Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_14Sa-1-2022.pdf
PDF · 152.41 KB
Case nature
Area
Subarea
14Sa/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, sudcom Mgr. Marekom Janiglošom, v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o. „v likvidácii", IČO: 46 650 091, Javorová 8, Nitra, zastúpeného: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, IČO: 31 140 483, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, IČO: 30 807 484, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: W. V., nar. XX. XX. XXXX, E. XX, E., o správnej žalobe žalobcu zo dňa 22. 07. 2019 proti rozhodnutiu žalovanej č. 45319-3/2019-BA zo dňa 16. 05. 2019, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanej, ako aj ďalšiemu účastníkovi konania, právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Z predloženého administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že URSSAF, pracovisko TOULON doručilo žalovanej žiadosť o odobratie A1, čo vyvolalo šetrenie splnenia podmienok inštitútu vyslania u žalobcu zo strany žalovanej.
2. Súčasťou administratívneho spisu je aj Protokol č. 700-1110103016-AG02/2016 o výsledku kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, kontrolované obdobie 01. 01. 2013 do 31. 08. 2016, kontrolovaný subjekt - žalobca.
3. Následne Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 7414-20/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019 rozhodla tak, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi zamestnávateľa - žalobcu, zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 04. 01. 2016, z dôvodov uvedených v jeho odôvodnení.
4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, o ktorom rozhodla žalovaná žalobou napadnutým rozhodnutím, bližšie opísaným v čl. II tohto odôvodnenia.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
5. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 45319-3/2019-BA zo dňa 16. 05. 2019 žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj len „zákona“) odvolania žalobcu a ďalšieho účastníka podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra č. 7414-20/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019, vo veci zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia
a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca žalobcu - W. V., zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra.
6. V odôvodnení žalovaná uviedla, že preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra v celom rozsahu a dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom v znení neskorších predpisov. Poukázala pritom na § 3 ods. 1 písm. a), § 7 ods. 1 písm. b), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) zákona v znení zákona č. 543/2010 Z. z. účinného od 01. 01. 2011, § 4 ods. 1 zákona v znení zákona č. 378/2015 Z. z. účinného od 02. 01. 2016, § 19 ods. 1 zákona v znení zákona č. 721/2004 Z. z. účinného od 01. 01. 2005, § 20 ods. 1 v znení zákona č. 338/2013 Z. z. účinného od 01. 11. 2013, majúc za to, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
7. Ďalej poukázala na to, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 zo dňa 29. 04. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. 09. 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na fyzické osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Citovala pritom čl. 11 ods. 3 a 12 ods. 1 základného nariadenia, majúc za to, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania. Ak osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, prvým krokom je určenie toho, či vykonáva podstatnú časť činnosti, t. j. najmenej 25 % z celkového pracovného času a/alebo dosahuje najmenej 25 % z celkovej odmeny v členskom štáte bydliska. Zamestnávateľ ako spoločnosť nedosahovala od roku 2012 do roku 2017 obrat vo výške 25 %, čo je jedna zo základných podmienok pre udelenie formulárov PD A1 pre vyslanie zamestnancov do zahraničia. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo zverejnené rozhodnutie č. A2 z 12. 06. 2009 týkajúce sa výkladu článku 12 základného nariadenia, v ktorom je problematika vyslania zamestnancov a samostatne zárobkovo činných osôb podrobne vysvetlená. V uvedenom rozhodnutí bolo okrem iného uvedené, že príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akejkoľvek pochybnosti týkajúcej sa uplatniteľnosti článku 12 základného nariadenia. K zisteniu, že zamestnávateľ nemá od svojho založenia žiadnu prevažujúcu činnosť v krajine pôvodu, t. j. v Slovenskej republike, dospela francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia na základe vlastného šetrenia. V súvislosti s uvedeným došlo k výmene informácií medzi oboma inštitúciami, pričom francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia požiadala Sociálnu poisťovňu o odobratie prenosných dokumentov A1 udelených zamestnancom žalobcu na základe protokolu o nelegálnej práci vypracovaného DIRECCTE. Sociálna poisťovňa na základe dohody o spolupráci požiadala o preverenie uvedenej veci Národný inšpektorát práce a zároveň vykonala v zmysle zákona v znení neskorších predpisov u žalobcu aj vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenia a kontrolu plnenia povinnosti žalobcu. Sociálna poisťovňa a Národný inšpektorát práce dospeli k rovnakému zisteniu o rozsahu výkonu činnosti zamestnávateľa na území Slovenska vo vzťahu k výkonu činnosti na území Francúzska (v roku 2015 - 9,63 %, v roku 2016 - 2,13 % a v roku 2017 - 4,89 %, t. j. menej ako 25 % rozsahu výkonu činnosti) ako francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia. Na základe tejto skutočnosti sa nepreukázalo splnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnanca. Vzhľadom na túto skutočnosť boli PD A1 formuláre č. 16-00008079-110-000-A-2023649 (za obdobie od 05. 01. 2016 do 04. 04. 2016) a č. 16-00046551-110-000-A-2060685 (za obdobie od 05. 04. 2016 do 05. 07. 2016), vyhlásené za neplatné. Ku dňu 04. 01. 2016 bol zamestnanec prihlásený do systému sociálneho poistenia v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky správne, pretože vyslaný na výkon činnosti na územie Francúzska bol až od 05. 01. 2016. Formulár PD A1, ktorý potvrdzoval určenie slovenskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 05. 01. 2016, bol vyhlásený za neplatný. Z uvedeného dôvodu bol zamestnávateľ (žalobca) povinný podať odhlášku za zamestnanca ku dňu 04. 01. 2016, túto povinnosť si nesplnil vôbec.
