Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Sa-70-2022.pdf
PDF · 153.65 KB
Case nature
Area
Subarea
23Sa/70/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, sudcom Mgr. Marekom Janiglošom, v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o. „v likvidácii", IČO: 46 650 091, Javorová 8, Nitra, zastúpeného: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, IČO: 31 140 483, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, IČO: 30 807 484, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: Z. E., nar. XX. XX. XXXX, H. o správnej žalobe žalobcu zo dňa 26. 07. 2019 proti rozhodnutiu žalovanej č. 48399-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanej, ako aj ďalšiemu účastníkovi konania, právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Z predloženého administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že URSSAF, pracovisko TOULON doručilo žalovanej žiadosť o odobratie A1, čo vyvolalo šetrenie skutočných okolností zo strany žalovanej.
2. Súčasťou administratívneho spisu je aj Protokol č. 700-1110103016-AG02/2016 o výsledku kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, kontrolované obdobie 01. 01. 2013 do 31. 08. 2016, kontrolovaný subjekt - žalobca.
3. Následne Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 7414-14/2019-NR zo dňa 20. 02. 2019 rozhodla tak, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi zamestnávateľa - žalobcu, zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 08. 09. 2015, z dôvodov uvedených v jeho odôvodnení.
4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, o ktorom rozhodla žalovaná žalobou napadnutým rozhodnutím, bližšie opísaným v čl. II tohto odôvodnenia.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
5. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 48399-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj len „zákona“) odvolanie žalobcu podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra č. 7414-14/2019-NR zo dňa 20. 02. 2019, vo veci zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného
poistenia v nezamestnanosti zamestnanca žalobcu - Z., zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra.
6. V odôvodnení žalovaná uviedla, že preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra v celom rozsahu a dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom v znení neskorších predpisov. Poukázala pritom na § 3 ods. 1 písm. a), § 7 ods. 1 písm. b), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) zákona v znení zákona č. 543/2010 Z. z. účinného od 01. 01. 2011, § 4 ods. 1 zákona v znení zákona č. 413/2012 Z. z. účinného od 01. 01. 2013, § 19 ods. 1 zákona v znení zákona č. 721/2004 Z. z. účinného od 01. 01. 2005, § 20 ods. 1 v znení zákona č. 338/2013 Z. z. účinného od 01. 11. 2013, majúc za to, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
7. Ďalej poukázala na to, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 zo dňa 29. 04. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. 09. 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na fyzické osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Citovala pritom čl. 11 ods. 3 a 12 ods. 1 základného nariadenia, majúc za to, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania. Ak osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, prvým krokom je určenie toho, či vykonáva podstatnú časť činnosti, t. j. najmenej 25% z celkového pracovného času a/alebo dosahuje najmenej 25 % z celkovej odmeny v členskom štáte bydliska. Zamestnávateľ ako spoločnosť nedosahovala od roku 2012 do roku 2017 obrat vo výške 25 %, čo je jedna zo základných podmienok pre udelenie formulárov PD A1 pre vyslanie zamestnancov do zahraničia. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo zverejnené rozhodnutie č. A2 z 12. 06. 2009 týkajúce sa výkladu článku 12 základného nariadenia, v ktorom je problematika vyslania zamestnancov a samostatne zárobkovo činných osôb podrobne vysvetlená. V uvedenom rozhodnutí bolo okrem iného uvedené, že príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akejkoľvek pochybnosti týkajúcej sa uplatniteľnosti článku 12 základného nariadenia. K zisteniu, že zamestnávateľ nemá od svojho založenia žiadnu prevažujúcu činnosť v krajine pôvodu, t. j. v Slovenskej republike, dospela francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia na základe vlastného šetrenia. V súvislosti s uvedeným došlo k výmene informácií medzi oboma inštitúciami, pričom francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia požiadala Sociálnu poisťovňu o odobratie prenosných dokumentov A1 udelených zamestnancom žalobcu na základe protokolu o nelegálnej práci vypracovaného DIRECCTE. Sociálna poisťovňa na základe dohody o spolupráci požiadala o preverenie uvedenej veci Národný inšpektorát práce a zároveň vykonala v zmysle zákona v znení neskorších predpisov u žalobcu aj vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenia a kontrolu plnenia povinnosti žalobcu. Sociálna poisťovňa a Národný inšpektorát práce dospeli k rovnakému zisteniu o rozsahu výkonu činnosti zamestnávateľa na území Slovenska vo vzťahu k výkonu činnosti na území Francúzska (v roku 2015 - 9,63 %, vo roku 2016 - 2,13 % a v roku 2017 - 4,89 %, t. j. menej ako 25 % rozsahu výkonu činnosti) ako francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia. Na základe tejto skutočnosti sa nepreukázalo splnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnanca. Vzhľadom na túto skutočnosť boli PD A1 formuláre č. 15-00082989-110-000-A-1993857 (za obdobie od 09. 