Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_1CoE-170-2013.pdf
PDF · 108.43 KB
Case nature
Subarea
1CoE/170/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného O., A..P..U.., so sídlom v K., O. Č.. XX, proti povinnej M. V., bývajúcej v P., N. Č.. XXXX/XX, zdržujúcej sa na neznámom mieste, zastúpenej opatrovníčkou N. Z., pracovníčkou Okresného súdu Rožňava, o vymoženie 661,22 eura s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom B.. O. R., so sídlom Exekútorského úradu v C., L. Č.. XX, pod č.k. EX 117/2007, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 17.5.2013 č.k. 6Er/76/2007-21 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil a oprávnenému, povinnej a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného spoločnosťou A. P., Q..A.., A. A.Í. Z. K.) zo dňa 6.11.2006, sp. zn.: SR 5465/2006, súd prvého stupňa poveril vykonaním exekúcie na uspokojenie nároku oprávneného poverením zo dňa 12.3.2007 súdneho exekútora JUDr. O. R.. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť dňa 11.12.2006 a stal sa vykonateľným dňa 14.12.2006. Týmto rozhodnutím bolo uložené povinnej zaplatiť oprávnenému 19.920.- Sk (661,22 eura) spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 19.680.- Sk (653,26 eura) od 30.7.2006 do zaplatenia a trovy konania v sume 5.385.- Sk (178,75 eura); exekučný titul bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. 7271596 uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou dňa 22.5.2006. Oprávnený podal dňa 31.5.2012 návrh na zmenu exekútora a vykonaním exekúcie navrhol poveriť súdneho exekútora B.. P. C..
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 251 ods. 4, § 103 Občianskeho súdneho poriadku, § 41 ods. 1, 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a uviedol, že Zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou a rozhodcovská doložka uvedená v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru spotrebiteľovi odopiera možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah, čím táto podmienka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky (§ 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka), preto je absolútne neplatná. Súd
preto exekúciu zastavil podľa § 58 ods. 1, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a o návrhu oprávnenej na zmenu exekútora nerozhodoval. Súdnemu exekútorovi súd náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože si ich neuplatnil a povinná a oprávnený nemajú právo na náhradu trov konania (§ 146 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku).
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený a uplatnil odvolacie dôvody v ktorých namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), tvrdil, že nepodal návrh na začatie konania , hoci podľa zákona bol potrebný ( § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), rozhodnutím súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom ( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a napokon rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?,
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ? a
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?“.
V obsahovo rozsiahlom odvolaní uviedol, že právna analýza rozhodcovskej zmluvy (doložky) je možná len v procesnej fáze prebiehajúcej podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. vo fáze rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nie je možné, aby v ďalších fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. K tvrdeniu o odňatí možnosti konať pred súdom mal za to, že k nemu došlo tým, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie v ktorom by mohol uplatniť svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím je uvedené exekučné konanie poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Ďalej tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne interpretoval a aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto navrhol predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku ohľadom čl. 3 ods. 1 danej smernice. Poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora Nemecka a na uznesenia Ústavného súdu ČR a uviedol, že sa zásadne odchyľujú od rozhodovacej činnosti slovenských súdov. Tvrdil, že vnútroštátny súd nemôže vylúčiť aplikáciu nekalej podmienky, ak sa spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený súdom, rozhodne nedovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky. Podľa tvrdenia oprávneného súd
prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd tak porušil (okrem iného) princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu svojho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o právnom postavení v prebiehajúcom konaní a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnej však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnej vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Ďalej namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, keď pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na jej obchodné riziko. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.
K návrhu na prerušenie konania oprávnený poukázal na rôzne jazykové verzie bodu q/ ods. 1 Prílohy smernice Rady 93/13/EHS a zdôraznil, že podľa väčšiny jazykových verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Tvrdil, že sa súd prvého stupňa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné :
V súvislosti s prieskumnou právomocou exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako exekučnému titulu odvolací súd uvádza, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou A. P. Q..A.., A. A. Z. K., E. R. Č.. XX, zo dňa 6.11.2006, sp. zn.: SR 5465/06.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/, alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného
ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 4 ods. 1, 2, 3 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.
Jednou z podmienok rozhodcovského konania je dodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy resp. doložky, ktorú zmluvné strany podpíšu. Nedodržanie uvedenej podmienky má za následok neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky), čo je jedným z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako aj na odopretie uznania a výkonu tohto rozsudku.
Ako vyplýva z obsahu preskúmavaného spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - Zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 2Cdo 245/2010).
Je nutné poukázať aj na skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, ktorý vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 7271596 zo dňa 22.5.2006 je vzťahom spotrebiteľským.
Súdny dvor Európskej únie vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Q. E. A., kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi podnikateľom (resp. dodávateľom) a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.
Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn.: 3 Cdo 122/2011 konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Taktiež v uznesení zo dňa 5. decembra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa vychádza predovšetkým z tvrdení oprávnenej a povinnej, z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre zastavenie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
K námietke oprávneného týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Nedostatok rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky konania, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.
Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt, a tým pádom neboli splnené podmienky na vykonanie exekúcie.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý výrok o zastavení exekúcie vrátane súvisiaceho výroku o trovách exekúcie ako vecne správny potvrdil.
K návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd tiež poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa rozsudku Súdneho dvora Pannon C-243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS ako nekalú; tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02). Preto odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., nakoľko nevznikla potreba predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený v odvolacom konaní úspech nemal a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.
Uvedené rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.