8. Žalovaná tiež mala za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Okrem toho, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon pritom nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Nie je pritom viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci.
9. S poukazom na uvedené tak žalovaná skonštatovala, že na zamestnanca sa od 05. 01. 2016 v súlade s článkom 11 (3) (a) základného nariadenia vzťahuje uplatniteľná legislatíva Francúzska. Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia Francúzska dospeli k zhode vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 05. 01. 2016 v rámci zmierovacieho dialógu, ktorého postup upravuje rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. A1 z 12. 06. 2009.
III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe
10. Žalobou zo dňa 22. 07. 2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí žalovanej č. 45319-3/2019-BA zo dňa 16. 05. 2019 a rozhodnutia č. 45320-3/2019/BA zo dňa 15. 05. 2019, ako aj Oznámení žalovanej k týmto rozhodnutiam zo dňa 24. 06. 2019, pričom súd uznesením č. k. 23Sa/64/2019-56 zo dňa 05. 08. 2019 vylúčil jednotlivé žaloby na samostatné konanie.
11. Predmetom tohto konania, t. j. konania aktuálne vedeného pod sp. zn. 14Sa/1/2022 je žaloba zo dňa 22. 07. 2019 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 45319-3/2019-BA zo dňa 16. 05. 2019.
12. V žalobe žalobca ako dôvody žaloby uviedol, že napadnuté rozhodnutia mali byť žalovanou zrušené, okrem iného pre nedostatok dôvodov, a preto sú nezákonné. Vytýkal, že v rozhodnutiach absentuje uvedenie, na základe akých skutkových zistení prvostupňový orgán verejnej správy dospel k výroku rozhodnutí, keď v nich nie je bližšie konkretizované, kedy sa nepreukázalo plnenie podmienok vyslania, ktoré podmienky vyslania neboli splnené a z ktorých dôkazov tieto tvrdenia prvostupňového orgánu vychádzajú. Následne poukázal na tvrdenia žalovanej, majúc za to, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal pritom na článok 11, 12 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a článok 14 nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004. V súvislosti s článkom 14 (2) vykonávacieho nariadenia uviedol, že toto charakterizuje podstatné činnosti na území vysielajúceho štátu u zamestnávateľa, uplatňujúceho inštitút vyslania, ako činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia. Namietal, že ani základné nariadenie, ani vykonávacie nariadenie, neuvádzajú výšku obratu 25 % v štáte vyslania na to, aby vysielajúci zamestnávateľ mohol uplatniť inštitút vyslania. 25 %-ný obrat zamestnávateľa na území vysielajúceho štátu neupravujú ani žiadne ďalšie rozhodujúce právne predpisy (ani Zákon č. 351/2015 Z. z., ba dokonca ani Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení Nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu a ani Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014). Ďalej poukázal aj na § 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov a dal do pozornosti aj text Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. 05. 2014, a tiež závery z Praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, keď z Príručky rovnako vyplýva, že pri určovaní, či podnik vykonáva podstatnú časť svojich činností v štáte vyslania, sa musia brať do úvahy všetky kritériá charakterizujúce činnosti vykonávané príslušným podnikom. Kritériá sa musia prispôsobiť konkrétnym charakteristikám každého podniku a skutočnej povahe vykonávaných činností. Kritériá by sa mali prispôsobiť každému konkrétnemu prípadu, pričom aj Príručka pripúšťa nižší obrat ako 25 % z celkového obratu vo vysielajúcom štáte, kedy sa má vykonať väčšia kontrola.