09. 2015 do 08. 12. 2015), č. 15-00100212-110-000-A-2011531 (za obdobie od 09. 12. 2015 do 22. 12. 2015), č. 16-00008159-110-000-A-2023735 (za obdobie od 08. 01. 2016 do 04. 04. 2016) a č. 16-00046466-110-000-A-2060589 vyhlásené za neplatné. Ku dňu 08. 09. 2015 bol zamestnanec prihlásený do systému sociálneho poistenia v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky správne, pretože vyslaný na výkon činnosti na územie Francúzska bol až od 09. 09. 2015. Formulár PD A1, ktorý potvrdzoval určenie slovenskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 09. 09. 2015, bol vyhlásený za neplatný. Z uvedeného dôvodu bol zamestnávateľ povinný podať odhlášku za zamestnanca ku dňu 08. 09. 2015, túto povinnosť si nesplnil vôbec.
8. Žalovaná tiež mala za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Okrem toho, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon pritom nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Nie je pritom viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci.
9. S poukazom na uvedené tak žalovaná skonštatovala, že na zamestnanca sa od 09. 09. 2015 v súlade s článkom 11 (3) (a) základného nariadenia vzťahuje uplatniteľná legislatíva Francúzska. Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia Francúzska dospeli k zhode vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 09. 09. 2015 v rámci zmierovacieho dialógu, ktorého postup upravuje rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. A1 z 12. 06. 2009.
III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe
10. Žalobou zo dňa 26. 07. 2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí žalovanej zo dňa 17. 05. 2019 vrátane rozhodnutia č. 48399-2/2019-BA, pričom súd uznesením č. k. 19Sa/10/2019-225 zo dňa 12. 10. 2020 vylúčil jednotlivé žaloby na samostatné konanie.
11. Predmetom tohto konania, t. j. konania vedeného aktuálne pod sp. zn. 23Sa/70/2022 je žaloba zo dňa 26. 07. 2019 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 48399-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019.
12. V žalobe žalobca ako dôvody žaloby uviedol, že napadnuté rozhodnutia mali byť žalovanou zrušené, okrem iného pre nedostatok dôvodov, a preto sú nezákonné. Vytýkal, že v rozhodnutiach absentuje uvedenie, na základe akých skutkových zistení prvostupňový orgán verejnej správy dospel k výroku rozhodnutí, keď v nich nie je bližšie konkretizované, kedy sa nepreukázalo plnenie podmienok vyslania, ktoré podmienky vyslania neboli splnené a z ktorých dôkazov tieto tvrdenia prvostupňového orgánu vychádzajú. Následne poukázal na tvrdenia žalovanej, majúc za to, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal pritom na článok 11, 12 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a článok 14 nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004. V súvislosti s článkom 14 (2) vykonávacieho nariadenia uviedol, že toto charakterizuje podstatné činnosti na území vysielajúceho štátu u zamestnávateľa, uplatňujúceho inštitút vyslania, ako činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia. Namietal, že ani základné nariadenie, ani vykonávacie nariadenie, neuvádzajú výšku obratu 25 % v štáte vyslania na to, aby vysielajúci zamestnávateľ mohol uplatniť inštitút vyslania. 25 %-ný obrat zamestnávateľa na území vysielajúceho štátu neupravujú ani žiadne ďalšie rozhodujúce právne predpisy (ani Zákon č. 351/2015 Z. z., ba dokonca ani Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení Nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu a ani Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014). Ďalej poukázal aj na § 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov a dal do pozornosti aj text Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. 05. 2014, a tiež závery z Praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, keď z Príručky rovnako vyplýva, že pri určovaní, či podnik vykonáva podstatnú časť svojich činností v štáte vyslania, sa musia brať do úvahy všetky kritériá charakterizujúce činnosti vykonávané príslušným podnikom. Kritériá sa musia prispôsobiť konkrétnym charakteristikám každého podniku a skutočnej povahe vykonávaných činností. Kritériá by sa mali prispôsobiť každému konkrétnemu prípadu, pričom aj Príručka pripúšťa nižší obrat ako 25 % z celkového obratu vo vysielajúcom štáte, kedy sa má vykonať väčšia kontrola.
