Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31S-166-2021.pdf
PDF · 165.18 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/166/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej a členov senátu JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: meander invest s. r. o., so sídlom M. R. Štefánika 1821, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 44 820 313, zastúpený advokátom JUDr. Danielom Janšom, so sídlom Horné záhrady 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 304 253, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Právny odbor, so sídlom Masarykova 1887/10, 040 01 Košice
- mestská časť Staré mesto, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. O-40/2021 zo dňa 02.03.2021, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Žiline žalobu zamieta.
II. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Správny orgán prvého stupňa - Inšpektorát práce Žilina rozhodnutím č. 287/2020-IZA-2.4/pok/R/ M zo dňa 21.12.2020 uložil žalobcovi na základe § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 4. zákona o inšpekcii práce, konkrétne za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (ďalej len „zákon o nelegálnej práci“) spočívajúce v tom, že účastník konania, ktorý je právnickou osobou, porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 27.02.2020 o 12:00 hod. na kontrolovanom pracovisku: reštaurácia ski, Oravice, využíval závislú prácu fyzických osôb - štátnych príslušníkov tretej krajiny: O. Q. (nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B.) a V. J. (nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B.), ktoré pre účastníka konania vykonávali závislú prácu - O. Q. vykonával prácu: pomocný kuchár a V. J. vykonávala prácu: pomocná sila v kuchyni a nesplnil podmienky na ich zamestnávanie podľa osobitného predpisu - § 21, § 21a, § 21b, § 22, § 23, § 23a, § 23b zákona č. 5/2004 Z. z. službách zamestnanosti (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“), ktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až 4 zákona o inšpekcii práce, ktorý bol vykonaný dňa 27.02.2020 u účastníka konania na kontrolovanom pracovisku: reštaurácia ski, Oravice a v dňoch 06.03.2020, 16.03.2020, 25.06.2020 a 02.07.2020 na inšpektoráte práce; pokutu vo výške 6 000 eur. Účastník konania je povinný uloženú pokutu zaplatiť na účet Inšpektorátu práce Žilina vedený v Štátnej pokladnici v lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že u žalobcu na kontrolovanom pracovisku: reštaurácia ski, Oravice v dňoch 06.03.2020, 16.03.2020, 25.06.2020 a 02.07.2020 na inšpektoráte práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 a 4 zákona o inšpekcii práce vykonal inšpekciu práce. Výkon inšpekcie bol u žalobcu zameraný na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania podľa zákona o nelegálnej
práci. Z tejto inšpekcie práce bol vyhotovený Protokol č. IZA-147-41-2.4/P-A28-20 zo dňa 02.07.2020, ktorý bol prerokovaný dňa 02.07.2020 s S.. Q. P., konateľkou žalobcu. V protokole o výsledku inšpekcie práce bol konštatovaný jeden nedostatok, za ktorý je vedené správne konanie o uložení pokuty: právnická osoba meander invest s. r. o. porušila zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 27.02.2020 o 12:00 hod. na prevádzke „reštaurácia ski, Oravice“, využívala závislú prácu fyzických osôb O. Q. (nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B.) a V. J. (nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B.) - štátnych príslušníkov tretej krajiny a neboli splnené podmienky na zamestnávanie týchto kontrolovaných osôb podľa osobitného predpisu (podľa § 21, § 21a, § 21b, § 22, § 23a, § 23b zákona o službách zamestnanosti), čím porušila ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci. Žalobca vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania o uložení pokuty uviedol, že si nie je vedomý porušenia nelegálneho zamestnávania a považuje protokol o výsledku inšpekcie práce za nezákonný. Podľa jeho vyjadrenia O. Q. a V. J. vykonávali na prevádzke Oravice prax a nie prácu, t. j. neboli v postavení osôb vykonávajúcich závislú prácu. Túto skutočnosť potvrdili obe menované osoby aj inšpektorom práce. Obe tieto osoby zároveň tvrdili, že majú zmluvu s univerzitou, ktorú však inšpektori práce od nich nežiadali. Ďalej namietal, že zápisnice boli nezákonne upravené, lebo v nich boli otázky kladené v slovenčine a nie v ich jazyku, čo sa následne nezákonným spôsobom konvalidovalo. Vo vyjadrení ďalej poukázal na to, že menované fyzické osoby vykonávali prax na základe Zmluvy č. 47 zo dňa 19.12.2019, ktorá bola uzatvorená na základe Dohody o pridružení medzi Európskou úniou a jej členskými štátnymi na jednej strane a Ukrajinou na strane druhej zo dňa 21.03.2014 a najmä na základe kapitoly 23, čl. 430 a 431 a nasl. S poukazom na uvedené mal za to, že študenti mali všetky potrebné doklady aj potvrdenia. Medzinárodné zmluvy a právo Európskej únie je nadradené nad právny poriadok Slovenskej republiky, a teda nie je možné argumentovať tým, že sa jednalo podľa zákona o nelegálnu prácu. Poukázal na to, že výklad práva nespadá do kompetencie inšpektorov práce, ale v zmysle Ústavy SR ho môžu vykonávať len súdy. Z prvostupňového rozhodnutia tiež vyplýva prepis výpovedí O. Q. a V. J., ktorí sa pri výkone inšpekcie práce dňa 27.02.2020 zhodne vyjadrovali, že prácu im dohodla univerzita v Užhorode, že prácu im nariadila manažérka U. J., pričom nemali podpísanú žiadnu zmluvu, iba s univerzitou, keďže vykonávajú prax ako študenti bez dohody o odmene. V prípade O. Q. malo ísť o prácu pomocného kuchára a v prípade V. J. o pomocnú silu v kuchyni. Obaja menovaní pri inšpekcii vyhlásili, že porozumeli poučeniu a inšpektorovi práce uviedli pravdivé a úplné informácie. Rovnako podpísali zápisnicu, pričom túto podpísala manažérka U. J., ktorá bola prítomná pri spisovaní zápisnice a tiež preklade. Z uvedeného dôvodu prvostupňový správny orgán konštatoval, že nie je možné prihliadať na námietku žalobcu o nezákonnosti zápisníc. Vo veci bola v danom čase vypočutá aj manažérka U. J., ktorá poukázala na náplň práce a pracovný čas týchto osôb s tým, že k uzavretiu dohody sa nevedela vyjadriť, zadávala im len prácu a kontrolovala ich. Na otázku, či je im vyplácaná finančná odmena, uviedla, že áno, avšak sumu nevedela uviesť. Na otázku, odkedy pracujú, uviedla, že približne od 06.01.2020 pracujú s kmeňovými zamestnancami. Z výpovedí uvedených osôb mal správny orgán preukázané všetky podstatné znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Podriadenosť zamestnanca a nadriadenosť zamestnávateľa je preukázaná priamo v zápisnici o podaní informácie, kde pani U. J. ako zamestnankyňa žalobcu uviedla, že V. J. a O. Q. zadáva prácu a kontroluje ju. Osobný výkon práce zamestnancami je preukázaný skutkovými zisteniami inšpektorov práce, keď inšpektori práce priamo na kontrolovanom pracovisku dňa 27.02.2020 zistili, že na pracovisku sa nachádzajú aj V. J. a O. Q., ktorí vykonávali pridelenú prácu. Z výpovede U. J. bolo tiež zistené, že práve ona dáva pokyn pre výkon práce označeným osobám. Vykonávanie práce v mene zamestnávateľa preukazuje to, že V. J. a O. Q. sa nachádzali na pracovisku u žalobcu, pracovali spoločne s kmeňovými zamestnancami žalobcu. Splnenie podmienky vykonávania práce v pracovnom čase určenom zamestnávateľom preukazuje predložená evidencia pracovného času za mesiac február, z ktorej je zrejmý začiatok a koniec pracovného času menovaných fyzických osôb. K výkonu inšpekcie práce žalobca predložil dokument „Zmluva č. 47 o medzinárodnej spolupráci, zabezpečení a realizácii odbornej praxe“, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom, Užhorodský obchodno-ekonomický inštitút Kyjevskej obchodno-ekonomickej univerzity v Užhorode, Ukrajina a Centrom pre vedecký a priemyselný výskum Užhorodského obchodno-ekonomického inštitútu v Užhorode, Ukrajina. Predmetom tejto zmluvy bola realizácia odbornej praxe počas študijno-vzdelávacích pobytov na Slovensku a v Európskej únii študentov a absolventov Užhorodského obchodno-ekonomického inštitútu Kyjevskej národnej univerzity obchodu a ekonómie v Užhorode. Vzhľadom na to, že bol preukázaný výkon závislej práce kontrolovanými fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny - Ukrajina, bol dožiadaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo o poskytnutie stanoviska, či tieto kontrolované osoby splnili podmienky podľa zákona o službách zamestnanosti. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo vo svojom stanovisku zo dňa 12.03.2020 uviedol, že kontrolovaní štátni príslušníci tretej
krajiny V. J. a O. Q. nesplnili podmienky na zamestnávanie štátnych príslušníkov tretej krajiny podľa § 21, § 21a, § 21b, § 22, § 23, § 23a a § 23b zákona o službách zamestnanosti. Prílohou vyjadrenia žalobcu k oznámeniu o začatí konania o uložení pokuty bola Dohoda o pridružení medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu a ich členskými štátmi na jednej strane a Ukrajinou na druhej strane. Žalobca poukázal na čl. 430 a 431 a nasl. predmetnej dohody o pridružení. Správny orgán prvého stupňa súhlasil s vyjadrením žalobcu, že inšpektoráty práce nie sú oprávnené vykladať zákony, avšak považoval za potrebné uviesť, že podľa dostupných informácií je dohoda o pridružení hlavným nástrojom zbližovania Ukrajiny a Európskej únie, podporujú sa ňou hlbšie politické väzby, silnejšie hospodárske prepojenie a rešpektovanie spoločných hodnôt. Zmluvnými stranami tejto dohody sú jednotlivé členské štáty Európskej únie, Európske spoločenstvo pre atómovú energiu a Ukrajina. Predmetná dohoda o pridružení neoprávňuje žalobcu (ani univerzitu na Ukrajine) na jej priamy a ľubovoľný výkon bez rešpektovania akýchkoľvek ďalších predpisov. Zákon o službách zamestnanosti ustanovuje jasné pravidlá, ktoré sa vzťahujú na výkon práce na území Slovenskej republiky, ktoré nie je možné obísť uzatvorením zmluvy medzi podnikateľským subjektom so sídlom v Slovenskej republike a školou na Ukrajine tak, ako to urobil žalobca. Inšpektorát práce ako orgán dozoru počas výkonu inšpekcie práce zistil výkon závislej práce štátnych príslušníkov tretích krajín. Následne, keďže inšpektoráty práce nekontrolujú dodržiavanie zákona o službách zamestnanosti, bol dožiadaný príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý sa jednoznačne vyjadril, že neboli splnené podmienky na zamestnávanie týchto osôb podľa § 21, § 21a, § 21b, § 22, § 23, § 23a a § 23b zákona o službách zamestnanosti. Námietky žalobcu, ktoré vzniesol počas výkonu inšpekcie práce, ako aj počas správneho konania, rovnako tak aj doklady, ktoré predložil, nie sú spôsobilé zbaviť ho zodpovednosti za zistený správny delikt. Vzhľadom na uvedené mal správny orgán prvého stupňa jednoznačne preukázané, že žalobca porušil § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci. Správny orgán prvého stupňa v zmysle zákona o inšpekcii práce pri ukladaní pokuty za zistené porušenie právneho predpisu zohľadnil jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliadol v súlade s § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov. Tu konštatoval, že konanie žalobcu možno považovať za závažné. Žalobca svojím konaním nielenže uviedol do právnej neistoty dotknuté kontrolované fyzické osoby, ale porušil aj povinnosti voči orgánom štátnej správy. Porušovanie zákazu nelegálneho zamestnávania je závažným porušením právnych predpisov so závažnými celospoločenskými dôsledkami, ako aj s nepriaznivými spoločenskými dôsledkami pre nelegálne zamestnávané osoby. Nelegálne zamestnávanie možno označiť za fenomén, ktorý je spôsobilý zapríčiniť rozklad podnikateľského a pracovného trhu. Existencia nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania má negatívny dopad na zamestnancov v podobe straty odvodových výhod, dôchodkov, sociálneho a zdravotného zabezpečenia, ako aj na štát, ktorému vzniká škoda v podobe úbytkov zdrojov na sociálne zabezpečenie. Porušovanie zákazu nelegálneho zamestnávania správny orgán považoval za závažné aj z toho dôvodu, že zamestnávatelia, ktorí nelegálne zamestnávajú, krivia rovnosť podmienok na podnikanie, spoločnosť stráca na nezaplatených daniach a odvodoch, zvýšená je nezamestnanosť. Správny orgán uložením sankcie žalobcovi sleduje cieľ zákona o nelegálnej práci, ktorým je v zmysle dôvodovej správy „chrániť spoločnosť pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, ale aj chrániť fyzické osoby, pre ktoré nelegálna práca prináša sociálnu neistotu“. Ďalej správny orgán prvého stupňa prihliadol na počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa. Konštatoval, že žalobca počas výkonu inšpekcie práce zamestnával 30 zamestnancov. Správny orgán prvého stupňa vyslovil názor, že pre vyšší počet zamestnancov je potrebné žalobcovi uložiť pokutu v uvedenej výške, aby táto bola v jeho majetkovej sfére dostatočne citeľná pre naplnenie represívneho účelu pokuty. Kritérium rizík, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, je irelevantné, keďže pokuta sa ukladá za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania a inšpekcia práce nebola zameraná na kontrolu predpisu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Kritériom pre stanovenie výšky pokuty bol tiež počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, k čomu správny orgán prvého stupňa uviedol, že najnižšou zákonnou výškou pokuty je 5 000 eur. Správny orgán prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na to, že na uloženie pokuty na spodnej hranici zákonom ustanovenej sadzby pre dve nelegálne zamestnávané fyzické osoby súčasne nie je automatický právny nárok, ak sú prítomné ďalšie priťažujúce okolnosti. Ďalej poukázal na to, že v danom prípade je prítomná jedna priťažujúca okolnosť, keďže sa nejedná o ojedinelý výskyt nedostatku, keďže nelegálne zamestnávanie bolo zistené v dvoch prípadoch. Naopak, prihliadol na poľahčujúcu okolnosť, že u žalobcu nebolo v minulosti zistené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, čo bolo správnym orgánom preverené v zozname fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania. Po zhodnotení všetkých kritérií podľa zákona o inšpekcii práce vyslovil správny orgán prvého stupňa názor, že pokuta vo výške zákonného minima na zistený nedostatok nie je
adekvátna, a to najmä s poukazom na závažnosť zisteného nedostatku, počet zamestnancov žalobcu a po zohľadnení kritéria materiálnej rovnosti účastníkov konania zakotvenej v § 3 ods. 5 správneho poriadku. Správny orgán po posúdení všetkých zákonných kritérií dospel k záveru, že pokuta vo výške 6 000 eur, ktorá je s ohľadom na skutkové okolnosti primeraná, plní funkciu výchovnú aj represívnu a vzhľadom na to, že má postihovať protiprávne konanie, je citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá predpokladať, že by splnila svoj účel. Uložená pokuta plní tiež preventívnu úlohu, musí mať silu odradiť žalobcu od protiprávneho postupu, prípadne zanedbania plnenia povinností.
