Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11S-144-2013.pdf
PDF · 140.47 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/144/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu JUDr. Dany Kálnayovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, Suché Mýto 19, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Bardač s.r.o., Búdková 4, Bratislava, proti žalovanému: Starostka Obce Starý Hrádok, Starý Hrádok 80, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného doručeného žalobcovi dňa 12. mája 2013, takto
rozhodol:
Súd z r u š u j e fiktívne rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 12. mája 2013, ako i fiktívne rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 13. apríla 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobca žalobou zo dňa 25. 06. 2013 žiadal, aby súd podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/, d/ OSP zrušil rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 12. 05. 2013 ako i fiktívne rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 13. 04. 2013 a ktorým žalovaný odmietol prístup k informáciám požadovaným žalobcom v žiadosti doručenej žalovanému dňa 27. 03. 2013.
V podanej žalobe žalobca uviedol, že žalovaného žiadal e-mailom zaslaným dňa 27. 03. 2013 o sprístupnenie viacerých informácií, ktoré má žalovaný k dispozícii. Predmetná žiadosť bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom a žalovanému bola doručená technicky vykonateľným spôsobom. Žalobcovi nie je známe, prečo žalovaný nereagoval zákonom ustanoveným spôsobom, nakoľko technické, resp. softvérové okolnosti nemôžu byť dôvodom pre nevybavenie predmetnej žiadosti, čo jednoznačne vylučuje rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález v konaní pod sp. zn. III. ÚS 7/07, II. ÚS 150/08, I. ÚS 291/08, IV. ÚS 33/08, III. ÚS 204/2010). Ústavný súd SR vo svojich nálezoch konštatoval protiprávnosť postupu orgánov verejnej moci, ktoré sa dovolávali toho, že nedisponujú potrebným programovým vybavením na overenie zaručeného elektronického podpisu, hoci zákon umožňuje podávateľovi takéto podania urobiť.
Žalobca v žalobe poukázal i na ust. § 2 písm. i/ zák. č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré definuje prostriedok na overenie elektronického podpisu, pričom medzi programové zariadenia patria softvérové programy na overenie platnosti zaručeného elektronického podpisu a čítanie dokumentov podpísaných takýmto
podpisom. Zoznam týchto prostriedkov na overenie elektronického podpisu je zverejnený na webovom sídle Národného bezpečnostného úradu, pričom aktuálne ide o 18 softvérových produktov a viaceré z nich sú voľne a bezplatne prístupné na internete. Na overenie platnosti zaručeného elektronického podpisu sa nevyžaduje vlastniť kvalifikovaný certifikát od príslušnej certifikačnej autority, t. j. na overenie podpisu a čítanie dokumentu podpísaného zaručeným elektronickým podpisom postačuje niektorá z aplikácií schválených Národným bezpečnostným úradom. Predmetná žiadosť mala teda všetky zákonom stanovené náležitosti a bola urobená vo forme, ktorú zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov pripúšťa už viac ako 11 rokov a podľa žalobcu žalovaný požadovanými informáciami disponuje a nie sú mu zrejmé dôvody nevybavenia jeho žiadosti.
Žalovaný v zákonom stanovenej lehote 8 pracovných dní od doručenia žiadosti (27. 03. 2013), t. j. najneskôr do 10. 04. 2013 požadované informácie nesprístupnil a ani nevydal rozhodnutie o odmietnutí prístupu k týmto informáciám. S poukazom na ust. § 18 ods. 3 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, preto došlo k vydaniu fiktívneho prvostupňového rozhodnutia, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 13. 04. 2013 (ust. § 18 ods. 3 vyššie citovaného zákona). Žalobcovi nie je známy deň vydania prvostupňového rozhodnutia, ktoré je dôsledkom nečinnosti žalovaného a vyššie citovaný zákon neupravuje, ktorý deň sa má považovať za deň vydania fiktívneho rozhodnutia.
Proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré zaslal žalovanému e- mailom dňa 25. 04. 2013 a ktoré bolo taktiež podpísané zaručeným elektronickým podpisom, pričom navrhoval prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Odvolací orgán v zákonom stanovenej lehote nerozhodol, v dôsledku čoho sa má s poukazom na ust. § 19 ods. 3 vyššie citovaného zákona za to, že vydal fiktívne rozhodnutie, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie odvolacieho orgánu bolo žalobcovi doručené dňa 12. 05. 2013, pričom deň jeho vydania nie je známy, nakoľko to zákon neupravuje.