13. K veci samej zdôraznil, že počas vyslania zamestnancov žalobca vykonával činnosti na území Slovenska prostredníctvom aspoň 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov, kde pri obrate bolo tiež potrebné prihliadnuť na výrazný rozdiel v mzdách na Slovensku a vo Francúzsku. Okrem toho poukázal na to, že podal aj správnu žalobu vo veci vyhlásenia formulárov PD A1 za neplatné. Tieto oznámenia žalovaná zrušila, a preto žalobu zobral späť (23Sa/29/2019). Zároveň poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018, týkajúce sa dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Uviedol, že medzi francúzskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia nedošlo k uzavretiu dohody podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, keď jej existencia správnym orgánom prvého stupňa ani žalovanou nebola preukázaná. V tomto smere poukázal aj na právoplatne rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/76/2018, 23Sa/77/2018, 23Sa/95/2018 zo dňa 20. 05. 2019.
IV. Vyjadrenie žalovaného
14. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 05. 09. 2019 uviedla, že námietky žalobcu uvedené v žalobe sú obsahovo obdobné s námietkami uvedenými v odvolaniach a k tým sa žalovaná vyjadrila v napadnutých rozhodnutiach. Následne zopakovala už v rozhodnutí uvedené skutočnosti. Okrem toho dodala, že v zmysle článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia na účely uplatňovania článku 12 (1) základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Výraz „zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť“ znamená, že zamestnanec obvykle vykonáva podstatnú časť činností na území vysielajúceho štátu. V danom prípade však zamestnanci žalobcu jednoznačne túto základnú podmienku nespĺňajú a väčšiu časť svojej činnosti preukázateľne vykonávali na území štátu zamestnania t. j. vo Francúzsku. Žalovaná nie je v zmysle koordinačných nariadení príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnancov žalobcu a súčasne s poukazom na článok 5 vykonávacieho nariadenia ani nemá právo spochybňovať dokument, ktorým jej CLEISS oznámil skutočnosti o výsledkoch vyšetrovania žalobcu na území Francúzska. Platným pracovným nástrojom, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy, ktorého členského štátu, sa uplatňujú za daných okolností je aj Praktická príručka o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku. Praktická príručka presnejšie definuje podmienky uvedené v koordinačných nariadeniach a má pomáhať, aby nedošlo k dezinterpretácií pravidiel týchto koordinačných nariadení.
15. Vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania kumulatívne spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania tak, ako to vyplýva z gramatického výkladu článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia. Vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania kumulatívne spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania tak, ako to vyplýva z gramatického výkladu článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia. Žalobca síce predložil viacero dokladov, avšak ani jeden z nich nepreukázal, že jeho zamestnanci spĺňajú podmienky vyslaných zamestnancov v zmysle koordinačných nariadení. Nesúhlasila s námietkami týkajúcimi sa smernice, ako aj poukazu na záver Veľkého senátu správneho kolégia, vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04. 12. 2018, keď prijatý záver sa týka takých prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, čo v predmetnom prípade nenastalo.
16. Za účelom vysvetlenia nezrovnalostí vyplývajúcich z dokumentov predložených žalobcom a došetrenia správnosti registrácie jeho zamestnancov vykonala Sociálna poisťovňa pred vydaním prvostupňového rozhodnutia u žalobcu fyzickú kontrolu, pričom priebeh a výsledky uvedenej kontroly podrobne objasnila v napadnutých rozhodnutiach. Z dôvodu, že neexistovali pochybnosti o správnosti skutočností zistených ako CLEISS, tak aj žalovanou, Sociálna poisťovňa, ústredie, vydala napadnuté rozhodnutia, v ktorých detailne popísala, prečo žalobca nesplnil podmienky na uplatnenie inštitútu vyslania, pričom zdôraznila, že na splnenie týchto podmienok je potrebné kumulatívne splnenie všetkých podmienok stanovených v článku 12 (1) základného nariadenia v spojení s článkom 14 (1) a (2) vykonávacieho nariadenia. Žalobca síce predložil viacero dokladov, avšak ani jeden z nich nepreukázal, že jeho zamestnanci spĺňajú podmienky vyslaných zamestnancov v zmysle koordinačných nariadení.
17. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, ktorými poukazoval na závery Veľkého senátu správneho kolégia, vyjadrené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Vs/1/2018, zo dňa 04. 12. 2018, uviedla, že prijaté závery nie je možné v prejednávanom prípade aplikovať. Predmetné závery sa týkajú takých prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, čo v predmetnom prípade nenastalo. Z dôvodu vyhlásenia formulárov PD A1 za neplatné, Sociálna poisťovňa bola nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie dotknutých zamestnancov žalobcu, t. j. rozhodnúť, že uvedení zamestnanci nepodliehajú právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Napadnutými rozhodnutiami len deklarovala skutočnosť, že zamestnancom zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov SR.
18. Záverom upozornila, že žalobca si nemôže zvoliť systém sociálneho zabezpečenia tej krajiny, kde to je pre jeho podnikanie ekonomicky výhodnejšie, ale má povinnosť prihlásiť zamestnancov do sociálneho systému toho štátu, ktorému v zmysle koordinačných nariadení podliehajú. Za neopodstatnenú považovala námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa mala zohľadniť výšku minimálnej mzdy vo Francúzsku a na Slovensku.
V. Ďalší priebeh konania
19. Žalobca následne zaslal správnemu súdu vyjadrenie zo dňa 28. 11. 2019, v ktorom nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, mal za to, že ide o novú argumentáciu a vychádzala z neaktuálneho znenia článku 12 (1) základného nariadenia s tým, že podmienka zvyčajného výkonu činnosti na území vysielajúceho štátu sa vzťahuje na zamestnávateľa a nie na zamestnanca.
20. Následne poukázal na znenie článku 5 vykonávacieho nariadenia s tým, že nie je možné akceptovať tvrdenie žalovanej, že nie je príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnancov žalobcu. Práve žalovaná je príslušná na takéto posúdenie, je inštitúciou, ktorá určila slovenské právne predpisy za uplatniteľné a práve PD A1 je dokumentom, ktorý osvedčil situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia.
21. Žalovaná a ani prvostupňový orgán verejnej správy nepostupovali v súlade s článkom 14 (2) vykonávacieho nariadenia, keď tento vôbec neupravuje podmienku, aby boli kumulatívne splnené všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania, dokonca ani neudáva výpočet takýchto požiadaviek a už vonkoncom neuvádza ako jednu z požiadaviek dosiahnutie 25 % obratu na území štátu vyslania z celkového obratu zamestnávateľa. Preskúmavané rozhodnutia sú s ohľadom na uvedené založené na nesprávnom právnom posúdení.
22. Žalobca ďalej poukázal na to, že francúzska inštitúcia CLEISS nie je príslušná na určovanie uplatniteľných právnych predpisov a na akékoľvek rozhodovanie. CLEISS je zariadenie vytvorené francúzskou vládou, ktorého zistenia a prípadné pochybnosti žiadne nariadenie EÚ nedáva povinnosť slovenskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia akceptovať. CLEISS nemôže rozhodovať, môže poskytnúť len svoju expertízu. Závery CLEISS nemajú žiadnu hodnotu ani v našom právnom systéme ani v európskom.
23. Konanie žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa - Sociálnej poisťovne, pobočky Nitra, vyvoláva u žalobcu stav absolútnej právnej neistoty, keď Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra (ako prvostupňový orgán verejnej správy) v rokoch 2014 - 2016 vystavila formuláre PD A1, ktoré bez účasti žalobcu v januári 2019 svojvoľne a bezprávne vyhlásila za neplatné. Taktiež Sociálna poisťovňa raz tvrdí, že došlo k uzavretiu dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia medzi francúzskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve (napr. v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 23Sa/29/2019), no v tomto konaní tvrdí presný opak. Takéto arbitrárne konanie žalovanej a aj prvostupňového orgánu verejnej správy nemôže požívať právnu ochranu v právnom štáte, ktorým podľa Ústavy SR Slovenská republika je.
24. Žalobca k podľa neho svojvoľnému konaniu žalovanej a aj správneho orgánu prvého stupňa dal do pozornosti správneho súdu, že po vydaní preskúmavaných rozhodnutí Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, zrušila svoje listy o vyhlásení PD A1 za neplatné a znovu novými listami vyhlásila vydané PD A1,
týkajúce sa zamestnancov žalobcu uvedených v žalobe, za neplatné. Aj z tohto dôvodu nemôže byť rozhodnutie napadnuté žalobou v tomto konaní zákonné.