2. Žalovaný rozhodnutím č. O-40/2021 zo dňa 02.03.2021 postupom podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že po dôslednom preskúmaní predmetného individuálneho správneho aktu a predloženého odvolacieho spisu dospel s ohľadom na zistené skutočnosti a s ohľadom na popísaný skutkový stav k právnemu záveru, že správny orgán prvého stupňa jednoznačne preukázal, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci. Uviedol, že s prihliadnutím na skutočnosť, že v danom prípade bol preukázaný výkon závislej práce kontrolovanými fyzickými osobami O. Q. a V. J., ktoré sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny - Ukrajina, bol dožiadaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo o poskytnutie stanoviska, či tieto kontrolované osoby splnili podmienky podľa zákona o službách zamestnanosti. Z vyjadrenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo zo dňa 12.03.2020 vyplynulo, že kontrolovaní štátni príslušníci tretej krajiny O. Q. a V. J. nesplnili podmienky na zamestnávanie štátnych príslušníkov tretej krajiny podľa § 21, § 21a, § 21b, § 22, § 23, § 23a a § 23b zákona o službách zamestnanosti. Žalovaný upriamil pozornosť na skutočnosť, že dohoda o pridružení medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Ukrajinou na strane druhej neoprávňuje účastníka konania, a teda ani univerzitu na Ukrajine na jej priamy a ľubovoľný výkon bez rešpektovania akýchkoľvek ďalších predpisov. Navyše, aj v Zmluve č. 47 zo dňa 19.12.2019 v čl. IV. bod C.1. sa uvádza: „meander invest s. r. o. organizuje praktickú prípravu študentov v súlade s ustanoveniami tejto dohody v súlade s medzinárodnými dohodami Ukrajiny a Slovenska, medzinárodnými pravidlami a normami, ako aj legislatívou Ukrajiny a Slovenska“. Zákon o službách zamestnanosti ustanovuje jasné pravidlá, ktoré sa vzťahujú na výkon práce na území Slovenskej republiky, ktoré nie je možné obísť uzatvorením zmluvy medzi podnikateľským subjektom so sídlom v Slovenskej republike a školou na Ukrajine tak, ako to urobil žalobca. K argumentácii žalobcu, že zápisnice spísané pri inšpekcii práce boli nezákonne upravené, keďže kontrolovaným osobám boli otázky kladené v slovenčine a nie v ich jazyku, čo sa následne nezákonným spôsobom konvalidovalo, žalovaný uviedol, že kontrolované osoby O. Q. a V. J. boli poučené o následkoch úmyselného podania nepravdivých alebo neúplných vysvetlení pred orgánom štátnej správy do zápisníc o podaní informácie. Zároveň poukázal na to, že manažérka pani U. J. bola prítomná pri preklade, čo potvrdila v zápisnici aj svojím podpisom. K námietke žalobcu, že pri spisovaní zápisníc nebol prítomný štatutár spoločnosti, žalovaný uviedol, že spisovanie zápisníc nie je úkonom, ktorý by vyžadoval prítomnosť štatutárneho zástupcu. Výpoveď konkrétnej osoby je jedinečný úkon, kedy vypočúvaná osoba vypovedá o skutočnostiach, ktoré sú jej známe, pričom jej výpoveď nemá byť ovplyvnená žiadnou inou osobou. K námietke, že štatutár spoločnosti nebol o predmetnej kontrole zo strany inšpektorátu práce upovedomený, žalovaný uviedol, že inšpektor práce je povinný podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce oznámiť pred začatím inšpekcie práce svoju prítomnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, ak tým negatívne neovplyvní výkon inšpekcie práce. V konkrétnom prípade bol výkon inšpekcie práce zameraný na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálnej práce, nelegálneho zamestnávania v zmysle zákona o nelegálnej práci a keďže oznámenie pred začatím inšpekcie práce by priamo ovplyvnilo výkon inšpekcie práce, inšpektor práce pristúpil na výnimku z povinnosti oznámiť pred začatím výkonu inšpekcie práce prítomnosť inšpektora práce. Tvrdenie žalobcu, že pani U. J. nemala ani nemá oprávnenie zadávať prácu O. Q. a V. J. a bola len oprávnená dozerať na výkon odbornej praxe, považoval žalovaný za účelové. Zo zápisnice o podaní informácie jednoznačne vyplýva, že manažérka pani U. J. kontrolované osoby riadila a práce vykonávali kontrolované osoby na základe jej pokynov. K argumentácii žalobcu, že pokuta je neprimeraná a ak by bola pokuta uložená, mohlo by to viesť k definitívnemu ukončeniu prevádzky a ku strate zamestnania všetkých jeho zamestnancov, žalovaný uviedol, že žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal a neoznačil ani žiadne konkrétne dôkazy smerujúce k tomu, že by takýto stav mal, resp. mohol u žalobcu nastať. Žalovaný po komplexnom posúdení predmetného právneho prípadu mal za to, že prvostupňový správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a z relevantných
listinných dôkazov, ktoré boli predložené k výkonu inšpekcie práce. Prvostupňový správny orgán pri určovaní výšky pokuty prihliadal na zákonné relevantné skutočnosti, ktoré mu vyplývajú z § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. a § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je evidentné, že inšpektorát práce uložením pokuty vo výške 6 000 eur sledoval najmä jej výchovné a preventívne pôsobenie, ktoré však v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sž-oKs 56/2006 „musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Takýto účinok však môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku“. Žalovaný konštatoval, že sankcia vo výške 6 000 eur je primeraná, plniaca preventívnu funkciu a keďže bude citeľná aj v majetkovej sfére žalobcu, splní aj svoju represívnu funkciu a odradí žalobcu od ďalšieho nezákonného konania v budúcom období. Napokon uviedol, že príslušné ustanovenia zákona o inšpekcii práce nedávajú správnym orgánom inšpekcie práce žiadnu možnosť využiť tzv. materiálny korektív, upustiť od potrestania za tento správny delikt alebo odpustiť uloženie pokuty, ale tieto výslovne ukladajú povinnosť sankcionovať konanie, ktoré naplní znaky skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnávania.