Žalobca mal za to, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach tým, že žalovaný mu odmietol sprístupniť informácie bez toho, aby mal na to oporu v zákone. Ako dôvod nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalobca uviedol nesprávne právne posúdenie a nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Informácie, ktoré žalobca požadoval, nespadali do rámca ust. § 8 až ust. § 11 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, pretože nešlo o utajované skutočnosti, resp. skutočnosti týkajúce sa osobnosti a osobných údajov, obchodného tajomstva, či niektorých ďalších informácií, ku ktorým možno obmedziť prístup. Žalovaný požadovanými informáciami disponuje a neexistuje žiaden zákonný dôvod pre ich nesprístupnenie. V prípade, ak bol žalovaný toho názoru, že je daný dôvod na odmietnutie prístupu k informáciám požadovaným v žiadosti, mal o tom vydať zákonom ustanoveným spôsobom rozhodnutie, čo sa však nestalo, a preto došlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia, ktoré je v celom rozsahu nepreskúmateľné (rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sži/3/2011).
V závere žaloby žalobca uviedol, že je daný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako i rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a to podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/, d/ OSP, resp. i podľa ust. § 250j ods. 2 písm. b/ OSP a ust. § 250j ods. 3 OSP. Zároveň žalobca z dôvodu hospodárnosti konania s poukazom na ust. § 250f ods. 1 OSP navrhol, aby súd rozhodol o žalobe rozsudkom bez pojednávania.
Žalovaný v podanom vyjadrení zo dňa 26. 08. 2013 k žalobe uviedol, že podanie žalobcu označené ako „žiadosť“ bolo doručené, ale nemohol z neho nadobudnúť poznatok, že sa jedná o žiadosť o sprístupnenie informácii podanú v zmysle zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, nakoľko uvedený súbor nevedel vzhľadom na svoje softvérové vybavenie otvoriť, pretože zaslaný súbor vyžadoval špecifický softvér. Žalobca teda pri komunikácii nepoužil bežný spôsob, t. j. softvér na pomery obce s počtom obyvateľov 178. Pokiaľ by žalobcovi išlo o informácie, pokúsil by sa poslať svoju žiadosť
v inej forme, nakoľko po doručení mailovej žiadosti, žalobcovi oznámili, že jej prílohy nevedia otvoriť, na čo žalobca nereagoval.
V podanom vyjadrení žalovaný poukazoval na zák. č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a uviedol, že nemá zriadenú elektronickú podateľňu. Zdôraznil, že žiadosť žalobcu mu nebola riadne doručená tak, aby to zodpovedalo podmienkam obce, nakoľko z doručeného podania, ktoré nebolo označené ako žiadosť o sprístupnenie informácií nemohol vyvodiť, že sa jedná o informácie podľa zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov a preto nevydal ani žiadne rozhodnutie a nemôže predložiť ani administratívny spis. Zašifrované e-maily s elektronickým podpisom z technického hľadiska sa bez špeciálneho softvéru nedajú otvoriť a z bezpečnostného hľadiska ochrany svojich počítačov takéto e-maily tiež neotvárajú.
V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že žiadosť o sprístupnenie informácii obsahuje viaceré nezrovnalosti, ktoré spochybňujú etickosť v konaní a zámer žiadaných informácií. Žiadosť o sprístupnenie informácií bola spísaná dňa 21. 01. 2013, pričom žalobca vznikol dňa 08. 02. 2013, z čoho vyplýva, že v čase spísania žiadosti žalobca ešte ani nefungoval, ale advokátska kancelária Bardač s.r.o. už vypracovala žiadosť o sprístupnenie informácií. Zároveň žalovaný poukázal na to, že plná moc pre právneho zástupcu bola udelená dňa 19. 02. 2013, pričom samotná žiadosť bola spísaná už 21. 01. 2013.
Informácie, ktoré žalobca požadoval, sú zverejnené a každý ich môže opakovane vyhľadávať a získavať i cez internet, pričom informácie o počte obyvateľov obce sú verejne prístupné na webovej stránke obce a zrejme nesúvisia s ochranou životného prostredia, čo znamená, že žalobca nebol ukrátený na svojich právach tým, že mu žalovaný odmietol sprístupnenie informácií, ako to uvádza v podanej žalobe.
V závere svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že žiadosť o sprístupnenie informácií bola podaná hromadne elektronicky na viacero obcí podľa rozdeľovníka, pričom žaloba, ktorá bola žalovanému doručená, je takmer totožná s inými žalobami, ktoré žalobca podal na okolité obce, čo značí, že i časová náročnosť s vyhotovením žaloby bola nízka a žalobca mal zrejme väčší záujem na priznaní trov konania, ako na sprístupnení požadovaných informácií. Žalovaný navrhol, aby súd podanú žalobu o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia žalovaného zamietol.