25. K spôsobom určenia uplatniteľnej legislatívy poukázal na závery vyjadrené v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018, odsek 44 odôvodnenia. Čo sa týka argumentácie žalobcu ohľadom výšky minimálnej mzdy, v žalobe je dosť jasne uvedené, že ňou žalobca argumentuje v rámci posudzovania kritéria obratu zamestnávateľa, keďže jeho obrat ako agentúry dočasného zamestnávania vo veľkej miere ovplyvňuje mzda agentúrnych zamestnancov. Systém sociálneho zabezpečenia do ktorého boli odvádzané odvody na sociálne zabezpečenia, určila slovenská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, t. j. Sociálna poisťovňa tým, že vydala formuláre PD A1.
26. Žalovaná v podaní zo dňa 19. 12. 2019 uviedla, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia členského štátu bydliska zamestnancov bola oprávnená na určenie príslušnosti právnych predpisov, a teda osvedčila situáciu osôb na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia tým, že vystavila formuláre PD A1 z dôvodu vyslania do Francúzska. Vzhľadom na to, že francúzska strana mala pochybnosti o správnosti vydania formulárov PD A1 (pričom sama uskutočnila aj kontrolu výkonu činnosti žalobcu vo Francúzsku), kontaktovala Sociálnu poisťovňu za účelom overenia, či zamestnanci žalobcu spĺňajú, resp. spĺňali podmienky vyslania. Na základe podnetu z francúzskej strany Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, vykonala u žalobcu kontrolu a rovnako kontrolu vykonal aj Národný inšpektorát práce. Kontrolami bolo zistené, že podmienky vyslania neboli splnené, pričom výsledky korešpondovali s výsledkami šetrení uskutočnených francúzskou stranou. Z uvedeného dôvodu Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, pristúpila k vyhláseniu vystavených formulárov PD A1 za neplatné. Následne francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia informovala Sociálnu poisťovňu, že dotknutí zamestnanci boli prihlásení do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. V dôsledku uvedenej skutočnosti Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, vydala prvostupňové rozhodnutia, ktorými odhlásila týchto zamestnancov zo slovenského systému sociálneho poistenia. K uvedenému kroku musela Sociálna poisťovňa pristúpiť z dôvodu, že zamestnanci boli prihlásení v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, pričom v administratívnom konaní sa preukázalo, že zamestnanci majú byť a aj boli zaradení do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. Cieľom vydania napadnutých rozhodnutí teda bolo zabezpečiť súlad skutkového stavu so stavom právnym, t. j. zabezpečiť, aby boli zamestnanci nielen reálne, ale aj formálne prihlásení v systéme sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu.
27. K poukazu žalobcu na uznesenie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04. 12. 2018 uviedla, že žalovaná v prejednávanom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy. Ostatné závery uvedeného uznesenia nie sú pre tento prípad relevantné, pretože situácia zakladajúca dôvod na postup podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia v prejednávanom prípade nenastala.
28. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa zrušenia oznámení o vyhlásení formulárov PD A1 za neplatné a následne vydania nových oznámení o vyhlásení formulárov PD A1 za neplatné, zdôraznila, že dôvodom tohto postupu bolo ich nedostatočné odôvodnenie, náprava formálnych nedostatkov, pričom však záver o potrebe vyhlásenia formulárov PD A1 za neplatné nezmenila. Z uvedeného dôvodu napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za nezákonné.
29. Pokiaľ ide o francúzsku inštitúciu sociálneho zabezpečenia CLEISS, táto sa nachádza v Registri inštitúcií obsahujúcom aktualizované údaje o kompetentných inštitúciách zapojených do elektronickej alebo papierovej výmeny správ v oblasti sociálneho zabezpečenia zriadenom Európskou komisiou. Každý z členských Štátov EÚ, EHP a Švajčiarska je povinný do Registra inštitúcií zasielať aktualizované údaje, okrem iného aj o inštitúciách oprávnených za daný štát konať za príslušnú vecnú oblasť. Z uvedeného vyplýva, že nakoľko sa CLEISS nachádza v tomto registri inštitúcií za oblasť uplatniteľnej legislatívy, je oprávnená komunikovať v tejto oblasti s príslušnými inštitúciami dotknutých členských štátov, t. j. v tomto prípade aj so žalovanou.