13. K veci samej zdôraznil, že počas vyslania zamestnancov žalobca vykonával činnosti na území Slovenska prostredníctvom aspoň 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov, kde pri obrate bolo tiež potrebné prihliadnuť na výrazný rozdiel v mzdách na Slovensku a vo Francúzsku. Okrem toho poukázal na to, že podal aj správnu žalobu vo veci vyhlásenia formulárov PD A1 za neplatné. Zároveň poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04. 12. 2018, týkajúce sa dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Uviedol, že medzi francúzskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia nedošlo k uzavretiu dohody podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, keď jej existencia správnym orgánom prvého stupňa ani žalovanou nebola preukázaná. V tomto smere poukázal aj na právoplatne rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/76/2018, 23Sa/77/2018, 23Sa/95/2018 zo dňa 20. 05. 2019.
IV. Vyjadrenie žalovaného
14. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 10. 10. 2019 uviedla, že časť námietok žalobcu uvedených v žalobe je obsahovo obdobná s námietkami uvedenými v odvolaní a k tým sa žalovaná vyjadrila v napadnutom rozhodnutí. Následne zopakovala už v rozhodnutí uvedené skutočnosti. Okrem toho dodala, že v zmysle článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia na účely uplatňovania článku 12 (1) základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Výraz „zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť“ znamená, že zamestnanec obvykle vykonáva podstatnú časť činností na území vysielajúceho štátu. V danom prípade však zamestnanec žalobcu jednoznačne túto základnú podmienku nespĺňal a väčšiu časť svojej činnosti preukázateľne vykonával na území štátu zamestnania t.j. vo Francúzsku. Žalovaná nie je v zmysle koordinačných nariadení príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnanca žalobcu a súčasne s poukazom na článok 5 vykonávacieho nariadenia ani nemá právo spochybňovať dokument, ktorým jej CLEISS oznámil skutočnosti o výsledkoch vyšetrovania žalobcu na území Francúzska. Platným pracovným nástrojom, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy, ktorého členského štátu, sa uplatňujú za daných okolností je aj Praktická príručka o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku. Vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania kumulatívne spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania tak, ako to vyplýva z gramatického výkladu článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia. Žalobca síce predložil viacero dokladov, avšak ich analýzou sa zistilo, že žalobca nespĺňa podmienky vysielajúceho zamestnávateľa v zmysle koordinačných nariadení. Nesúhlasila s námietkami týkajúcimi sa smernice, ako aj poukazu na záver Veľkého senátu správneho kolégia, vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04. 12. 2018, keď prijatý záver sa týka takých prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, čo v predmetnom prípade nenastalo. Uplatniteľná legislatíva bola určená formou zmierovacieho dialógu.
15. Záverom upozornila, že žalobca si nemôže zvoliť systém sociálneho zabezpečenia tej krajiny, kde to je pre jeho podnikanie ekonomicky výhodnejšie, ale má povinnosť prihlásiť zamestnancov do sociálneho systému toho štátu, ktorému v zmysle koordinačných nariadení podliehajú. Za neopodstatnenú považovala námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa mala zohľadniť výšku minimálnej mzdy vo Francúzsku a na Slovensku. Zároveň navrhla konanie prerušiť z dôvodu, že žalobca podal správnu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia oznámenia, ktorým mu bolo oznámené, že formuláre PD A1 zamestnanca Miroslava Janoča žalovaná vyhlásila za neplatné.
V. Ďalší priebeh konania
16. Žalobca následne zaslal správnemu súdu vyjadrenie zo dňa 24. 11. 2019, v ktorom nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, mal za to, že ide o novú argumentáciu a vychádzala z neaktuálneho znenia článku 12 (1) základného nariadenia s tým, že podmienka zvyčajného výkonu činnosti na území vysielajúceho štátu sa vzťahuje na zamestnávateľa a nie na zamestnanca.
17. Následne poukázal na znenie článku 5 vykonávacieho nariadenia s tým, že nie je možné akceptovať tvrdenie žalovanej, že nie je príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných
právnych predpisov zamestnancov žalobcu. Práve žalovaná je príslušná na takéto posúdenie, je inštitúciou, ktorá určila slovenské právne predpisy za uplatniteľné a práve PD A1 je dokumentom, ktorý osvedčil situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia.