K podanému vyjadreniu žalovaného, žalobca v podaní zo dňa 02. 10. 2013 uviedol, že ho považuje za nedôvodné, a to i s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR uvedenú v žalobe.
Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal v rozsahu dôvodov podanej žaloby napadnuté fiktívne rozhodnutie žalovaného doručené žalobcovi dňa 12. 05. 2013 ako i konanie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, ktoré nasledovalo po podaní žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií dňa 27. 03. 2013, pričom dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto fiktívne rozhodnutie žalovaného doručené žalobcovi dňa 12. 05. 2013 ako i fiktívne rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu doručené žalobcovi dňa 13. 04. 2013 zrušil z dôvodu nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí pre nedostatok dôvodov podľa ust. 250j ods. 2 písm. d/ OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súd takto rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v pomere hlasov 3 : 0 (s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a rozsudok pri splnení podmienok podľa ust. § 250f ods. 1, 2 OSP (súhlas žalobcu, žalovaného a prejednanie veci bez nariadenia pojednávania nie je v rozpore s verejným záujmom) verejne vyhlásil dňa 19. 03. 2014.
Žalovaný v predmetnej veci predložil samotnú žiadosť žalobcu zo dňa 21. 01. 2013 o sprístupnenie informácií, z internetu získanú stránku Ministerstva životného prostredia SR, obsahom ktorej je Ramsarský dohovor, stránku zo štatistického registra organizácií týkajúcu sa žalobcu ako i mailové podanie, ktorým na mailovú stránku žalobcu oznámil, že nevie otvoriť prílohy. V predmetnej veci preto
súd vychádzal z dôvodov podanej žaloby, z jej príloh, ktoré predložil žalobca, z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 26. 08. 2013 k podanej žalobe ako i listín, ktoré predložil žalovaný.
Zo žiadosti o sprístupnenie informácii zo dňa 21. 01. 2013 (súčasťou, ktorej je i rozdeľovník) vyplýva, že žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žiadal obce patriace do obvodu Krajského súdu v Nitre o sprístupnenie informácie o počte obyvateľov príslušnej obce k 31. 12. 2011, k 31. 12. 2012, o rozlohe obce a o počte a zozname území chránených Ramsarským dohovorom o mokradiach a území zaradených do sústavy chránených území NATURA 2000, nachádzajúcich sa na území obce, pričom túto žiadosť podpísanú zaručeným elektronickým podpisom zaslal na mailovú adresu a@b.c <mailto:a@b.c>“. Obec Starý Hrádok ako povinná osoba na podanú žiadosť reagovala tým, že podľa jej tvrdenia a predloženého mailu zo dňa 27. 03. 2013 oznámila žalobcovi, že prílohy sa nedajú otvoriť. Žalobca však na toto oznámenie neodpovedal a nečinná ostala i obec, v dôsledku čoho sa predpokladalo, že vydala rozhodnutie (tzv. fiktívne), ktorým žiadané informácie odmietla sprístupniť a žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal odvolanie zo dňa 17. 04. 2013 proti fiktívnemu rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, ktoré mu malo byť doručené dňa 13. 04. 2013, v ktorom žiadal žalovaného, aby fiktívne rozhodnutie zrušil a vec vrátil povinnej osobe na nové prejednanie a rozhodnutie. Odvolanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom bolo zasielané žalovanému na vyššie uvedenú mailovú adresu dňa 25. 04. 2013, pričom žalovaný na podané odvolanie žiadnym spôsobom nereagoval, nevydal o ňom písomné rozhodnutie a z toho dôvodu s poukazom na ust. § 19 ods. 3 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov sa predpokladá sa, že vydal (fiktívne) rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia tohto fiktívneho rozhodnutia žalovaného, ktoré mu bolo doručené 12. 05. 2013 (ust. § 19 ods. 3 druhá veta za bodkočiarkou vyššie citovaného zákona).
Podľa § 1 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.
Podľa § 2 ods. 1 vyššie citovaného zákona, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len "povinné osoby") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
Podľa § 3 ods. 1, 3 vyššie citovaného zákona, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.
Podľa § 7 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ak predmetom žiadosti je získanie informácií, ktoré už boli zverejnené, povinná osoba môže bez zbytočného odkladu, najneskôr však do piatich dní od podania žiadosti, namiesto sprístupnenia informácií žiadateľovi oznámiť údaje, ktoré umožňujú vyhľadanie a získanie zverejnenej informácie.