30. Následne súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní a vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 19Sa/16/2020-95 zo dňa 09. 06. 2021 tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 13. 10. 2021, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 6Ssk/14/2022 zo dňa 15. 07. 2022 tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sa/16/2020-95 zo dňa 09. 06. 2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
31. Následne súd vec opätovne prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 27. 03. 2023, v neprítomnosti žalobcu, právnej zástupkyne žalobcu a žalovanej. Prítomný bol ďalší účastník, ktorý k veci nechcel nič ďalšie uviesť.
VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
32. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie o predmetnej žalobe v sociálnych veciach, viazaný jej rozsahom a dôvodmi (ust. § 134 ods. 1, 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej len „SSP“), prihliadnuc pritom na to, že žalobcom je právnická osoba a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu (§ 119 SSP), preskúmal na pojednávaní žalobou napadnuté rozhodnutie zo dňa 17. 05. 2019, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom zamietol.
33. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, (ďalej len SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 134 ods. 1, 2 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
Podľa § 199 ods. 1 písm. a), ods. 3 SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
34. Na daný prípad sa vzťahujú koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. 04. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. 09. 2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. 09. 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosti, resp., aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
35. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
Podľa článku 12 (1) základného nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.
Podľa článku 14 (1) vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia „osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojím zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu“, zahŕňa aj osobu, ktorá je zamestnaná na účely vyslania do iného členského štátu pod podmienkou, že sa na dotknutú osobu už aj bezprostredne pred začatím jej zamestnania vzťahujú právne predpisy členského štátu, v ktorom je usadený jej zamestnávateľ.
Podľa článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností.
Podľa článku 15 (1) vykonávacieho nariadenia, ak sa v článku 16 vykonávacieho nariadenia neustanovuje inak, v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II základného nariadenia, zamestnávateľ alebo dotknutá osoba, pokiaľ ide o osobu, ktorá nevykonáva činnosť ako zamestnanec, podľa možnosti vopred informujú o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú. Táto inštitúcia bezodkladne sprostredkuje informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na dotknutú osobu v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. b) alebo článkom 12 základného nariadenia dotknutej osobe a inštitúcii, ktorú určil príslušný orgán členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa článku 19 (2) vykonávacieho nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné.
Podľa článku 5 (1) vykonávacieho nariadenia, dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.
Podľa článku 5 (2) vykonávacieho nariadenia, v prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.
Podľa článku 5 (3) vykonávacieho nariadenia, v prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.
Podľa článku 5 (4) vykonávacieho nariadenia, ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá
dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.
36. Podľa bodu 3 Rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009 týkajúce sa výkladu článku 12 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 883/2004 o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej len „Rozhodnutie č. A2“), na tento účel je prvou rozhodujúcou podmienkou na uplatňovanie článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ktorého zamestnáva.
Podľa bodu 5 Rozhodnutia č. A2, druhou rozhodujúcou podmienkou na uplatnenie článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má tento zamestnávateľ svoje sídlo. Možnosť vyslania by sa preto mala obmedziť výhradne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť na území členského štátu, ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného pracovníka; preto sa predpokladá, že uvedené ustanovenia sa vzťahujú iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom majú sídlo.
Podľa článku 1 odstavec 5 Rozhodnutia č. A2, aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo.
Podľa článku 5 písm. b) Rozhodnutia č. A2, vyslaný pracovník a jeho zamestnávateľ okrem toho informujú príslušnú inštitúciu vysielajúceho štátu o akejkoľvek zmene, ktorá nastala počas obdobia, najmä: ak sa vyslanie, o ktoré sa požiadalo, nakoniec neuskutočnilo; ak sa činnosť prerušila z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 3 písm. b) tohto rozhodnutia; ak bol vyslaný pracovník pridelený svojim zamestnávateľom do iného podniku vo vysielajúcom štáte, najmä v prípade fúzie alebo prevedenia podniku.
Podľa článku 5 písm. d) Rozhodnutia č. A2, príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akejkoľvek pochybnosti týkajúcej sa uplatniteľnosti článku 12 nariadenia (ES) č. 883/2004.
37. Správny súd v prvom rade poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/14/2022 zo dňa 15. 07. 2022, v rámci ktorého sa vysporiadal s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu, keď konštatoval, že ďalší účastník ako zamestnanec žalobcu spadal do rozsahu osobnej pôsobnosti základného nariadenia podľa jeho čl. 2 ods. 1. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto predpisy sa určia v súlade s hlavou II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 základného nariadenia osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Podľa kasačného súdu z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené podmienky. Rovnaké subjektívne právo má aj zamestnávateľ tohto zamestnanca a ochrany tohto subjektívneho práva sa môže domáhať aj správnou žalobou podľa § 2 ods. 2 a § 177 ods. 1 SSP. Keďže žalobca už v žalobe namietal, že žalovaná svojím postupom zasiahla do jeho práva
vyplývajúceho z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, postačuje to na to, aby bola osvedčená jeho aktívna legitimácia. Na základe vyššie uvedeného dospel správny k súd k záveru, že v danom prípade bola daná aktívna legitimácia žalobcu na podanie správnej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovanej vrátane rozhodnutia č. 48399-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 spolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra č. 7414-14/2019-NR zo dňa 20. 02. 2019.