18. Žalovaná a ani prvostupňový orgán verejnej správy nepostupovali v súlade s článkom 14 (2) vykonávacieho nariadenia, keď tento vôbec neupravuje podmienku, aby boli kumulatívne splnené všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania, dokonca neudáva výpočet takýchto požiadaviek a už vonkoncom neuvádza ako jednu z požiadaviek dosiahnutie 25 % obratu na území štátu vyslania z celkového obratu zamestnávateľa. Preskúmavané rozhodnutia sú s ohľadom na uvedené založené na nesprávnom právnom posúdení.
19. Žalobca ďalej poukázal na to, že francúzska inštitúcia CLEISS nie je príslušná na určovanie uplatniteľných právnych predpisov a na akékoľvek rozhodovanie. CLEISS je zariadenie vytvorené francúzskou vládou, ktorého zistenia a prípadné pochybnosti žiadne nariadenie EÚ nedáva povinnosť slovenskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia akceptovať. CLEISS nemôže rozhodovať, môže poskytnúť len svoju expertízu. Závery CLEISS nemajú žiadnu hodnotu ani v našom právnom systéme ani v európskom.
20. Konanie žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa - Sociálnej poisťovne, pobočky Nitra, vyvoláva u žalobcu stav absolútnej právnej neistoty, keď žalovaná raz tvrdí, že došlo k uzavretiu dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia medzi francúzskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve (napr. v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 23Sa/29/2019), no v tomto konaní tvrdí presný opak. Takéto arbitrárne konanie žalovanej a aj prvostupňového orgánu verejnej správy nemôže požívať právnu ochranu v právnom štáte, ktorým podľa Ústavy SR Slovenská republika je. Žalobcovi nie je známe, akým spôsobom, kedy, akým subjektom/ prípadne akými subjektmi a k akému dátumu malo dôjsť k určeniu uplatniteľnej legislatívy, keď o týchto skutočnostiach nebol informovaný.
21. K tvrdeniu žalovanej, že napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi žalobcu od určeného obdobia zaniklo poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, poukázal na závery vyjadrené v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018, odsek 44. Tiež upriamil pozornosť správneho súdu na fakt, že prvostupňový orgán verejnej správy v rokoch 2014 - 2016 vystavil formuláre PD A1, ktoré bez účasti žalobcu v januári 2019 svojvoľne a bezprávne vyhlásil za neplatné a rozhodol, že zamestnanec nepodlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia SR. Žalobca k podľa neho svojvoľnému konaniu žalovanej a aj správneho orgánu prvého stupňa dal do pozornosti správneho súdu, že po vydaní preskúmavaného rozhodnutia Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, zrušila svoje listy zo dňa 28. 01. 2019 č. 8279-1/2019- NR a č. 8279-2/2019-NR o vyhlásení PD A1 za neplatné a znovu novými listami vyhlásila vydané PD A1, týkajúce sa zamestnanca: Miroslav Janočo, za neplatné. Aj z tohto dôvodu nemôže byť rozhodnutie napadnuté žalobou v tomto konaní zákonné. Žalobca sa samostatnou správnou žalobou v sociálnych veciach zo dňa 08. 09. 2019 domáha zrušenia týchto nových oznámení, kde konanie je vedené na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 19Sa/12/2019.
22. Čo sa týka argumentácie žalobcu ohľadom výšky minimálnej mzdy, v žalobe je dosť jasne uvedené, že ňou žalobca argumentuje v rámci posudzovania kritéria obratu zamestnávateľa, keďže jeho obrat ako agentúry dočasného zamestnávania vo veľkej miere ovplyvňuje mzda agentúrnych zamestnancov. Systém sociálneho zabezpečenia do ktorého boli odvádzané odvody na sociálne zabezpečenia, určila slovenská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, t. j. Sociálna poisťovňa tým, že vydala formuláre PD A1.
23. K prerušeniu konania uviedol, že na to nie je zákonný dôvod, keď Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, sama zrušila svoje listy, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu zákonnosti na základe podanej správnej žaloby a následne znovu vyhlásila PD A1, ktoré sa týkajú ďalšieho účastníka konania za neplatné a tieto oznámenia sú vydané po dátume vydania preskúmavaného rozhodnutia a sú predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre sp. zn. 19Sa/12/2019.