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedol, že si nie je vedomý, že by sa dopustil nelegálneho zamestnávania, alebo by bola v spoločnosti žalobcu zistená akákoľvek nelegálna práca, čo jednoznačne odmieta. Tvrdenia O. Q., V. J. a U. J., uvedené v Zápisniciach o podaní informácie zo dňa 27.02.2020, ktoré tvoria obsah protokolu, nie je možné považovať za natoľko relevantné a preukázané tak, že tieto možno vyhodnotiť ako striktné a hodnoverné naplnenie podmienky, a to vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, práce osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene a v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Žalobca nikdy nezamestnával občanov tretej krajiny, keďže O. Q. a V. J. vykonávali v prevádzke Oravice odbornú prax a nie prácu, t. j. neboli v postavení osôb vykonávajúcich závislú prácu či činnosť. Túto skutočnosť práve vo svojich vyjadreniach zaznamenaných v protokole, resp. Zápisniciach o podaní informácií zo dňa 27.02.2020 potvrdil aj samotný O. Q. a V. J., ktorí obaja tvrdili, že vykonávajú prax a nie prácu, čo však bolo zjavne a opakovane ignorované zo strany žalovaného. Obe tieto osoby deklarovali, že uvedenú prax vykonávajú na základe ich zmluvy s univerzitou - konkrétne Zmluvy č. 47 zo dňa 19.12.2019. Aj napriek opakovanému deklarovaniu uvedenej skutočnosti však žalovaný túto v rámci celého konania od žalobcu predložiť nežiadal. Vo vzťahu k údajnému naplneniu podmienok, resp. znakov „závislej činnosti“ v zmysle Zákonníka práce žalobca uviedol, že mu nie je zrejmé a uvedené nevyplýva ani z prvostupňového rozhodnutia, ani z rozhodnutia žalovaného, ako mohli správne orgány posúdiť uvedené podmienky príslušného ustanovenia v rámci vyjadrení dotknutých osôb tak „jednoducho a stručne“. Žalobca mal za to, že podmienku podriadenosti zamestnanca a nadriadenosti zamestnávateľa jednoznačne nemožno považovať za naplnenú konštatovaním, že niekto, v tomto prípade U. J. ako zamestnankyňa žalobcu, „zadáva prácu a kontroluje ju“. V danej súvislosti žalobca uviedol, že zápisnice spísané oboma označenými študentmi, resp. otázky, ktoré im boli kladené, boli kladené iba v slovenčine a nie v ich jazyku, čo jednoznačne mohlo zapríčiniť ich nesprávny preklad a chápanie, rovnako ako ich vyjadrenia a pri ich spísaní nebola zabezpečená ani prítomnosť zástupcu - tlmočníka, ktorý by zabezpečil zodpovedajúci preklad. Skutočnosť predstavujúcu „zadanie práce“ a jej kontrolu nemožno považovať za skutočnosť, ktorá preukázateľne predstavuje postavenie „zadávateľa práce“ v zmysle vykonávania závislej činnosti. V danej súvislosti žalobca poukázal aj na obsah samotnej zápisnice o podaní informácie spísanej so U. J., v ktorej táto jasne uviedla, že im dáva iba „pokyny“ pre výkon práce, t. j. táto ich v rámci výkonu ich práce iba usmerňovala, čo je v nadväznosti na charakter praxe pochopiteľné a zrejmé. Žalobca opakovane poukázal na skutočnosť, že pani U. J. na výkon činnosti tak, ako túto opisuje žalovaný, t. j. zadávanie práce ako ich „nadriadená osoba“, nemala a ani nemá oprávnenie a bola oprávnená len dozerať na výkon odbornej praxe a súčasne výkon tejto odbornej praxe kontrolovať, pričom zároveň uviedol, že táto nebola prítomná na pracovisku každý deň. Pani U. J. nemala žiadnu vedomosť a nemala oprávnenie sa vyjadrovať v mene žalobcu k otázkam pracovnoprávnych vzťahov, odbornej praxe, výkonu činnosti alebo akýmkoľvek iným otázkam súvisiacim s prítomnosťou daných osôb na pracovisku, keďže nemala na takéto vyjadrenia žiadne oprávnenia. Podstatou praxe je podľa žalobcu práve vzdelávanie sa študentov v danej oblasti spočívajúce vo výkone určitých činností pod dohľadom a za súčinnosti a kontroly iných v oblasti znalých osôb s cieľom nadobudnutia nových znalostí, ktoré by tieto bez usmernenia a súčinnosti týchto osôb nemohli dosiahnuť. Uvedené tak možno aplikovať aj na to, že uvedené osoby pracovali spoločne s kmeňovými zamestnancami žalobcu, čo
žalovaný vyhodnotil ako vykonávanie práce v mene zamestnávateľa. V zmysle chápania a vykladania pojmov tak, ako to uskutočnil žalovaný, by sa pod skutočnosti odôvodňujúce vzťah „podriadenosti a nadriadenosti“ mohli subsumovať akékoľvek usmernenie, dávanie pokynov, resp. prihliadanie na činnosť osôb v rámci vykonávania praxe alebo inej činnosti pre inú osobu. Je pochopiteľné, že sa V. J. a O. Q. nachádzali na prevádzke žalobcu, kde prax vykonávali, čo však prvostupňový správny orgán a následne žalovaný jednoducho a bez ďalších súvislostí vyhodnotili ako naplnenie podmienky osobného výkonu práce zamestnancami. Žalovaný absolútne a nepochopiteľne neprihliadol aj na ust. § 1 ods. 3 Zákonníka práce, v zmysle ktorého „závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže by vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov“. O. Q. a V. J. vykonávali odbornú prax podľa Zmluvy č. 47 zo dňa 19.12.2019, ktorá bola uzavretá na základe Dohody o pridružení medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Ukrajinou na druhej strane zo dňa 21.03.2014 a najmä na základe kapitoly 23, čl. 430, 431 a nasl. Je zrejmé, že dané nemožno považovať v akomkoľvek zmysle za tituly a listiny, na základe ktorých je možné vykonávať pracovný pomer, resp. obdobný pracovný vzťah, a to aj s poukazom na druhú vetu citovaného ustanovenia, t. j. že závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. V prípade Zmluvy č. 47 zo dňa 19.12.2019, ktorá bola uzavretá na základe Dohody o pridružení medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Ukrajinou na druhej strane zo dňa 21.03.2014, je nutné jednoznačne hovoriť o zmluve, resp. dokumente, ktorý má nesporne verejný charakter. Činnosť vykonávaná O. Q. a V. J. napĺňa charakter odbornej praxe vykonávanej na základe uvedených dokumentov, a teda nie závislej práce pre žalobcu ako zamestnávateľa, nemôže byť posudzovaná ako nelegálna práca či zamestnávanie, pričom žalobca doplnil, že podľa Zmluvy č. 47 zo dňa 19.12.2019 boli obom študentom zabezpečené pre výkon ich práce všetky potrebné doklady a potvrdenia. Skutočnosť, že v danom prípade išlo jednoznačne o výkon odbornej praxe, vyplýva aj z obsahu samotnej Zmluvy č. 47 zo dňa 19.12.2019, resp. obsahu čl. II. tejto zmluvy, z ktorej vyplýva, že jej predmetom je „realizácia odbornej praxe študijno-vzdelávacích pobytov na Slovensku a v Európskej únii a absolventov (SA)“, ako aj nasledujúcich, z ktorých vyplýva ako rozsah, tak i obsah samotnej odbornej praxe. Medzinárodné zmluvy a právo Európskej únie sú nadradené nad právny poriadok Slovenskej republiky, a teda nie je možné na žalovaným uvedené argumenty prihliadnuť. Výklad práva nespadá do kompetencie Inšpektorátu práce Žilina ani žalovaného a v zmysle Ústavy SR ho môžu vykonávať iba súdy, a teda žalobca odmietal tvrdenie, že sa dopustil akéhokoľvek protiprávneho konania. K zápisniciam tvoriacim hlavný a zrejme jediný listinný dôkaz, od ktorého žalovaný odvodzuje dôvodnosť