38. Následne k veci samej kasačný súd v rozsudku sp. zn. 6Ssk/14/2022 zo dňa 15. 07. 2022 poukázal na identickú právnu vec vedenú na Najvyššom správnom súde SR - rozhodnutie vydané pod sp. zn. 7Sžsk/59/2021, z ktorého citoval: „Na uvedené čl. 12 a 13 nariadenia č. 883/2004 nadväzujú čl. 14 až 16 Nariadenia európskeho parlamentu a rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávacieho nariadenia č. 883/2004, o sociálnom zabezpečení. Už z nadpisu čl. 16 je zrejmé, že sa týka uplatňovania čl. 13 nariadenia č. 883/2004, a nie čl. 12. V tu prerokúvanej veci však žalovaná, ale aj žalobca v podanej správnej žalobe vôbec nespochybňujú, že tu ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Z tohto dôvodu nie je vôbec zrejmé, prečo sa správny súd odvoláva na čl. 16 nariadenia č. 987/2009 a obsiahlo ho analyzuje, keď spôsob určovania uplatniteľných právnych predpisov upravený v tomto článku sa týka situácie, ktorej existenciu ani žalobca, ani žalovaná netvrdí. Z čl. 14 ods. 7 nariadenia č. 987/2009 síce vyplýva, že v konkrétnom prípade môžu vzniknúť pochybnosti, či určitá činnosť sa má hodnotiť ako vyslanie podľa čl. 12 ods. 1 alebo ako výkon zamestnania na území viacerých členských štátov podľa čl. 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. V tu prerokúvanej veci však počas celého obdobia žiaden takýto spor nevznikol a ani z napadnutého rozsudku správneho súdu neplynie, že by vo veci takýto rozpor videl.“
39. Ďalej z uvedeného citovaného rozhodnutia (sp. zn. 7Sžsk/59/2021) vyplynul poukaz na čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné. Toto osvedčenie podľa čl. 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. Ďalej bolo citované: „Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind, na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/05, Herbosch Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy iných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou zrušené. Pokiaľ inštitúcia iného členského štátu nesúhlasí s obsahom tohto osvedčenia, môže požiadať vydávajúcu inštitúciu, aby poskytla podrobnejšie vysvetlenie alebo poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší (čl. 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia). Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii (čl. 5 ods. 4 cit. nar.). Pojem „dohoda“ v zmysle cit. čl. 5 ods. 4 však nemožno stotožňovať s pojmom „dohoda o určení uplatniteľných právnych predpisov“ podľa čl. 16 ods. 4 cit. nar. Dohoda podľa čl. 5 ods. 4 znamená, že inštitúcie členských štátov nájdu obojstranne uspokojivé riešenie pôvodne spornej situácie.“
40. V zmysle vyššie uvedených skutočností je potrebné konštatovať, že žalovanej patrí právomoc na posúdenie, či vyslaní zamestnanci žalobcu podliehajú alebo nepodliehajú slovenským právnym predpisom, nakoľko táto vyplýva z čl. 5 vykonávacieho nariadenia, pričom nič nebránilo tomu, aby napriek svojmu existujúcemu potvrdeniu (PD A1) rozhodla o tom, či poistenie podľa slovenských predpisov trvalo alebo nie. Inštitúcia členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, ho môže podľa cit. čl. 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zrušiť. Pritom posudzuje, či tu skutočne sú alebo nie sú predpoklady, za ktorých sa na vyslaných zamestnancov naďalej uplatňujú právne predpisy štátu, kde má sídlo ich zamestnávateľ, podľa čl. 12 ods. 1 základného nariadenia a čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Toto posúdenie vykonáva príslušná inštitúcia samostatne, v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou. V tomto postupe jej nebráni ustanovenie čl. 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pretože z tohto nariadenia nijako nevyplýva, že by potvrdenie malo byť záväzné pre orgány členského štátu, ktorý ho vydal. Takáto záväznosť by bola v rozpore s povinnosťou príslušnej inštitúcie tohto členského štátu zrušiť uvedené osvedčenie.
