Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_26CoE-8-2014.pdf
PDF · 99.76 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/8/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému G. U., bytom W. XXX/XX, X., zastúpenému JUDr. Martinom Mišenčíkom, zamestnancom Okresného súdu Poprad, o vymoženie 1 900,02 Eur s prísl., o odvolaní Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov a oprávneného, proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov zo dňa 18. októbra 2012, č. k. 5 Er/39/2007-50 jednohlasne takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778 do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripustil.
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu zastavil.
Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej len združenie) ako vedľajšieho účastníka na strane povinného, exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.
Výrok o nepripustení vedľajšieho účastníka na strane povinného odôvodni tým, že v súvislosti s ustálením okruhu účastníkov exekučného konania vzhľadom na znenie ust. § 37 Exekučného poriadku nie je vedľajší účastník v exekučnom konaní prípustný, nejde o sporové konanie, nie je možné použiť právnu úpravu § 93 ods. 2 O.s.p., preto po oznámení združenia rozhodol tak, že nepripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane povinného.
Vo vzťahu k ďalšiemu výroku uviedol, že ako exekučný titul vo veci bol predložený rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 4619/06, zo dňa 12.10.2006, ktorým bola povinnému uložená povinnosť plynúca zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 9.6.2006. Súd prvého stupňa ustálil, že vzhľadom na povahu zmluvy a postavenie účastníkov zmluvy ide vo veci o spotrebiteľský vzťah založený spotrebiteľskou formulárovou zmluvou. Vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bola obsiahnutá rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory zo zmluvy mali byť riešené pred rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na tomto súde. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je neplatná, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože znemožňuje spotrebiteľovi v určitých prípadoch dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom, spotrebiteľ si doložku osobitne nevyjednal, doložka splynula s ostatnými podmienkami, rozhodcovský súd bol zakotvený v zmluvných podmienkach ešte
pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Nekalosť takejto individuálne nevyjednanej doložky možno konštatovať aj z dôvodu, že spor má podľa nej prejednať rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a ktorý bol zvolený oprávneným. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, rozhodcovský rozsudok preto nie je spôsobilým, vykonateľným exekučným titulom, a tak súd exekúciu podľa § 57 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil. Súd svoje závery podporil ustanoveniami §§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 25 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, rozhodnutia Súdneho dvora ES C-240/98 (skrátene Oceáno Grupo Editorial SA), C-168/05 (skr. Mostaza Claro), C-40/08 (skr. Asturcom), C-243/08 (Pannom GSM).
O trovách exekúcie bude súd v zmysle odôvodnenia rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.
Proti výroku uznesenia, ktorým nebol pripustený vedľajší účastník do konania podalo odvolanie združenie. Združenie nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, že vedľajšie účastníctvo je v exekučnom konaní vylúčené. Poukázalo na úpravu tzv. druhej skupiny subjektov ako vedľajších účastníkov v zmysle § 93 ods. 2 O.s.p. po úprave účinnej od 15.10.2008, ktorých na vstup do konania legitimizuje zákon, záujem na výsledku sporu nie je rozhodujúci, zásadným cieľom je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov v zmysle čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Združenie poukázalo aj na postup pri rozhodovaní o vedľajšom účastníctve v zmysle § 93 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého súd o tom rozhoduje, len ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť vedľajšieho účastníctva, pričom v tejto veci takýto návrh nemal súd k dispozícii a rozhodol arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia. Združenie upozornilo na postup umožňujúci prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku. Združenie vyjadrilo názor, že nesprávnou interpretáciou právnych predpisov došlo k odňatiu práv združenia na prístup k súdu. Združenie navrhlo uznesenie v ním napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie.