svojho rozhodnutia, žalobca uviedol, že zápisnice spísané oboma označenými študentami boli nezákonne upravené, keďže im boli otázky kladené v slovenčine a nie v ich jazyku, čo sa následne nezákonným spôsobom konvalidovalo. Skutočnosť, že pri vypočutí a spísaní zápisníc bola prítomná U. J., považoval žalobca za nedostatočnú, keďže táto neovláda ukrajinský jazyk a z toho titulu nie je oprávnená zastávať funkciu tlmočníka. Zdôraznil, že zo strany prvostupňového správneho orgánu nebola zabezpečená prítomnosť tlmočníka, ktorý by zabezpečil zodpovedajúci preklad. O pochybnostiach týkajúcich sa samotnej kontroly na mieste samom svedčí aj fakt, že na týchto nebol prítomný ani štatutár žalobcu, pričom tento bol o kontrole upovedomený a kontaktovaný zo strany prvostupňového správneho orgánu, až keď malo dôjsť k samotnému podpisu protokolu. Výšku uloženej sankcie považoval žalobca za neoprávnenú už vo svojej podstate, no túto považoval za nezákonnú aj vo vzťahu k jej samotnej výške, a to najmä v aktuálnej epidemiologickej situácii spôsobenej šírením nákazlivej choroby COVID-19, a tiež za neprimeranú, keďže sú v súčasnosti všetky prevádzky žalobcu, rovnako ako aj prevádzky iných podnikateľských subjektov, zatvorené. Žalobca žiadal odstránenie tvrdosti zákona najmä vzhľadom na súčasný stav, keďže takto udelená pokuta by mohla viesť k definitívnemu ukončeniu prevádzky žalobcu a ku strate zamestnania všetkých jeho zamestnancov. Žalobca zopakoval, že v danom prípade označení študenti vykonávali odbornú prax, z ktorého dôvodu neobstojí argumentácia žalovaného smerujúca k vysvetleniu negatívnych dopadov nelegálnej práce. Žalobca poukázal na to, že pre výkon praxe študentov boli riadne zabezpečené potrebné doklady a potvrdenia a uvedené osoby disponujú riadnymi dokumentmi, ako je hlásenie pobytu, ktoré boli v konaní predložené. V danom smere tak je nutné konštatovať, že tu nedošlo a nemohlo dôjsť k akejkoľvek „utajenej činnosti“, ktorej cieľom malo byť zbavenie sa zákonných povinností žalobcu. Konanie a postup jednak prvostupňového, ale aj druhostupňového správneho orgánu má všetky znaky šikanózneho výkonu práva, keďže všetky argumenty žalobcu boli buď čiastočne spomenuté alebo úplne ignorované v odôvodnení rozhodnutia žalovaného. Je ťažko porozumieť skutočnosti, že žalovaný v
tomto, pre celý sektor služieb, ako aj pre žalobcu najťažšom období za posledných 20 rokov, nepristúpil ani len k možnému odstráneniu tvrdosti zákona.
4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol túto v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že pokuta vo výške 6 000 eur bola žalobcovi uložená za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zakotveného v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci. Vyslovil názor, že výkonom inšpekcie práce bola jednoznačne preukázaná skutočnosť, že žalobca porušil označené ustanovenia zákona. K argumentácii žalobcu, že nikdy nezamestnával občanov tretej krajiny, keďže O. Q. a V. J. vykonávali v prevádzke Oravice odbornú prax a nie prácu, a to na základe Zmluvy č. 47 zo dňa 19.12.2019, uzatvorenej na základe Dohody o pridružení medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Ukrajinou na druhej strane zo dňa 21.03.2014 žalovaný uviedol, že žalobca nie je oprávnený na priamy výkon dohody o pridružení a rovnako nie je na základe uvedenej dohody o pridružení oprávnený obchádzať vnútroštátnu právnu úpravu Slovenskej republiky. Žalovaný podotkol, že výkon odbornej praxe žiakmi a študentmi stredných a vysokých škôl je legislatívne upravený - podlieha zákonu č. 184/2009 Z. z. o odbornom vzdelávaní a príprave. Zamestnávatelia, u ktorých v školskom roku praxujú žiaci a študenti stredných a vysokých škôl, ich nemusia prihlasovať do registra Sociálnej poisťovne a ani za nich odvádzať poistné na sociálne poistenie. V tejto oblasti nemajú zamestnávatelia žiadne oznamovacie či iné povinnosti. Skutočnosť, že žiak alebo študent má počas výkonu praxe nárok na odmenu, nie je v tejto súvislosti rozhodujúca. Ak totiž žiak strednej školy vykonáva praktické vyučovanie v zmysle zákona o odbornom vzdelávaní a príprave alebo študent vysokej školy praktickú výučbu alebo odbornú prax podľa zákona o vysokých školách, nemá postavenie zamestnanca v sociálnom poistení. U žalobcu však neboli splnené podmienky pre vykonávanie praktického vyučovania, resp. odbornej praxe. Predmetná dohoda o pridružení neoprávňuje žalobcu (ani univerzitu na Ukrajine) na jej priamy a ľubovoľný výkon. Zákon o službách zamestnanosti ustanovuje jasné pravidlá, ktoré sa vzťahujú na výkon práce na území Slovenskej republiky, ktorý nie je možné obísť uzatvorením zmluvy medzi podnikateľským subjektom so sídlom v Slovenskej republike a školou na Ukrajine tak, ako to urobil žalobca. Žalovaný poukázal na to, že inšpektorátom práce bol dožiadaný príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý sa jednoznačne vyjadril, že neboli splnené podmienky na zamestnávanie týchto osôb podľa § 21, § 21a, § 21b, § 22, § 23, § 23a a § 23b zákona o službách zamestnanosti. K námietke žalobcu o nesprávnosti zápisníc žalovaný uviedol, že žiadna z vypočúvaných osôb nenamietala, že nerozumie prekladu a nenamietala ani osobu pani U. J., ktorá bola prítomná pri spisovaní zápisnice o podaní informácie, čo potvrdila v zápisnici aj svojím podpisom. Kontrolované fyzické osoby O. Q. a V. J. boli poučené o následkoch úmyselného podania nepravdivých alebo neúplných vysvetlení pred orgánom štátnej správy do zápisnice o podaní informácie. Žalovaný poukázal na to, že v praxi je nereálne, resp. spojené s neprimeranými ťažkosťami, aby ku každému výkonu inšpekcie práce boli zabezpečovaní tlmočníci zapísaní v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, keďže inšpektori práce veľakrát len náhodne zistia, že na kontrolovanom pracovisku pracujú štátni príslušníci tretích krajín. Inšpektor práce je povinný konať promptne, keďže tieto fyzické osoby by už na druhý deň po kontrole, resp. po opustení kontrolovaného pracoviska inšpektormi práce neboli na kontrolovanom pracovisku. Žalovaný ďalej uviedol, že prítomnosť štatutárneho zástupcu pri spisovaní zápisníc nie je nevyhnutná. Výpoveď konkrétnej osoby je jedinečný úkon, kedy vypočúvaná osoba vypovedá o skutočnostiach, ktoré sú jej známe, pričom jej výpoveď nemá byť ovplyvnená žiadnou inou osobou. Podľa § 16 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce je inšpektor práce povinný oznámiť pred začatím inšpekcie práce svoju prítomnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, ak tým negatívne neovplyvní výkon inšpekcie práce. Výkon inšpekcie práce u žalobcu bol zameraný aj na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania. Výnimku z povinnosti oznámiť pred začatím výkonu inšpekcie práce prítomnosť inšpektora práce možno uplatniť práve pri výkone inšpekcie práce zameranej na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania, keďže oznámenie by priamo ovplyvnilo výkon inšpekcie práce. Kontrola nelegálneho zamestnávania sa preto vykonáva bez jej predchádzajúceho oznámenia, aby nedošlo k zmareniu účelu kontroly zákazu nelegálneho zamestnávania. K námietke žalobcu, že pani U. J. nemala a ani nemá oprávnenie na zadávanie práce dotknutým osobám ako ich nadriadená osoba a bola len oprávnená dozerať na výkon odbornej praxe a súčasne tento výkon kontrolovať, žalovaný uviedol, že zo zápisníc o podaní informácie jednoznačne vyplýva, že manažérka pani U. J. kontrolované osoby riadila a práce vykonávali kontrolované osoby na základe jej pokynov. Teda žalobca prostredníctvom svojej zamestnankyne organizoval a riadil prácu V. J. a O. Q.. Osobný výkon práce kontrolovanými osobami je preukázaný skutkovými zisteniami inšpektorov práce, keď inšpektori priamo na kontrolovanom