Podľa § 14 ods. 1, 4 vyššie citovaného zákona, žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.
Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať.
Podľa § 17 ods. 1 vyššie citovaného zákona, žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje
informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a/, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 18 ods. 3 vyššie citovaného zákona, ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti.
Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.
O odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.
Odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.
Podľa § 22 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, podanie možno urobiť písomne alebo ústne do zápisnice, alebo elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona. Možno ho urobiť aj telegraficky alebo telefaxom; také podanie obsahujúce návrh vo veci treba písomne alebo ústne do zápisnice doplniť najneskôr do troch dní.
Podľa § 47 ods. 1 vyššie citovaného zákona, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu žalovaného v súvislosti so žiadosťou žalobcu podanou prostredníctvom právneho zástupcu o sprístupnenie požadovaných informácií, ktorá bola povinnej osobe (obci) zaslaná mailovým podaním dňa 27. 03. 2013, čo nenamietal ani žalovaný a ktorá bola opatrená zaručeným elektronickým podpisom, čo v konaní nebolo sporné a čo žalobca preukazoval predložením dôkazu o hromadnom zaslaní elektronických podaní.
V predmetnej veci žalobca za žalovaného označil „Obec Starý Hrádok“, ktorá je osobou povinnou sprístupňovať informácie, a to podľa ust. § 2 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Zároveň však, ale zo znenia ust. § 19 ods. 2 vyššie citovaného zákona vyplýva, že ak ide o rozhodnutie obecného úradu rozhoduje o odvolaní starosta obce, resp. primátor mesta. Súd sa teda v predmetnej veci primárne musel vysporiadať s tým, kto je účastníkom konania na strane žalovaného, pričom dospel k tomu záveru, že za žalovaného treba považovať starostku obce Starý Hrádok, a to s poukazom na ust. § 250 ods. 4 OSP, ktoré kogentne definuje žalovaného v konaní o žalobe podľa druhej hlavy piatej časti OSP v tom zmysle, že žalovaným je správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Uvedené znamená, že v konaní v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia OSP je druhostupňovým, a teda odvolacím orgánom starosta obce (primátor mesta). Žalobca, i keď žiadal zrušiť fiktívne rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktoré mu bolo doručené podľa jeho tvrdenia v žalobe dňa 12. 05. 2013, žalovaného
označil ako „Obec Starý Hrádok“. Táto skutočnosť však nebráni súdu, aby sám správne identifikoval žalovaného a so správne identifikovaným žalovaným i konal, nakoľko identifikácia žalovaného (teda kto je účastníkom konania na strane žalovaného správneho orgánu) vyplýva z kontextu samotnej žaloby a napadnutého fiktívneho rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu. Nie je povinnosťou súdu dohľadávať žalovaný správny orgán za žalobcu, ale súd musí prihliadať na prípad, keď žalobca ako žalovaného označil osobu povinnú v zmysle ust. § 2 ods. 1 vyššie citovaného zákona, ako tomu bolo v tomto prípade. Nesprávne alebo neúplné označenie žalovaného správneho orgánu v predmetnej veci nemôže mať za následok zamietnutie žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaného správneho orgánu, pokiaľ žaloba obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti a v konkrétnom prípade je fiktívne rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu definované uvedením dňa (12. 05. 2013), kedy bolo žalobcovi doručené a z kontextu samotnej žaloby vyplýva, že žalobca napáda rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu, v dôsledku čoho potom správne, resp. úplné označenie žalovaného vyplýva z takto označeného rozhodnutia.
Pokiaľ ide o vec samotnú, súd vychádzal z toho, že žiadosť žalobcu zo dňa 21. 01. 2013 o sprístupnenie informácií bola zaslaná povinnej osobe dňa 27. 03. 2013 na vyššie označenú mailovú adresu a@b.c <mailto:a@b.c>“, čo žalobca preukazoval predložením dôkazu o hromadnom zaslaní elektronických podaní zo dňa 27. 03. 2013 s označením „ziadost (LV)“. Doručenie žiadosti potvrdil i žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe tvrdiac, že toto podanie bolo doručené vo formáte, ktorý nevedeli otvoriť (čo podľa mailového podania zo dňa 27. 03. 2013 i oznámili žalobcovi) a teda nevedeli, o aké podanie sa jedná. Z podania žalobcu zo dňa 27. 03. 2013 obsahujúceho zoznam mailových adries a označeného ako „ziadost (LV)“ ako i z ďalšieho podania zo dňa 25. 04. 2013 obsahujúceho taktiež zoznam mailových adries a označeného ako „odv LV“, ktoré sú prílohou podanej žaloby, pritom vyplýva, že žalobca podáva žiadosť o informácie, resp. odvolanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 14 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, ktoré umožňuje podanie žiadosti o sprístupnenie informácií i elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom ako i na ust. § 19 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, ktoré umožňuje urobiť podanie (teda i podať žiadosť o sprístupnenie informácií) i elektronickými prostriedkami a podpísať ho zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona. Ustanovenie § 14 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov je teda formulované širšie a umožňuje využitie rôznych foriem podania žiadosti o sprístupnenie informácií za podmienky, že tieto žiadosti sú realizované technicky vykonateľným spôsobom.