24. Žalovaná v podaní zo dňa 19. 12. 2019 uviedla, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia členského štátu bydliska zamestnanca bola oprávnená na určenie príslušnosti právnych predpisov, a teda osvedčila situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia tým, že vystavila
formulár PD A1 z dôvodu vyslania zamestnanca do Francúzska. Vzhľadom na to, že francúzska strana mala pochybnosti o správnosti vydania formulára PD A1 (pričom sama uskutočnila aj kontrolu výkonu činnosti žalobcu vo Francúzsku), kontaktovala Sociálnu poisťovňu za účelom overenia, či zamestnanci žalobcu spĺňajú, resp. spĺňali podmienky vyslania. Na základe podnetu z francúzskej strany Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, vykonala u žalobcu kontrolu a rovnako kontrolu vykonal aj Národný inšpektorát práce. Kontrolami bolo zistené, že podmienky vyslania neboli splnené, pričom výsledky korešpondovali s výsledkami šetrení uskutočnených francúzskou stranou. Z uvedeného dôvodu Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, pristúpila k vyhláseniu vystavených formulárov PD A1 za neplatné. Následne francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia informovala Sociálnu poisťovňu, že dotknutí zamestnanci boli prihlásení do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. V dôsledku uvedenej skutočnosti Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, vydala prvostupňové rozhodnutia, ktorými odhlásila týchto zamestnancov zo slovenského systému sociálneho poistenia. K uvedenému kroku musela Sociálna poisťovňa pristúpiť z dôvodu, že zamestnanec bol prihlásený v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, pričom v administratívnom konaní sa preukázalo, že zamestnanec má byť a aj bol zaradený do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. Cieľom vydania napadnutého rozhodnutia teda bolo zabezpečiť súlad skutkového stavu so stavom právnym, t. j. zabezpečiť, aby bol zamestnanec nielen reálne, ale aj formálne prihlásený v systéme sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu.
25. K poukazu žalobcu na uznesenie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04. 12. 2018 uviedla, že žalovaná v prejednávanom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy. Ostatné závery uvedeného uznesenia nie sú pre tento prípad relevantné, pretože situácia zakladajúca dôvod na postup podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia v prejednávanom prípade nenastala.
26. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa zrušenia oznámení o vyhlásení formulárov PD A1 za neplatné a následne vydania nových oznámení o vyhlásení formulárov PD A1 za neplatné, zdôraznila, že dôvodom tohto postupu bolo napravenie formálnych nedostatkov pôvodných oznámení, pričom však záver o potrebe vyhlásenia formulárov PD A1 za neplatné nezmenila. Z uvedeného dôvodu napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za nezákonné.
27. Pokiaľ ide o francúzsku inštitúciu sociálneho zabezpečenia CLEISS, táto sa nachádza v Registri inštitúcií obsahujúcom aktualizované údaje o kompetentných inštitúciách zapojených do elektronickej alebo papierovej výmeny správ v oblasti sociálneho zabezpečenia zriadenom Európskou komisiou. Každý z členských Štátov EÚ, EHP a Švajčiarska je povinný do Registra inštitúcií zasielať aktualizované údaje, okrem iného aj o inštitúciách oprávnených za daný štát konať za príslušnú vecnú oblasť. Z uvedeného vyplýva, že nakoľko sa CLEISS nachádza v tomto registri inštitúcií za oblasť uplatniteľnej legislatívy, je oprávnená komunikovať v tejto oblasti s príslušnými inštitúciami dotknutých členských štátov, t. j. v tomto prípade aj so žalovanou.
28. Následne súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní a vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 23Sa/78/2019-115 zo dňa 20. 07. 2020 tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej č. 45319-3/2019-BA zo dňa 16. 05. 2019, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 7414-20/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná kasačnú sťažnosť zo dňa 09. 11. 2020, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/45/2021 zo dňa 25. 10. 2022 tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/78/2019-115 zo dňa 20. 07. 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
29. Následne súd vec opätovne prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 27. 03. 2023, v neprítomnosti žalobcu, právnej zástupkyne žalobcu, žalovanej a ďalšieho účastníka podľa § 114 SSP, v dôsledku čoho pristúpil k vyhláseniu rozsudku v zmysle § 137 ods. 3 SSP.
VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
30. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie o predmetnej žalobe v sociálnych veciach, viazaný jej rozsahom a dôvodmi (ust. § 134 ods. 1, 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej len „SSP“), prihliadnuc pritom na to, že žalobcom je právnická osoba a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu (§ 119 SSP), preskúmal žalobou
napadnuté rozhodnutie zo dňa 16. 05. 2019, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom zamietol.
31. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, (ďalej len SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 134 ods. 1, 2 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
Podľa § 199 ods. 1 písm. a), ods. 3 SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
32. Na daný prípad sa vzťahujú koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. 04. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. 09. 2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. 09. 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosti, resp., aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
33. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
Podľa článku 12 (1) základného nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.
Podľa článku 14 (1) vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia „osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojím zamestnávateľom vyslaná do iného
členského štátu“, zahŕňa aj osobu, ktorá je zamestnaná na účely vyslania do iného členského štátu pod podmienkou, že sa na dotknutú osobu už aj bezprostredne pred začatím jej zamestnania vzťahujú právne predpisy členského štátu, v ktorom je usadený jej zamestnávateľ.
Podľa článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností.
Podľa článku 15 (1) vykonávacieho nariadenia, ak sa v článku 16 vykonávacieho nariadenia neustanovuje inak, v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II základného nariadenia, zamestnávateľ alebo dotknutá osoba, pokiaľ ide o osobu, ktorá nevykonáva činnosť ako zamestnanec, podľa možnosti vopred informujú o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú. Táto inštitúcia bezodkladne sprostredkuje informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na dotknutú osobu v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. b) alebo článkom 12 základného nariadenia dotknutej osobe a inštitúcii, ktorú určil príslušný orgán členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa článku 19 (2) vykonávacieho nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné.
Podľa článku 5 (1) vykonávacieho nariadenia, dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.
Podľa článku 5 (2) vykonávacieho nariadenia, v prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.
Podľa článku 5 (3) vykonávacieho nariadenia, v prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.
Podľa článku 5 (4) vykonávacieho nariadenia, ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.
34. Podľa bodu 3 Rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009 týkajúce sa výkladu článku 12 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 883/2004 o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej len „Rozhodnutie č. A2“), na tento účel je prvou rozhodujúcou podmienkou na uplatňovanie článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia 22Sa/26/2022 10 existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ktorého zamestnáva.
Podľa bodu 5 Rozhodnutia č. A2, druhou rozhodujúcou podmienkou na uplatnenie článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má tento zamestnávateľ svoje sídlo. Možnosť vyslania by sa preto mala obmedziť výhradne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť na území členského štátu, ktorého právne predpisy sa
naďalej vzťahujú na vyslaného pracovníka; preto sa predpokladá, že uvedené ustanovenia sa vzťahujú iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom majú sídlo.
Podľa článku 1 odstavec 5 Rozhodnutia č. A2, aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo.
Podľa článku 5 písm. b) Rozhodnutia č. A2, vyslaný pracovník a jeho zamestnávateľ okrem toho informujú príslušnú inštitúciu vysielajúceho štátu o akejkoľvek zmene, ktorá nastala počas obdobia, najmä: ak sa vyslanie, o ktoré sa požiadalo, nakoniec neuskutočnilo; ak sa činnosť prerušila z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 3 písm. b) tohto rozhodnutia; ak bol vyslaný pracovník pridelený svojim zamestnávateľom do iného podniku vo vysielajúcom štáte, najmä v prípade fúzie alebo prevedenia podniku.
Podľa článku 5 písm. d) Rozhodnutia č. A2, príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akejkoľvek pochybnosti týkajúcej sa uplatniteľnosti článku 12 nariadenia (ES) č. 883/2004.
35. Správny súd v prvom rade poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/45/2021 zo dňa 25. 10. 2022, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o podanej kasačnej sťažnosti žalovanej, v rámci ktorého kasačný súd uviedol, že „v danej veci bolo sporné, za akých okolností mohla žalovaná rozhodnúť, že zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 04. 01. 2016 podľa právnych predpisov Slovenskej republiky v dôsledku vykonávania zárobkovej činnosti na území Francúzskej republiky ako vyslanému zamestnancovi z dôvodu nesplnenia podmienok vyslania zamestnávateľom - žalobcom.“
36. Ďalej sa kasačný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí vysporiadal s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu, keď poukázal na to, že z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúci štát), ak sú splnené podmienky vyslania. Rovnaké subjektívne právo má aj zamestnávateľ tohto zamestnanca a ochrany tohto subjektívneho práva sa môže domáhať aj správnou žalobou podľa § 2 ods. 2 a § 177 ods. 1 SSP. Keďže žalobca už v žalobe namietal, že žalovaná svojím postupom zasiahla do jeho práva z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, postačuje to na to, aby bola osvedčená jeho aktívna legitimácia. Na základe vyššie uvedeného dospel správny súd k záveru, že v danom prípade bola daná aktívna legitimácia žalobcu na podanie správnej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovanej vrátane rozhodnutia č. 45319-3/2019-BA zo dňa 16. 05. 2019 spolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra č. 7414-20/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019.