pracovisku dňa 27.02.2020 zistili, že na pracovisku sa nachádzajú aj V. J. a O. Q., ktorí vykonávali pridelenú prácu. Vykonávanie práce v mene žalobcu ako zamestnávateľa preukazuje to, že označené osoby sa nachádzali na pracovisku žalobcu, pracovali spoločne s kmeňovými zamestnancami žalobcu. Splnenie podmienky vykonávania práce v pracovnom čase určenom žalobcom ako zamestnávateľom preukazuje predložená evidencia pracovného času za mesiac február, z ktorej je zrejmý začiatok a koniec pracovného času menovaných fyzických osôb. K otázke výšky pokuty žalovaný uviedol, že jej uloženie bolo náležite zdôvodnené čo do dôvodu a čo do výšky s prihliadnutím na osobitosti a špecifiká daného prípadu a za plnej akceptácie zákonných kritérií plynúcich mu z § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 a § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Žalovaný mal za to, že v správnom konaní bolo porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu nepochybne zistené a objektívne preukázané. V rámci procesu rozhodovania sa žalovaný aj prvostupňový správny orgán riadili zásadami správneho trestania a ich postup podľa názoru žalovaného nevykazuje také známky pochybenia, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia zo strany súdu. V závere žalovaný uviedol, že aj v rámci výkonu inšpekcie práce a aj v prebiehajúcom správnom konaní správny orgán postupoval v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov, postupoval tak, aby chránil aj práva žalobcu. Žalobca bol informovaný o tom, za aký správny delikt mu má byť uložená sankcia, bol mu poskytnutý dostatočný čas na prípravu, mal možnosť sa vyjadriť k správnemu deliktu, za ktorý mu následne bola uložená sankcia, správny orgán sa so všetkými námietkami žalobcu zodpovedne, dôsledne a svedomito zaoberal a v predmetnom rozhodnutí sa so všetkými námietkami žalobcu náležite a dostatočne vysporiadal.
5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich doterajších stanoviskách a tvrdeniach.
6. Krajský súd, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorým predchádzal jeho vydaniu v zmysle § 177 a nasl. SSP v zmysle žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183, § 195 SSP), pričom zistil, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.
7. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je Protokol o výsledku inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až 4 zákona o inšpekcii práce, ktorá bola vykonaná u žalobcu dňa 27.02.2020 v kontrolovanom subjekte a v dňoch 06.03.2020, 16.03.2020, 25.06.2020 a 02.07.2020 na inšpektoráte práce. Z Protokolu vyplýva, že výkon inšpekcie práce bol uskutočnený v prevádzke „reštaurácia ski, Oravice“ a bol zameraný na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania podľa zákona o nelegálnej práci. Z protokolu vyplýva, že hlavným predmetom podnikania sú poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu, prevádzkovanie športových zariadení. Počet zamestnancov u žalobcu bol 30. Nedostatky uvedené v protokole boli zistené z nasledujúcich dokladov predložených kontrolovaným subjektom: Zápisnica o podaní informácie zo dňa 27.02.2020 (O. Q., V. J. a U. J.), Zmluva č. 47 o medzinárodnej spolupráci, zabezpečení a realizácii odbornej praxe zo dňa 19.12.2019, hlásenie pobytu (O. Q., V. J.), odpracované hodiny február 2020, fotodokumentácia (výkon práce V. J. a pas O. Q.), poskytnutie stanoviska zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo. V súvislosti s výkonom inšpekcie práce boli na prevádzke „reštaurácia ski, Oravice“ spísané dňa 27.02.2020 Zápisnice o podaní informácie nasledovnými osobami - U. J., O. Q. a V. J.. U. J. - manažérka u žalobcu uviedla, že O. Q. vykonáva prácu pomocného kuchára, V. J. vykonáva pomocné práce v kuchyni s tým, že v daný deň vykonávala prácu pomocnej čašníčky. U. J. uviedla, že prácu vykonávajú na základe jej pokynu, má ich na starosti ako manažérka gastroprevádzky. Uviedla, že V. J. mala dňa 27.02.2020 pracovný čas od 07:00 do 17:00 a O. Q. od 09:30 do 21:30. K otázke ohľadom dohody alebo pracovnej zmluvy sa nevedela vyjadriť, nemala o tom vedomosť, prácu im len zadávala. Tiež nevedela odpovedať na otázku, s kým sa dohodli na práci. Na otázku k finančnej odmene uviedla, že táto im je vyplácaná, ale sumu nevedela uviesť. Tiež podala informáciu, že tieto dve osoby pracujú približne od 06.01.2020 spolu s kmeňovými pracovníkmi. O. Q. pri výkone inšpekcie práce uviedol, že pracuje ako pomocný kuchár, prácu dohodla univerzita v Užhorode s tým, že pracuje od 09:30 do 21:30. Prácu vykonáva od 06.01.2020, prácu mu nariadila manažérka U. J., k zmluve či dohode uviedol, že nemá nič podpísané, iba s univerzitou. Na práci sa nedohodol, pretože vykonáva prax ako študent, rovnako nemá dohodu o pracovnej odmene. V. J. pri výkone inšpekcie práce uviedla, že vykonáva prácu pomocnej sily v kuchyni, prácu dohodla univerzita v Užhorode, pracovný čas v čase výkonu inšpekcie bol od 07:00 hod., pracuje od 06.01.2020. Prácu jej nariadila manažérka U. J., k zmluve alebo dohode sa nevedela uviesť, dohodu uzavrela písomne s univerzitou na Ukrajine, odmenu nemá dohodnutú, pretože vykonáva prax ako študentka. Protokol rovnako odkazuje na stanovisko Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Námestovo k štátnym príslušníkom tretej krajiny, pričom sa tu konštatuje, že neboli splnené podmienky na zamestnávanie týchto osôb podľa § 21, § 21a, § 21b, § 22, § 23 a § 23a zákona o službách zamestnanosti. Zamestnávateľ si nesplnil povinnosť pri zamestnávaní štátnych príslušníkov tretej krajiny v zmysle § 23b zákona o službách zamestnanosti. Z protokolu tiež vyplýva, že kontrolovanému subjektu neboli uložené opatrenia v zmysle zákona o inšpekcii práce, pričom konateľka žalobcu vo vyjadrení k zisteným skutočnostiam uviedla „bez vyjadrenia“. Súčasťou administratívneho spisu sú aj jednotlivé zápisnice o podaní informácie zo strany U. J., V. J. a O. Q.. Vo vzťahu k osobám O. Q. a V. J. sa v závere zápisníc uvádza, že bola prítomná pri preklade manažérka U. J., ktorá zápisnicu rovnako podpísala.