Proti výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená podal odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. Podľa jeho názoru sa súd nesprávne postavil do pozície orgánu preskúmavajúceho exekučný titul opätovne, pričom na takýto postup nie je legitimovaný, lebo postupom podľa § 44 ods. 2 EP súd už mal zistenú absolútnu nerozpornosť exekučného titulu. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 EP ako ju použil prvostupňový súd je neústavná. Ďalej oprávnený rozvádza možnosti, ktoré podľa neho možno ako jediné využiť pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku pričom sa opiera o ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní (ZoRK), v zmysle ktorých sa má s rozhodcovským rozsudkom nakladať ako s rozsudkom všeobecného súdu, preto ho nemôže súd opätovne v exekučnom konaní skúmať, tým menej meniť alebo rušiť. Ďalej oprávnený vyjadril názor, že konaním exekučného súdu došlo k jeho diskriminácii, k jeho zaobchádzaniu odlišným spôsobom ako s povinným, v exekučnom konaní mal oprávnený výrazne nevýhodné postavenie, došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, kontradiktórnosti konania, práva na súdnu ochranu. Oprávnený opätovne zdôraznil, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať, či rozhodcovská doložka je v súlade s dobrými mravmi, odkazuje pri tom na ustanovenie § 45 ZoRK, pričom dodal, že bez ohľadu na to považuje rozhodcovskú doložku za platnú, nejde o neprijateľnú podmienku, nenúti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Namietol tie nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru.
Súčasťou odvolania bol aj návrh s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v nasledujúcom znení:
1, Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2, V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3, Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
K odvolaniu združenia sa vyjadril oprávnený, považuje uznesenie v časti o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania za správne a navrhol ho potvrdiť.
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, O.s.p.) v rozsahu podľa § 212 O.s.p.
Vo vzťahu k vedľajšiemu účastníctvu v exekučnom konaní odvolací súd uvádza, že Exekučný poriadok neupravuje vstup vedľajšieho účastníka do konania, preto súdu prvého stupňa v predmetnej veci nič nebráni použiť ustanovenia O.s.p. (§ 93 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.).
S účinnosťou od 15.10.2008 zákon zaviedol novú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. Medzi nich patria aj právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľa. Nové ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. však práve v prípade právnickej osoby zameranej na ochranu práv nevyžaduje právny záujem právnických osôb, ktorých cieľom je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Výklad zákonodarcu počíta práve so združeniami na ochranu spotrebiteľov (porov. dôvodová správa k § 93 ods. 2. Z dôvodovej správy: ,,Navrhovaná právna úprava súvisí s právnou úpravou v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení 539/2005 Z. z. a zákona 326/2007 Z. z., v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Úprava má za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa) ako vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácií by bolo takmer nemožné preukázať právny záujem na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne“.
Existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľné zmluvné podmienky a vedľajší účastník podporuje odstránenie faktickej nerovnováhy, ktorú predstavuje diktát formulárových produktov vopred pripravený zo strany dodávateľa ( rozsudky Mostaza Claro, Asturcom a iné ).
Preto niet rozumného dôvodu vylučovať z aplikácie práve ustanovenie § 93 ods.2 O.s.p. v spojení s § 251 ods.4 O.s.p. V exekučnom konaní vedenom na základe rozhodcovského rozsudku sa posudzujú aj otázky, ktoré majú význam v základnom konaní (či je plnenie objektívne možné, či neodporuje dobrým mravom, či nejde o právom nedovolené plnenie; § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Prvostupňový súd nebol dôsledný ani pri rozhodovaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Zákon totiž umožňuje rozhodovať o pripustení výlučne len na návrh, ale takýto návrh nie je v spise obsiahnutý (§ 93 ods. 3 in fine O.s.p.).
