva s dobrými mravmi. Žalobcovia 1/ až 3/ sa svojvoľne rozhodli, že sa viac nevrátia do práce, bez toho, aby vo vzťahu k zamestnávateľovi urobili akýkoľvek právny úkon, smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, čo je hrubým porušením pracovnej disciplíny a takéto konanie zamestnancov nemôže požívať právnu ochranu.
Pokiaľ ide o ďalšie žalobou uplatnené mzdové nároky, súd uznal za opodstatnený nárok žalobcov za nezaplatenú a nevyčerpanú dovolenku, pričom pokiaľ ide o jej rozsah, súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie, nakoľko chýbali vypísané dovolenkové lístky a súd nemal možnosť zistiť, koľko dovolenky vlastne žalobcovia vyčerpali. Súd vychádzal zo záverov súdnej znalkyne, ktorá zistila, že im prislúcha podľa mzdových podkladov nárok na 10,5 dňa nevyčerpanej dovolenky, ktorej výška sa odvíjala od priemerného zárobku 40,-sk / hod. skutočnosti tvrdené žalobcami, že mali dohodnutú mzdu 140,-Sk na hodinu a preto im prináleží vyššia náhrada za dovolenku súd v konaní nemal preukázané, ani zo mzdových podkladov to nevyplýva. Pokiaľ mali účastníci dohodnutú mzdu 140,-sk /hod. išlo zjavne o dohodu aj so započítaním úhrady cestovných náhrad, cestovné náhrady však nie sú podkladom pre výpočet priemerného zárobku, tým je len mzda za vykonanú prácu v rozhodnom období. V konaní sa nepreukázalo, že by žalovaný pre neospravedlnené absencie niektorému so žalobcom akýmkoľvek spôsobom krátil dovolenku. Preto súd priznal ako opodstatnený a preukázaný nárok na zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku žalobcovi 1/v sume 123,19€ , žalobcovi 2/ v sume 117,25€ a žalobcovi 3/ sumu 103,40€. Náhrada mzdy bola splatná ako mzda v danom prípade v najbližšom výplatnom termíne pri skončení pracovného pomeru. Ako vyplýva z dojednaných pracovných zmlúv, mzda bude uhradená pozadu za mesačné obdobie, najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Teda u žalobcov 1/ a 3/ sa pracovný pomer skončil dňa 31.05.2004, mzda bola splatná pozadu, teda za 5/2004 dňa 30.06.2004 a od 1.7.2004 bol žalovaný s platením náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku u žalobcov 1/ a 3/ v omeškaní. U žalobcu 2/ došlo k skončeniu pracovného pomeru dňa 08.06.2004, náhrada mzdy bola splatná za 6/2004 dňa 31.07.2004 a od 01.08.2004 bol žalovaný s platením v omeškaní. Takto vzniklo žalobcom požadovať popri plnení aj úrok z omeškania vo výške stanovenej § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania v sadzbe 10% od 31.08.2004, hoci bol žalovaný v omeškaní skôr. Súd priznal úrok tak, ako bol uplatnený v žalobe teda od 31.08.2004 v sadzbe 9% ročne. Výška úroku je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, a ku dňu 31.08.2004 bola sadzba 4,50%, z toho 2-násobok je 9% . Vo zvyšku prevyšujúcej zákonom stanovený úrok z omeškania súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Žalobca 1/ si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie doplatku mzdy za 4-5/2004 v sume 1.543,-Sk a žalovaný 3/ sumu 18.326,-Sk ako neuhradenú mzdu za 5/2004. Za 4/2004 bola žalobcovi 1/ vyplatená čistá mzda 6.094,-Sk, diéty 22.583,-Sk, spolu 28.677,-Sk, za 5/2004 bola žalobcovi 1/ vyplatená čistá mzda 4.189,-Sk, diéty 10.291,-Sk, spolu 14.480,-Sk. Podľa zamestnávateľa mu za obdobie 4-5/2004 patrila celkove mzda +cestovné náhrady v sume 43.157,-Sk a táto mu bola aj zaplatená. Na základe akých právnych skutočností by mal žalobca 1/dostať vyplatených ma mzde ešte ďalších 1.543,-Sk, a za aké obdobie, nebolo ničím preukázané. Tento nárok súd preto zamietol.
Žalobcovi 3/ bola za 4/2004 vyplatená čistá mzda 6.094,-Sk a diéty 16.060,-Sk, spolu 22.154,-Sk. Za 5/2004 nebola žalobcovi 3/ vyplatená žiadna mzda, lebo sa v konaní nepreukázalo, že v máji 2004 pracoval. Žalobcovia 1/ a 2/ tvrdili, že v máji 2004 žalobca 3/ pracoval, avšak ich výpovede sú v rozpore so záznamom z dochádzky za 5/2004, z ktorej nevyplýva, že by žalobca 3/ v tomto čase pracoval. Evidencia dochádzky sa viedla v V., pracovníkom na to povereným, pričom každý zo zamestnancov mal k dispozícii magnetickú kartu, ktorá zaznamenávala príchody a odchody do zamestnania, tieto záznamy následne vyhodnotil pracovník v Chorvátsku, ktorý poslal mailom o tomto informáciu žalovanému. Takúto formu evidencie odpracovaných hodín potvrdil aj svedok žalobcov Q. W.. Zo záznamu za 5/2004 vyplýva, že žalobca 3/ nevykázal v tomto mesiaci žiadne odpracované hodiny. Z týchto dôvodov nebolo v konaní preukázané, že žalobca 3/ skutočnosti v máji 2004 pracoval a preto mu súd nemohol žiadnu mzdu za toto obdobie priznať. Z týchto dôvodov súd žalobu aj v tejto časti zamietol.
O náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej, v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu podľa osobitného predpisu.