8. Z hlásení o pobyte, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, vyplýva, že V. J. a O. Q. mali hlásený pobyt na území Slovenskej republiky od 06.01.2020 do 04.04.2020. V prípade V. J. sa tu uvádza účel cesty do Slovenskej republiky „prax“.
9. Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že medzi Užhorodským obchodno-ekonomickým inštitútom Kyjevskej obchodno-ekonomickej univerzity v Užhorode, Ukrajina, Centrom pre vedecký a priemyselný výskum Užhorodského obchodno-ekonomického inštitútu v Užhorode, Ukrajina a spoločnosťou meander invest, s. r. o. bola dňa 19.12.2019 uzavretá Zmluva č. 47 o medzinárodnej spolupráci, zabezpečení a realizácii odbornej praxe. Predmet zmluvy bol vymedzený v čl. II ako realizácia odbornej praxe počas študijno-vzdelávacích pobytov na Slovensku a v Európskej únii študentov a absolventov (SA) Užhorodského obchodno-ekonomického inštitútu Kyjevskej národnej univerzity obchodu a ekonómie v Užhorode podľa vzdelávacích programov v špecializáciách: reštauračné technológie, vedenie hotelov a reštaurácií a turistické riadenie. Dĺžka dennej odbornej praxe pre študenta bola stanovená na maximálne 6 hodín. Celkový objem praxe mal byť spravidla 90 dní v letnom semestri a 90 dní v zimnom semestri v súlade s vízovými povinnosťami, pričom za splnenia vízových povinností sa zmluvné strany mohli dohodnúť aj inak.
10. Z listiny „odpracované hodiny február 2020“ vyplýva, že O. Q. pracoval obvykle v čase 09:30 až 21:30. Pracovný čas V. J. bol najčastejšie od 07:00 do 19:00.
11. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 4. zákona o inšpekcii práce inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.
12. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.
13. Podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu štátneho príslušníka tretej krajiny a nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie podľa osobitného predpisu. Poznámka k uvedenému ustanoveniu odkazuje na § 21 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti. 14. Podľa § 3 ods. 2 zákona o nelegálnej práci právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3.
15. Právna úprava zamestnávania štátnych príslušníkov tretej krajiny je predmetom ustanovení § 21 a nasl. zákona o službách zamestnanosti.
16. Podľa § 2 ods. 1 písm. n) zákona o službách zamestnanosti účastník právneho vzťahu na účely tohto zákona je štátny príslušník krajiny, ktorá nie je členským štátom Európskej únie, alebo osoba bez štátnej príslušnosti (ďalej len "štátny príslušník tretej krajiny").
17. Podľa § 21 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti zamestnávateľ môže zamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý a) je držiteľom modrej karty Európskej únie (ďalej len "modrá karta"), b) má udelený prechodný pobyt na účel zamestnania na základe potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta,
c) má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt na účel zamestnania, ak osobitný predpis neustanovuje inak, d) má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny, e) má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané postavenie osoby s dlhodobým pobytom v členskom štáte Európskej únie, ak osobitný predpis neustanovuje inak, alebo f) spĺňa podmienky podľa § 23a.
18. Podľa konštantnej judikatúry (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR: sp. zn. 2Sžo 2/2012 z 19.12.2012, 3Asan/11/2017 z 31.7.2018,) vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru, z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „Odporúčanie o správnych sankciách“), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa.
19. Preskúmanie administratívneho rozhodnutia ukladajúceho trest za správny delikt je možné v rozsahu žalobných bodov, ktoré možno dopĺňať v lehote podľa § 183 SSP s tým, že nad rámec tohto limitu je prípustné skúmať prípadné pochybenia správneho orgánu len na základe 195 SSP.
20. Podstatou argumentáciou žalobcu vyjadrenej v podanej žalobe bolo tvrdenie o tom, že osoby, ktoré boli označené ako nelegálne zamestnané u žalobcu sú v skutočnosti študenti, ktorým umožnila vykonávať prax (nie prácu) Zmluva uzavretá dňa 19.12.2019 medzi Užhorodským obchodno- ekonomickým inštitútom Kyjevskej obchodno-ekonomickej univerzity v Užhorode, Ukrajina, Centrom pre vedecký a priemyselný výskum Užhorodského obchodno-ekonomického inštitútu v Užhorode, Ukrajina a spoločnosťou meander invest, s. r. o., ktorej základ tkvel v Dohode o pridružení medzi Európskou úniou a jej členskými štátnymi na jednej strane a Ukrajinou na strane druhej zo dňa 21.03.2014 (ďalej len „Dohoda“). Žalobca tiež namietal, že pri komunikácii inšpektorov a označených zamestnancov z Ukrajiny mal byť prítomný tlmočník, pričom zároveň spochybnil kompetenciu zamestnankyne U. J. vyjadriť sa k otázke statusu kontrolovaných osôb, ako aj k jej schopnosti zabezpečiť tlmočenie. Poukazoval na potrebu prítomnosti štatutára žalobcu pri výkone inšpekcie práce. Namietal tiež výšku uloženej pokuty, najmä v situácii spôsobenej epidémiou Covid 19.
21. Podľa článku 430 Dohody pri plnom rešpektovaní zodpovednosti zmluvných strán za obsah výučby a organizáciu vzdelávacích systémov a ich kultúrnej a jazykovej rozmanitosti budú zmluvné strany podporovať spoluprácu v oblasti vzdelávania, odbornej prípravy a mládeže v záujme posilnenia vzájomného porozumenia, podpory medzikultúrneho dialógu a posilnenia znalosti svojich kultúr.