41. Správny súd je toho názoru, že žalovaná správne aplikovala ustanovenie čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, ako aj čl. 14 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 14 ods. 2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania judikatúra Súdneho dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 základného nariadenia v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil, že čl. 12 ods. 1 základného nariadenia predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia a má sa vykladať úzko. Preto sa toto ustanovenie nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere. Smernica 2014/67/EÚ, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe, v ods. 13 preambuly, ale aj v čl. 9 ods. 3 pritom výslovne zdôrazňuje, že nemá nijaký vplyv na uplatňovanie základného a vykonávacieho nariadenia, preto ani táto argumentácia žalobcu nie je dôvodná.
42. Správny súd konštatuje, že v prejednávanej veci skutkové zistenia potvrdili, že žalobca ako vysielajúci zamestnávateľ (agentúra dočasného zamestnania) vyslal svojho zamestnanca na výkon zárobkovej činnosti na územie Francúzskej republiky. Na základe zaslanej žiadosti z francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, v ktorej boli vyslovené pochybnosti súvisiace s vystavenými formulármi PD A1 pre zamestnávateľa, resp. pre jeho zamestnancov vyslaných na územie Francúzskej republiky, pobočka žalovanej opätovne preverila splnenie podmienok vyslania pre dotknutého zamestnávateľa, teda žalobcu a jeho zamestnancov. V tejto súvislosti vykonala kontrolu odvodu poistného zamestnávateľa a požiadala o vykonanie kontroly aj Národný inšpektorát práce, kde výsledky uvedených kontrol potvrdili pochybnosti vyslovené zo strany francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (25 % obrat z celkového obratu spoločnosti v jednotlivých rokoch nebol na území Slovenskej republiky dosiahnutý, čím nebola splnená jedna z podmienok inštitútu vyslania). Je na posúdení správneho orgánu, ktoré konkrétne kritéria pri posudzovaní podmienok vyslania považuje za rozhodné. Bolo preto povinnosťou príslušnej inštitúcie členského štátu, ktorá vydala formulár PD A1 zvážiť, či je toto vystavenie formulára PD A1 dôvodné, pričom žalobca nesplnil podmienku minimálneho obratu 25 %, ktorý vo svojej žiadosti predpokladal. Medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia došlo k dohode podľa čl. 5 ods. 4 vykonávacieho nariadenia tak, že žalovaná akceptovala stanovisko francúzskej inštitúcie o tom, že zamestnanci žalobcu (medzi nimi ďalší účastník) nespĺňajú podmienky čl. 12 ods. 1 základného nariadenia a zhodne s týmto stanoviskom vydala svoje rozhodnutia, pričom uvedené podporujú aj vlastné zistenia žalovanej. Na základe vyššie uvedených skutočností je potrebné v tomto prípade konštatovať správnosť postupu a aplikácie príslušných ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia žalovanou. Pre úplnosť správny súd uvádza, že požiadavka žalobcu prihliadať pri posúdení obratu zamestnávateľa na rozdielnu výšku minimálnej mzdy zamestnancov vo Francúzsku a na Slovensku z koordinačných nariadení nevyplýva.
43. Správny súd je toho názoru, že žalovaná odôvodnila svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21. 01. 2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19. 04. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaná pri odôvodňovaní svojho
rozhodnutia takto postupovala a jej žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadala so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu a nemožno hovoriť o jej svojvôli pri rozhodovaní. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlila podstatu podmienok zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšieho účastníka a skutočnosť, prečo dospela k záveru, že žalobca nespĺňal všetky podmienky na uplatnenie inštitútu vyslania.
44. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP.
45. Správny súd o trovách konania žalovanej, vrátane trov kasačného konania, rozhodol tak, že jej nepriznal náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, podľa ust. § 168 SSP, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady (podané vyjadrenia, ako ani kasačnú sťažnosť, nie je možné hodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, zákon poskytuje možnosť vyjadriť sa k žalobe, resp. vyjadreniu žalobcu a neukladá takúto povinnosť). Rovnako tak nepriznal právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, ani ďalšiemu účastníkovi konania, a to podľa ust. § 169 SSP, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi konania. Správny súd mu neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu vznikli trovy konania. V predmetnej veci správny súd nezistil ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo možné ďalšiemu účastníkovi konania priznať právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.