Podľa § 93 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. 10a)
Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Toto ustanovenie teda umožňuje vstup vedľajšieho účastníka na základe jeho podnetu alebo výzvy iného účastníka, pričom neupravuje povinnosť súdu rozhodovať o tomto podnete ani výzve. Na druhej strane však súd má povinnosť rozhodovať o návrhu ohľadom prípustnosti vedľajšieho účastníctva, ktorý v zásade podá účastník konania, podľa názoru ktorého vedľajšie účastníctvo v danom konaní nie je prípustné. Z obsahu predmetného spisu vyplýva, že je v ňom obsiahnuté podanie vedľajšieho účastníka
- oznámenie o vstupe (č.l. 17) teda práve zákonom predpokladaný vstup z vlastného podnetu, avšak akýkoľvek návrh namietajúci prípustnosť vedľajšieho účastníctva zo spisu nevyplýva. Už len preto bolo potrebné zrušiť uznesenie v tejto napadnutej časti.
Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil v tejto časti (§ 221 ods. 1 písm. f/, h/ ods. 2 O.s.p.). napadnuté uznesenie.
V ďalšom konaní bude musieť prvostupňový súd brať do úvahy prítomnosť vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní a vzhľadom na štádium exekučného konania o relevantných návrhoch a nárokoch vedľajšieho účastníka rozhodnúť.
Odvolací súd poukazuje aj na pripomienky Európskej komisie predsedovi a členom Súdneho dvora európskej únie zo dňa 29.3.2013 ID C-470/12 v prebiehajúcom konaní o prejudiciálnych otázkach, v ktorých záverečnom návrhu na rozhodnutie súdneho dvora je vyjadrený názor, že „Smernica 93/13/ EHS sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pripustil vstup združenia na ochranu spotrebiteľov ako vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní“.
Pokiaľ sa súd prvého stupňa opiera o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky sp. zn. 1Cdo 106/2008 a vyvodzuje z neho, že združenie na ochranu práv spotrebiteľa nemôže vystupovať ako vedľajší účastník v exekučnom konaní, odvolací súd zvýrazňuje, že toto rozhodnutie nerieši vôbec otázku prípustnosti takéhoto osobitného subjektu v exekučnom konaní, vôbec nevykladá ust. § 93 ods. 2 O.s.p.
Ohľadom odvolania oprávneného a jeho námietok odvolací súd uvádza, že sa stotožnil s odôvodnením tejto časti napadnutého uznesenia v celom rozsahu (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a už len na zdôraznenie správnosti uvádza.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súčasťou zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi, vyplýva, boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré podrobnejšie upravovali uzavretú zmluvu o úvere a súčasne obsahovali pod bodom 17 aj rozhodcovskú doložku uzatvorenú podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“) vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového
okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 1.4.2004).
Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).
Súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.
Prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal, v súvislosti s voľbou doložky ani nemal na výber nejakú výhradu vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, rozhodcovský súd bol v tejto doložke zakotvený ešte pred vznikom samotnej zmluvy, znemožňuje spotrebiteľovi dosiahnutie riešenia sporu štátnym súdom, čím spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil.
V súvislosti s odvolacou námietkou oprávneného, že podstata doložky nie je výhradná, že nenúti spotrebiteľa k riešeniu sporu výlučne pred rozhodcovským súdom, sa odvolací súd naďalej pridržiava spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008“.
V súvislosti s oprávneným namietanou prípustnosťou preskúmať rozhodcovskú doložku, rozhodcovský rozsudok súdom prvého stupňa odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30. novembra 2011, ako aj v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011 vyslovil, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“ ... „Ak v preskúmavanej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by akceptáciu „rozhodnutia“
nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná“.
Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neplatnej rozhodcovskej doložke je neprípustná a exekučný súd na to prihliada v každom štádiu konania, preto prvostupňový súd správne zastavil exekúciu (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“
So zreteľom na uvedené, považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej exekúciu zastavil, za vecne správne, preto potvrdil uznesenie v tejto časti podľa § 219 O.s.p.
V súvislosti s návrhom na iniciovanie prejudiciálneho konania, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) rozhodol o otázkach predložených oprávneným odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).
Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c) zamietol.
Na záver odvolací súd dopĺňa, že v zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.