Za technicky vykonateľný spôsob podania žiadosti je potrebné považovať i podanie realizované elektronickou formou, ktoré je podpísané zaručeným elektronickým podpisom, pričom využitie tejto formy komunikácie medzi žiadateľom o poskytnutie informácie a povinnou osobou zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov nepodmieňuje zriadením elektronickej podateľne. Žalobcovi preto nemožno vytýkať voľbu formy podania jeho žiadosti elektronickými prostriedkami, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom, čo ani nebolo v konaní sporné. Správny orgán je teda povinný prijať podanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom a zo žiadneho právneho predpisu nevyplývajú výnimky, v zmysle ktorých by správny orgán mohol neprijať podanie urobené účastníkom konania v zákonom dovolenej forme. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení podľa názoru súdu vyplýva, že fyzické osoby alebo právnické osoby sú oprávnené podať, resp. doručiť povinnej osobe (ktorou je i obec) podľa zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov podanie (teda i žiadosť o sprístupnenie informácií aj elektronickou formou) podpísané zaručeným elektronickým podpisom v zmysle príslušných právnych predpisov. Žiadny právny predpis neustanovuje výnimku pre obce ako orgány územnej samosprávy z povinnosti prijať i takéto podania a vytvoriť si technické podmienky na ich prijatie.
V predmetnej veci súd poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález v konaní pod sp. zn. III. ÚS 7/07 a sp. zn. II. ÚS 150/2008), ktorá sa zaoberala obdobnou problematikou v súvislosti s podaniami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom a povinnosťou
štátnych orgánov zakotvenou v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, z čoho možno vyvodiť príkaz adresovaný všetkým štátnym orgánom prijať každé podanie realizované zákonom predpokladanou a ustanovenou formou. Úpravou čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa teda ustanovuje jedna zo základných zásad, resp. princípov materiálneho právneho štátu „čo nie je dovolené, je zakázané“ a tento princíp sa adresuje orgánom štátu.
Pri výklade a uplatnení čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je však opodstatnené uprednostnenie extenzívneho výkladu pred doslovným výkladom, pri ktorom by sa ponúkala príležitosť na vyňatie orgánov územnej samosprávy spod príkazu zakotvenom v tomto článku. V súvislosti s potrebou extenzívneho výkladu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR možno poukázať na právny názor vyjadrený v uznesení Ústavného súdu ČSFR zo dňa 09. 06. 1992 v konaní pod sp. zn. I. ÚS 191/92 v zmysle ktorého „verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať.“
Vyššie uvedenej zásade (princípu) v materiálnom právnom štáte nemôžu potom podliehať iba orgány štátu, ale musia sa jej podriadiť všetky orgány verejnej moci, čo znamená, že ju treba interpretovať a vysvetľovať v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pomocou extenzívneho výkladu ako zásadu, ktorej podlieha činnosť všetkých orgánov verejnej moci. Úprave v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR potom podliehajú nielen štátne orgány, ale všetky orgány verejnej moci, ktoré Slovenská republika na svojom území zriadila a poverila vykonávaním verejnej moci, vrátane orgánov územnej samosprávy, ktoré musia postupovať pri uplatnení svojich právomocí v súlade s týmto ústavným článkom.
Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že pokiaľ má žalobca právo podať žiadosť o poskytnutie informácií elektronickou formou, teda elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom, čo mu zákon umožňuje, tomuto jeho právu korešponduje povinnosť správneho orgánu, teda i orgánu územnej samosprávy prijať takéto podanie uskutočnené spôsobom, ktorý zákon predpokladá, resp. ustanovuje a vytvoriť si technické podmienky na jeho prijatie.