37. Následne k veci samej kasačný súd v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/45/2021 zo dňa 25. 10. 2022 uviedol, že: „Z prejednávaného prípadu jednoznačne vyplynulo, že v danom prípade bol zavedený postup dialógu v zmysle Rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej len „Rozhodnutie č. A1“). Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že v prejednávanom prípade došlo len k prvej fáze postupu dialógu, pomocou ktorej sa riešia prípady, ak existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a prípady, ak existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. Prvá fáza dialógu v zmysle Rozhodnutia č. A1 predpokladá vzájomnú komunikáciu medzi
dotknutými členskými štátmi za účelom potrebného objasnenia rozhodnutia a v prípade potreby zrušenia príslušného dokumentu alebo jeho vyhlásenia za neplatný, alebo preskúmania a zrušenia svojho rozhodnutia. Ak by v tejto fáze nedošlo k zhode, nastupuje druhá fáza postupu dialógu - príslušné orgány dotknutých členských štátov sa môžu dohodnúť, že začnú druhú fázu postupu dialógu alebo postúpia vec priamo správnej komisii. Kasačný súd konštatuje, že zo súdneho spisu, resp. administratívneho spisu bolo preukázané, že v danom prípade bola zhoda medzi dotknutými inštitúciami už v rámci prvej fázy postupu dialógu a nebolo potrebné začať druhú fázu postupu dialógu, prípadne sa obrátiť v rámci zmierovacieho postupu na správnu komisiu“.
38. Ďalej kasačný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukázal na Rozhodnutie č. A2, ktoré bližšie poukazuje na výklad článku 12 základného nariadenia, v rámci ktorého bolo určené, že rozhodujúcimi podmienkami na uplatňovanie článku 12 je existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ktorého zamestnáva a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má tento zamestnávateľ svoje sídlo. Ďalej poukázal na článok 14 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ktoré bližšie spresňuje článok 12 ods. 1 základného nariadenia s tým, že Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) v danej problematike poskytla viacero výkladových pravidiel článku 12 základného nariadenia. (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 03. 06. 2021 vo veci C-784/19 TEAM POWER EUROPE ).
39. Kasačný súd ďalej konštatoval, že „Z obsahu súdneho spisu, súčasť ktorého tvoril aj administratívny spis bolo jednoznačne preukázané, že došlo k zhode v určení uplatniteľných právnych predpisov medzi žalovanou a francúzskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia, čoho následkom bolo vyhlásenie formulárov PD A1 za obdobie od 05. 01. 2016 do 04. 04. 2016 a od 05. 04. 2016 do 05. 07. 2016 v celom rozsahu za neplatné a z toho vyplývajúceho zániku účasti na povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti zamestnanca zamestnávateľa, resp. zamestnanca. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že po prvotnej žiadosti francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, žalovaná, resp. pobočka žalovanej vykonala kontrolu u žalobcu za účelom overenia informácií poskytnutých francúzskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia a rovnako za týmto účelom oslovila Národný inšpektorát práce. Výsledkom šetrenia žalovanou bolo potvrdenie skutočností, ktoré deklarovala francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia.“
40. Podľa právneho názoru správneho súdu je potrebné konštatovať, že žalovanej patrí právomoc na posúdenie, či vyslaní zamestnanci žalobcu podliehajú alebo nepodliehajú slovenským právnym predpisom, nakoľko táto vyplýva z čl. 5 vykonávacieho nariadenia, pričom nič nebránilo tomu, aby napriek svojmu existujúcemu potvrdeniu (PD A1) rozhodla o tom, či poistenie podľa slovenských predpisov trvalo alebo nie. Inštitúcia členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, ho môže podľa cit. čl. 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zrušiť. Pritom posudzuje, či tu skutočne sú alebo nie sú predpoklady, za ktorých sa na vyslaných zamestnancov naďalej uplatňujú právne predpisy štátu, kde má sídlo ich zamestnávateľ, podľa čl. 12 ods. 1 základného nariadenia a čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Toto posúdenie vykonáva príslušná inštitúcia samostatne, v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou. V tomto postupe jej nebráni ustanovenie čl. 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pretože z tohto nariadenia nijako nevyplýva, že by potvrdenie malo byť záväzné pre orgány členského štátu, ktorý ho vydal. Takáto záväznosť by bola v rozpore s povinnosťou príslušnej inštitúcie tohto členského štátu zrušiť uvedené osvedčenie.