22. Podľa článku 431 Dohody zmluvné strany sa zaväzujú, že zintenzívnia spoluprácu v oblasti vysokoškolského vzdelávania, a to najmä s cieľom: a) reformovať a modernizovať systémy vysokoškolského vzdelávania; b) podporovať konvergenciu v oblasti vysokoškolského vzdelávania vyplývajúcu z bolonského procesu; c) posilňovať kvalitu a relevanciu vysokoškolského vzdelávania; d) zintenzívniť spoluprácu medzi inštitúciami vysokoškolského vzdelávania; e) budovať kapacity inštitúcií vysokoškolského vzdelávania; f) zvyšovať mobilitu študentov a učiteľov. Pozornosť sa bude venovať spolupráci v oblasti vzdelávania s cieľom uľahčiť prístup k vysokoškolskému vzdelávaniu.
23. Podľa článku 432 Dohody zmluvné strany sa budú usilovať posilniť výmenu informácií a odborných znalostí v záujme podpory užšej spolupráce v oblasti odborného vzdelávania a prípravy, a to najmä s cieľom: a) rozvoja systémov odborného vzdelávania a prípravy, ako aj ďalšieho odborného vzdelávania počas pracovného života, ktoré budú reagovať na potreby meniaceho sa trhu práce; b) vytvoriť vnútroštátny rámec na zlepšenie transparentnosti a uznávanie kvalifikácií a zručností, a to podľa možnosti na základe skúseností EÚ.
24. Uvedená Dohoda má zjavne medzinárodnoprávny charakter, nezaväzuje preto jednotlivcov, ani im nevytvára práva, tak, ako to vykladá žalobca. Vytvorila totiž základnú bázu pre kooperáciu Európskej únie a Ukrajiny, jej ustanovenia v žiadnom prípade nemajú priamy účinok na práva a povinnosti občanov EÚ a Ukrajiny, ktorých regulácia je výsostným právom každého štátu. Odkaz na jej obsah nemôže znamenať popretie vyššie citovaných ustanovení slovenského právneho poriadku regulujúcich zamestnávanie osôb z tzv. tretích krajín. Domnienka žalobcu o aplikácii tejto dohody priamo na individuálne vzťahy posudzované v danom prípade vytvára dojem, akoby malo ísť o priamy účinok medzinárodnoprávneho dokumentu, čo v danom prípade nie je splnené. Takýto charakter majú v zmysle Ústavy SR len medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (článok 7 ods. 5 Ústavy SR). Citované články dohody vytvorili základ spolupráce medzi EÚ a Ukrajinou, neoprávňujú však žalobcu zamestnávať občanov tretích krajín bez zreteľa na úpravu zákona o službách zamestnanosti.
25. Z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnávania [§ 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci v spojení s § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce] nemal správny súd pochybnosti o tom, že na pracovisku sa žalobcu nachádzali občania tretích krajín a títo vykonávali závislú prácu bez toho, aby na to boli splnené podmienky v zmysle zákona o službách zamestnanosti. Výkon závislej práce potvrdili samotní občania Ukrajiny, ktorých prítomnosť bola zistená na pracovisku žalobcu, ako aj ďalšia zamestnankyňa U. J.. Z evidencie dochádzky je zjavné, že O. Q. a V. J. pracovali v celodenných zmenách, nie 6 hodín denne, ako to vyplýva zo zmluvy, na ktorú poukázal sám žalobca. Aj v prípade dodržania uvedeného pracovného času, v danom prípade neboli splnené podmienky na výkon zamestnania (či „praxe“) občanmi tretích krajín, k čomu sa správny súd vyjadril vyššie. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že O. Q. a V. J. disponovali všetkými dokladmi a potvrdeniami, mohol tieto doklady v konaní predložiť; okrem hlásenia pobytu nie je súčasťou spisu žiaden iný doklad a už vôbec nie doklad, z ktorého by vyplývalo povolenie na výkon tzv. praxe či práce na území Slovenskej republiky.
26. K spochybneniu osoby U. J. a požiadavke na prítomnosť štatutárneho zástupcu zamestnávateľa správny súd uvádza, že výkon inšpekcie práce, pokiaľ je zameraný na odhaľovanie nelegálneho zamestnávania, je žiadúce vykonať bez predchádzajúceho oznámenia [§ 13 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce], keďže opačný postup by mohol zmariť zistenie skutočností, na ktoré je inšpekcia zameraná. Pokiaľ v danom prípade inšpektori vykonali inšpekciu na pracovisku bez kooperácie so štatutárom žalobcu, nedopustili sa porušenia žiadneho predpisu. V danom prípade bolo zisťovanie
statusu osôb O. Q. a V. J. vykonané ich výsluchom, ako aj výsluchom zamestnankyne U. J., pričom takto zistené informácie boli z pohľadu správneho súdu postačujúce na konštatovanie záveru o spáchaní správneho deliktu, ako to vyplýva z rozhodnutí správnych orgánov. Vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré poskytli vypočúvané osoby, žalobca neprodukoval svoje vlastné tvrdenia, na základe ktorých by hodnoverne vysvetlil a preukázal oprávnenie občanov tretích krajín, evidentne pracujúcich v jeho prevádzke, na výkon takejto činnosti; títo nedisponovali žiadnymi dokladmi oprávňujúcimi im vykonávať prácu ani prax na území SR.
27. Správny súd nesúhlasí s argumentáciou žalobcu o potrebe ustanovenia tlmočníka na účely zistenia skutkového stavu pri výkone inšpekcie práce. Ako už bolo uvedené, výkon inšpekcie v danej veci bol viazaný na okamžité zisťovanie skutkového stavu veci a na bezprostredné zistenie relevantných informácií. Prítomnosť občanov tretích krajín na pracovisku nemôžu inšpektori automaticky predpokladať a najmä nemôžu predpokladať, z akej krajiny pochádzajú. V danej veci bolo zabezpečené tlmočenie inou zamestnankyňou žalobcu, ktorej postavenie skôr evokovalo stav lojality voči svojmu zamestnávateľovi, preto ani tu nemal správny súd pochybnosti o výkone tlmočenia tak, aby skutkový stav bol zistený dostatočne. Napokon, ako už bolo opakovane uvedené, pri zamestnaní občanov tretích krajín bol žalobca povinný rešpektovať postup podľa § 21 a nasl. zákona o službách zamestnanosti, čo však tento nepreukázal.
28. K námietkam týkajúcim sa výšky pokuty treba uviesť, že v tejto časti bola žalobná argumentácia postavená len na potrebe odstránenia tvrdosti zákona z dôvodu epidémie Covid 19, žiadne ďalšie tvrdenia, ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska prehodnotenia výšky uloženej pokuty neboli zo strany žalobcu produkované. Vplyv reštriktívnych opatrení na prevádzku žalobcu v roku 2020 nebol dostatočne vysvetlený. Bolo povinnosťou žalobcu v správnej žalobe argumentovať, akým spôsobom zasiahol žalovaný do jeho práv, a to najmä konkretizovaním, akým spôsobom môže pokuta uložená vo výške 6 000 eur znamenať porušenie práv žalobcu. Materiálne neurčitá námietka, resp. námietka nemajúca konkrétny obsah nie je spôsobilým dôvodom pre preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
29. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu súd náhradu trov konania ako neúspešnému účastníkovi nepriznal. Rovnako súd nepriznal náhradu trov žalovanému v zmysle ustanovenia § 168 SSP a contrario.
30. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.