Z uvedených dôvodov podľa názoru súdu bola potom žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií doručená povinnej osobe (obci) technicky vykonateľným spôsobom a táto bola povinná v zmysle zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov na túto žiadosť reagovať, t. j. buď poskytnúť požadované informácie, resp. vydať rozhodnutie o nesprístupnení požadovaných informácií. Nakoľko príslušný správny orgán takýmto spôsobom nereagoval, teda informácie nesprístupnil, ani nevydal rozhodnutie o ich nesprístupnení, došlo k vzniku fikcie vydania rozhodnutia v tom zmysle, že povinná osoba, teda správny orgán prvého stupňa vydal fiktívne rozhodnutie, ktorým odmietol poskytnúť požadované informácie. Na tejto skutočnosti nemôže podľa názoru súdu nič meniť ani mailové podanie žalovaného zo dňa 27. 03. 2013, ktorým oznámil žalobcovi, že prílohy sa nedajú otvoriť. Proti tomuto fiktívnemu rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, čo preukazoval predložením podania zo dňa 17. 04. 2013, označeného ako odvolanie, ktoré bolo elektronickou formou zaslané na mailovú adresu „U. <mailto: a@b.c>“ a žalovaný mal povinnosť rozhodnúť o tomto podanom odvolaní do 15 dní odo dňa jeho doručenia, čo bolo 25. 04. 2013 podľa dôkazu o hromadnom zaslaní elektronických podaní označenom ako „odv LV“. Nakoľko žalovaný takto nereagoval, opätovne došlo ku vzniku fikcie v tom zmysle, že vydal fiktívne rozhodnutie, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Fiktívne rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 12. 05. 2013, evidentne nespĺňa a vzhľadom na svoju povahu ani nemôže spĺňať náležitosti riadne odôvodneného rozhodnutia (neobsahuje členenie na výrok, odôvodnenie, poučenie, absentuje výrok, v ktorom by bol úplne presne, jasne a stručne formulovaný záver rozhodnutia správneho orgánu) v zmysle ust. § 47 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov a takéto rozhodnutie je už svojou povahou
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo samo osebe zakladá zákonný dôvod na jeho zrušenie. Jadrom každého rozhodnutia správneho orgánu je jeho výrok, v ktorom sa určujú konkrétne práva a povinnosti a ktorý musí v presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom rozhodnutia. Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia nebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa zákona o slobode informácií, ale naopak jeho účelom bolo poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie informácií a táto ostala nečinná.
K námietkam žalovaného je potrebné uviesť, že ust. § 19 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov ani ust. § 14 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov nepodmieňujú realizovanie podania elektronickými prostriedkami podpísaného zaručeným elektronickým podpisom, resp. realizovanie podania elektronickou poštou zriadením elektronickej podateľne ani jej evidenciou v zozname elektronických adries umiestnenia elektronických podateľní vedenom Národným bezpečnostným úradom. Z ust. § 5 ods. 1 zák. č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva, že v styku s orgánmi verejnej moci (ku ktorým patria i obce ako orgány územnej samosprávy) sa používa elektronický podpis alebo zaručený elektronický podpis a žalobcovi teda nemožno vytknúť, že pre formu komunikácie s povinnou osobou (obcou Starý Hrádok) zvolil podanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom i za situácie, že žalovaný zrejme nedisponoval elektronickou podateľňou.
Pokiaľ ide o ďalšiu námietku týkajúcu sa dňa spísania žiadosti o poskytnutie informácie, dňa vzniku žalobcu ako i dátumu udelenia plnej moci pre právneho zástupcu, súd uvádza, že v predmetnej veci je podstatné, že žalobca vznikol dňa 08. 02. 2013, kedy príslušný orgán registroval jeho stanovy. Dňa 19. 02. 2013, teda po nadobudnutí právnej subjektivity udelil žalobca plnú moc pre svojho právneho zástupcu, ktorý dňa 27. 03. 2013 zaslal žalovanému žiadosť o sprístupnenie informácií, ktorá bola spísaná dňa 21. 01. 2013, čo ale v predmetnej veci nie je relevantné, nakoľko relevantným je dátum, kedy bola žiadosť žalovanému zaslaná, čo nesporne bolo už v čase existencie žalobcu a existencie plnomocenstva medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom.
S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 12. 05. 2013, pričom zároveň zrušil i prvostupňové fiktívne rozhodnutie doručené žalobcovi dňa 13. 04. 2013 (ktoré taktiež nemá náležitosti vyžadované v ust. § 47 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov), a to podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d/ OSP z dôvodu nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí pre nedostatok dôvodov a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom sú správne orgány viazané právnym názorom súdu (§ 250j ods. 7 OSP).