41. Správny súd je toho názoru, že žalovaná správne aplikovala ustanovenie čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, ako aj čl. 14 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 14 ods. 2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania judikatúra Súdneho dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 základného nariadenia v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v
prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil, že čl. 12 ods. 1 základného nariadenia predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia a má sa vykladať úzko. Preto sa toto ustanovenie nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere. Smernica 2014/67/EÚ, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe, v ods. 13 preambuly, ale aj v čl. 9 ods. 3 pritom výslovne zdôrazňuje, že nemá nijaký vplyv na uplatňovanie základného a vykonávacieho nariadenia, preto ani táto argumentácia žalobcu nie je dôvodná.
42. Správny súd konštatuje, že v prejednávanej veci skutkové zistenia potvrdili, že žalobca ako vysielajúci zamestnávateľ (agentúra dočasného zamestnania) vyslal svojho zamestnanca na výkon zárobkovej činnosti na územie Francúzskej republiky. Na základe zaslanej žiadosti z francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, v ktorej boli vyslovené pochybnosti súvisiace s vystavenými formulármi PD A1 pre zamestnávateľa, resp. pre jeho zamestnancov vyslaných na územie Francúzskej republiky, pobočka žalovanej opätovne preverila splnenie podmienok vyslania pre dotknutého zamestnávateľa, teda žalobcu a jeho zamestnancov. V tejto súvislosti vykonala kontrolu a požiadala o vykonanie kontroly aj Národný inšpektorát práce, kde výsledky uvedených kontrol potvrdili pochybnosti vyslovené zo strany francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (25 % obrat z celkového obratu spoločnosti v jednotlivých rokoch nebol na území Slovenskej republiky dosiahnutý, čím nebola splnená jedna z podmienok inštitútu vyslania). Je na posúdení správneho orgánu, ktoré konkrétne kritéria pri posudzovaní podmienok vyslania považuje za rozhodné. Bolo preto povinnosťou príslušnej inštitúcie členského štátu, ktorá vydala formulár PD A1 zvážiť, či je toto vystavenie formulára PD A1 dôvodné, pričom žalobca nesplnil podmienku minimálneho obratu 25 %, ktorý vo svojej žiadosti predpokladal. Medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia došlo k dohode podľa čl. 5 ods. 4 vykonávacieho nariadenia tak, že žalovaná akceptovala stanovisko francúzskej inštitúcie o tom, že zamestnanci žalobcu (medzi nimi ďalší účastník) nespĺňajú podmienky čl. 12 ods. 1 základného nariadenia a zhodne s týmto stanoviskom vydala svoje rozhodnutia, pričom uvedené podporujú aj vlastné zistenia žalovanej. Na základe vyššie uvedených skutočností je potrebné v tomto prípade konštatovať správnosť postupu a aplikácie príslušných ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia žalovanou. Pre úplnosť správny súd uvádza, že požiadavka žalobcu prihliadať pri posúdení obratu zamestnávateľa na rozdielnu výšku minimálnej mzdy zamestnancov vo Francúzsku a na Slovensku z koordinačných nariadení nevyplýva.
43. Správny súd je toho názoru, že žalovaná odôvodnila svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21. 01. 2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19. 04. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaná pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto postupovala a jej žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadala so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu a nemožno hovoriť o jej svojvôli pri rozhodovaní. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlila podstatu podmienok zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšieho účastníka a skutočnosť, prečo dospela k záveru, že žalobca nespĺňal všetky podmienky na uplatnenie inštitútu vyslania.
44. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP.
45. Správny súd o trovách konania žalovanej, vrátane trov kasačného konania, rozhodol tak, že jej nepriznal náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, podľa ust. § 168 SSP, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady (podané vyjadrenia, ako ani kasačnú sťažnosť, nie je možné hodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, zákon poskytuje možnosť vyjadriť sa k žalobe, resp. vyjadreniu žalobcu a neukladá takúto povinnosť). Rovnako tak nepriznal právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, ani ďalšiemu účastníkovi konania, a to podľa ust. § 169 SSP, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi konania. Správny súd mu neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu vznikli trovy konania. V predmetnej veci správny súd nezistil ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo možné ďalšiemu účastníkovi konania priznať právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.