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 veta tretia OSP tak, že úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko bol toho názoru, že sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že procesnými predpokladmi na priznanie náhrady trov konania podľa ust. § 250k ods. 1, veta prvá OSP sú: 1. čiastočný alebo plný úspech žalobcu, 2. nejestvujúce dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by bránili priznaniu náhrady trov a 3. skutočnosť, že sa žalobca náhrady trov konania výslovne nezriekol. V predmetnej veci bol súd toho názoru, že tieto predpoklady nie sú splnené, nakoľko existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov úspešnému žalobcovi a tieto spočívajú v okolnostiach daného prípadu ako aj v okolnostiach na strane samotných účastníkov konania. Informácie, ktoré žalobca požadoval, sú verejne prístupné na webových stránkach inštitúcií, ktoré týmito informáciami disponujú. Napríklad na webovej stránke Slovenského štatistického úradu sú k dispozícií okrem iného i údaje o počte obyvateľov obce Starý Hrádok a o jej rozlohe ako i ďalších geografických a demografických údajoch. Údaje o počte obyvateľov tejto obce sa nachádzajú i na stránke Združenia miest a obcí Slovenska. Taktiež i na webovej stránke <V.> alebo <V.> sa nachádzajú údaje o rozlohe obce Starý Hrádok a počte jej obyvateľov. Údaje o mokradiach chránených Dohovorom o mokradiach majúcich medzinárodný význam predovšetkým ako biotopy vodného vtáctva (1971), tzv. (Ramsarský dohovor), ku ktorému Slovenská republika pristúpila 02. 07. 1990, sú prístupné
na webovej stránke Štátnej ochrany prírody SR a v súčasnosti má Slovenská republika na Zozname mokradí medzinárodného významu zapísaných 14 mokradí s uvedením dňa ich vyhlásenia, výmery a okresu, v ktorom sa nachádzajú. Natura 2000 je názov sústavy chránených území členských krajín Európskej únie a hlavným cieľom jej vytvorenia je zachovanie prírodného dedičstva, ktoré je významné nielen pre príslušný členský štát, ale najmä pre EÚ ako celok. Základom pre vytvorenie sústavy Natura 2000 sú dve právne normy EÚ: 1/ smernica Rady Európskych spoločenstiev č. 79/409/EHS o ochrane voľne žijúcich vtákov (smernica o vtákoch) a 2/ smernica Rady Európskych spoločenstiev č. 92/43/ EHS o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne žijúcich rastlín (smernica o biotopoch). Sústavu NATURA 2000 tvoria teda 2 typy území: 1/ osobitne chránené územia vyhlasované na základe smernice o vtákoch - v národnej legislatíve: chránené vtáčie územia a 2/ osobitné územia ochrany vyhlasované na základe smernice o biotopoch - v národnej legislatíve: územia európskeho významu - pred vyhlásením, po vyhlásení je územie zaradené v príslušnej národnej kategórii chránených území. Všetky tieto údaje o sústave NATURA 2000 doplnené o prehľad vyhlásených vtáčích území (s uvedením názvu chráneného vtáčieho územia, jeho výmery, č. vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR, ktorou bolo vyhlásené vtáčie územie a okresu, na území ktorého a nachádza) sú dostupné na webovej stránke Štátnej ochrany prírody SR. Zoznam území európskeho významu, ktorý okrem iného obsahuje názov lokality navrhovaného územia európskeho významu, katastrálne územie, v ktorom sa lokalita nachádza, výmeru lokality ako i stupeň územnej ochrany navrhovaného územia európskeho významu bol vydaný výnosom Ministerstva životného prostredia SR č. 3/2004-5.1 zo 14. júla 2004. Súd je toho názoru, že charakter týchto informácií je natoľko špecifický, že obce nimi ani nedisponujú (čo ich, ale nezbavuje povinnosti zákonným spôsobom reagovať na podanú žiadosť, a tak predísť vydaniu fiktívneho rozhodnutia), o čom žalobca, ako združenie, cieľom ktorého je ochrana životného prostredia, mal a mohol vedieť.
Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca mal možnosť požadované informácie získať jednoduchším, rýchlejším a efektívnejším spôsobom, napriek tomu predmetné informácie požadoval od jednotlivých obcí mailovým podaním so zaručeným elektronickým podpisom. Toto právo žalobcu nemožno spochybniť, nakoľko mu to príslušné zákony umožňujú, ale dôsledkom zákonom dovoleného postupu žalobcu a toho, že jednotlivé obce mu žiadané informácie nesprístupnili najmä pre nedostatočné technické vybavenie, resp. i technickú neznalosť, bolo vydanie (vznik) veľkého počtu tzv. fiktívnych rozhodnutí, ktoré žalobca napadol žalobou podľa druhej hlavy piatej časti OSP a domáhal sa ich zrušenia. Žalobca teda vyvolal množstvo súdnych konaní, v ktorých žaluje jednotlivé obce ako povinné osoby, ktoré ale svojou podstatou k poskytnutiu žiadaných informácií neprispejú, pretože žaloby samé o sebe nie sú prostriedkom na sprístupnenie informácie. Len na tunajšom súde podal žalobca 320 žalôb identického charakteru, v ktorých žaloval jednotlivé obce patriace do územného obvodu Krajského súdu v Nitre z dôvodu nesprístupnenia informácií podľa zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov a v ktorých si uplatnil plnú náhradu trov konania, pričom súdu je známe, že rovnaké žaloby podal i na Krajskom súde v Košiciach a Krajskom súde v Banskej Bystrici.
Neuniklo pozornosti súdu, že stanovy žalobcu boli registrované príslušným orgánom dňa 08. 02. 2013 (kedy žalobca nadobudol právnu subjektivitu), pričom z nich vyplýva, že cieľom žalobcu je podporovať a presadzovať dôslednú ochranu životného prostredia a informovať verejnosť o stave a ochrane životného prostredia. Nie je zrejmé, ako tento deklarovaný cieľ žalobcu súvisí s časťou požadovaných informácií o počte obyvateľov a rozlohe jednotlivých obcí, ale je potrebné rešpektovať ust. § 3 ods. 3 vyššie citovaného zákona, v zmysle ktorého sa informácie sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Súd je toho názoru, že pokiaľ žalobca svojím konaním (podávaním mailových žiadostí podpísaných zaručeným elektronickým podpisom) chcel skutočne dosiahnuť sprístupnenie požadovaných informácií a vytvoriť si akúsi „databázu“ žiadaných informácií o jednotlivých obciach, tieto mohol i s poukazom na pasivitu žalovaného, získať iným zákonným spôsobom, nakoľko ním žiadané informácie už boli zverejnené a sú bežne prístupné na webových stránkach vyššie uvedených inštitúcií, ktoré sú nepochybne vybavené i potrebnou technikou a neriešil by vec cestou žalôb v súdnom konaní, predmetom ktorých je preskúmavanie množstva tzv. fiktívnych rozhodnutí.
Pri rozhodovaní o trovách konania súd musel vziať do úvahy i tú skutočnosť, že zo strany žalobcu sa jedná o hromadne podané mailové žaloby, ktoré možno považovať za formulárové, nakoľko sú v podstate skutkovo i právne rovnaké (odlišujú sa len identifikačnými údajmi žalovaných obcí a drobnými odchýlkami vyplývajúcimi zo skutkového stavu v konkrétnej obci), čo znižuje právnu i technickú náročnosť ich vyhotovenia, pričom žalobca si v každej veci uplatňuje plnú náhradu trov konania.
I keď v predmetnej veci je potrebné obligatórne zastúpenie advokátom, táto skutočnosť ešte neznamená, že by súd úspešnému žalobcovi mal vždy automaticky priznať náhradu trov konania, a to i s poukazom na ust.§ 250k ods. 1 veta tretia OSP, ktoré umožňuje súdu podľa vlastnej úvahy, vychádzajúc zo skutkových okolností v danej veci a okolností na strane účastníkov konania, úspešnému žalobcovi náhradu trov konania i nepriznať, a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré boli v predmetnej veci podľa názoru súdu naplnené na stranách oboch účastníkov konania.
Žalobcovi musela byť známa skutočnosť, že v súčasnej dobe obce v Slovenskej republiky trpia nedostatkom finančných prostriedkov, potrebných na samotný chod obce, a preto nie sú vybavené dostatočnou, resp. žiadnou elektronickou technikou a i keď pri rozhodovaní v merite veci na túto okolnosť nemohol prihliadnuť, musel tak urobiť (teda prihliadnuť na všeobecne známe pomery jednotlivých obcí na Slovensku) pri rozhodovaní o trovách konania, a to vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob získavania požadovaných informácií.
S poukazom na všetky tieto dôvody súd úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, a to podľa ust. § 250 ods. 1, teda tretia OSP s prihliadnutím na ust. § 2 OSP dbajúc na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov právnických osôb (obcí) a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v dvoch vyhotoveniach na tunajšom súde.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).